PREMENA :: Remember, remember, the velvet November

Prebudilo ho ostré slnko predierajúce sa pod jeho viečka. Nech sa snažil ich privrieť akokoľvek silno, nič nepomáhalo. Z kútikov očí mu lenivo stekali teplé slzy po jeho mladistvo vyzerajúcej tvári. Neodbytne vyplnili jemnú pavučinku vrások a zamierili rovno k malým ušiam. Toto už nemohol vydržať. Veľmi to šteklilo. Tak spojil ukazováky a prostredníky oboch pestovaných rúk a pošúchal si oči. Mokré prsty si utrel o jemné svetlé chĺpky na opálenom hrudníku. Opakom ruky si pretrel čelo. „Aaaaau", zamrmlal. Zasa si zabudol stiahnuť svoj zlatý pečatný prsteň. Bolesť, ktorú mu spôsobil, ho prekvapila.

„Ako som sa vlastne dostal do postele?", zamyslel sa. Chvíľu mu trvalo, kým sa rozpamätal na predchádzajúci večer. Jeho neobvykle sivé oči krúžili divoko pod zavretými viečkami, zatiaľ čo lovil v pamäti včerajšie udalosti. „Pane Mráz, prosím sedněte si k nášmu stolu a povečeřejte s námi", vybavil sa mu hlas jedného z tých smiešnych manažérikov v lacnom obleku a zle ožehlenej košeli, s akými strávil posledný večer. Bolo mu z nich zle. Slabo zarábajúci upachtenci, ktorí museli robiť vo dne v noci, aby uživili svoje nemožné manželky neúnavne rodiace tie uvrieskané malé bytosti. Cítil sa medzi nimi ako páv - oblek šitý na mieru, štýlová aktovka z jemnej kože, decentná vôňa luxusného parfumu. Možno aj preto pozvanie neodmietol. Celkom ho bavilo sledovať, ako sa snažia naňho urobiť dojem v očakávaní, že ho presvedčia na niektorý z tých ich „obchodov storočia". Vypil s nimi pár pohárov zle vychladeného bieleho vína, ktoré mu nepríjemne stúplo do hlavy. Spomenul si, ako sa okolo 22:00 rozlúčil a pobral sa do útulnej hotelovej izby pražského hotela Marrols. Mal všetkého dosť a tak po krátkej horúcej sprche vliezol rovno do postele. Kým zaspal, kdesi v podvedomí začul ten jemný zvonivý hlások: „Andrej, Andrej, ha ha ha ha". Ivana bola jediná, s ktorou si kedysi vedel predstaviť svoj život. A ktorá ho nakoniec podľa všetkého vymenila za jedného z tých lacných niktošov. A zrejme mu teraz rodí tie svoje vytúžené požierače peňazí. Nevidel ju odvtedy, čo si zbalila pred desiatimi rokmi všetky svoje veci a s mandľovými očami plnými sĺz s nemou výčitkou odišla.

„Hmmmmmmmm, kašli na ňu", prstami si hrabol do gaštanových na krátko upravených vlasov a potom sa s veľkým zívnutím ponaťahoval. Cítil všetky svoje svaly, ktoré tak často trápil vo fitnes centre. Na svoju mužnú a vypracovanú postavu bol hrdý. Na štyridsať určite nevyzeral. Možno tak na tridsaťpäť. Zažmurkal a posadil sa na posteli. S nedôverou sa poobzeral okolo seba. Izba, v ktorej sa ocitol, vôbec nebola tou, v ktorej večer zaspával. Takmer žiaden nábytok, kamenná dlažba, ošarpané múry, diera v stene bez okna. Zrazu si uvedomil aj čudný pach, taký neobvyklý. Nikdy ešte taký pach predtým necítil. Od hnusu ho striaslo a po celom tele mu naskočila husia koža. Hneď vyskočil na rovné nohy, až mu zapraskali obe kolená. Bol celkom nahý. V okamihu premeral celú miestnosť s cieľom čo najrýchlejšie nájsť kúpeľňu, hodiť na seba svoje veci a bez zbytočného odkladu zistiť, kde sa to vlastne ocitol. Priskočil k jediným dverám, ktoré našiel a s hrôzou zistil, že vedú do špinavej a tmavej chody, z ktorej razil ten neznesiteľný smrad. Naplo ho. Na chodbe sa čosi mihlo. Dvere z celej sily zabuchol a v panike opäť premeral celú miestnosť. Jediné, čo našiel, bol akýsi vešiak zarazený v stene a na ňom zavesený ošumtelý a špinavý habit. Priskočil k oknu, či tam nenájde nejaké rozumnejšie východisko z tejto situácie. Jeho inak hladké čelo bolo zrazu samá vráska. To čo videl, mu nedávalo žiaden zmysel. Na zaprášenom priestranstve sa to hemžilo množstvom ľudí v podobných habitoch, aký tu očividne čakal aj naňho. Vyzeralo to ako nejaký arabský trh. Musel si sadnúť. Točila sa mu hlava a bolo mu na zvracanie.

Nevedel, koľko tam sedel, kým mu myšlienky bláznivo brázdili v hlave sem a tam. Ešte raz rýchlo prekutral poloprázdnu izbu, pozrel pod posteľ, do perín. Svoje veci však nenašiel a tak si s obrovským odporom a znechutenou grimasou v tvári cez hlavu na seba natiahol habit z vešiaka. Striaslo ho hnusom. Spravil pár krokov akoby zaváhal, čo spraviť, no o pár sekúnd už vyrazil rozhodným krokom k dverám. Otvoril ich a vkročil do smradľavej chodby. Zažmurkal a snažil sa v šere nájsť správnu cestu. Zdalo sa mu, že spoza najbližšieho rohu presvitá trochu viac svetla, tak sa vybral tadiaľ. Ukázalo sa, že to bola správna voľba. Minul niekoľko zavretých dverí, vedúcich zrejme do podobných izieb v akej sa zobudil aj on a so silnejúcim hlukom prichádzajúcim z vonku sa priblížil k východu. Prešiel okolo akejsi recepcie, ak sa to miesto teda recepciou dalo nazvať, bola však prázdna. Vyšiel na ulicu a ocitol sa práve uprostred toho trhu, čo ho videl z okna izby. Stovky ľudí sa hmýrili sem a tam, predávajúci pokrikovali na okoloidúcich v snahe zaujať ich a uživiť doma hladné krky. Kupujúci zase vyjednávali o sto šesť v snahe urobiť čo najlepší obchod. Na predaj bolo naozaj asi všetko. Potraviny, odevy, obuv, koberce, látky, keramika, proste čokoľvek od výmyslu sveta.

Keď si to miesto premeral lepšie, zistil že tu už predsa raz bol. Áno, spoznal tú fontánku so zelenou vodou, tú malú reštauráciu kúsok napravo, dokonca aj obchod s perzskými kobercami tu stále lákal solventnejších kupcov. Bola to Káhira a jej preslávený blší trh. Toto miesto navštívili spolu s Ivanou pred niekoľkými rokmi. Bolo to krátko predtým, ako od neho odišla. Strávili tu zopár pekných letných dovolenkových dní. Mal vtedy celý čas pocit, že mu chce niečo povedať. Niečo dôležité. Ale neodhodlala sa. A práve tu sa vtedy aj pohádali, keď nepekne odbil malé vychudnuté usoplenča žobrajúce čosi pod zub. Presne si pamätá, ako vtedy zamrmlal: „Ach, decká, ešte to si tak na krk zavesiť!". Vtedy sa Ivana rozplakala a do konca dovolenky s ňou už nebolo reči. Nemohol uveriť svojim očiam, keď ju zrazu pred sebou zbadal. Kráčala tým svojim veselým krokom a za ruku držala opáleného, možno tak desaťročného chlapca. Veselo sa o čomsi zhovárali. Všimol si jeho oči. Boli krásne mandľového tvaru. A všimol si ešte čosi, čo ho asi zarazilo najviac. Boli neobvykle sivej farby. Nebolo mu treba viac. Zrazu sa mu všetko v hlave spojilo. Ona by nikdy neodišla s iným. A on ju tak vytrvalo presviedčal, že deti nechce.

Tých pár sekúnd rozmýšľania stačilo na to, aby mu obaja zmizli z dohľadu kdesi za rohom. So zvieravým pocitom v žalúdku vyrazil neistým krokom tým smerom, kde sa mu dvojica stratila. Nazrel do uličky, avšak už v nej nikoho nebolo. Nechcel ich stratiť a tak pobehol. Stále ich však nevidel, ani nikde nepočul jej zvonivý hlas. Nechcelo sa mu veriť, že mohli ísť až tak rýchlo. A tak o chvíľu už bežal ako o závod. Nemožný habit mu však bránil v pohybe. Nervózne nazeral do dvorov a spletí uličiek ale nie a nie ich dohoniť a nájsť. Nevedel koľko ich hľadal a ani nevedel, kadiaľ sa vybrať ďalej. Poobzeral sa dookola. Zrazu bolo všade množstvo ľudí a zdalo sa, že všetci naňho niečo pokrikujú a ukazujú naňho prstom. Divoko sa rehotali. V tom sa stalo čosi, čo zažil prvýkrát vo svojom živote. Srdce ho zabolelo a z očí sa mu kotúľali obrovské slzy, cez ktoré nevidel ani na krok. Vyčerpaný a zúfalý si sadol na zem.

V tom sa mu z diaľky do uší predral jemný zvuk: „crrrrrrrn, crrrrrrrrrrrn". Zvuk silnel a silnel. Keď otvoril oči, zistil že sedí na posteli vo svojej izbe hotela Marrols a neúnavná recepčná si plní svoju povinnosť zobudiť ho telefónom presne o 8:30. S pálivým pocitom uplakaných a spuchnutých očí zdvihol slúchadlo. „Ďakujem, už som hore", neisto povedal a zložil. S pocitom veľkej bolesti a samoty si obliekol svoj štýlový oblek, nastokol na prst zlatý pečatný prsteň, vzal svoju koženú tašku a odišiel opustený do sveta milovaného nenávideného veľkého biznisu.

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"