V jednej dedine, žil človek, ktorý bol veľmi nespokojný zo života, s každým sa hádal a nedokázal s nikým dobre vychádzať. S rodinou sa dokázal dennodenne pohnevať, kričal na manželku aj na deti kvôli každej blbosti.

Jedného dňa počul, že niekde za dedinou žije jeden božský Majster, ktorý už mnohým pomohol. A tak sa rozhodol, že majstra navštívi. Pred odchodom sa nezabudol pohádať so svojou ženou.

Keď prišiel za Majstrom, uvidel jogína sediaceho na zemi v malej jaskyni. Na tvári mal jemný úsmev, a v očiach božskú hĺbku a pochopenie. Privítal návštevníka pokynutím hlavy. Ten sa úctivo poklonil a usadil sa pred majstra. Už len samou prítomnosťou, Majstra sa jeho myšlienky upokojili. Chvíľu mlčali a potom k majstrovi prehovoril. Rozprával aký ma hrozný život, ako sú všetci proti nemu, a že ho nikto nemá rád. Požiadal majstra o pomoc.

Chvíľu mlčali a potom majster povedal iba : "Buď dobrý."

Zostalo ticho.

"Ale ako?", opýtal sa zmätene. Nedokázal to pochopiť.

Majster dal prst na ústa a zavrel oči. Zmätený žiak dlho, veľmi dlho sedel pred majstrom v myšlienkach, a trochu aj očakával, že majster ešte niečo povie, ale ten sedel nehybne v meditácii. Po dlhom čase sa žiak uklonil a pobral sa domov. Stále mu v hlave vírili myšlienky ako byt dobrý, čo to je byt dobrý.

Keď prišiel pred svoj dom, bola už dávno tma. Z domu vybehla jeho žena a začala mu nadávať, že kde bol tak dlho, že kvôli tomu už večera vychladla a podobne. Chcel jej vynadať, že ako si to vôbec dovoľuje, ale akonáhle si otvoril ústa, spomenul si na majstra a na tie dve čarovné slova, a vtedy to pochopil. Rozhodol sa že bude dobrý na svoju ženu. Zavrel ústa a bez slova vošiel dnu. Sadol si k večeri, pomodlil sa a začal jest. Jeho žena okolo neho cely čas behala a rôzne nadávala na neho, na deti, na ľudí čo dnes stretla. V ňom to vrelo, chcel ju každú chvíľu okríknuť, ale mal stále na pamäti Majstra a tak to vydržal.

Keď dojedol poďakoval sa jej za večeru, aj keď už bola studená keď ju jedol. Manželka si to poďakovanie všimla a trochu sa zarazila, ale len na chvíľu.

Na druhy deň ráno vstal a keď uvidel že raňajky ešte nie sú hotové, chcel jej vynadať ale spomenul si na majstra. Nadýchol sa a poprial jej dobre ráno. Manželka zvyknutá na to, že prvé slovo ráno je nadávka, už bola pripravená ju opätovať, ale zarazila sa. Uvedomila si čo povedal, prekvapene sa na neho pozrela, a keď si všimla, že to myslel vážne a že sa usmieva, tiež sa usmiala a popriala mu dobre ráno. Takto sa začal ich po dlhom čase prvý krásny spoločný deň. Začali sa znovu milovať ako keď boli mladí a už sa nehádali, len boli na seba dobrí.

Po par týždňoch išiel navštíviť majstra. Sedel tam presne tak ako ten prvý krát. Pokynutím privítal svojho žiaka. Uklonil sa a posadil. Chvíľu len vnímal božskú prítomnosť svojho majstra a potom prehovoril.

"Pane, bol som dobrý na svoju ženu ako si povedal, a stal sa zázrak. Vďaka tvojej božskej milosti sme v harmónii. Už sa nehádame, milujeme sa, je to ako keď sme boli mladý. Ďakujem Pane."

Majster sa len jemne pousmial.

"Ale tiež Pane prichádzam s prosbou. Moje deti sú strašné. Keď im niečo prikážem tak ako naschvál urobia opak. Stretávajú sa s rôznymi pochybnými ľuďmi a nechcú si to dať vysvetliť. V škole sa poriadne neučia, a sú na ne stále sťažnosti. Čo mam s nimi robiť?"

"Buď dobrý." zneli jedine dve slova, ktoré Majster vyslovil.

Žiak nič neodpovedal, len ako zvuk zvonu v ňom stále zneli tie dve slova, ako mantra od Majstra, ktorá sa sama dokola opakuje.

"Ale ako mam byt dobrý na deti? Čo na ne nie som teraz dobrý?"

Rozhodol sa, bude dávať pozor na to aký je na deti, a že sa pokúsi byt lepší.

Keď prišiel domov stalo sa práve, že jeho syn spadol a rozbil vázu. Normálne by teraz otec nazúrený začal syna byt, a tak bol už syn schúlený v kúte a čakal na bitku. Otec ale dával pozor na to aký bude na deti, a tak namiesto bitky sa zohol k synovi.

"To nič, to bola len váza, ale nestalo sa ti nič?"

Syn cez slzy z očakávaného výprasku, s prekvapením povedal, že sa mu nič nestalo. Otec ho pohladil a objal.

"Poď, upraceme to spolu." navrhol a spolu s úsmevom upratali črepiny.

Takto začal byt na svoje deti dobrý, keď doniesli zle známky zo školy, tak namiesto nadávok sa ich pýtal či nepotrebujú pomôcť s učením, a aj sa spolu učili. Doma sa začali deti cítiť dobre a už nepotrebovali chodiť niekde preč, radšej bývali doma s rodinou. Boli šťastní.

Ešte mal jeden problém ktorý ho trápil. Často sa pohádal zo susedmi, alebo spolupracovníkmi. Nevedel to stále vyriešiť. Už už chcel ísť za Majstrom, keď si uvedomil čo by mu Majster vlastne povedal. "Buď dobrý" zaznelo v jeho hlave, ako keby to práve povedal jeho Majster. Zaplavilo ho šťastie z poznania, že to je také jednoduché. Vzdal úctu, poklonu a vďačnosť Majstrovi vo svojom srdci.

Začal sa plne riadiť podľa týchto dvoch krásnych slovíčiek. Ku každému človeku ktorého stretol bol proste dobrý. Ľudia ho začali mat veľmi radi, pretože všade rozdával lásku a radosť, a veľmi si ho vážili pre jeho múdrosť a ochotu každému láskyplné pomôcť a poradiť.

Žil takto veľmi šťastne, a jedného dňa pocítil veľmi silnú túžbu navštíviť svojho Majstra, a poďakovať sa mu za jeho božské vedenie. Cela rodina s nim išla, aby sa aj oni poďakovali takému Majstrovi, ktorý dokázal taký zázrak s otcom rodiny.

Keď prišli pred Majstra uvideli ho sedieť presne tak, ako ten prvý krát. Všetci sa poklonili k jeho božským nohám, ale nikto neprehovoril. Len držali svoju obrovskú vďačnosť, účtu a lásku v tichosti srdca.

Po chvíli sa pozrel Majster do oči svojho žiaka a povedal: "Buď dobrý."

Tento krát boli tieto slova ako bomba do kľudnej jazernej vody. V hlave sa mu začali víriť myšlienky. "Na koho som zabudol?"

Otvoril ústa: "Ale Pane...".

Majster ho zastavil prstom na perách a zavrel oči.

Teraz bol veľmi nešťastný. Vedel, že na niečo zabudol, ale nevedel na čo. Chodil ako bez duše, stále premýšľal. Cela rodina útrpne sledovala ako sa trápi, snažili sa mu nejako pomôcť, ale nič nepomáhalo.

Až jeden deň ho žena zastavila a skoro nahnevane mu hovorí: "Prosím ta pozri sa na seba, ako hrozne vyzeráš. Cely čas si bol na každého dobrý, tak buď teraz dobrý na seba!"

Vtedy sa mu v hlave rozjasnilo. On, na seba zabudol. Teraz bol naozaj šťastný. Začal sa o seba starať tak ako sa stará o druhých. Dával si pozor čo je, ako mysli, začal cvičiť. Teraz už bol naozaj dobrý na všetkých.

Postupne ale začala v ňom narastať jedna myšlienka s ktorou si nevedel dať rady. Preto sa jedného dna vybral za svojim Majstrom.

Prišiel pred Majstra, poklonil sa a vnímal jeho božskú prítomnosť a kľud. Po chvíli prehovoril.

"Pane, som teraz šťastný, ale prosím, mam jednu otázku, na ktorú neviem odpoveď.

Sme tu na tomto svete a pociťujeme radosť, smútok, šťastie a utrpenie. Viem, že to všetko sú len pocity, a aj keď som teraz šťastný vďaka tvojmu požehnaniu, môže prísť aj smútok, ale oboje je len dočasne. A takto dokola mnoho životov. Ako sa Pane dá dostať z tohoto kruhu výkyvov radosti a smútkov?"

Majster sa prekrásne usmial a povedal: "BUĎ!".

Toto jeho myšlienkam ako odpoveď určite nestačilo, ale už vedel, že pýtať sa ďalej nemá zmysel. Úctivo sa poklonil a odišiel domov. Stále premýšľal o tom BUĎ, "Veď som." hovoril si stále dookola. Až sa raz zatrhol vo svojich myšlienkach.

"Prečo takto premýšľam o slovách svojho Majstra. Veď vždy keď niečo povedal tak to myslel presne tak ako to povedal. Tak keď mi povedal, že mam proste byť, tak prečo by to nemohlo byť také jednoduché ako to povedal. Jednoducho budem!"

Týmto si začal viac uvedomovať, že je, vnímal viac svoje bytie. Zistil, že tým, že si uvedomoval svoje bytie, uvedomoval si vlastne samotnú prítomnosť, a že budúcnosť a minulosť sú len predstavy, myšlienky. Rovnako ako rôzne očakávania a túžby sú len myšlienky. Zistil že keď sa uvedomoval, tak vnímal tie myšlienky ako nezaujatý pozorovateľ, a vtedy všetky sebecké myšlienky automaticky mizli ako keby nikdy neboli.

Jedného dňa, ako keď otvorí oči, plne poznal kto v skutočnosti je. Zistil, že je on práve to bytie, ta prítomnosť, to čo je stále prítomné. Pochopil, že tým bol vždy. Zistil, že to je jednota, lebo nič nemôže existovať mimo. Uvedomil si cely svet ako veľké divadlo, kde sám boh hra pre seba predstavenie. Boh je hercom, režisérom, divákom aj samotnou hrou.

Od dnešného dva žil v neustálej prítomnosti a blaženosti.

Cítil, že ma ísť navštíviť Majstra. Keď vošiel do jaskyne a uvidel Majstra, poklonil sa pravde ktorú stelesňuje. Stretli sa ich pohľady, a u oboch sa v očiach zaleskli slzy.

Nebolo už treba slov. Nebolo už treba myšlienok. Boli jedno.