Strom :: Remember, remember, the velvet November

Išla pomaly tichou ulicou. Nikam sa neponáhľala, mala čas premýšľať o tom, čo sa jej dialo posledné dni. Mala pocit, akoby sa to na ňu len rútilo a nikde to nemalo konca.

Cítila sa sama a nedokázala potlačiť myšlienky, že niekde inde by jej bolo lepšie. Čím dlhšie na to myslela, tým viac sa jej toto riešenie pozdávalo. Samota jej dovoľovala premyslieť si všetky podrobnosti. Ticho okolo nej zväčšovalo jej smútok. Kráčala automaticky a tak ju nohy zaviedli tam, kde túžila byť.

Milovala ten obrovský priestor, ten pohľad z vrchu kopca na celú lúku. Dávalo jej to pocit voľnosti a možnosti dokázať všetko. Nepotrebovala nikoho. Však to bolo tak stále, sklamanie ju naučilo spoliehať sa iba samu na seba. Nikomu nedôverovala, nikomu sa nezdôverovala. Nie po tom, čo sa pokúšala nadviazať konečne priateľský vzťah so sestrou, ktorá to kruto zneužila. Bola rada, že býva konečne sama a že sa má kam schovať pred krutým svetom. Vôbec jej nechýbal kontakt s blízkymi ľuďmi, určite nie s tými, s ktorými sa doteraz stretávala.

Ako tak stála na tej lúke, všimla si strom, ktorý stál blízko. Nikdy si ho nevšímala. Stál uprostred sám a pripomínal jej samu seba. Taký opustený, taký sám, nikto mu nebránil v raste a nikto ho neovplyvňoval. Ako tak k nemu pomaly šla, zbadala ako z jeho druhej strany sa niekto opiera. Videla, len mužskú siluetu, opierajúcu sa o kmeň. Prvé, čo jej napadlo, bol útek, ale rozmyslela si to. Čo už by jej mohol spraviť človek, ktorý hľadí do diaľky a očividne nad niečím premýšľa. Snažila sa dostať do predošlej nálady a dotyčného si nevšímať, no nešlo to. Nemohla ho ignorovať, nech už to bol ktokoľvek. Podišla k nemu. Asi si ju nevšimol, pretože keď sa mu prihovorila, mykol sebou.

To čo uvidela, keď sa otočil, ani vo sne nečakala. Hľadeli na ňu dve smutné, uplakané hnedé oči. Odrazu stratila reč a bola schopná naňho iba hľadieť a čítať v jeho očiach samotu. Jej šiesty zmysel jej hovoril, že sa nemusí ničoho báť, že potrebuje skôr pomoc ako by mohol niekomu ublížiť. Stála tam, hľadela naňho tak, ako on hľadel na ňu. Skúmala ho, hádala mu vek. Nemohol byť oveľa starší ako ona. Tento okamih prerušil on, otočil sa a zotrel si slzu, ktorá sa mu kotúľala po líci.

Zrazu zabudla na svoje problémy, zabudla na svoj smútok. Túžila len zistiť, prečo tu tento človek hľadí do prázdna, prečo plače a kto to vlastne je. Podišla k nemu a dotkla sa jeho ramena. Opäť sa otočil, no teraz už bola schopná prehovoriť.

- Ahoj.

- Ahoj.

Nevedela, čo všetko si môže dovoliť, tak začala len zľahka.

- Aj ty miluješ ten pohľad na lúku?

- Hmm, je to tu pekné.

Neprístupný, nedovolil jej priblížiť sa. Zovrelo jej srdce ako zakaždým, keď videla utrápeného človeka, ktorému túžila pomôcť.

- Chodím sem často, ale nikdy som si nevšimla tohto stromu. Celkom neviditeľný.

Znova si pretrel líce, znova utrel osamelú slzu, takú aký bol on sám. Usmiala sa naňho, ani nevedela, prečo ju tak priťahoval cudzí človek. Pretože už ani poriadne nevnímala čo robí, roztiahla ruky a objala ho. Jeho náruč bola celkom teplá, jeho objatie vrúcne, akoby sa poznali už dlhší čas. Prešla ňou triaška, aj keď cítila teplo. Tuhšie sa k nemu pritisla a on ešte viac zovrel náruč. Stáli tam takto pomerne dlho, Bez slova. Vychutnávali len svoju prítomnosť.

. . .

Nikdy nepocítil toľko samoty ako práve dnes, keď vychádzal na kopec. Na toto miesto chodieval veľmi rád. Veľmi rád vychutnával ticho, ktoré bolo všade naokolo. Práve v takéto okamihy vypínal mobil a ponáral sa do svojich myšlienok. Bol to veľmi náročný deň, vyčerpávajúci. Dokopy nič nerobil, len bol s ňou. S dievčaťom, ktoré nazýval svojou priateľkou. S dievčaťom, pri ktorom sa cítil ako nepotrebný hmyz. Toto by nemal pociťovať. Stále si opakoval, že tento pocit prejde, ale keď sa takto cítil už celý deň, niečo ho varovalo.

Nie je normálne, keď osoba, ktorá ma človeka podržať, ho využíva a klame mu. Cítil to. Cítil jej klamstvo, aj keď ho vlastne ani nepovedala. Radšej sa vzal a prišiel sem. Prišiel ku stromu, ktorý mu bol bližší ako ktorýkoľvek človek.

Oprel sa oň a myšlienky mu začali blúdiť. Po minulosti, po prítomnosti a premýšľal, čo ho čaká. Čo bude robiť a prečo sa nemôže odpútať od života, ktorý žije. Bol taký slabý. Ucítil dokonca na svojom líci slzu. V poslednej dobe často plakal. Nevidel ani dôvod, mnoho ľudí sa má horšie ako on a on fňuká. Kto nikdy nezažil klamstvo, tak to bol veľmi šťastný človek. Dumal a nevšimol si, že ho niekto pozoruje. Strhol sa a obzrel. Pozeral do očí mladému dievčaťu. Nepoznal ho, no cítil, ako si ho prezerá. Skúma, asi sa zľakla toho, čo vidí. To sa len tak ľahko nevidí, chalan, ktorý plače. Cítil, že je iný ako ostatní, no na verejnosti sa s tým nemohol stotožniť, nikto by mu nerozumel.

Po chvíľke ticha sa radšej otočil a zotrel slzu. Bol by radšej, ak by ho nikto nevyrušoval, no odrazu ucítil ruku na svojom ramene. Otočil sa, ona sa naňho stále pozerala. Zaujali ho jej oči, boli také úprimné, v zapadajúcom slnku mali medenú farbu. Niečo sa v ňom pohlo. A keď prehovorila, mala sladký jemný hlas. Pozdravila ho, no preňho to bol viac ako pozdrav. Bolo to, akoby si ho našlo to, čo hľadal celých dvadsať rokov. Tento jeden okamih a v ňom slová, ktoré sa snažila rozprávať, aby nebolo trápne ticho. Cítil, ako sa mu kotúľala po líci ďalšia slza, no táto nebola zo smútku. Pocítil úľavu, ani to nevedel definovať. Utrel ju, no bolo to zbytočné, ostala po nej len stopa, pretože už dávno spadla na zem.

Odrazu ho objala. Celkom pomaly roztiahla ruky a pritisla sa k nemu. Bolo to veľmi príjemné objatie, aké doteraz ešte nepocítil. Príjemne teplé, priam horúce. Prenášala svoj pokoj naňho. No predsa len ju striaslo, myslel si, že jej je zima. Zovrel preto náruč silnejšie a ona sa ku nemu ešte viac pritlačila. Toto jediné gesto zapôsobilo naňho viac ako tisíc slov.

Ani sám nevedel prečo sa odtiahol. Keď naňho uprela pohľad, tie krásne oči, ktoré v zapadajúcom slnku menili farbu, rozbúchalo sa mu srdce. Nevedel, čo robí. Iba cítil, že by to mal urobiť. Zdvihol jej bradu a pomaly sa zohol. Mala tie najjemnejšie pery, aké kedy bozkával. Nenáhlivo a s citom prehlboval ich bozk. Ako dlho to trvalo, ani si nevedel predstaviť. Mal pocit, že celú večnosť.
. . .

Boli spolu. Pri strome, znamemenal pre nich veľa. Osud sa o všetko postaral, nič navyše neurobili. Akoby sa poznali celý život, akoby sa bozkávali celý život. Patrili k sebe a obaja to cítili.

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"