Konečne sa prebúdzam. Moja hibernačná komora sa pomaly otvára zatiaľ čo všetky tie koncovky opúšťajú umelé otvory v mojom tele. Slizký kov vychádzajúci spod mojej kože na predlaktí. Napriek tomu som rád že som tu. Táto expedícia mi ponúka budúcnosť, ktovie akú, ale aspoň nejakú. V mojom predchádzajúcom živote bola myšlienka na akúkoľvek budúcnosť bezpredmetná.
Všetky systémy podporujúce metabolizmus odpojené. Som v tom znovu sám za seba. Ok, daj sa dokopy, ideme... Niečo zase nie je v poriadku. Textúra steny je nezreteľná, objekty v diaľke akoby neexistovali. Ďalšia halucinácia, nová snová sekvencia. Zrejme som sa nemal prebudiť, ale prečo som potom odpojený od prístrojov? Ponáram sa do sna.

Alex, hej, stará známa. Mám ju rád. Už som ju počas svojho pobytu tu pár krát zhliadol, tri či štyri krát. Plávam v bazéne, užívam si ľahkosť pohybov a pri kraji sa vynorím. Pozerám sa smerom ku dverám odkadiaľ vchádza. Na tvári s jemnými rysmi má tmavé okuliare. Je krásna, štíhla, s hladkou pokožkou ktorá kopíruje tvar jej svalov na chrbte. Sledujem ich pohyby, sledujem ju ako sa ladne vznáša na hladine zatiaľ čo jej ruky rozrážajú vodu pred ňou. Začínam znovu plávať a užívam si jej blízkosť. Len pár metrov odo mňa v tejto vykonštruovanej realite. Vo vode akoby cítim jej príjemné myšlienky. Zrejme je členkou posádky. Mám pocit že program zodpovedný za naše sny do nich implementuje obrazy ostatných na palube. Za správneho nastavenia týchto zážitkov je zrejme možné dosiahnuť požadované vzťahy medzi ľuďmi v skutočnom živote. V každom prípade by to mohlo byť aj trochu zaujímavejšie ako pol hodina spoločného plávania bez jediného slova. V týchto snoch je ťažké zhostiť sa kontroly. Po čase vyjdem z bazéna a smerujem do sprchy. Ona stále pláva a jej tvár zahliadnem len počas krátkeho okamihu keď sa nadýchne. V mysli viem že už ju možno neuvidím no som len pasívnym svedkom toho ako moje telo pomaly kráča preč. Ako vníma ona mňa? Jej výraz nie je ani úsmev no ani neutrálny. Ťažko povedať keď si kvôli okuliarom nevidíme do očí. Znamená to že po prebudení si budeme vymieňať len prázdne pohľady s minimálnym výrazom tváre? Každý bude pracovať na svojom malom zadaní tohto projektu o ktorom ako jednotlivci nevieme absolútne nič. Aké je tvoje zadanie Alex? Možno vlastne ani neexistuješ a tvojou úlohou je len moje rozptýlenie počas letu. Si len zlomok riadkov v komplexnom programe. Zrazu ostávam stáť pri dverách. Sledujem ju ako sa drží kraja bazéna. Jej hrudník sa v rýchlom rytme približuje pár centimetrov ku kraju len aby sa znovu vzdialil. Očami prechádzam k jej tvári. Usmieva sa a dáva si dolu okuliare. Opätujem jej úsmev a po veľmi krátkom pohľade moju pozornosť upúta ďalšia osoba vchádzajúca do miestnosti. Medzi nimi dvomi je akási podoba, avšak táto verzia je.. väčšia, muskuloidná karikatúra. Obézny basketbalista s ženskou tvárou sa nemotorne ponorí do tekutiny a pláva na mieste skadiaľ som práve vyšiel.

Zrazu strácam kontrolu. Niekedy je ťažké udržať si len vedomie, prúd myšlienok. Schopnosť ovládať svoje konanie v sne si vyžaduje veľa cvičenia. A ja som počas posledných snov väčšinou len pozorovateľom. Moje telo vychádza smerom k dómu ktorý si myseľ vytvorila ako pomôcku pre prechod medzi snovými sekvenciami. Vzpieram sa tomuto, chcem vidieť viac. Farby a intenzita svetla v chodbe v ktorej sa práve nachádzam sa menia. Vedľa seba zbadám hranatý otvor v stene. Skláňam sa a vchádzam do úplnej tmy. Mám pocit akoby som sa vznášal. Idem hore. Chcem vidieť toto zariadenie, celú loď. Zrazu sa ocitám uprostred rozmazanej panorámy. Cítim sa ako v strede obrovského disku ktorého okraje sa pomaly pohybujú. Pri okraji vidím dievča. Vedľa nej je tvor ktorý sa dá opísať len ako humanoid. Sú ako tiene, nevidím ich tváre. Vyzerajú ako deti, skrčené pri múre na akomsi sureálnom ihrisku pripomínajúcom Schacht. Je to opustená a zabudnutá časť lode. Keď som sa priblížil k dievčaťu všimol som si, že jej tvár je ďalšou podobou Alex. Jej postava je menšia. Štíhla až chudá. Cez roztrhanú tmavomodrú uniformu vidieť jej bledú pokožku a na nej kúsky kovu ktoré dôverne poznám zo svojich predlaktí. Niektoré však chýbajú. Na ich mieste sú nezahojené rany. Skrčená sa pozerá cez okraj. Zrazu sa na mňa pozrie a povie: „Mal by si sa niečoho chytiť.“ Po tomto sa celý disk začne otáčať čoraz rýchlejšie. Vidím svoju ruku ako drží oceľové lano vychádzajúce z priestoru. Za okrajom disku sa formujú nezreteľné obrazy tvárí. Vyzerajú ako pri pohľade z rýchlika prechádzajúceho bezvýznamnou stanicou. Náhle sa to zastaví. Medzi tmavými textúrami ktoré vidieť za zavretými viečkami rozoznávam jej tvár a hlas: „Pripravený na ďalšie?“ Než stačím niečo povedať disk sa točí ešte rýchlejšie ako predtým. Nedokážem sa držať, vlastne zisťujem že sa ničoho nedržím. Mám strach že spadnem cez okraj, ale hlavne mám strach že sa mi znovu stratí.

Budím sa. Zvraciam. Ležím na zemi ktorá je vlastne oceľovou mriežkou v priestore. Pod sebou vidím ďalšie úrovne. Dvere do komôr. Pozriem sa cez kraj. Vidím asi osem úrovní, posledné sa strácajú v tme. Na mojich rukách je zmes zvratkov a krvi ktoré stekajú na kovovú mriežku cez ktorú sa strácajú v priestore. Mám strašný strach. Zvláštny, animálny. Nepočujem žiadne zvuky iba prázdno svojej mysle. Cítim sa ako pod vodou, mám vnútorný kontakt s telom, no prostredie je iba vizuálny kontext. Som paralyzovaný v tomto priestore. Moja hlava, reflexívne zdvihnutá, sa zrazu uvoľňuje a s veľkou silou naráža na podlahu. Tupá vzdialená bolesť za ktorú som vďačný. Strácam vedomie.

Prebúdzam sa na chlad. Niekde nad sebou počujem rezonovať kov. Znie to akoby sa niečo ťažké rýchlo pohybovalo v malom priestore. Hneď ako zvuk utíchol prestal som nad ním premýšľať. Moja pozornosť sa sústredila na priestor okolo. Obrovský priestor všade kam som sa pozrel. Asi päťdesiat metrov nahor boli nad sebou tesne naskladané hibernačné komory. Niečo cez dvanásť úrovní. Pri pohľade smerom dolu sa desiata úroveň strácala v tme, chladnej tme kam sa svetlo bálo zostúpiť. Bolo to posledné miesto kam som chcel ísť. Vpravo sa chodba strácala v tmavom vortexe úrovní komôr a žltých tlmených svetiel. Asi sto metrov vľavo som videl niečo čo vyzeralo ako koniec tejto haly. V pravom uhle smeroval na ďalšiu neurčitú textúru úrovní komôr. Mysľou mi prebehol strašidelný fraktál tohto labyrintu a nachvíľu som zavrel oči. Roztrasený sa držím zábradlia a postupujem tým smerom. Takmer neviditeľné zábradlie je jediná vec ktorá ma oddeľuje od priepasti podo mnou. Predstavujem si akými tvormi sú tieto tiene obývané. Nič čo by som chcel vidieť ma nenapadlo. Je mi horšie a horšie. Musím ostať pokojný, racionálny, dýchať, hlboko, kyslík, pozerať a vnímať. Veľmi zlé. Naľavo je otvorená komora. Našťastie prázdna. Teraz. Ešte pred chvíľou tu bolo celkom živo. Trpko sa pousmejem nad svojou myšlienkou a ďalej sa pozerám na stopy krvi vedúce od postele ku dverám. Krv na káblikoch ešte nie je ani uschnutá, tiež si ich musel sám vytrhnúť. Dúfam že sa vidíme. Chcem si pozrieť meno na termináli no je vypnutý. Zrejme bol aj môj. Nie je tu nič, takisto ako aj v ďalších miestnostiach. Len zmes telesných tekutín a chladná anorganika strohého vybavenia miestnosti. Všetko je rovnaké. Asi desať metrov predo mnou je rebrík na vyššiu úroveň. Chcem byť čo najďalej od tej tmy dolu. O úroveň vyššie si oddýchnem. Sedím opretý chrbtom o stenu. Niečo je s mojou pamäťou. Neviem čo sa práve stalo. Mám pocit že by som sa nevedel vrátiť odkiaľ som prišiel. Siedme, desiate dvere od rebríka? Až keď sa pozriem vľavo znovu si uvedomím kam sa chcem dostať. Na druhej strane aspoň si uvedomujem niektoré fakty a základy. Viem že som vo vesmíre. Tiež viem, že kyslíku a vody tu bude stále dostatok vďaka recyklačným systémom. Čo mi pripomína moju úlohu – technik, sektor C, testovacie laboratória. Plán misie sa zrejme pozmenil, za predpokladu že toto celé nie je súčasťou zvrhlého experimentu. Vstávam, znovu k rebríku na ďalšiu úroveň. Cesta vedie vždy vyššie. Najprv postupujem rýchlo, no po pár minútach prerušovaných sekundami frenetického dýchania so zavretými očami si čoraz viac uvedomujem svoj zlý stav. Oslabenými rukami sa už len ťažko pridŕžam ľadovo studených tyčí rebríku. Nado mnou sú ešte štyri úrovne. Oddychujem teda v úrovni dvadsaťdva. Nazriem do najbližšej miestnosti. Na podlahe nie je žiadna krv iba asi dvojcentimetrová vrstva žltkastej tekutiny s niečím ako fialové semiačka vo vnútri. Necítim žiadny zápach no dotýkať sa toho nechcem. Miestnosť je inak úplne prázdna. Žiadna krv, zvratky, len čisté kábliky a tá zvláštna tekutina na zemi. V tichu začujem jemný no nepokojný hlas. Je veľmi tichý, mužský, znie tlmene z vedľajšej izby. Blížim sa k hibernačnej komore E64R. Zvuk sa mení na smutnú glosolaliu sprevádzanú akýmsi cucaním. Aj keď som vedel že to bude jedna z vecí ktoré v skutočnosti nechcem vidieť, opatrne som sa priblížil ku dverám. Moje telo stuhlo. Fungovali iba oči a mozog ktorý spracovával túto otrasnú scénu. Pod pootvoreným krytom postele bolo vidieť na prístroje napojené telo, alebo aspoň to čo z neho ostalo. Torzo a hlava boli čiastočne zachované. Končatiny boli posiate tvormi podobnými červom. Pohybovali sa ako húsenice. Malými zubami v prednej časti tela neustále hrýzli do čerstvého tkaniva umelo udržiavaného pri živote. Mužova myseľ zrejme stále fungovala. Dúfal som, že nemá žiadne spojenie s touto realitou. Jeho sivé oči sa pozerali smerom k stropu zatiaľ čo ústa sa triasli pri niečom ako poslednej tichej modlitbe. V kontraste s tým čo sa dialo vyzeral priam zmierene. Vzhľadom k stavu v akom bol, jeho záchrana bola jedna z posledných vecí ktoré by si želal. Chcel som jeho trápenie ukončiť, rozhliadol som sa po nástroji ktorý by mi to umožnil no zrazu som sa celý roztriasol a bežal som niekam ďaleko od tejto scény.

Práve som si s trpkosťou sprevádzaným záchvatom šialenej paniky uvedomil čo sa stalo. Tieto tvory sú postrachom každej lode. Nikto nevie odkiaľ prišli. Správy podalo iba zopár ľudí nájdených v záchranných moduloch. Ich vajíčka sa šíria vesmírom ako spóry húb ovzduším. Poháňané stelárnymi vetrami len čakajú kedy narazia vo vákuu na pevnú prekážku. Tu sa rozmnožujú vo veľkom množstve. Keď pokryjú istú vrstvu trupu začnú smerovať dovnútra nešťastnej lode. Ich DNA je vraj veľmi variabilná. Snažia sa spojiť s hoci akým organickým materiálom a v ďalších štádiách metamorfózy vznikajú nestabilné formy odporného života, zvrátené evolučné experimenty. Asi ako vec pred ktorou som sa práve ocitol. Tento tvor stál na šiestich hmyzích nohách spojených akýmsi biomechanickým korpusom. Z toho vyrastalo ženské telo pokryté čiernymi šupinami ktoré sa smerom k tvári strácali. Praví prsník chýbal. Na jeho mieste boli len kúsky odumierajúceho tkaniva medzi ktorým presvitali biele kosti neprirodzene tvarovaných rebier. Hmyzie oči na deformovanej tvári mi dávali jasne najavo svoje úmysly. Tento tvor sa ku mne blížil a ja som vedel že bežať je zbytočné. Hmyzí zvuk zrazu prerušil výstrel ktorý zanechal v jej hrudníku ďalšiu dieru. A potom ďalší roztrieštil jej kľúčnu kosť. Mnoho ďalších rozrazilo šupiny korpusu a po krátkom okamihu táto ohavnosť už len reflexívne hýbala nohou. V šoku som sa pozeral za seba kde som videl útlu postavu. Bola to Alex. Nedokázal som povedať ani slovo. „Musíme ísť.“ Úplne som chápal čo tým myslí. Z temnôt dolu sa začali ozývať vzbudené zvuky. Temný mechanizmus prebúdzajúci sa k životu. Takmer okamžite sme vyliezli na úroveň A a bežali k centrálnej hale. Po pár sekundách sme sa ocitli na jej hranici a uvedomil som si, že v tejto úrovni spája osem rovnakých obrovských chodieb, všetky rovnaké ako tá z ktorej sme práve vyšli. No väčším prekvapením pre mňa bolo, že tu sa strop strácal. Keď som z hlavného stĺpca nahliadol nad svoju halu, zbadal som plochu pokrytú dverami, káblami a priehľadnými trubicami cez ktoré prúdili neznáme tekutiny. Naľavo aj napravo od tejto plochy sa nachádzali chodby obsahujúce po oboch stranách ďalších dvadsaťšesť úrovní s neuveriteľným množstvom komôr a ľudí. Pilier mal šestnásť strán. Nekonečné chodby boli pravidelne striedané plochami pre obslužné tunely, šachty a iné technické vybavenie. Prešli sme cez lávku ponad vortex k protiľahlej stene posiatej dverami, otvormi a elektronickými zariadeniami rôznych tvarov, materiálov a veľkostí, ktorých väčšinu funkcií a cieľov zrejme nikto nechápe. Po kusoch železa ktoré trčali zo steny a kedysi niesli konštrukciu lávky Alex preliezla k malým dvierkam. Obslužná šachta ventilačného systému. Opatrne som ju nasledoval a ako náhle som vošiel dnu dvere za mnou bez pohľadu cez ne zavrela. „Sme v bezpečí?“ spýtal som sa. „Zatiaľ áno.“

Nachvíľu som omdlel, asi kvôli šoku a únave. Prežil som minimálne dekády v hibernácii. Moje svalstvo síce bolo posilňované elektroterapiou, no to stačilo len na to aby nedošlo k úplnej atrofii. Obvykle sa po prebudení dostávate do normálu celé dni až týždne. Ja som mal pár minút.
Vnímam jemné svetlo, základné obrysy. Stále je tu. Dáva dolu kryt a ukazuje na ďalší vetrací otvor. Pomaly ju nasledujem. Vraj mi musí niečo ukázať. „Všetci ostatní sú možno mŕtvi. Desaťtisíce duší. Si zatiaľ jediný s ktorým som sa spojila. I keď som hore krátko, stihla som prezrieť mnoho komôr. Po niektorých veciach čo som videla už to nerobím, len čakám. Mal si veľké šťastie. Teraz by si si mal niečo pozrieť.“

Viedla ma cestou spletitých chodieb, obslužných tunelov. Nekonečný labyrint s množstvom slepých uličiek a tmavých zákutí. Prechádzala cez ne s prehľadom. Zrejme sa tu za ten krátky čas už veľa krát stratila a znovu našla cestu. Na niektorých miestach som si všimol do plechu vyryté značky podľa ktorých sa riadila. Po pár minútach sme sa dostali k pokazenému ventilátoru. Bol na streche dómu ktorý som poznal zo svojich snov. Zoskočili sme na ochrannú mrežu nespúšťajúc oči z hrôzy len pár desiatok metrov pod nami. Vedel som že okolo sa dejú strašné veci no doteraz som ich plne nevnímal. Z perspektívy stropu, tesne vedľa obrovskej pologule zo skla cez ktorú bolo vidieť hviezdy, sa podo mnou rozprestierali stovky, tisíce týchto kreatúr. Vedúc boje o kúsky končatín, vnútornosti a iné časti tiel bývalej posádky. Prehnitá a špinavá ukážka mechanickosti hmyzu v kombinácii s krehkosťou ľudských orgánov. Všetko pokryté vrstvou slizu a tekutín. Neznáme formy života v orgiastickom rituáli plnom násilia. Rozmnožovanie, liahnutie a prijímanie potravy v tom istom momente. Pohľad veľmi cudzí očiam hoci akého človeka. Odporný, no s kúskom zvrhlej estetiky. Prepojenie na každej úrovni. Podarilo sa mi odtrhnúť oči od tejto hrôzy a pozrieť sa na Alex. Jej smutný vnímavý pohľad vyjadroval bezmocnosť no nie rezignáciu.

Znovu sa prebúdzam. Na lôžku, v hibernačnej komore. Z mojich rúk trčia dôverne známe hadičky s látkami potrebnými pre život. Od reality som oddelený sklom zaroseným od môjho zrýchleného dychu. Miestnosť je prázdna. Dvere neporušené. Za dverami však vidím pohyb. Všetka tá háveď hľadajúca posledné kúsky organického materiálu. Uvedomujem si že až teraz som sa skutočne prebral. Snová sekvencia nikdy neprestala. Nejakým spôsobom sa mi podarilo vnímať v nej, ísť o level ďalej a vidieť čo sa naozaj deje. Ak sny tvorí kolektívne nevedomie, znamená to, že Alex sa tiež práve pozerá na kondenzujúcu vodu na sklenenom priezore pred jej očami. Vedomá si situácie v ktorej sa práve nachádzame. Jediné bezpečné miesto je tu a teraz. Verím že časom sa podmienky zmenia, všetok ten hmyz zmizne a uvoľní nám cestu k sebe. Zatiaľ to nie je bezpečné. Môžeme len čakať a dúfať, ponorení v úzkosti. Chcem ju znovu vidieť v našom sne. Zatváram oči a myslím na ňu...



Poznámka:
bolo to písané asi pred 5 rokmi na základe snov ktoré som mal asi 3 noci,, pôvodne v angličtine (The Deep Step), toto je tak narýchlo preklad
e: teda ešte sory za trochu väčší rozsah a zaťažovanie adolescentnou scifi poviedkou:)