ja vnímam súčastný postoj spoločnosti ako takej (ale aj postoj lekárov - česť výnimkám) voči tehotnej a rodiacej žene ako širší problém. asi prvý krát v histórii je schopnosť ženy priviesť na svet zdravé dieeťa, takto paušálne spochybňovaná, a tým sa zároveň narúša archetyp ženy matky ako taký... to potom súvisí aj so spätným pohľadom ženy na seba samú, s pocitom jej sebahodnoty ako ženy-partnerky, ženy-matky a ženy-človeka, s jej miestom vo vlastnom živote. veľa žien stráca toto kontinuum, materstvo (a ženstvo) ich už nenapĺňa, cítia sa frustrované a prázdne, snažia sa stavať do mužských rolí, pretože tú svoju ženskú vlastne akosi nemohli naplniť a naplno prežiť (v mene údajného dobra a zdravia svojich detí a seba). žena už po príchode do nemocnice (česť výnimkám) zohráva pri pôrode iba akúsi doplnkovú úlohu. väčšinou sa jej nikto nepýta na postupy ktoré majú byť použité pri jej pôrode, na jej tele a na jej dieťati. je jej vnútená poloha (len málo žien spontánne zvolí polohu na chrbte pri pôrode), je inštruovaná ako a kedy má tlačiť, príp. je dieťa z nej násilne vytiahnuté a ženina vagína je pri tomto celom procese nastrihnutá lekárom neraz bez ženinho súhlasu.. ďalej je žene dieťa po pôrode neraz zobraté v mene dôležitých úkonov akými sú váženie a zmeranie dieťaťa, bez ohľadu na to, že absolútna potreba dieťaťa v tej chvíli je byť s matkou. (čo dáva najavo celou svojou bytosťou, plačom, rozpínaním rúk a krčením tváre) tieto signály sú považované za normálne, mnohé matky ich považujú za "nevyhnutnú súčasť" pôrodu.. samozrejme, ak žene nie je umožnené interpretovať signály svojho tela (bolesť pri pôrode, príp. spomaľujúci sa pôrod z dôvodu neznámeho prostredia, priveľa cudzích ľudí, strach, stres atď.) ako sa od nej môže čakať, že bude vedieť správne interpretovať signály svojho dieťaťa a ešte mať silu v takomto prostredí na ne aj reagovať...
pýtaš sa na traumy detí.. dnes je všeobecne uznávaným faktom, že človek - dieťa, ešte pred tým, než je schopné vytvárať spomienky, veľmi intenzívne vníma podnety z okolia (dokonca ešte v maternici) a ukladá si ich do nevedomia. boli robené štúdie na deťoch separovaných od matiek po pôrode vs. deti ktorým bol umožnený nerušený kontakt s matkou po pôrode... prvé deti mali ešte mesiace!! po pôrode zvýšené hladiny stresových hormónov v krvi, boli viac plačlivé a mali večšie problémy so spánkom ako aj s rytmom dýchania...
ženy ktoré zažili inštrumentálne, medicínsky aktívne vedené pôrody ale aj ťažké pôrody celkovo, trpeli viac popôrodnými depresiami, po x mesiacoch po pôrode post-traumatickou stresovou poruchou a vykazovali podobné známky ako obäte znásilnenia...
záver si urob sama - vraj vyše 90perc. pôrodov by malo byť absolútne bezproblémových, čo znamená že matka by mala dokázať porodiť dieťa bez ťažkých zdravotných následkov pre ňu alebo pre dieťa.. v zvyšných desiatich percentách sú viacpočetné tehotenstvá, rizikové tehotenstvá kvôli nesprávnej polohe dieťatka, zlému zdravotnému stavu matky alebo vrodenej vade dieťaťa, príp. kvôli veku matky. o väčšine týchto komplikácií sa vie predom.. na záver teda jediná otázka: prebieha 90 perc pôrodov v našich pôrodniciach bez zásahov lekárov? je 90perc. matiek umožnené porodiť svoje dieťa v polohe v akej chcú, bez nástrihu bez vyvolávania pôrodu bez separácie dieťatka po pôrode (a mohla by som pokračovať). otázka je prečo tomu tak nie je - a teraz by som poprosila všetkých diskutérov čo hrozne nadávajú na ženy rodiace doma, nech sa k tomuto vyjadria a nech sú teraz múdri...
alebo iba mne pripadá okamih rodenia v živote ženy taký dôležitý že považujem potrebné hovoriť o tom čo sa ženám robí v nemocniciach pri pôrodoch? alebo je to pre psychiku ženy a jej pocit sebahodnoty(a celkovo rolu ženy v spoločnosti) skutočne taká nepodstatná vec?
zažila som oba "druhy" pôrodov - taký, po ktorom som sa cítila dlhé mesiace veľmi veľmi psychicky zle a taký, po ktorom som sa cítila ako nový človek, ako žena. prežila som ho pri plnom vedomí, bez podania analgetík ako bezbolestný a veľmi silný zážitok, pričom ešte dva mesiace po pôrode som sa cítila ako nový človek. môžete sa mi tu začať smiať, ten zážitok mi proste nevezmete :) ja by som iba strašne chcela aby to mohlo zažiť čo najviac žien, je to neprenosné a niečo slovami neopísateľné.