Neporaziteľný

V každodennom živote to bol jednoduchý a dobrosrdečný muž, v ringu však nepoznal zľutovanie a svojich súperov posielal tvrdými údermi nemilosrdne k zemi. Taký bol ROCKY MARCIANO († 46), jeden z najlepších boxerov všetkých čias.

Vďaka boxu získal slávu, peniaze a dokonca aj nové meno. Spôsobila to náhoda či lepšie povedané omyl. Ešte na začiatku kariéry vraj hlásateľ pred jedným zápasom skomolil jeho meno a namiesto Rocco Marchegiano oznámil, že do ringu nastupuje Rocky Marciano. Tak ho neskôr spoznal aj svet a iba žasol nad tým, čo tento americký Talian boxujúci v ťažkej hmotnostnej kategórii medzi povrazmi stvára. Vyslúžil si prezývku „Brockton blockbuster“, čo sa dá preložiť ako brocktonská bomba. Vskutku výstižné pomenovanie.

Marciano totiž súperov doslova ničil. „Prečo by som mal s chlapíkom tancovať desať kôl valčík, keď ho môžem vyklepať v jednom,“ povedal raz na margo svojich štatistík. Tie dodnes vzbudzujú obdiv a v profi ringu sa ich ešte nikomu nepodarilo prekonať, ba ani vyrovnať. Rocky totiž vyhral všetkých 49 duelov, na ktoré nastúpil! No nielen to. Súpera v 43 prípadoch knokautoval a len jeden s ním vydržal boxovať celých pätnásť kôl. V jedenástich zápasoch dokonca poslal protivníka k zemi už v prvom kole. Fakt, že v ringu nedokáže nájsť rovnocenného súpera, bol nakoniec aj jedným z dôvodov, prečo po necelých ôsmich rokoch ukončil kariéru.

Box ho nebavil

Keď sa Pierino a Pasqualena Marchegianovci stali 1. septembra 1923 hrdými rodičmi prvorodeného syna, nestačili sa diviť, akého valibuka to splodili. Chlapček, ktorému dali meno Rocco, vážil po narodení úctyhodných 5,5 kila. Bola to však práve pevná stavba tela, ktorá mu neskôr zrejme zachránila život. Ako poldruharočný totiž dostal ťažký zápal pľúc a vyzeralo to s ním zle. Podľa lekárov sa z choroby vystrábil vďaka svojej telesnej konštrukcii. Územčistého chlapca poznalo už v detstve celé okolie. V rodnom Brocktone mal totiž povesť bitkára. Ak sa totiž niekde na ulici medzi chlapcami strhla ruvačka, Rocco tam určite nechýbal.

Do „parády“ si ho teda zobral strýko John. Zaviedol synovca do pivnice, ukázal mu boxerské vrece a povedal, že ak má veľa energie, môže si ju vybíjať tam. Rocco to z času na čas skúsil, ale box ho veľmi nebavil. Radšej sa venoval bejzbalu a futbalu. Ich hraním trávil nespočetné hodiny a sníval o tom, že raz bude slávnym profesionálnym hráčom. Bol preto schopný trénovať až do úplného vyčerpania. Veľmi ťažkou ranou teda preňho bolo, keď ho vyhodili zo stredoškolského bejzbalového mužstva. Porušil totiž pravidlá, keď nastúpil v tzv. cirkevnej lige za iný tím. S vylúčením sa nevedel zmieriť, začal zanedbávať aj školu a zakrátko z nej odišiel.

Neslávna premiéra

Od rodičov sa Rocco nechcel dať živiť, a tak si začal hľadať prácu. Bez kvalifi kácie to však nebolo jednoduché. Zamestnania teda každú chvíľu menil. „Pracoval som v továrni na obuv, potom v závode na výrobu cukroviniek, istý čas som vypomáhal záhradnému architektovi, neskôr som zametal ulice, aj kopal kanály,“ spomínal. Práca s krompáčom a lopatou sa mu vraj páčila najviac. „Vo fabrike som nedokázal vydržať. Nevedel som stáť na jednom mieste za nejakým stolom alebo pásom. Potreboval som byť vonku, na vzduchu,“ vysvetľoval.

Nezarábal síce veľa, no všetky peniaze vždy odovzdával rodičom. „Bol veľmi hrdý na to, že aj on môže prispievať na domácnosť. Vždy keď prišiel s výplatou, dal matke peniaze a bolo na ňom vidieť, aký je šťastný,“ spomínal raz jeho otec. O ďalší „džob“ sa Roccovi v marci 1943 postarala americká vláda. V schránke si našiel povolávací rozkaz a o pár týždňov už putoval na lodi do Európy, kde zúrila druhá svetová vojna. Do bojových línií sa však nedostal. Po invázii spojeneckých síl v Normandii bol členom jednotky, ktorá cez prieliv La Manche prevážala zásoby, neskôr ho prevelili do Tichomoria a odtiaľ späť do Spojených štátov, kde na základni Fort Lewis dokončil službu. Pôsobenie v armáde sa ukázalo veľmi dôležité. Vraj z dlhej chvíle sa tam totiž začal venovať boxu.

Nadšený bol najmä jeho strýko, a keď sa mu Rocco počas dovolenky navyše pochválil, že vyhral armádny turnaj, prihlásil ho na zápas so známym boxerom Henrym Lesterom. Práve tento duel sa považuje za prvý v Marcianovej amatérskej kariére. Dopadol však preňho veľmi neslávne. Rocco, ktorý v tom čase fajčil dve škatuľky cigariet denne, nestačil svojmu súperovi fyzicky ani technicky, a tak ho Lester otĺkal hlava-nehlava. V treťom kole sa zápas skončil, nie však preto, že by jeden súper druhého knokautoval. Rocco, ktorý schytával jeden úder za druhým, si asi spomenul na niekdajšie pouličné bitky a protivníka kopol do rozkroku, za čo ho rozhodca okamžite diskvalifi koval.

Ako na galejach

Fiasko ho nezlomilo, práve naopak. Prestal fajčiť aj piť a začal usilovnejšie trénovať. Keď sa o niekoľko týždňov vrátil do civilu, začal opäť skúšať šťastie v bejzbale. Odišiel na skúšku do tímu Chicago Cubes, kde ho odmietli, pretože veľmi nepresne nadhadzoval. Rozhodol sa teda venovať už len boxu, sprvu mu však chýbalo poriadne zázemie. Trénoval zväčša len s mladším bratom Louisom. Zakrátko začal spolupracovať so svojím dávnym kamarátom Alliem Colombom a práve jemu vraj mohol ďakovať za všetky úspechy. Nebolo to však zadarmo.

Tréningy, ktoré mu predpisoval, pripomínali galeje. Rocky musel denne behať vyše desať kilometrov v špeciálnych ťažkých topánkach, Allie ho naháňal po kopcoch, mučil v telocvični a nútil boxovať dokonca aj pod vodou. Vďaka týmto metódam sa potom Rocky dokázal v ringu pohybovať s nesmiernou ľahkosťou a pri úderoch vedel vyvinúť obrovskú silu. Po niekoľkých mesiacoch boxovania na amatérskej úrovni sa napokon rozhodol vstúpiť medzi profesionálov. Jeho prvým súperom bol 17. marca 1947 Lee Epperson, ktorého v treťom kole poslal k zemi. Podobne končili aj ďalší a do konca roku 1950 mal Rocky Marciano na svojom konte tri desiatky víťazstiev. Jedno však v tom čase zaknihoval aj mimo ringu.

Barbara Coussinová, dcéra policajta z jeho rodného Brocktonu, s ktorou tri roky chodil, prijala ponuku na sobáš. Zobrali sa na Silvestra 1950, inak len niekoľko dní po tom, ako Rocky knokautoval svojho 31. súpera. Barbara sa musela zmieriť s tým, že z medových týždňov, ktoré si mali užívať na Floride, bude iba pár medových dní. Jej manžela totiž čakal ďalší zápas.

Nenašiel súpera

Marcianov cieľ bol jasný – titul majstra sveta v ťažkej váhe. Dlho očakávaný duel, v ktorom ho prvýkrát mohol získať, mal poradové číslo štyridsaťtri a súperom bol Jersey Joe Walcott. Rocky si však veril, veď ani nie rok predtým zložil aj slávneho Joa Louisa považovaného za najlepšieho boxera všetkých čias. „Bol mojím detským hrdinom, a preto som len s veľkými problémami prekonával rešpekt k nemu,“ priznal sa Marciano, ktorý duel s Louisom považoval za jeden z dvoch najväčších, ktoré kedy absolvoval. Tým druhým bol práve zápas s Walcottom v septembri 1952.

Hneď v prvom kole padol po jednom zo súperových úderov Rocky k zemi. Stalo sa mu to vôbec prýkrát v profesionálnej kariére. Zdvihol sa však a pokračoval. V mimoriadne tvrdom súboji mal navrch Walcott a v 12. kole viedol na body. Ak chcel Marciano pomýšľať na svetový titul, potreboval protivníka knokautovať. Podarilo sa mu to v trinástom kole a Walcotta museli niekoľko minút kriesiť. Rocky Marciano bol majstrom sveta! V máji nasledujúceho roku sa obaja stretli znovu, v odvetnom zápase. Tentoraz už brocktonská bomba nenechala nič na náhodu a súpera poslala k zemi hneď v prvom kole.

Zneužívali ho

Titul svetového šampióna obhájil Rocky Marciano ešte v piatich ďalších zápasoch. Posledný, s Archiem Moorom, vybojoval v septembri 1955. O osem mesiacov na to ako 33-ročný oznámil, že končí s aktívnou kariérou. O každom svojom súperovi sa síce vždy vyjadroval s rešpektom, zároveň však povedal, že rovnocenného nemôže nájsť. Druhým dôvodom odchodu zo scény bolo, že sa chce venovať rodine. Tá sa medzitým rozrástla o dve deti, syna Rocca Kevina a dcéru Mary Anne. „Za posledné roky som si to naozaj užil. V ringu som nikdy nepoznal strach a nikdy ma v ňom nikto vážnejšie nezranil. Mohol som sa postaviť hocičomu živému,“ komentoval neskôr svoju profesionálnu kariéru. K návratu do ringu ho už nikto nepresvedčil, hoci raz k tomu nebolo ďaleko.

V lete 1959 začal opäť trénovať a zdalo sa, že dôjde k dlho očakávanému duelu s novým majstrom sveta Floydom Pattersonom. Napokon z toho nič nebolo. Rocky sa k boxu vracal už len ako televízny komentátor a rozhodca. Po odchode do športového „dôchodku“ skúšal aj podnikať, otvoril si reštauráciu, zakrátko však skrachoval. Podľa ľudí, ktorí ho poznali, nemal na obchodovanie povahu. Boxom si síce zarobil státisíce dolárov, ani tie ho však nezmenili. Bol príliš veľký dobrák a veľmi dôverčivý človek. Viacerým priateľom dokonca požičal peniaze a už ich nikdy nevidel. Sám pritom zaobchádzal s fi nanciami veľmi šetrne, tak ako bol naučený od detstva.

Tragické narodeniny

Popoludní 31. augusta 1969 odišiel Rocky Marciano z domu, aby splnil sľub, ktorý dal svojmu kamarátovi Frankovi Farrellovi. Jeho syn sa totiž venoval zápaseniu, čakal ho dôležitý turnaj a slávny boxer sľúbil, že ho príde povzbudiť. Na druhý deň ho doma čakala oslava 46. narodenín. „Neboj sa, zajtra sa vrátim a oslávime ich spolu,“ povedal Rocky pri odchode dcére Mary Anne. Slovo však dodržať nemohol. Jednomotorové lietadlo Cessna, na palube ktorého spolu s Farrellom letel, havarovalo krátko pred pristátím v Des Moines v štáte Iowa. Neskúsený pilot v zlom počasí neodhadol výšku a so strojom vrazil do osamelého duba stojaceho uprostred poľa. Rocky Marciano bol namieste mŕtvy.