_..::..Príbehy..::.._ :: Remember, remember, the velvet November


node:	_..::..Príbehy..::.._
template:	3
parent:	Dobre halusky
owner:	Elence
viewed by:
created:	28.12.2007 - 10:58:12
updated:	18.05.2010 - 20:50:25

cwbe coordinatez:
101
63539
63556
3558773

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

Fluide	0
Elence	0
soborka	0
archipelag	0
eirwen	0
Kuzmics	0
georgino	0
gizo	0
darkforce	0
xF	0
Pieter	0
fk	0
Invent0r	0
jacobo	0
laila	0
osa	0
uRaay	0
cicimbrus	0
alisea	0
daan	0
Tia	0
asides	0
-sXero-	0
xc	0
enkia	0
chss	0
terorrist	0
vlku	0
Ywettka	0
ᨋ	0
sinka	0
al-caid	0
mojo	0
:j4nc0	0
Snake	0
serfi	0
jama	0
andread	0
Kallina Blom...	1
flu	2
illusionX	2
Leleanne	3
XcomeX	3
Corvinku	3
kleine.nana	3
Wild at Hear...	3
amie	3
nana	3
KS.	3
farebna	3
exile.	6
peci	8
rame.klame	8
b3inct.	8
KaT	10
Nabisa	10
a5tr0	13
gabowitch	13
Lukas	18
sabe	18
andysun	18
nejmles	19
filtra	19
naamah	23
petkq	27
theia	30
coffee	40
zabudkova	47
Got milk?	51
bludicka	54

Upozornenie: Pre tých čo nechápu. Toto je fórum, ktoré má svoj zámer, smer. Kto tomuto nechápe, prosím nenapadať príbehy, myšlienky, reakcie... a vyjadrujte sa len k príbehom. Ďakujem :)

Šťastie?

Motýle

_P_E_K_L_O_

Čo (ne)milujete na svojich polovičkách

Kubánske podniky

Záhradkársto a pestovateľstvo

0000010100063539000635560355877305912264

Neporaziteľný

V každodennom živote to bol jednoduchý a dobrosrdečný muž, v ringu však nepoznal zľutovanie a svojich súperov posielal tvrdými údermi nemilosrdne k zemi. Taký bol ROCKY MARCIANO († 46), jeden z najlepších boxerov všetkých čias.

Vďaka boxu získal slávu, peniaze a dokonca aj nové meno. Spôsobila to náhoda či lepšie povedané omyl. Ešte na začiatku kariéry vraj hlásateľ pred jedným zápasom skomolil jeho meno a namiesto Rocco Marchegiano oznámil, že do ringu nastupuje Rocky Marciano. Tak ho neskôr spoznal aj svet a iba žasol nad tým, čo tento americký Talian boxujúci v ťažkej hmotnostnej kategórii medzi povrazmi stvára. Vyslúžil si prezývku „Brockton blockbuster“, čo sa dá preložiť ako brocktonská bomba. Vskutku výstižné pomenovanie.

Marciano totiž súperov doslova ničil. „Prečo by som mal s chlapíkom tancovať desať kôl valčík, keď ho môžem vyklepať v jednom,“ povedal raz na margo svojich štatistík. Tie dodnes vzbudzujú obdiv a v profi ringu sa ich ešte nikomu nepodarilo prekonať, ba ani vyrovnať. Rocky totiž vyhral všetkých 49 duelov, na ktoré nastúpil! No nielen to. Súpera v 43 prípadoch knokautoval a len jeden s ním vydržal boxovať celých pätnásť kôl. V jedenástich zápasoch dokonca poslal protivníka k zemi už v prvom kole. Fakt, že v ringu nedokáže nájsť rovnocenného súpera, bol nakoniec aj jedným z dôvodov, prečo po necelých ôsmich rokoch ukončil kariéru.

Box ho nebavil

Keď sa Pierino a Pasqualena Marchegianovci stali 1. septembra 1923 hrdými rodičmi prvorodeného syna, nestačili sa diviť, akého valibuka to splodili. Chlapček, ktorému dali meno Rocco, vážil po narodení úctyhodných 5,5 kila. Bola to však práve pevná stavba tela, ktorá mu neskôr zrejme zachránila život. Ako poldruharočný totiž dostal ťažký zápal pľúc a vyzeralo to s ním zle. Podľa lekárov sa z choroby vystrábil vďaka svojej telesnej konštrukcii. Územčistého chlapca poznalo už v detstve celé okolie. V rodnom Brocktone mal totiž povesť bitkára. Ak sa totiž niekde na ulici medzi chlapcami strhla ruvačka, Rocco tam určite nechýbal.

Do „parády“ si ho teda zobral strýko John. Zaviedol synovca do pivnice, ukázal mu boxerské vrece a povedal, že ak má veľa energie, môže si ju vybíjať tam. Rocco to z času na čas skúsil, ale box ho veľmi nebavil. Radšej sa venoval bejzbalu a futbalu. Ich hraním trávil nespočetné hodiny a sníval o tom, že raz bude slávnym profesionálnym hráčom. Bol preto schopný trénovať až do úplného vyčerpania. Veľmi ťažkou ranou teda preňho bolo, keď ho vyhodili zo stredoškolského bejzbalového mužstva. Porušil totiž pravidlá, keď nastúpil v tzv. cirkevnej lige za iný tím. S vylúčením sa nevedel zmieriť, začal zanedbávať aj školu a zakrátko z nej odišiel.

Neslávna premiéra

Od rodičov sa Rocco nechcel dať živiť, a tak si začal hľadať prácu. Bez kvalifi kácie to však nebolo jednoduché. Zamestnania teda každú chvíľu menil. „Pracoval som v továrni na obuv, potom v závode na výrobu cukroviniek, istý čas som vypomáhal záhradnému architektovi, neskôr som zametal ulice, aj kopal kanály,“ spomínal. Práca s krompáčom a lopatou sa mu vraj páčila najviac. „Vo fabrike som nedokázal vydržať. Nevedel som stáť na jednom mieste za nejakým stolom alebo pásom. Potreboval som byť vonku, na vzduchu,“ vysvetľoval.

Nezarábal síce veľa, no všetky peniaze vždy odovzdával rodičom. „Bol veľmi hrdý na to, že aj on môže prispievať na domácnosť. Vždy keď prišiel s výplatou, dal matke peniaze a bolo na ňom vidieť, aký je šťastný,“ spomínal raz jeho otec. O ďalší „džob“ sa Roccovi v marci 1943 postarala americká vláda. V schránke si našiel povolávací rozkaz a o pár týždňov už putoval na lodi do Európy, kde zúrila druhá svetová vojna. Do bojových línií sa však nedostal. Po invázii spojeneckých síl v Normandii bol členom jednotky, ktorá cez prieliv La Manche prevážala zásoby, neskôr ho prevelili do Tichomoria a odtiaľ späť do Spojených štátov, kde na základni Fort Lewis dokončil službu. Pôsobenie v armáde sa ukázalo veľmi dôležité. Vraj z dlhej chvíle sa tam totiž začal venovať boxu.

Nadšený bol najmä jeho strýko, a keď sa mu Rocco počas dovolenky navyše pochválil, že vyhral armádny turnaj, prihlásil ho na zápas so známym boxerom Henrym Lesterom. Práve tento duel sa považuje za prvý v Marcianovej amatérskej kariére. Dopadol však preňho veľmi neslávne. Rocco, ktorý v tom čase fajčil dve škatuľky cigariet denne, nestačil svojmu súperovi fyzicky ani technicky, a tak ho Lester otĺkal hlava-nehlava. V treťom kole sa zápas skončil, nie však preto, že by jeden súper druhého knokautoval. Rocco, ktorý schytával jeden úder za druhým, si asi spomenul na niekdajšie pouličné bitky a protivníka kopol do rozkroku, za čo ho rozhodca okamžite diskvalifi koval.

Ako na galejach

Fiasko ho nezlomilo, práve naopak. Prestal fajčiť aj piť a začal usilovnejšie trénovať. Keď sa o niekoľko týždňov vrátil do civilu, začal opäť skúšať šťastie v bejzbale. Odišiel na skúšku do tímu Chicago Cubes, kde ho odmietli, pretože veľmi nepresne nadhadzoval. Rozhodol sa teda venovať už len boxu, sprvu mu však chýbalo poriadne zázemie. Trénoval zväčša len s mladším bratom Louisom. Zakrátko začal spolupracovať so svojím dávnym kamarátom Alliem Colombom a práve jemu vraj mohol ďakovať za všetky úspechy. Nebolo to však zadarmo.

Tréningy, ktoré mu predpisoval, pripomínali galeje. Rocky musel denne behať vyše desať kilometrov v špeciálnych ťažkých topánkach, Allie ho naháňal po kopcoch, mučil v telocvični a nútil boxovať dokonca aj pod vodou. Vďaka týmto metódam sa potom Rocky dokázal v ringu pohybovať s nesmiernou ľahkosťou a pri úderoch vedel vyvinúť obrovskú silu. Po niekoľkých mesiacoch boxovania na amatérskej úrovni sa napokon rozhodol vstúpiť medzi profesionálov. Jeho prvým súperom bol 17. marca 1947 Lee Epperson, ktorého v treťom kole poslal k zemi. Podobne končili aj ďalší a do konca roku 1950 mal Rocky Marciano na svojom konte tri desiatky víťazstiev. Jedno však v tom čase zaknihoval aj mimo ringu.

Barbara Coussinová, dcéra policajta z jeho rodného Brocktonu, s ktorou tri roky chodil, prijala ponuku na sobáš. Zobrali sa na Silvestra 1950, inak len niekoľko dní po tom, ako Rocky knokautoval svojho 31. súpera. Barbara sa musela zmieriť s tým, že z medových týždňov, ktoré si mali užívať na Floride, bude iba pár medových dní. Jej manžela totiž čakal ďalší zápas.

Nenašiel súpera

Marcianov cieľ bol jasný – titul majstra sveta v ťažkej váhe. Dlho očakávaný duel, v ktorom ho prvýkrát mohol získať, mal poradové číslo štyridsaťtri a súperom bol Jersey Joe Walcott. Rocky si však veril, veď ani nie rok predtým zložil aj slávneho Joa Louisa považovaného za najlepšieho boxera všetkých čias. „Bol mojím detským hrdinom, a preto som len s veľkými problémami prekonával rešpekt k nemu,“ priznal sa Marciano, ktorý duel s Louisom považoval za jeden z dvoch najväčších, ktoré kedy absolvoval. Tým druhým bol práve zápas s Walcottom v septembri 1952.

Hneď v prvom kole padol po jednom zo súperových úderov Rocky k zemi. Stalo sa mu to vôbec prýkrát v profesionálnej kariére. Zdvihol sa však a pokračoval. V mimoriadne tvrdom súboji mal navrch Walcott a v 12. kole viedol na body. Ak chcel Marciano pomýšľať na svetový titul, potreboval protivníka knokautovať. Podarilo sa mu to v trinástom kole a Walcotta museli niekoľko minút kriesiť. Rocky Marciano bol majstrom sveta! V máji nasledujúceho roku sa obaja stretli znovu, v odvetnom zápase. Tentoraz už brocktonská bomba nenechala nič na náhodu a súpera poslala k zemi hneď v prvom kole.

Zneužívali ho

Titul svetového šampióna obhájil Rocky Marciano ešte v piatich ďalších zápasoch. Posledný, s Archiem Moorom, vybojoval v septembri 1955. O osem mesiacov na to ako 33-ročný oznámil, že končí s aktívnou kariérou. O každom svojom súperovi sa síce vždy vyjadroval s rešpektom, zároveň však povedal, že rovnocenného nemôže nájsť. Druhým dôvodom odchodu zo scény bolo, že sa chce venovať rodine. Tá sa medzitým rozrástla o dve deti, syna Rocca Kevina a dcéru Mary Anne. „Za posledné roky som si to naozaj užil. V ringu som nikdy nepoznal strach a nikdy ma v ňom nikto vážnejšie nezranil. Mohol som sa postaviť hocičomu živému,“ komentoval neskôr svoju profesionálnu kariéru. K návratu do ringu ho už nikto nepresvedčil, hoci raz k tomu nebolo ďaleko.

V lete 1959 začal opäť trénovať a zdalo sa, že dôjde k dlho očakávanému duelu s novým majstrom sveta Floydom Pattersonom. Napokon z toho nič nebolo. Rocky sa k boxu vracal už len ako televízny komentátor a rozhodca. Po odchode do športového „dôchodku“ skúšal aj podnikať, otvoril si reštauráciu, zakrátko však skrachoval. Podľa ľudí, ktorí ho poznali, nemal na obchodovanie povahu. Boxom si síce zarobil státisíce dolárov, ani tie ho však nezmenili. Bol príliš veľký dobrák a veľmi dôverčivý človek. Viacerým priateľom dokonca požičal peniaze a už ich nikdy nevidel. Sám pritom zaobchádzal s fi nanciami veľmi šetrne, tak ako bol naučený od detstva.

Tragické narodeniny

Popoludní 31. augusta 1969 odišiel Rocky Marciano z domu, aby splnil sľub, ktorý dal svojmu kamarátovi Frankovi Farrellovi. Jeho syn sa totiž venoval zápaseniu, čakal ho dôležitý turnaj a slávny boxer sľúbil, že ho príde povzbudiť. Na druhý deň ho doma čakala oslava 46. narodenín. „Neboj sa, zajtra sa vrátim a oslávime ich spolu,“ povedal Rocky pri odchode dcére Mary Anne. Slovo však dodržať nemohol. Jednomotorové lietadlo Cessna, na palube ktorého spolu s Farrellom letel, havarovalo krátko pred pristátím v Des Moines v štáte Iowa. Neskúsený pilot v zlom počasí neodhadol výšku a so strojom vrazil do osamelého duba stojaceho uprostred poľa. Rocky Marciano bol namieste mŕtvy.

0000010100063539000635560355877305702680

Jak to všechno bylo (slova na závěr)
autor: S-CORE rap (Czechbeatz), 19. novembra 2010, 14:04

Slova na závěr
Budu vám vyprávět příběh, který se vám bude stát neskutečný. Je o klukovi z bytovky, který šel za svým snem, pracoval na sobě a zjistil, že jde i nemožné. Bohužel všechno má i temnou stranu...

Je mi snad 13-14 let a poprvé se ke mně dostává hiphop, ještě v předvlně, kdy okolí vládli diskanti. Ve stokrát přehraných kazetách nacházím porozumění, mír a toleranci. Hodnoty, které jsem si vždycky cenil. Hiphop -- a ačkoli to bude znít teple -- mě chytnul za srdce. Na akcích byli přátelští lidi, výborná atmosféra, prima nálada. Hiphop jsem miloval. V té době jsem si nedokázal představit nic jiného. Poslouchal jsem Defakto, A czo yakko, 5mcz a tyto kapely mě doslova vychovávaly a určovali moje morální zásady. Neřešilo se, jak člověk vypadá, ale jak se chová. Toto období bylo krásné. Bohužel trvalo moc krátce.

Subkultura začala nabírat na síle a brala s sebou, stejně jako divoká voda při povodni, všechno bahno a splašky, které potkala po cestě, takže nakonec zůstaly jen škody a páchnoucí voda s vůní porušené kanalizace. Najednou jsem začal v ulicích potkávat lidi s kšiltovkama, riflema po kotníky a bundami, nakoupenými z předražených čínských eshopů. Hiphop začal být o značce. Enormní nárůst znamenal jediné: změnu názorového složení a změnu celkové nálady v subkultuře. Na koncertech začali bitky, to z důvodů, že se do kultury navezlo spoustu dementů, pro které hiphop znamenal rovný kšilt a ego-trip rap.

V této době jsem poprvé chytnul mirkofon a pro pár kamarádů narál nějaké věci. Neměl jsem instrumentálky, tak jsem si je prostě začal dělat. Hiphop je v podstatě hudebně primitivní. Jedny prázdniny mezi školní docházkou jsem se zavřel doma k FLku a za dva měsíce z mísntosti vylezl adekvátně vyškolený sampler a song-writer. Bylo to jednoduché. Bral jsem celé smyčky, dodával bicí z packů a dělal instrumentálky tak, abych si mohl dovolit udělat nějaké věci. Takhle jde dělat instrumentálky jako na běžícím páse. Tedy alespoň jsem si to myslel.

Všechno mi přišlo tak jednoduché, texty jsem hned od začátku psal celkem snadno. Až později jsem si uvědomil, že to nebude ani tak jednoduchostí, ale talentem, který jsem prostě nějak dostal od narození. Šlo mi, na co jsem sáhnul. Důležité je poznamenat, že jsem nikdy neplánoval nějaké sólové desky.. Psal jsem si pro sebe a pouštěl to kamarádům.
Nakonec jsme vybral pár textů a instrumentálek a hodil na internet Lovestory EP. K mému úžasu sklidilo na tu dobu a moje očekávání ohrnomný úspěch a de facto mi otevřelo dveře k širší hiphopové komunitě. Nutno podotknout, že to ovšem byla sračka.

Ale vraťme se k tomu, jak to vypadlo v okolí. Hodně mých kamarádů začalo poslouchat hiphop a bohužel začlo i experimentovat s drogama. Kluby byly zakouřený, hiphop byl v televizi. Moje představa tolerantní komunity byla ta tam. To se mi nelíbilo.

Celý rok jsem pozoroval, jak se z mé oblíbené subkultury stává hovno. Chtěl jsem to zpět. Už si přesně nepamatuji, jestli jsem ještě v tento moment věřil v to, že to zase bude jako dřív. Asi ne.. Možná tajně doufal.. Ovšem nestalo se tak..
Využil jsem své "popularity" a narhál další album, kde jsem nabádal poslouchače k tomu, aby otevřeli oči a podívali se, co se stalo s hiphopem. To byla ovšem chyba. Neboť sama komunita posluchačů se už proměnila a bylo to, jako kdybych přesvědčoval uzenáře, že je dobré být vegetarián. Blbci už infiltrovali komunitu natolik, že skalní utíkali z potápějící se lodi a distancovali se od mladé vlny, které šlo o módů a o to, jak vypadají. Ano, protože hiphop už byl v módě.

Poprvé pozoruji, jak tráva moje kamarády likviduje a že to netrvá ani dlouho a při pravidleném hulení je z člověka celkem vymatlaná piča. Za dva roky už jsou následky tak fatální, že s těmito lidmi přetrhávám veškeré vazby.

Zakládám label.

je mi 18. Nastala amplituda hiphopu v Čechách, jsem zničen. Stejně jako ostatní utíkám z lodi, do které nalezli kreténi, nechávající za sebou všechno čemu jsem věřil. Stále dělám muziku a komplikuje se to, dostávám se do spirály osobních problémů, které končí fatálně.

Totálně měním úhel pohledu a snažím se, aby lidi dostali rozum. Poukazuji na to, jak hiphop jako takový funguje. Začínám nenávidět to, co jsem miloval. Hrozně nenávidět. Poslední pomyslný hřebíček do rakve je událost, když se mi nějaký dement snaží vnutit, jak má hiphop vypadat. Shodou okolností je to stejný člověk, který se mi chechtal za to, že jsem s k hiphopu hlásil, ještě když nebyl v rádiích. Takový čurák mě chce poučovat o tom, jak má vypadat hiphop? Mě? Který pomáhal budovat? Po tomhle incidentu se obracím úplně a zanevírám na hiphop jako takový.

Vystupuju s dalšími věcmi a snažím se extrémními vyhrocenými názory (není to pleonasmus?), podanými z druhé strany dohnat lidi k tomu, aby se na věci dívali z obou stran. U velké části komunity nacházím akorát neporozumění a špatnou interpretaci..

Na sklonku roku 2009, poté, co začíná u nás expandovat Facebook a já si zakládám profil, s údivnem sleduju, že jsem velmi známý a že některé moje věci obletěly republiku. Začínám denně dostávat velké množství emailů a začínám být jistým symbolem. Symbolem lidí, kteří ještě stále používají při vyhodnocování dění kolem sebe mozek a ne svoji drahou kšiltovku.

Po tomto impulzu do toho dávám všechno, nahrávám kompletně autorské album Dopisy z Waldheimu, které zaznamenalo enormní úspěch. Já sám jsem ovšem spíše smutný a ze situací, kdy mě lidi poznávají na ulici tuším, že tohle musí skončit. Odmítám všemožnou snahu dostat mě nějak do ještě širšího povědomí lidí, jako je televní talkshow nebo návštěvy v rádiu. Chci být šedá myš a zase se ztratit.

Protože si to lidi žádají, natáčíme ještě s klukama z Forleaf o.s. velmi sledovaný klip a ještě poslední album (Zapomeň na všechno), které je takovým zakončením tohoto všeho.

Hiphop byl pro mě všechno. Teď je mi urkadenej. Ať si lidi dělají co chtějí, ale beze mě. Dohnal jsem to na úroveň, že mě zná půlka republiky. K čemu to bylo? K ničemu. Ačkoliv jako takový jsem proti nenávisti, sám jsem ji dmýchal. Jsem si toho vědom a nezbývá mi nic jiného, než se omluvit všem, kterých jsem se dotknul a říct vám, že je konec. Jsem jinde, stejně jako hiphop je jinde. Vyrostl jsem, jsem dospělý člověk a konečně mám dobrý život. Chci, aby to tak zůstalo. Myslím, že to lze ovlivnit. Ovlivnit tak, že prostě uzavřu kapitolu.

Vyhrál jsem. Kluk z bytovky je slavný a lidi poslouchají, co říkám. Neodcházím jako poražený. Odcházím jako vítěz. Moje osobní prosba a apel na všechny je: pojďte se mnou. Vyskákejte z lodi, vahžte z mp3jek pseudokapely a nahraďte je normálním rockem, metalem, vážnou hudbou.. Já nevím co ještě. Např celý BZ je plný nadaných umělců, kteří opravdu dělají hudbu. A dělají ji zodpovědně.

Mějte se pěkně. Děkuji všem, kteří pochopili proč dělám to co dělám a jak to dělám. Nebo spíš dělal.
PS: omluvte případné chyby. Je to torchu jak Kafka, plival jsem to z hlavy bez připravení, tak možná budou nějaké logické chyby v textu. Nevím.

tohlenenihiphop.com

0000010100063539000635560355877305486825

V jednej dedine, žil človek, ktorý bol veľmi nespokojný zo života, s každým sa hádal a nedokázal s nikým dobre vychádzať. S rodinou sa dokázal dennodenne pohnevať, kričal na manželku aj na deti kvôli každej blbosti.

Jedného dňa počul, že niekde za dedinou žije jeden božský Majster, ktorý už mnohým pomohol. A tak sa rozhodol, že majstra navštívi. Pred odchodom sa nezabudol pohádať so svojou ženou.

Keď prišiel za Majstrom, uvidel jogína sediaceho na zemi v malej jaskyni. Na tvári mal jemný úsmev, a v očiach božskú hĺbku a pochopenie. Privítal návštevníka pokynutím hlavy. Ten sa úctivo poklonil a usadil sa pred majstra. Už len samou prítomnosťou, Majstra sa jeho myšlienky upokojili. Chvíľu mlčali a potom k majstrovi prehovoril. Rozprával aký ma hrozný život, ako sú všetci proti nemu, a že ho nikto nemá rád. Požiadal majstra o pomoc.

Chvíľu mlčali a potom majster povedal iba : "Buď dobrý."

Zostalo ticho.

"Ale ako?", opýtal sa zmätene. Nedokázal to pochopiť.

Majster dal prst na ústa a zavrel oči. Zmätený žiak dlho, veľmi dlho sedel pred majstrom v myšlienkach, a trochu aj očakával, že majster ešte niečo povie, ale ten sedel nehybne v meditácii. Po dlhom čase sa žiak uklonil a pobral sa domov. Stále mu v hlave vírili myšlienky ako byt dobrý, čo to je byt dobrý.

Keď prišiel pred svoj dom, bola už dávno tma. Z domu vybehla jeho žena a začala mu nadávať, že kde bol tak dlho, že kvôli tomu už večera vychladla a podobne. Chcel jej vynadať, že ako si to vôbec dovoľuje, ale akonáhle si otvoril ústa, spomenul si na majstra a na tie dve čarovné slova, a vtedy to pochopil. Rozhodol sa že bude dobrý na svoju ženu. Zavrel ústa a bez slova vošiel dnu. Sadol si k večeri, pomodlil sa a začal jest. Jeho žena okolo neho cely čas behala a rôzne nadávala na neho, na deti, na ľudí čo dnes stretla. V ňom to vrelo, chcel ju každú chvíľu okríknuť, ale mal stále na pamäti Majstra a tak to vydržal.

Keď dojedol poďakoval sa jej za večeru, aj keď už bola studená keď ju jedol. Manželka si to poďakovanie všimla a trochu sa zarazila, ale len na chvíľu.

Na druhy deň ráno vstal a keď uvidel že raňajky ešte nie sú hotové, chcel jej vynadať ale spomenul si na majstra. Nadýchol sa a poprial jej dobre ráno. Manželka zvyknutá na to, že prvé slovo ráno je nadávka, už bola pripravená ju opätovať, ale zarazila sa. Uvedomila si čo povedal, prekvapene sa na neho pozrela, a keď si všimla, že to myslel vážne a že sa usmieva, tiež sa usmiala a popriala mu dobre ráno. Takto sa začal ich po dlhom čase prvý krásny spoločný deň. Začali sa znovu milovať ako keď boli mladí a už sa nehádali, len boli na seba dobrí.

Po par týždňoch išiel navštíviť majstra. Sedel tam presne tak ako ten prvý krát. Pokynutím privítal svojho žiaka. Uklonil sa a posadil. Chvíľu len vnímal božskú prítomnosť svojho majstra a potom prehovoril.

"Pane, bol som dobrý na svoju ženu ako si povedal, a stal sa zázrak. Vďaka tvojej božskej milosti sme v harmónii. Už sa nehádame, milujeme sa, je to ako keď sme boli mladý. Ďakujem Pane."

Majster sa len jemne pousmial.

"Ale tiež Pane prichádzam s prosbou. Moje deti sú strašné. Keď im niečo prikážem tak ako naschvál urobia opak. Stretávajú sa s rôznymi pochybnými ľuďmi a nechcú si to dať vysvetliť. V škole sa poriadne neučia, a sú na ne stále sťažnosti. Čo mam s nimi robiť?"

"Buď dobrý." zneli jedine dve slova, ktoré Majster vyslovil.

Žiak nič neodpovedal, len ako zvuk zvonu v ňom stále zneli tie dve slova, ako mantra od Majstra, ktorá sa sama dokola opakuje.

"Ale ako mam byt dobrý na deti? Čo na ne nie som teraz dobrý?"

Rozhodol sa, bude dávať pozor na to aký je na deti, a že sa pokúsi byt lepší.

Keď prišiel domov stalo sa práve, že jeho syn spadol a rozbil vázu. Normálne by teraz otec nazúrený začal syna byt, a tak bol už syn schúlený v kúte a čakal na bitku. Otec ale dával pozor na to aký bude na deti, a tak namiesto bitky sa zohol k synovi.

"To nič, to bola len váza, ale nestalo sa ti nič?"

Syn cez slzy z očakávaného výprasku, s prekvapením povedal, že sa mu nič nestalo. Otec ho pohladil a objal.

"Poď, upraceme to spolu." navrhol a spolu s úsmevom upratali črepiny.

Takto začal byt na svoje deti dobrý, keď doniesli zle známky zo školy, tak namiesto nadávok sa ich pýtal či nepotrebujú pomôcť s učením, a aj sa spolu učili. Doma sa začali deti cítiť dobre a už nepotrebovali chodiť niekde preč, radšej bývali doma s rodinou. Boli šťastní.

Ešte mal jeden problém ktorý ho trápil. Často sa pohádal zo susedmi, alebo spolupracovníkmi. Nevedel to stále vyriešiť. Už už chcel ísť za Majstrom, keď si uvedomil čo by mu Majster vlastne povedal. "Buď dobrý" zaznelo v jeho hlave, ako keby to práve povedal jeho Majster. Zaplavilo ho šťastie z poznania, že to je také jednoduché. Vzdal úctu, poklonu a vďačnosť Majstrovi vo svojom srdci.

Začal sa plne riadiť podľa týchto dvoch krásnych slovíčiek. Ku každému človeku ktorého stretol bol proste dobrý. Ľudia ho začali mat veľmi radi, pretože všade rozdával lásku a radosť, a veľmi si ho vážili pre jeho múdrosť a ochotu každému láskyplné pomôcť a poradiť.

Žil takto veľmi šťastne, a jedného dňa pocítil veľmi silnú túžbu navštíviť svojho Majstra, a poďakovať sa mu za jeho božské vedenie. Cela rodina s nim išla, aby sa aj oni poďakovali takému Majstrovi, ktorý dokázal taký zázrak s otcom rodiny.

Keď prišli pred Majstra uvideli ho sedieť presne tak, ako ten prvý krát. Všetci sa poklonili k jeho božským nohám, ale nikto neprehovoril. Len držali svoju obrovskú vďačnosť, účtu a lásku v tichosti srdca.

Po chvíli sa pozrel Majster do oči svojho žiaka a povedal: "Buď dobrý."

Tento krát boli tieto slova ako bomba do kľudnej jazernej vody. V hlave sa mu začali víriť myšlienky. "Na koho som zabudol?"

Otvoril ústa: "Ale Pane...".

Majster ho zastavil prstom na perách a zavrel oči.

Teraz bol veľmi nešťastný. Vedel, že na niečo zabudol, ale nevedel na čo. Chodil ako bez duše, stále premýšľal. Cela rodina útrpne sledovala ako sa trápi, snažili sa mu nejako pomôcť, ale nič nepomáhalo.

Až jeden deň ho žena zastavila a skoro nahnevane mu hovorí: "Prosím ta pozri sa na seba, ako hrozne vyzeráš. Cely čas si bol na každého dobrý, tak buď teraz dobrý na seba!"

Vtedy sa mu v hlave rozjasnilo. On, na seba zabudol. Teraz bol naozaj šťastný. Začal sa o seba starať tak ako sa stará o druhých. Dával si pozor čo je, ako mysli, začal cvičiť. Teraz už bol naozaj dobrý na všetkých.

Postupne ale začala v ňom narastať jedna myšlienka s ktorou si nevedel dať rady. Preto sa jedného dna vybral za svojim Majstrom.

Prišiel pred Majstra, poklonil sa a vnímal jeho božskú prítomnosť a kľud. Po chvíli prehovoril.

"Pane, som teraz šťastný, ale prosím, mam jednu otázku, na ktorú neviem odpoveď.

Sme tu na tomto svete a pociťujeme radosť, smútok, šťastie a utrpenie. Viem, že to všetko sú len pocity, a aj keď som teraz šťastný vďaka tvojmu požehnaniu, môže prísť aj smútok, ale oboje je len dočasne. A takto dokola mnoho životov. Ako sa Pane dá dostať z tohoto kruhu výkyvov radosti a smútkov?"

Majster sa prekrásne usmial a povedal: "BUĎ!".

Toto jeho myšlienkam ako odpoveď určite nestačilo, ale už vedel, že pýtať sa ďalej nemá zmysel. Úctivo sa poklonil a odišiel domov. Stále premýšľal o tom BUĎ, "Veď som." hovoril si stále dookola. Až sa raz zatrhol vo svojich myšlienkach.

"Prečo takto premýšľam o slovách svojho Majstra. Veď vždy keď niečo povedal tak to myslel presne tak ako to povedal. Tak keď mi povedal, že mam proste byť, tak prečo by to nemohlo byť také jednoduché ako to povedal. Jednoducho budem!"

Týmto si začal viac uvedomovať, že je, vnímal viac svoje bytie. Zistil, že tým, že si uvedomoval svoje bytie, uvedomoval si vlastne samotnú prítomnosť, a že budúcnosť a minulosť sú len predstavy, myšlienky. Rovnako ako rôzne očakávania a túžby sú len myšlienky. Zistil že keď sa uvedomoval, tak vnímal tie myšlienky ako nezaujatý pozorovateľ, a vtedy všetky sebecké myšlienky automaticky mizli ako keby nikdy neboli.

Jedného dňa, ako keď otvorí oči, plne poznal kto v skutočnosti je. Zistil, že je on práve to bytie, ta prítomnosť, to čo je stále prítomné. Pochopil, že tým bol vždy. Zistil, že to je jednota, lebo nič nemôže existovať mimo. Uvedomil si cely svet ako veľké divadlo, kde sám boh hra pre seba predstavenie. Boh je hercom, režisérom, divákom aj samotnou hrou.

Od dnešného dva žil v neustálej prítomnosti a blaženosti.

Cítil, že ma ísť navštíviť Majstra. Keď vošiel do jaskyne a uvidel Majstra, poklonil sa pravde ktorú stelesňuje. Stretli sa ich pohľady, a u oboch sa v očiach zaleskli slzy.

Nebolo už treba slov. Nebolo už treba myšlienok. Boli jedno.

0000010100063539000635560355877305310886

Najskôr sláva a úspech, potom tvrdý pád na dno spoločnosti

ŽILINA

V uplynulom týždni oslávil päťdesiatku. Životný príbeh bronzového medailistu z olympijských hier 1980 z Moskvy Jána Franeka je však oveľa dlhší a zložitejší. Športová sláva rodáka z Gbelian pri Žiline totiž zhasla rýchlo. Alkohol a hráčska vášeň k automatom mu spôsobili tvrdý pád, až na dno spoločnosti.
Ako malý chlapec skúšal Franek rôzne športy. Šikovný bol najmä v atletike. Výborne skákal do diaľky aj do výšky. "Nikdy som nebol na kolektívne športy. Veľmi rád som v televízii pozeral akčné filmy. Aj prenosy z olympiády 1976 z Montrealu som sledoval s napätím. Samozrejme, najradšej zápasy z boxerského ringu,“ vraví Ján Franek.

S boxom začínal v Martine, kde sa vyučil za strojného zámočníka. Krátko pôsobil aj v Dubnici a potom v Ústí nad Labem, kde vojenčil. V ZŤS Martin získal deväť titulov československého majstra. Forma stúpala a slovenský pästiar dostal možnosť štartovať na OH v Moskve. Tu prišiel jeho životný úspech. V 1. kole v kategórii do 71 kg knokautoval Taliana Gravina. V druhom kole jeho bulharského súpera rozhodcovia diskvalifikovali za nešportový spôsob boja.

Vo štvrťfinále poslal Franek na zem Kaomu zo Zambie. Premožiteľa našiel až v semifinálovom súboji, keď nestačil na neskoršieho víťaza olympijského turnaja Martineza z Kuby. Po dvadsiatich rokoch pôstu tak boxer z Československa vystúpil na olympijský stupeň víťazov. Bronzová medaila je dodnes poslednou olympijskou medailou z boxerského ringu pre Slovensko. Na ďalšiu stále čakáme.

Žiaľ, po skončení aktívnej činnosti sa Franekova cesta zvrtla na krivý chodník. Pre svoju hráčsku vášeň sa dokonca dostal dvakrát do väzenia a prišiel o celý majetok. Predal dokonca aj olympijskú medailu.

"Všetko sa to zvrtlo vtedy, keď som sa v jednom žilinskom kasíne zamestnal ako ochrankár. Raz som v robote hodil do automatu nejaké koruny a keď som párkrát vyhral, myslel som si, že to tak bude stále,“ povedal boxer s vycibrenou technikou a vynikajúcim reflexom, ktorý v kasínach a hracích automatoch utratil tisíce korún.

Za spoluúčasť na podvode dostal päť mesiacov. V dubnickej väznici si odsedel polovicu. V Trnave sedel rok za ublíženie na zdraví. Po návrate z väzenia nastal problém so zamestnaním. Prišiel aj o byt a stal sa z neho bezdomovec.

"Nechcem sa porovnávať so Sandokanom, ale po bronze z Ruska som bol populárny, ako tiger z Mompračemu. Mal som dvadsať rokov a davy za mnou šaleli. Čo z toho ostalo? Rozlúčka s milou, chudoba po bohatstve a poníženie po sláve.“

Pomocnú ruku sa mu snažil podať Slovenský olympijský výbor, ktorý mu vybavil ubytovňu. V Slovenskom Novom meste mohol trénovať, venoval sa mládeži. Na október 2009 plánoval exhibičné stretnutie s majstrom Európy 1979 Rostislavom Osičkom. Napokon z boja nič nebolo. Franek si zlomil na tréningu spodnú čeľusť. Zo syna Róberta chcel svojho nasledovníka, veril, že svoj talent predvedie raz na olympiáde. Bývalá manželka však jeho plány skrížila, nechcela o boxe svojho najmladšieho syna ani počuť. Dcéra Barbora sa v roku 2009 stala Miss Slovenska, s vlastným otcom však komunikovať nechcela a nechcela sa k nemu ani priznať.

Momentálne žije bývalý úspešný pästiar v Žiline, jeho domovom sa stala cirkevná ubytovňa. Žije z dôchodku. S alkoholom už problém nemá, vyprchala z neho aj hráčska vášeň. Naďalej však sníva jeden krásny sen. "Chcel by som malé fitnescentrum, niekoľko vriec na boxovanie a pár šikovných chlapcov. Nemusia mať talent, stačí ak im bude srdce byť pre box a budú mať chuť na tréning. Urobím z nich to, čo som v osemnástich rokoch býval ja,“ dušuje sa.

Ján Franek
Narodil sa 14. apríla 1960 v Gbeľanoch pri Žiline. Má tri deti Jána (25), Barboru (21) a Róberta (19). Titul majstra Československa získal deväťkrát. Boxoval za ZŤS Martin, Dubnicu a Ústí nad Labem. Na OH 1980 v Moskve získal v hmotnostnej kategórii do 71 kg bronzovú medailu.

0000010100063539000635560355877304531821

V mojom sne bola mladá žena.

Mal som pocit, že celý život žije so svojim zastretým pohľadom v jedinej miestnosti, do ktorej stačilo odbočiť z dlhej, rušnej, ľuďmi preplnenej, temno-farebnej chodby. Dvere tam vlastne ani neboli. Len zárubňa. Každý mohol vojsť. Nikto nevchádzal. Ani ja neviem, ako som sa tam ocitol, no, skrátka a zrazu, stála predo mnou.

Až vtedy som si všimol, že je vlastne ohromne pôsobivá. Za krásnou fasádou akoby sa skrýval tichý interiér, ktorý už snáď prestal veriť v pohodlné kreslo. Bola ako zranená možnosťou okamihu.

Keď sa otočila chrbtom, aby podišla ku stolíku, všimol som si, že jej chôdza je akosi pokrivená. Nohy jej zvláštne vybočovali, akoby jej bolo skrížilo cestu niečo, čo navždy poznačilo jej život zlomeným krokom.

Stál som tam a zízal na to niečo ohromné, čo o nej vypovedal jej zjav a čo som ešte ani nezačal chápať.

Vracajúc sa od stolíka na mňa pozrela.

Ofina čiernych vlasov odkryla belasý pohľad, ktorý ma pribíjal na kríž.

Vtedy, nevediac prečo, som ju uchopil do náruče a vášnivo začal bozkať. Nie z pocitu, že ju snáď milujem, ale z rozčarovania, ktoré mi odrazu vyrástlo pred očami, som bol donútený k bozkom, ako starý človek k slzám, keď ho po rokoch navštívi jeho milované dieťa, stratený syn, či dcéra.

Už som necítil žiadnu myšlienku, čo by ma vrátila späť. Úplne som sa rozplýval v ohni, do ktorého som sám vkročil. Cítil som každý pohyb jej nežného tela, každú slzu, ktorú mi chcela porozprávať. A s každou tou slzou som chcel byť čoraz vášnivejší a nekontrolovateľnejší.

Siahol som na jej nahú kožu pod bruchom a zalialo ma teplo. Mal som pocit, že to celé snáď nemá zmysel. Zdalo sa mi, že jej stále ťažším sa stávajúci dych nehovorí: „Chcem Ťa mať, ľúbiť, milovať..." Nie! Skôr, ako keby som bol iba posledným nosníkom mosta. Jeden z mnohých nosníkov, čo mali držať ten most, aby mohol stáť úplný. Ale tá úplnosť akoby mala prísť až so mnou, v podstate nepodstatným článkom, ktorý - nebyť mostu - skončí v kúte mysle architekta.

Bol som tam.

Neľúbila ma, bola však pripravená byť so mnou až naveky... Mať taký nosník, ktorý by zavŕšil čakanie na premostenie zmyslu a účinku.

Tak, ako ju, som nikdy žiadnu ženu nepočul vzdychať. Bola nádherná, lebo bola mostom, na ktorý by sa dalo vkročiť, kedykoľvek by niekto z temno-farebnej chodby vošiel do miestnosti bez dverí. No nik nevchádzal.

Chcel som s ňou splynúť, ako hmla s východom slnka.

Oproti mne sa však otvorili dvere. V tých dverách stála žena, o ktorej mi sen našepkal, že ju úprimne ľúbim, žena pri ktorej som si želal byť mostom. Asi ani sama nevedela, prečo sa usmiala... A odišla.

Nič ju netrápilo, nič ju neplnilo, nič nemohla stratiť. Nemala strach, ani cieľ.

Ani mňa.

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

0000010100063539000635560355877304524853

Prší. Prší štipľavý dážď osudu v mojej ubolenej duši a kvapka za kvapkou hladká striešku rozprestretého dáždnika nemých snov. Kalíšky zvoncov pod štítmi horských stráň tíško štebocú o krištáľovo čistej pravde ukrytej v očiach jagajúcich sa hviezd a zo slzami zmáčanej zeme vyrastajú ostré tŕne krvavých spomienok...

Na krídlach smrtihlava nesiem vinu cudzích vín...

V ušiach mi neustále znie tvoj zvonivý smiech, smiech cez slzy. V noci ma chodievaš navštevovať a dávaš mi do daru kytice uvité z chvostov živých nočných mor, aby si na mňa urobil dojem, dojem hrôzy. Často sa strhávam zo sna a tvoje veľké čierne oči mi hľadia pod kožu.

Sedím schúlená v tmavom kúte pod zamrežovaným oknom a snažím sa vyhnúť slnečnému svetlu. To svetlo sa mi totiž snaží dokázať, že čas plynie a rána predo mnou utekajú akoby mali z niečoho strach. Obľúbila som si tmu, pretože len tá vie pod svojím temným plášťom ukryť všetky tajomstvá.

Som divá šelma zmietajúca sa v ošiali čiernej mágie

Obkľúčili ma štyri vlhké múry samoty a bez nároku na únik na mňa zo všetkých strán útočí bezodná tieseň a zúfalstvo. Kamarátka nádej sa mi pred očami rozplynula v hlbinách hluchých hmiel... Môj rozum zakalili vibrácie lúčov mesačného svitu. Noc čo noc sa ma dotýka tvoja ruka kostlivca a s láskou mi z líc utiera jantárové more sĺz.

Prenasledujú ma halucinácie o posledných okamihoch tvojho bytia...

Tíško si ležal pri mne a tvoj dych bol nastavený na pravidelnú rytmickú frekvenciu. No v jednej sekunde sa tvoje teplé telo premenilo na mŕtvu substanciu bez dotykov a bez zmyslov.

Ocitol si sa v zlatej sieni večného odpočinku...

Teraz mlčíš ako vlčí mak a ja cítim chlad voskových figurín... Tvoja klokotajúca krv zamrzla na mojich trasúcich sa perách a naše kypré splynutia sa naposledy spojili vo vrúcnom objatí.

Zmocnili sa ma neviditeľné stuhy polnočného splnu mesiaca

Som zakliatou bytosťou mesačných nocí. Blúdim stonajúcimi spálňami a nádvoriami a hľadám svoju vytúženú obeť. Obeť plnú lásky, aby som sa jej zmocnila. Moje prekliatie je strašné a nesmrteľné...

Keď som sa narodila, prišli za mnou tri sudičky. Prvá mi darovala krásu, druhá zdravie a tretia poslušnosť. Odvtedy som rozkvitala do krásy a všetci mali z toho radosť, okrem tretej sudičky, pretože jej priateľ sa do mňa zaľúbil. Čoskoro sa z nás stal dokonalý pár hrkútajúcich hrdličiek a ona to jednoducho nezniesla. Od tej chvíle kula plány ako by nám mohla ublížiť. Po krátkom randení sme vystrojili veľkú svadbu a chvíľu sme boli spolu šťastní, až kým sa do nášho vzťahu nezamiešala ona...

Ona dobre vedela, že musím poslúchať, a preto si ma zavolala na krátky rozhovor:

,,Milá Klára, zo srdca blahoželám k tvojmu vydarenému manželstvu." zatlieskala si sama pre seba. Ja som stále tŕpla, čo bude nasledovať.

,,Neboj sa, nezničím tvoje šťastie, lebo ty si ho zničíš sama. Stane sa to tretiu noc po vašom sobáši. Budete ležať jeden vedľa druhého a tvoj manžel bude pokojne spať. Na oblohe sa ukáže Mesiac v plnej nádhere a spln ti pošepká, aby si do ruky vzala dýku uloženú neďaleko tvojej hlavy. Ňou potom prebodneš srdce svojho milovaného manžela...", smiala sa ako bosorka.

,,Niééééé...." vykríkla som, ale bolo to zbytočné, pretože sudička mala nado mnou moc a ja som musela poslúchať. Samozrejme zakázala mi o jej pláne hovoriť a mne neostávalo nič iné, len splniť jej zlovestnú vôľu...

Teraz som zatvorená v zatuchnutom žalári a deň čo deň čakám na svoju priateľku SMRŤ. Nikto neverí, že som svojho manžela skutočne a bezhranične milovala. Nikto nevie, čo tomu predchádzalo. Nikto netuší, že pykám za niekoho iného. Nikto...

Prešiel krutý rok plný výsluchov a odriekania a nadišiel môj deň popravy, deň vykúpenia. Na námestí sa zhromaždilo množstvo zvedavcov a každý čakal na to, kedy konečne odvisnem. Pre nich som bola len bezcitná ľadová kráľovná a nič iné ich nezaujímalo.

V dave som zbadala vreteničie oči tretej sudičky. Sudičky ktorá ma odsúdila prv, než súd vyriekol svoj rozsudok.

Rozsudok smrti

Zubatá si pohodlne hovie vo svojej mäkučkej porotcovskej stoličke a vysiela na pódium pohrebné roztlieskavačky, aby povzbudili kata pri práci. Mŕtve roztlieskavačky vystrájajú na pódiu všakovaké kúsky, ale mňa ich kostrové pyramídy, či žonglovanie s hrkotajúcimi kosťami a lebkami vôbec nezaujímalo. Moja myseľ je plná lásky. Lásky, ktorá tam na mňa kdesi v diaľke čaká a volá ma do svojho bezpečného náručia.

Odpočítavam posledné sekundy tlkotu svojho milujúceho srdca a na obrovskom plátne sa premieta môj vibrujúci kardiogram. Obecenstvo so zatajeným dychom sleduje, čo sa bude diať...

Vtom vzduchom preletí okamih hrôzy. Jasné nebo potemnie. Spod čiernych mrakov vykukne krvavý spln a z útrob zeme sa vyďobe hŕstka nebožtíkov. V ich čele kráča sám diabol a spolu s družinou kráčajú smerom k tretej sudičke. Ľudia vrieskajú a rozostupujú sa, aby im spravili cestu. Tretia sudička kľačí na kolenách a prosí o zmilovanie, ale diabol sa nedá obmäkčiť. Zneužila jeho moc našepkávať ľuďom, aby konali zlo. Zničila lásku dvoch ľudí, ktorí sa veľmi milovali a nechala trpieť nevinného. Nie, už jej nebolo pomoci. Družina z pekla si prišla po ňu, aby ju stihol spravodlivý trest...

Vo chvíli, keď sa celá pekelná družina spolu s treťou sudičkou naveky prepadla pod čiernu zem, obloha sa vyjasnila a zo zlatého korábu brázdiaceho nebesá vystúpil kŕdeľ krásnych anjelov.

Vystrela som k nim ruky a pocítila som, že moja duša veľkodušne opustila hompáľajúce sa telo zavesené na šibenici. Kardiogram na plátne ukazoval už len rovnú čiaru a ľudia sa pomaly rozchádzali.

,,Anjel môj, láska moja...", začula som známy hlas svojho nebohého manžela a veľmi som sa zaradovala, že si prišiel po mňa. Ihneď som sa za ním ponáhľala a obaja sme sa objali svojimi páperovými anjelskými krídlami. Potom mi vyrozprával, ako sa dostal do neba.

Staručký Peter mu otvoril zlatú nebeskú bránu, hoci jeho príchod bol veľmi nečakaný. Samozrejme bolo potrebné zistiť príčinu smrti, a tak mu Boh na svojom prehrávači prehral posledné okamihy jeho pozemského života. Veľmi sa zarmútil, keď videl, že ho zabila jeho vlastná manželka, a tak ma chodieval strašiť. Neveril však, že som to urobila z vlastnej vôle. A tak požiadal pána Boha, aby mu prehral celý môj život. Vtedy sa dozvedel o kliatbe tretej sudičky a zatelefonoval do pekla, aby si po ňu prišli všetci čerti. V nebi však život plynie pomalšie ako na zemi, a preto sa veľmi ospravedlňoval za ročné omeškanie, ale spravodlivosť aj tak zvíťazila. Vždy je nutné pamätať si, že pravda vždy vypláva z bahna na povrch, nech by bola akokoľvek skrytá v temnotách zla. Pretože čert nikdy nespí a telefóny v nebi fungujú na jednotkuJ...

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

0000010100063539000635560355877304524843

Sneh sa s vŕzganím poddával mojim podrážkam. Kráčal som. Pozeral som sa dole, na topánky. Boli celé mokré. Nohy mi omŕzali a boleli ma a to bolo dobré. Niekde som čítal, že dve veci naraz bolieť nemôžu. Sadol som si pod strom a pošúchal si červené líca. Na večeru bude zima.

Nebolo to tak dávno, čo ma domovník vysťahoval. Zhrabal som zo stola nejaké peniaze, v banke som nič nemal. A šiel, čo iné mi zostávalo. Občas som mal zvláštne pohnútky znovu si nájsť prácu, ale pri predstave problémov, ktoré by nastali, ma to rýchlo prešlo. Zháňanie bytu, buzerácia, papierovačky. Nič nemám a tak aspoň nič neriešim. Chlípal som horúci čaj v plastovom kelímku a prehĺtal tvrdý rožok. Nebolo to zlé.

Chýbali mi knihy. Napísané vety mi dávali oveľa viac, ako bezduché bľabotanie ľudí. Škoda, že papier sa jesť nedá. Sedel som na lavičke a premýšľal, či som k nej ešte neprimrzol. Na lúčke kúsok ďalej sa naháňali ľudia. Rodičia, deti. A psy. Chlap sa s úsmevom rozbehol, narazil do skákajúceho chlpáča a rozpleštil sa na zem. Ani sa nestihol prestať usmievať.

Nebol som blbý, nebol som ani škodoradostný. Ale v tej chvíli mi to prišlo smiešne. Nahlas som sa rehotal a prskal sliny.

Pre niektoré momenty sa jednoducho oplatí žiť.

Sneh hustol, hustol aj mráz. Zuby rytmicky ťukali. Nastúpil som do busu, možno sa trochu ohrejem. Prísediaci odomňa odchádzali a prešli na druhú stranu. Ktovie, koľko som sa neholil a ako teraz vyzerám. Na jednej fare ma aspoň nechali sa umyť. Nikdy som nemal rád kostoly, kríže a imaginárnych kamošov, ale tí ľudia boli celkom milí.

Vystúpil som a sadol som si na lavičku. Zhora som sa pozeral na zamrznuté jazero. Vo vrecku som nahmatal ústnu harmoniku. Už som aj zabudol, že ju mám. Priložil som si ju k ústam. Bola ľadová. Začal som hrať. Hral som pre všetkých, pre páriky pri jazere, ktoré tam ajtak neboli, a možno boli, pre znudených obchôdzkarov, pre úchylov v kríkoch. Asi som už len blúznil od zimy a od hladu. Vstal som a kráčal som smerom k jazeru. Bol večer a nič som nevidel. Len siluetu.

Teplo malého podkrovného bytíku mi teraz prišlo naozaj vhod. Spotený a zadýchaný som vedľa nej ležal. Zabudol som, ako vyzerala. Zabudol som, že existovala. Možno som ju pri tom jazere nestretol a možno ma v záchvate altruizmu nedotiahla domov. Otočil som sa k nej a bola tam. Je to ako z nejakého béčkového príbehu. Poškrabkal som ju na chrbte.

- Ako sa vlastne voláš?

S prskaním som sa nahlas začal rehotať.

Pre niektoré chvíle sa jednoducho oplatí žiť.

Kdesi v diaľke som začul harmoniku.

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

0000010100063539000635560355877304489279

Išla pomaly tichou ulicou. Nikam sa neponáhľala, mala čas premýšľať o tom, čo sa jej dialo posledné dni. Mala pocit, akoby sa to na ňu len rútilo a nikde to nemalo konca.

Cítila sa sama a nedokázala potlačiť myšlienky, že niekde inde by jej bolo lepšie. Čím dlhšie na to myslela, tým viac sa jej toto riešenie pozdávalo. Samota jej dovoľovala premyslieť si všetky podrobnosti. Ticho okolo nej zväčšovalo jej smútok. Kráčala automaticky a tak ju nohy zaviedli tam, kde túžila byť.

Milovala ten obrovský priestor, ten pohľad z vrchu kopca na celú lúku. Dávalo jej to pocit voľnosti a možnosti dokázať všetko. Nepotrebovala nikoho. Však to bolo tak stále, sklamanie ju naučilo spoliehať sa iba samu na seba. Nikomu nedôverovala, nikomu sa nezdôverovala. Nie po tom, čo sa pokúšala nadviazať konečne priateľský vzťah so sestrou, ktorá to kruto zneužila. Bola rada, že býva konečne sama a že sa má kam schovať pred krutým svetom. Vôbec jej nechýbal kontakt s blízkymi ľuďmi, určite nie s tými, s ktorými sa doteraz stretávala.

Ako tak stála na tej lúke, všimla si strom, ktorý stál blízko. Nikdy si ho nevšímala. Stál uprostred sám a pripomínal jej samu seba. Taký opustený, taký sám, nikto mu nebránil v raste a nikto ho neovplyvňoval. Ako tak k nemu pomaly šla, zbadala ako z jeho druhej strany sa niekto opiera. Videla, len mužskú siluetu, opierajúcu sa o kmeň. Prvé, čo jej napadlo, bol útek, ale rozmyslela si to. Čo už by jej mohol spraviť človek, ktorý hľadí do diaľky a očividne nad niečím premýšľa. Snažila sa dostať do predošlej nálady a dotyčného si nevšímať, no nešlo to. Nemohla ho ignorovať, nech už to bol ktokoľvek. Podišla k nemu. Asi si ju nevšimol, pretože keď sa mu prihovorila, mykol sebou.

To čo uvidela, keď sa otočil, ani vo sne nečakala. Hľadeli na ňu dve smutné, uplakané hnedé oči. Odrazu stratila reč a bola schopná naňho iba hľadieť a čítať v jeho očiach samotu. Jej šiesty zmysel jej hovoril, že sa nemusí ničoho báť, že potrebuje skôr pomoc ako by mohol niekomu ublížiť. Stála tam, hľadela naňho tak, ako on hľadel na ňu. Skúmala ho, hádala mu vek. Nemohol byť oveľa starší ako ona. Tento okamih prerušil on, otočil sa a zotrel si slzu, ktorá sa mu kotúľala po líci.

Zrazu zabudla na svoje problémy, zabudla na svoj smútok. Túžila len zistiť, prečo tu tento človek hľadí do prázdna, prečo plače a kto to vlastne je. Podišla k nemu a dotkla sa jeho ramena. Opäť sa otočil, no teraz už bola schopná prehovoriť.

- Ahoj.

- Ahoj.

Nevedela, čo všetko si môže dovoliť, tak začala len zľahka.

- Aj ty miluješ ten pohľad na lúku?

- Hmm, je to tu pekné.

Neprístupný, nedovolil jej priblížiť sa. Zovrelo jej srdce ako zakaždým, keď videla utrápeného človeka, ktorému túžila pomôcť.

- Chodím sem často, ale nikdy som si nevšimla tohto stromu. Celkom neviditeľný.

Znova si pretrel líce, znova utrel osamelú slzu, takú aký bol on sám. Usmiala sa naňho, ani nevedela, prečo ju tak priťahoval cudzí človek. Pretože už ani poriadne nevnímala čo robí, roztiahla ruky a objala ho. Jeho náruč bola celkom teplá, jeho objatie vrúcne, akoby sa poznali už dlhší čas. Prešla ňou triaška, aj keď cítila teplo. Tuhšie sa k nemu pritisla a on ešte viac zovrel náruč. Stáli tam takto pomerne dlho, Bez slova. Vychutnávali len svoju prítomnosť.

. . .

Nikdy nepocítil toľko samoty ako práve dnes, keď vychádzal na kopec. Na toto miesto chodieval veľmi rád. Veľmi rád vychutnával ticho, ktoré bolo všade naokolo. Práve v takéto okamihy vypínal mobil a ponáral sa do svojich myšlienok. Bol to veľmi náročný deň, vyčerpávajúci. Dokopy nič nerobil, len bol s ňou. S dievčaťom, ktoré nazýval svojou priateľkou. S dievčaťom, pri ktorom sa cítil ako nepotrebný hmyz. Toto by nemal pociťovať. Stále si opakoval, že tento pocit prejde, ale keď sa takto cítil už celý deň, niečo ho varovalo.

Nie je normálne, keď osoba, ktorá ma človeka podržať, ho využíva a klame mu. Cítil to. Cítil jej klamstvo, aj keď ho vlastne ani nepovedala. Radšej sa vzal a prišiel sem. Prišiel ku stromu, ktorý mu bol bližší ako ktorýkoľvek človek.

Oprel sa oň a myšlienky mu začali blúdiť. Po minulosti, po prítomnosti a premýšľal, čo ho čaká. Čo bude robiť a prečo sa nemôže odpútať od života, ktorý žije. Bol taký slabý. Ucítil dokonca na svojom líci slzu. V poslednej dobe často plakal. Nevidel ani dôvod, mnoho ľudí sa má horšie ako on a on fňuká. Kto nikdy nezažil klamstvo, tak to bol veľmi šťastný človek. Dumal a nevšimol si, že ho niekto pozoruje. Strhol sa a obzrel. Pozeral do očí mladému dievčaťu. Nepoznal ho, no cítil, ako si ho prezerá. Skúma, asi sa zľakla toho, čo vidí. To sa len tak ľahko nevidí, chalan, ktorý plače. Cítil, že je iný ako ostatní, no na verejnosti sa s tým nemohol stotožniť, nikto by mu nerozumel.

Po chvíľke ticha sa radšej otočil a zotrel slzu. Bol by radšej, ak by ho nikto nevyrušoval, no odrazu ucítil ruku na svojom ramene. Otočil sa, ona sa naňho stále pozerala. Zaujali ho jej oči, boli také úprimné, v zapadajúcom slnku mali medenú farbu. Niečo sa v ňom pohlo. A keď prehovorila, mala sladký jemný hlas. Pozdravila ho, no preňho to bol viac ako pozdrav. Bolo to, akoby si ho našlo to, čo hľadal celých dvadsať rokov. Tento jeden okamih a v ňom slová, ktoré sa snažila rozprávať, aby nebolo trápne ticho. Cítil, ako sa mu kotúľala po líci ďalšia slza, no táto nebola zo smútku. Pocítil úľavu, ani to nevedel definovať. Utrel ju, no bolo to zbytočné, ostala po nej len stopa, pretože už dávno spadla na zem.

Odrazu ho objala. Celkom pomaly roztiahla ruky a pritisla sa k nemu. Bolo to veľmi príjemné objatie, aké doteraz ešte nepocítil. Príjemne teplé, priam horúce. Prenášala svoj pokoj naňho. No predsa len ju striaslo, myslel si, že jej je zima. Zovrel preto náruč silnejšie a ona sa ku nemu ešte viac pritlačila. Toto jediné gesto zapôsobilo naňho viac ako tisíc slov.

Ani sám nevedel prečo sa odtiahol. Keď naňho uprela pohľad, tie krásne oči, ktoré v zapadajúcom slnku menili farbu, rozbúchalo sa mu srdce. Nevedel, čo robí. Iba cítil, že by to mal urobiť. Zdvihol jej bradu a pomaly sa zohol. Mala tie najjemnejšie pery, aké kedy bozkával. Nenáhlivo a s citom prehlboval ich bozk. Ako dlho to trvalo, ani si nevedel predstaviť. Mal pocit, že celú večnosť.
. . .

Boli spolu. Pri strome, znamemenal pre nich veľa. Osud sa o všetko postaral, nič navyše neurobili. Akoby sa poznali celý život, akoby sa bozkávali celý život. Patrili k sebe a obaja to cítili.

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

0000010100063539000635560355877304489243

Prebudilo ho ostré slnko predierajúce sa pod jeho viečka. Nech sa snažil ich privrieť akokoľvek silno, nič nepomáhalo. Z kútikov očí mu lenivo stekali teplé slzy po jeho mladistvo vyzerajúcej tvári. Neodbytne vyplnili jemnú pavučinku vrások a zamierili rovno k malým ušiam. Toto už nemohol vydržať. Veľmi to šteklilo. Tak spojil ukazováky a prostredníky oboch pestovaných rúk a pošúchal si oči. Mokré prsty si utrel o jemné svetlé chĺpky na opálenom hrudníku. Opakom ruky si pretrel čelo. „Aaaaau", zamrmlal. Zasa si zabudol stiahnuť svoj zlatý pečatný prsteň. Bolesť, ktorú mu spôsobil, ho prekvapila.

„Ako som sa vlastne dostal do postele?", zamyslel sa. Chvíľu mu trvalo, kým sa rozpamätal na predchádzajúci večer. Jeho neobvykle sivé oči krúžili divoko pod zavretými viečkami, zatiaľ čo lovil v pamäti včerajšie udalosti. „Pane Mráz, prosím sedněte si k nášmu stolu a povečeřejte s námi", vybavil sa mu hlas jedného z tých smiešnych manažérikov v lacnom obleku a zle ožehlenej košeli, s akými strávil posledný večer. Bolo mu z nich zle. Slabo zarábajúci upachtenci, ktorí museli robiť vo dne v noci, aby uživili svoje nemožné manželky neúnavne rodiace tie uvrieskané malé bytosti. Cítil sa medzi nimi ako páv - oblek šitý na mieru, štýlová aktovka z jemnej kože, decentná vôňa luxusného parfumu. Možno aj preto pozvanie neodmietol. Celkom ho bavilo sledovať, ako sa snažia naňho urobiť dojem v očakávaní, že ho presvedčia na niektorý z tých ich „obchodov storočia". Vypil s nimi pár pohárov zle vychladeného bieleho vína, ktoré mu nepríjemne stúplo do hlavy. Spomenul si, ako sa okolo 22:00 rozlúčil a pobral sa do útulnej hotelovej izby pražského hotela Marrols. Mal všetkého dosť a tak po krátkej horúcej sprche vliezol rovno do postele. Kým zaspal, kdesi v podvedomí začul ten jemný zvonivý hlások: „Andrej, Andrej, ha ha ha ha". Ivana bola jediná, s ktorou si kedysi vedel predstaviť svoj život. A ktorá ho nakoniec podľa všetkého vymenila za jedného z tých lacných niktošov. A zrejme mu teraz rodí tie svoje vytúžené požierače peňazí. Nevidel ju odvtedy, čo si zbalila pred desiatimi rokmi všetky svoje veci a s mandľovými očami plnými sĺz s nemou výčitkou odišla.

„Hmmmmmmmm, kašli na ňu", prstami si hrabol do gaštanových na krátko upravených vlasov a potom sa s veľkým zívnutím ponaťahoval. Cítil všetky svoje svaly, ktoré tak často trápil vo fitnes centre. Na svoju mužnú a vypracovanú postavu bol hrdý. Na štyridsať určite nevyzeral. Možno tak na tridsaťpäť. Zažmurkal a posadil sa na posteli. S nedôverou sa poobzeral okolo seba. Izba, v ktorej sa ocitol, vôbec nebola tou, v ktorej večer zaspával. Takmer žiaden nábytok, kamenná dlažba, ošarpané múry, diera v stene bez okna. Zrazu si uvedomil aj čudný pach, taký neobvyklý. Nikdy ešte taký pach predtým necítil. Od hnusu ho striaslo a po celom tele mu naskočila husia koža. Hneď vyskočil na rovné nohy, až mu zapraskali obe kolená. Bol celkom nahý. V okamihu premeral celú miestnosť s cieľom čo najrýchlejšie nájsť kúpeľňu, hodiť na seba svoje veci a bez zbytočného odkladu zistiť, kde sa to vlastne ocitol. Priskočil k jediným dverám, ktoré našiel a s hrôzou zistil, že vedú do špinavej a tmavej chody, z ktorej razil ten neznesiteľný smrad. Naplo ho. Na chodbe sa čosi mihlo. Dvere z celej sily zabuchol a v panike opäť premeral celú miestnosť. Jediné, čo našiel, bol akýsi vešiak zarazený v stene a na ňom zavesený ošumtelý a špinavý habit. Priskočil k oknu, či tam nenájde nejaké rozumnejšie východisko z tejto situácie. Jeho inak hladké čelo bolo zrazu samá vráska. To čo videl, mu nedávalo žiaden zmysel. Na zaprášenom priestranstve sa to hemžilo množstvom ľudí v podobných habitoch, aký tu očividne čakal aj naňho. Vyzeralo to ako nejaký arabský trh. Musel si sadnúť. Točila sa mu hlava a bolo mu na zvracanie.

Nevedel, koľko tam sedel, kým mu myšlienky bláznivo brázdili v hlave sem a tam. Ešte raz rýchlo prekutral poloprázdnu izbu, pozrel pod posteľ, do perín. Svoje veci však nenašiel a tak si s obrovským odporom a znechutenou grimasou v tvári cez hlavu na seba natiahol habit z vešiaka. Striaslo ho hnusom. Spravil pár krokov akoby zaváhal, čo spraviť, no o pár sekúnd už vyrazil rozhodným krokom k dverám. Otvoril ich a vkročil do smradľavej chodby. Zažmurkal a snažil sa v šere nájsť správnu cestu. Zdalo sa mu, že spoza najbližšieho rohu presvitá trochu viac svetla, tak sa vybral tadiaľ. Ukázalo sa, že to bola správna voľba. Minul niekoľko zavretých dverí, vedúcich zrejme do podobných izieb v akej sa zobudil aj on a so silnejúcim hlukom prichádzajúcim z vonku sa priblížil k východu. Prešiel okolo akejsi recepcie, ak sa to miesto teda recepciou dalo nazvať, bola však prázdna. Vyšiel na ulicu a ocitol sa práve uprostred toho trhu, čo ho videl z okna izby. Stovky ľudí sa hmýrili sem a tam, predávajúci pokrikovali na okoloidúcich v snahe zaujať ich a uživiť doma hladné krky. Kupujúci zase vyjednávali o sto šesť v snahe urobiť čo najlepší obchod. Na predaj bolo naozaj asi všetko. Potraviny, odevy, obuv, koberce, látky, keramika, proste čokoľvek od výmyslu sveta.

Keď si to miesto premeral lepšie, zistil že tu už predsa raz bol. Áno, spoznal tú fontánku so zelenou vodou, tú malú reštauráciu kúsok napravo, dokonca aj obchod s perzskými kobercami tu stále lákal solventnejších kupcov. Bola to Káhira a jej preslávený blší trh. Toto miesto navštívili spolu s Ivanou pred niekoľkými rokmi. Bolo to krátko predtým, ako od neho odišla. Strávili tu zopár pekných letných dovolenkových dní. Mal vtedy celý čas pocit, že mu chce niečo povedať. Niečo dôležité. Ale neodhodlala sa. A práve tu sa vtedy aj pohádali, keď nepekne odbil malé vychudnuté usoplenča žobrajúce čosi pod zub. Presne si pamätá, ako vtedy zamrmlal: „Ach, decká, ešte to si tak na krk zavesiť!". Vtedy sa Ivana rozplakala a do konca dovolenky s ňou už nebolo reči. Nemohol uveriť svojim očiam, keď ju zrazu pred sebou zbadal. Kráčala tým svojim veselým krokom a za ruku držala opáleného, možno tak desaťročného chlapca. Veselo sa o čomsi zhovárali. Všimol si jeho oči. Boli krásne mandľového tvaru. A všimol si ešte čosi, čo ho asi zarazilo najviac. Boli neobvykle sivej farby. Nebolo mu treba viac. Zrazu sa mu všetko v hlave spojilo. Ona by nikdy neodišla s iným. A on ju tak vytrvalo presviedčal, že deti nechce.

Tých pár sekúnd rozmýšľania stačilo na to, aby mu obaja zmizli z dohľadu kdesi za rohom. So zvieravým pocitom v žalúdku vyrazil neistým krokom tým smerom, kde sa mu dvojica stratila. Nazrel do uličky, avšak už v nej nikoho nebolo. Nechcel ich stratiť a tak pobehol. Stále ich však nevidel, ani nikde nepočul jej zvonivý hlas. Nechcelo sa mu veriť, že mohli ísť až tak rýchlo. A tak o chvíľu už bežal ako o závod. Nemožný habit mu však bránil v pohybe. Nervózne nazeral do dvorov a spletí uličiek ale nie a nie ich dohoniť a nájsť. Nevedel koľko ich hľadal a ani nevedel, kadiaľ sa vybrať ďalej. Poobzeral sa dookola. Zrazu bolo všade množstvo ľudí a zdalo sa, že všetci naňho niečo pokrikujú a ukazujú naňho prstom. Divoko sa rehotali. V tom sa stalo čosi, čo zažil prvýkrát vo svojom živote. Srdce ho zabolelo a z očí sa mu kotúľali obrovské slzy, cez ktoré nevidel ani na krok. Vyčerpaný a zúfalý si sadol na zem.

V tom sa mu z diaľky do uší predral jemný zvuk: „crrrrrrrn, crrrrrrrrrrrn". Zvuk silnel a silnel. Keď otvoril oči, zistil že sedí na posteli vo svojej izbe hotela Marrols a neúnavná recepčná si plní svoju povinnosť zobudiť ho telefónom presne o 8:30. S pálivým pocitom uplakaných a spuchnutých očí zdvihol slúchadlo. „Ďakujem, už som hore", neisto povedal a zložil. S pocitom veľkej bolesti a samoty si obliekol svoj štýlový oblek, nastokol na prst zlatý pečatný prsteň, vzal svoju koženú tašku a odišiel opustený do sveta milovaného nenávideného veľkého biznisu.

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

000001010006353900063556035587730448924304489246

časť ako môj príbeh (život)

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

0000010100063539000635560355877304216240

Prebudenie.
Rozlepuješ oči a pohľadom prepátravaš miestnosť. Je to izba. Je to tvoja izba. Ty si hlavný článok v tomto rozprávaní. Si jeho hlavná postava. Pretrieš si rozospaté oči a posadíš sa na posteli. Vonku je šero, hoci hodiny ukazujú desať ráno. Izba je prázdna. So svojou lepšou polovičkou už dlho spávate oddelene. Vstávaš z postele, prichádzaš k oknu a otváraš ho. Z tvojej izby jej vidieť priamo do ulice.
Sú všade. Potulujú sa. Mrzáci. Tuláci. Ľudia bez domova. Ležia na chodníkoch, na cestách, objímajú vysypané kontajnery, ako svoju najväčšiu lásku. Občas obhrýzajú kôru zo zhnitých stromov. Hľadajú jedlo. Tak ako každý. To je však prepych, ktorí si môžu dovoliť, len tí najbohatší. A ty k nim nepatríš. Ale aspoň ti ostal dom.
A lepšia polovička a decko na krku.
Nebo pozoruje tú spúšť a padá z neho jemný popol. Usadzuje sa na ceste, chodníku, na umierajúcich. Strasie ťa. Hliadka zrejme ešte nestihla všetkých pozbierať. Tak sa to totiž robí. Tých, ktorí umrú na ulici odvezú dodávkami preč. Nevieš na isto, čo s nimi robia. Ale tušíš. Ale možno len čistia ulice. Robia verejnoprospešnú prácu. Poriadok musí byť.
Obliekaš sa a svojej lepšej polovičke oznamuješ, že ideš zohnať jedlo. Tvoja lepšia polovička sa na teba pozerá veľkými orechovými očami.
Hovorí: „Nič nenájdeš."
A ty vravíš: „Skúsiť to môžem, nie?"
Tvoja lepšia polovička mlčí a kýve hlavou.
Môžeš. A už máš aj plán. Vyliahol sa ti v hlave včera v noci.
Vychádzaš na ulicu a zamieriš si to do reštaurácie na tridsiatej prvej. Tam je vždy živo. Napchávajú sa tam tí, ktorým na to ešte ostali peniaze. Neóny ti tancujú v očiach a ty vchádzaš. Ovanie ťa príjemné teplo a do nosa ti udrie vôňa pečeného mäsa. Je tu množstvo stolov. Na pódiu práve nejaká kapela vypaľuje Hard Rain Coming Down On Me od Mikea Garlingtona. Ty už nevieš, ako chutí hudba. Nevieš, ako chuti jedlo.
„Budete si priať stôl?" spýta sa ťa mladá žena v elegantných šatách. Vedúca.
Krútiš hlavou.
Nie.
A stále pozoruješ napchávajúcich sa papalášov. Masť im steká po brade, ruky a mäsité pery si utierajú priamo do obrusu. Sú až nechutne dobre živení. Akoby z iného sveta.
„Tak potom?" pýta sa znova žena a klipká očami. Odkašleš si.
„Totiž," vravíš, „potrebujem peniaze..."
Žena ti vraví, že máš zájsť do banky.
Opäť krútiš hlavou.
„Nie. Zle ste ma pochopili. Potrebujem peniaze od vás." To jej vravíš.
„My peniaze nepožičiavame."
„Chcem vám niečo predať."
Oči elegantnej dámy sa rozžiaria, ako vianočné svetielka, vyťahuje notes a pero.
„Čo by ste nám mohli ponúknuť?" pýta sa ťa.
„No... napríklad moje ruky," podotkneš. Žena si nedôverčivo obzerá tvoje horné končatiny.
„Mhm... Mohli by sme z nich vyklepať rezne," premieta nahlas. Hlava sa ti zakrúti. Pomaly už ani nevieš, ako rezeň vyzerá.
„Dobre," vravíš. „Koľko by ste mi za ne dali?"
„Hm...," vraví žena, obhrýza pero a jazykom si prechádza po hornej pere. „Takých šesťtisíc by malo stačiť..."
„Platí," vravíš a túto skvelú dohodu spečatíš vzájomným podaním ruky.
„Kedy môžeme vykonať zákrok?"
„Hneď."

***

Bolelo ťa to. Ale výdrže máš na rozdávanie. Pretrpela si to.
Ty si to pretrpela.
Hlavná postava.
A dostala si k tomu kľúčenku s mottom: Jedzte zdravo a chutne!
To sa predsa oplatí!
Ruky síce nemáš, ale máš peniaze.
Vedúca ti ich práve strká do vrecka.
„Ďakujeme za spoluprácu," vraví a usmieva sa a usmieva. Ty kýveš hlavou a odchádzaš. Treba kúpiť potraviny. V duchu sa zožieraš nad tým, ako ich bez rúk obstaráš. Našťastie policajti, ktorí hliadkujú pred supermarketom ti veľmi radi pomáhajú. Nakúpil si toho dosť.
Chlieb.
Mlieko.
Kuracie soté.
Mrazené hranolky.
Zemiaky.
Papriky, paradajky. A Nový čas. Ten je hlavný. Treba kráčať s dobou. Domov dorážaš s únavou v očiach. Tašku nesieš v zuboch. Tvoja lepšia polovička ťa víta.
„Ahoj."
„Ahoj."
„Kde si toľko?"
„Ako to vyzeráš?"
Vykladáš jej, že si predal svoje ruky prominentnej reštaurácii. Aby bolo na jedlo. Tvoja lepšia polovička ťa počúva a tvár sa jej sťahuje kŕčom a strachom. Vytrháva ti tašku s nákupom a zakrýva synovi oči.
„Nemôže ťa vidieť v takomto stave."
Všetko musí byť raz prvýkrát, vravíš a pokyvuješ hlavou.
„Takto to už ďalej nepôjde," vraví ti tvoja lepšia polovička.
„Čo tým myslíš?"
„Musíme sa rozísť. Nemôžem žiť s niekým, kto... nemá ruky. Chápeš?"
Nechápeš.
„Za takýchto podmienok je to proste nemožné."
„Áno." Vravíš.
„Áno." Vraví.
Je to tu. Dal si zámienku. Hlavný článok v príbehu dal zámienku na svoj vyhadzov. A možno aj rozvod.
„A čo to jedlo?" pýtaš sa.
„Nechám si ho. Snáď nechceš, aby tvoj syn hladoval..."
Nie.
Nie.
To skutočne nechceš. Preto kýveš hlavou. Lepšia polovička ti berie aj peniaze.
„Syn potrebuje nové topánky."
Prikyvuješ.
No áno.
No jasné.
Otáčaš sa a vychádzaš na ulicu. Z neba začína padať súmrak. Poletujúci popol sa mieša so snehovými vločkami. Kráčaš pod most. Tam je pre teba dosť miesta.
Ešteže si nepredala aj nohy, myslíš si. Bez nich by hlavná postava ďaleko nedošla. Sadáš si pod most. Zem je studená a vlhká. Chladí ťa. Premýšľaš či založiť oheň. Bez rúk asi ťažko. V tomto vlhku asi ťažko. Tak sa prikryješ kartónom a na niečo čakáš.

***

Ráno ťa nájde policajt a chvíľu nad tebou trúchli. Je to od neho pekné gesto, keď uvážime, že ťa vôbec nepozná. Hodí ťa do dodávky a ty si ju môžeš prezrieť. Naokolo sú samé mŕtvoly. Jemne ťa zdravia hlavami. Tiež k nim patríš.
Jeden z umrlcov ti ponúkne žuvačku.
„Ten smrad je proste hrozný," vraví mŕtvola a ty prikyvuješ, lebo je to pravda. Dodávka odrazu zastavuje a ty vidíš svetlo.
Z neba padá popol.
Sneží.
Neóny opäť tancujú v tvojich očiach. Vidíš elegantnú dámu, ako podpisuje nejaké papiere.
„Koľko?" pýta sa šoféra.
„Dvadsať litrov," vraví on a odpľuje si. Elegantná dáma vypisuje šek, hádže ho šoférovi a dvakrát zapíska. Vidíš, ako sa z reštaurácie vyhrnie niekoľko pomocníkov. Kuchári v zácviku. Biele čiapky sa im komicky kývajú zo strany na stranu.
Všetkých vás postupne vyberajú. Odnášajú do kuchyne. K majstrovi. K majstrovi s nožom, panvicou a rozpáleným olejom. Treba nasýtiť hladné krky.
„Ďakujem, že ste ich sem priviezli," vraví žena šoférovi.
„Je to moja práca, madam."
„Ale aj tak by som vám chcela poďakovať. Viete čo? Vezmite si túto permanentku do našej reštaurácie a niekedy sa s rodinou zastavte!"
„Och, ďakujem!" povie policajt a očividne je polichotený. „Bol by hriech nevyužiť príležitosť, keď máte taký vyberaný tovar...," nahlas prehltne slinu.
Už si na rade.
„Ale len vďaka vám," usmeje sa žena.
Vynášajú ťa.
„Je to predsa moja povinnosť! Som bohabojný človek!"
Vynášajú hlavnú postavu v ústrety osudu.
„Máte pravdu," smeje sa ďalej vedúca, „v dnešnej dobe by bol hriech plytvať jedlom!"

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

0000010100063539000635560355877304188336

už by som sem mohol niečo dať že? keď nikto nič...

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

0000010100063539000635560355877304154519

aj to tu niekto ešte číta?

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

000001010006353900063556035587730415451904249185

aj ja

000001010006353900063556035587730415451904169186

osobne ano

00000101000635390006355603558773041545190416918604169217

aspon niekto, mam pocit ze vacsina cita len ked su cca na 3 riadky :D

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

0000010100063539000635560355877304154519041691860416921704169235

je mile ze sa usilujes tymi pribehmi "dat nieco aj ostatnym" ale v prvom rade je asi najdolezitejsie ze ich citas ty sam nie?! ;)

000001010006353900063556035587730415451904169186041692170416923504169254

ano mas pravdu, hlavne ze si ich citam sam... :) citavam velmi vela pribehov, a ktore ma zaujmu dam sem... len ma tak napadlo ci to tu aj ini ako ja citaju :)

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

00000101000635390006355603558773041545190416918604169217041692350416925404169257

no vidis citaju :)

0000010100063539000635560355877304154519041691860416921704169235041692540416925704169262

jj az jedno zlate, mile krystalove dietatko (dievcatko) aj to potesi... :)

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

000001010006353900063556035587730415451904169186041692170416923504169254041692570416926204169272

no pockaj to si ma skoro urazil, ved ja som minimalne za dvoch :D*

00000101000635390006355603558773041545190416918604169217041692350416925404169257041692620416927204169280

tak sa teda opravim... oprava: jj az 12 zlatych, milych krystalovych deti (dievcat) aj to potesi... :) (ako 12 naj naj naj... mesiacikov :))

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

0000010100063539000635560355877304154519041691860416921704169235041692540416925704169262041692720416928004169290

musim slavnostne vyhlasit ze si ma velmi milo rozosmial dakujem ti zato ani netusis ako:)*

000001010006353900063556035587730415451904169186041692170416923504169254041692570416926204169272041692800416929004169306

:D tak to je fajn, ved smiech nieje nikdy na skodu :)

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

0000010100063539000635560355877304151844

Sedeli sme na našej lavičke,, splnených prianí,,. Teplý vánok pofukoval do korún stromov. Slnko zapadalo a obloha bola do oranžova. Práve si sa babral s našimi menami, ktoré si vyrýval do lavičky. Mlčky som ťa sledovala.

- Prečo to vlastne robíš?

- Aby tu po nás niečo zostalo, niečo hmotné...

- Ľúbiš ma?

- Nie. Ja ťa milujem.

Vrhol sa na ňu. Zaplavila ju spŕška bozkov a tepla po tele. Bol krásny, letný podvečer. Dni ako tieto by mohli trvať večne. Mladý, bezstarostný, nádherný a vysmiaty.

- Prečo ma miluješ? Spýtal sa...

- Lebo bez teba neviem žiť...

- Ale... tak žiť nevieš ani bez kyslíka. Aj ten miluješ?

- Nie, kyslík nemilujem. - odvetila zo smiechom - Teda milujem, ale to mi dôjde až vtedy, ak ho nebudem mať dostatok. A potom to už bude láska do konca života.

- Takže ty takto...

- Ale chcel si počuť prečo ťa milujem... Vždy ma dokážeš rozosmiať... Vidíš tam ten padajúci list?

- Hej, vidím.

- Padá kvôli nám.

- No to určite.

- Vážne.

- Odkiaľ to ty môžeš vedieť?

- Stačí sa naň pozrieť.

- Ty si ale vymýšladlo. To len teba môžu napadnúť takéto strelené veci. Pre to ťa tak milujem. Si šialene krásna a šialená. Chcem s tebou zostarnúť. Chcem sa pozerať na to, ako ma budeš v šesťdesiatke presviedčať, že muchy rozprávajú. Bola by to krásna jeseň života.

- Najkrajšia...

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

0000010100063539000635560355877304151832

Zrýchlila. Chcela predbehnúť ťažké mraky, a tak utiecť pred dažďom. Netušila, že temnota neprichádza len tmou, že to, čo sa očiam zdá zlé, neznamená to najhoršie.

Padajúcu noc pretli lúče teplého svetla. Najprv nechápala, odkiaľ sa v tomto lese mohlo vziať. Šla za ním a cesta sa jej zdala bez zákrut, zákerných nástrah a hlavne, v blízkej diaľke už videla obrysy hradu. Ešte viac, ako jej to unavene telo dovolilo, zrýchlila. Nevnímala svoj strach z tmy a divej zveri.

Brána bola otvorená. Rýchlo zbehla dlhý dvor, ktorý predchádzal vchodu do hradu. Nechcela domácich vyrušovať, no nemala na výber. Tri razy zaklopala. Tri razy sa ozvala dutá ozvena. Dvere sa okamžite otvorili. Čakala, ako to v strašidelných hradoch býva, že sa otvorili samé. No v otvorených dverách stál vysoký, chudý muž. Rukou jej naznačil nech vojde dnu. Nakoľko začala pršať, pozvanie bez rozmýšľania prijala. Ocitla sa v priestrannej hale, kam dopadalo svetlo z vedľajšej izby. Zvedavo sa obzerala okolo seba. Milovala všetko staroveké. Najviac ju zaujali obrazy dôležito sa tváriacich ľudí, zrejme jeho predkov. Všetci ju pozorne sledovali. Poznala túto techniku maľby, no aj tak sa cítila nepríjemne.

„Trasiete sa. Je vám zima?" ozvalo sa spoza nej. „alebo sa ma bojíte?" Otočila sa za hlasom. Pozorne si prezrela jeho tvár. Nevyzeral staro, no jemné vrásky prezrádzali jeho skutočný vek. A oči, krásne hlboké oči, z ktorých sálala žiadostivosť.

„Poďte, v jedálni je krb. Zohrejete sa a najete." Vykročil svižným krokom a ona šla za ním.

Už bez strachu, očarená jeho tajomným vzhľadom. Sadla si ku krbu a dbala, aby bola v jeho blízkosti. Bol príjemným spoločníkom a zároveň si ju jemne štipľavými rečami získal. Blížilo sa ku polnoci, keď hostiteľ vstal a doniesol poháre krvavočerveného vína.

Dievča ponúkaný napoj odmietlo.

„Veľmi dobre. Aj ja mám chuť na niečo iné." Dievčina si myslela , že vie, na čo myslel. Dlhými prstami sa jej zaprel do ramien. Pocítila jemné štípanie na krku a to, že jej nejaká teplá tekutina steká až do dekoltu. Okraj bieleho trička sa jej sfarbil dočervena. Krv. Zatvorila oči. Bol to pre ňu nový pocit. Príjemný.

. . . . . . . .

Prebudila sa, práve keď mesiac v splne jasne svietil. Jazykom si prešla po zuboch. Očné mala akési dlhšie a ostrejšie. Telom jej prešiel kŕč a ona pocítila vzrušujúcu túžbu silnejšiu ako nikdy pred tým.

Niekto tri razy zaklopal a tri razy sa ozvala dutá ozvena.

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

000001010006353900063556035587730415183204164798

0000010100063539000635560355877304112465

Prstami prešla po zamrznutom okne. Kvety sa pod jej teplým dotykom roztápali, až nakoniec zmizli. Tak, ako všetko pekné v jej živote. Vzdychla si. Biela paravychadzajúca z úst sa rozplynula do okolia.
Sledovalu ju, akoby sa rozhodovala, či ju má nasledovať. No ona nemôže len tak zmiznúť, vždy bude niekto, kto na ňu bude ukazovať prstom. Tak, ako starý, vyschnutý strom nepatrí do letnej záhrady, tak ona nepatrila tu. Cítila to. Videla pohľady okoloidúcich, ako sa za ňou otočia, keď okolo nich prejde.
Nemala ani kamarátky, pretože om pripadala iná. Je čierna, je zlá. Nebola to vôbec pravda. Nikomu neublížila ani v myšlienkach. Nikomu inému. To oni trýznili ju! Večné odsudzovanie a predsudky! A to len kvôli dlhým čiernym sukniam a korzetom. Nikto nechápal, že tým vyjadruje svoj vnútorny svet, že to nie je len štýl.
Dievčina si znovu vzdychla. Nechcela stále spomínať na minulosť, ale ona nevidela ani budúcnosť. Vedela, že na ňu už nič nečaká.
Pomalým krokom prešla na neďaleký cintorín, jej obĺubené tiché miesto. Tu ju nikto nevyrušoval z vlastných myšlienok. Cítila sa tu ako doma.
Z bundy vybrala niečo tenké. Žiletku. Jedna hrana sa jej vryla do prsta. Sledovala tečúcu krv. Srdce jej prudko bilo, no teraz už nemienila ustúpiť. Nie je zbabeleca nechce byť ani vyhnanec. Vyzliekla si bundu, pod ktorou mala svoj obľubený korzet. Matne si spománala na deň, kedy ho dostala. Dostala ho od jediného človeka, ktorému na nej záležalo. Lenže ten je mŕtvy! Mŕtvy, mŕtvy......! to slovo sa jej dookola opakovalo v mysli. Jeho smrť ju zasiahla na najcitlivejšom mieste. Od vtedy nemohla jesť ani spať. Sadla si na jeho hrob. Na miesto jeho večného odpočinku. Ktovie či ju vidí.
Chcela byť navždy s ním a toto jej pripadalo symbolicky a mrazivo krásne. Poslednýkrat sa pozrela na okolitú prírodu a domy, v ktorých si rodinky užívali štedrovečernú pohodu.
Zhlboka sa nadýchla, chcela cítiť to, čo ju držalo pri živote.
Žiletkou si pohladila zápestie. Bielu pokrývku hrobu poškvrnili kvapky krvi. Neľutovala. Už nechcela byť sama. Pritlačila, lebo chcela zabudnúť. Už necitila jemné štípanie, už necítila bolesť. Klesla na hrob, aby mohla večne žiť s niekym kto ju miloval, s niekym, kedy sa svet menil na niečo zázračné

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

0000010100063539000635560355877304112454

Dievča sedelo vo svojej izbe, vzduch sa lenivo prelieval vo výroch poletujúceho prachu a byt bol tichý a prázdny, ako už dlho nie. Vonku bolo teplo- leto sa začalo, obloha bola azúrovo modrá a odkiaľsi zdola sa ozývalo pravidelné búchanie basketbalovej lopty o slnkom vyhriaty betón ihriska. Znelo to ako keď udriete stlačený vzduch a ona ten zvuk počula každé leto odkedy sa narodila. Niečo ju na tom upokojovalo.

Žalúzie bolo vyhrnuté až k vrchným plastovým rámom okien, balkónové dvere boli pootvorené a cez všetko sklo do izby svietilo slnko. Dievča sedelo na svojej stoličke, malo strapaté vlasy a neprítomný napnutý výraz. Svietilo na ňu slnko, ktoré jej viečka stiahlo do úzkych štrbín a ona sa zadumane mračila do rohu, na miesto, kde tieň hraničí so svetlom. A na všetkom tom tichu bolo najlepšie, že sa jej vôbec netýkalo. Bola ponorená do vlastných myšlienok.

Premýšľala nad tým, prečo dokázala tak málo, keď sa od nej žiadalo viac. Premýšľala nad tým, že je sebecká a nevie, ako sa z toho dostať, lebo sa v tom sebectve už celá topila. Teplý vzduch, ktorý k nej prúdil bol mŕtvolne chladný, slnko bolo vysoko na oblohe a v jej vnútri sa čosi žeravo lámalo na kryhy. Cítila sa osamelo.

Vedela, čo ju čaká, keď príde medzi ľudí a premýšľala nad tým, či je skutočne zlé byť taký ako ostatní a tiež prečo ešte neskúsila fajčiť. Premýšľala nad tým, čo jej včera povedala mama a že jej chlapec tiež nefajčí. Uvedomila si, že by ich tým zradila.

V ľavej ruke držala jablko, veľké ako detská hlava, z ktorého si zadumane odkrajovala. Tenké šťavnaté kúsky si inštinktívne vkladala do úst, dúfajúc, že ten stereotypný pohyb ju prinúti na čosi zabudnúť.

Slnko pohaslo, izba už zase bola plná ľudí a dievča odišlo. V parku vŕzgala posledná hojdačka a v tieni budov ktosi vyťahoval škatuľku cigariet. Niečo šťuklo a v očiach dievčaťa sa mihol plamienok zapaľovača, ktorý nevidela. Cigareta sa rozhorela a ten, kto ju zapálil si ju elegantne položil na pery. Nemohol mať viac ako pätnásť rokov a dym, ktorý vydýchol mu naplnil pľúca. „Chceš?" spýtal sa jej. Odmietla a on jej vdýchol dym do tváre.

Medzitým sa rozhoreli nové cigarety v ďalších ústach a ktosi sa rozkašľal. Ozvali sa ostré nadávky zadusené v dyme, ktoré dievčaťu niečo vzdialene pripomínali a ten pocit sa v nej zahniezdil. Znova ju ponúkol. Znova odmietla. Spýtal sa prečo a ona mu povedala.
„Každý to raz musí vyskúšať," povedal. „A na viac- on ťa zradil prvý. Odišiel, aj keď mohol zostať."

A tak si vložila cigaretu do úst, uchopila ju perami a on jej ju zapálil. Z tlejúceho konca stúpal dym a tváre sa v ňom hriešne strácali. Robila to, pretože jej chlapec ju zradil prvý.

A keď sa potom zhlboka nadýchla a rozkašľala sa, pomsta sa jej zdala byť tou najúbohejšou vecou na svete.

Potom dievča odišlo domov.

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

0000010100063539000635560355877304112434

MALÉ KRÍDLA

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

000001010006353900063556035587730411243404112435

Počúvam monotónne kvapkanie vody. Kvap - kvap - kvap...s presnou pravidelnosťou vrážajú do umývadla. Mám zatvorené oči, no predstavujem si kohútik a z neho kvapkajúcu vodu. Paradoxne ma upokojuje, aj keby ma asi mala viac rozhádzať. Je mi na tej dlážke chladno, no akoby som chcela trestať svoje telo...nie...už zase som pri tom. Na malú chvíľu sa mi podarilo zabudnúť, na chvíľu nemyslieť, prečo ležím na studených kúpeľňových kachličkách, odkedy som prišla domov. Chcela by som sa pohnúť, no som na to vnútorne príliš slabá. Cítim sa, akoby ma zbili. V hale počujem tiché kroky. Je doma. Nie...ešte nie...chcem zastaviť čas, svet...Stisne kľučku...je však zamknuté.

„Simonka...deje sa niečo? Si v poriadku?" lomcuje kľučkou a ja nie som schopná vstať, ani hovoriť.

„Simonka...moja...odpovedz mi." Asi podvedome čakám, kedy rozbije dvere.

„Som v poriadku." Hlas vo mne je taký cudzí, studený, nie môj...akoby už nič nebolo moje.

„Otvor...čo sa stalo?" nevzdáva to. Chcem, aby odišiel, nechal ma tak. Nedokážem sa dívať do jeho očí, povedať mu to a sledovať jeho smútok. Nie...nemôžem. Pomaly si prikladám ruky na uši, akoby som nechcela nič počuť. To, že si rozumieme aj bez slov, má aj nevýhody. Hoci ho nepočujem, viem si ho predstaviť. A to bolí...

„Moja...prosím..." túžim, aby ma držal vo svojich silných rukách, len tak bez slov, aby sa nepýtal a ja, aby som nemusela hovoriť. Už nikdy...nič...Pokúšam sa pomaly posadiť a opatrne odomknem. Neznesiem ani jediný jeho pohľad. Okamžite skloním hlavu. Vojde dovnútra a kľakne si ku mne na zem. Chytám sa ho ako záchranného lana a mám pocit, že už nikdy v živote neprestanem plakať.

„Simonka...čo je?...hovor so mnou.." cítim ako ma hladká po tvári. Plač otriasa mojim telom, až kým úplne nezoslabnem. Visím na ňom ako bábika z handier, snaží sa ma tíšiť. Bolia ma oči, srdce, duša i celé telo. Cítim sa prázdna, prázdna schránka pre dušu, nič viac. Cítim sa vinná...aj keď to nie je ničia vina. Už nenalieha...sedíme v tichu. Bez toho aby som si to uvedomila si objímem brucho. Je to taký studený pocit.

„Už nie je..."šepnem...zdá sa mi, že ani ja sama som to nepočula. Nič nepovie, vezme moju tvár do dlaní a ten pohľad mi povie viac ako slová. Díva sa do mojich očí a hovorí so mnou, hoci jeho ústa mlčia. Zrazu si ma k sebe pritisne, tak silno, akoby chcel so mnou splynúť. Viem prečo to robí. Drží v sebe vnútorný plač ako každý muž, no na moje prekvapenie cítim na tvári jeho slzy. Tiché slzy, ktoré akoby plakal za mňa. Príliš sme si zvykli na tú myšlienku, na tú radosť...Človek by sa nemal tešiť priskoro...trvalo to tak krátko...Otvorenými dverami sa dívam do obývačky. Hoci nesvieti svetlo, v tme izby jasne rozoznávam črty prázdnej detskej postieľky....

Ticho v spálni krájajú hodiny. Minútu po minúte...celú noc. Ležím v tej istej polohe v akej ma Jakub opustil. Ležím na bruchu tesne vedľa neho a dívam sa mu do tváre. Zdá sa mi, že už nikdy nebudem schopná zatvoriť oči, či spať. Boli sme hore dlho, potom zaspal...ja nie...Sledujem každý centimeter jeho tváre. Dýcha pokojne, pomrví sa a vlasy mu padnú do tváre. Opatrne mu ich odhrniem. Minúty kruto krájajú ďalej. Prinútim sa vstať a zídem do kuchyne. Vyhýbam sa pohľadu do zrkadla. Nemôžem sa pozrieť do vlastnej tváre. Rozhliadnem sa po byte. Už tu nie je nič, čo by ho pripomínalo, hoci ho jemne vo vzduchu stále cítim. V bruchu ma tak čudne pichne. Prázdna... prázdna...hučí vo mne. Prejdem k oknám a odtiahnem závesy. Keď už nemôžem spať, aspoň budem trochu užitočná. Postavím vodu na kávu a natieram chlieb. Hodiny ma presvedčia o tom, že Jakub každú chvíľu vstane. Neviem kedy prišiel, že som ho nepočula, no odrazu len stojí za mnou. Drží ma zozadu okolo pása a dýcha vôňu mojich vlasov. Jeho ruky objímajú moje brucho a obaja, aj keď sme ticho, myslíme na to isté. Je to neskutočné, že sme tak spojení nejakou zvláštnou vnútornou rečou.

„Moja..." otočí si ma k sebe. Vnímam jeho oči ešte poznačené spánkom. „Mohla si ostať spať. Nemusela si vstať kvôli mne." Cítim jeho ustarostený pohľad na mojej tvári.

„Nespala som." Šepnem. Pokrúti hlavou.

„Nechcem ťa dnes nechať samú, ale musím ísť do práce."

„Ja to zvládnem." Neviem, či presviedčam jeho alebo seba.

„Vezmem si koncom týždňa dovolenku a niekam pôjdeme. Niekam preč." Tisne si ma k sebe. Nevnímam, čo hovorí, vnímam len vôňu jeho tela a premýšľam ako prežijem sama tento deň...a tie ďalšie, čo prídu po ňom.

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"

00000101000635390006355603558773041124340411243504112437

Niečo sa stalo, niečo sa zmenilo, možno ja sama. Neviem to vysvetliť a tak strašne to bolí. Neviem prečo robím to, čo robím, prečo ubližujem jemu aj sebe. Začalo to včera v noci. Objal ma a v tme hľadal moje pery. Akoby sa vo mne niečo rozbilo, niečo ostré a ja som nemohla...odstrčila som ho. Chcel len moju blízkosť, aj on sa trápil, aj jeho to bolelo. Rozumela som...len som z nejakého zvláštneho dôvodu odmietla podľa toho konať. Prinútila som ho odísť zo spálne. Cítila som sa sama pred sebou zle. On spal v obývačke a ja som spala v spálni. Hoci spánok je príliš silné slovo. Vedela som, že nespí. Veď ani ja som nespala. Cez okná sa pomaly predieralo denné svetlo. Potrebovala som kávu a tak som zišla dole.

Sedel za stolom, tvár mal ukrytú v dlaniach. Pozrel na mňa, uhla som pohľadom, nemôžem sa pozerať na to ako trpí...aj mojou vinou.

„Nemal si byť už v práci?" môj hlas bol taký meravý, studený.

„Prečo ten tón? Čo sa stalo? Urobil som niečo zle?" rozčuľovalo ma všetko, čo hovoril, čo robil, jeho blízkosť. Chcela som trpieť sama, možno viac, ako by som mala. Prišiel ku mne a skúsil sa ma dotknúť. Bola som rýchla ako mačka, okamžite som odskočila.

„Prosím...nedotýkaj sa ma." nepozerala som mu do očí.

„Simonka..." nechápal...vlastne ani ja. Nezniesla som jeho dotyky, jeho slová, pohľad. Zabíjalo ma to zaživa.

Zamkla som sa v kúpeľni a čakala kým odíde. Hovoril so mnou cez dvere, pokúšal sa zistiť, čo sa stalo, prečo to robím. Neodpovedala som. Keď odišiel, klesla som k dverám a rozplakala sa. Vzďaľovali sme sa jeden druhému. Nechcela som to takto, len som nedokázala byť s ním...

Mlčky som si balila veci. Prešli dva dni. Dva tiché, trpké dni. Jakub sa už nepokúšal dostať sa cez moje brnenie. Rezignoval, hoci som videla a vedela, že ho to ničí. Presťahoval sa na noc do obývačky a ja som ostala v spálni. Nezvládali sme to...

Na posteli ležali prospekty chaty, ktorú zaplatil na víkend. Zdala sa mi zbytočná, no nechcela som mariť jeho pokusy. Na obrázku bola malá drevená chatka v samom „lone prírody". Lúka, lesy, ticho...jednoducho Tatry. Sadla som si na posteľ a dívala sa na farebné obrázky kopcov zasypaných snehom. Teraz začiatkom leta bude sneh len úplne hore. Bude tam krásne...bolo by tam krásne...opravila som sa....za iných okolností. Znova som si priložila ruku na brucho. Toľko toho zmenilo...to dieťa, ktoré sa nikdy nenarodí. Postavilo medzi nás múr...vlastne aj ja sama. Pohľad mi padol na fotku v drevenom ráme. Fotili sme sa už tak veľmi dávno. Mala som ešte svoje dlhé vlasy. Už to ani nebola pravda. Jakub vedľa mňa žiaril šťastím, objímal ma a ja som ešte aj teraz cítila to zvláštne mrazenie, keď ma kvôli tejto fotke vzal do náručia. Fotka vedľa nej nebola taká stará. Mala niečo cez rok. Spontánne šialené rozhodnutie, keď sme sa v jednej malej tatranskej dedinke vzali. Sama neviem, ako k tomu došlo. Len to zrazu bolo a ja som z úradu vychádzala ako Jakubova manželka...

Sklonila som hlavu. Boli sme takí šťastní. Toto sa však už nedá zvrátiť, zmeniť, či vymazať...už to nie je také ako predtým. Nechcela som to Jakubovi povedať, dokonca aj mne samej bolo pri tej myšlienke zle, no nemohla som už takto ďalej žiť. Tento víkend v Tatrách bude posledný, ktorý strávime spolu. Nikdy by som si nemyslela, že o tomto budem vôbec uvažovať a zrazu je to pre mňa hotová vec. Tak veľmi ho milujem, tak veľmi, no musím ho opustiť skôr, kým nás oboch zničím.

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"