Jeseň :: Remember, remember, the velvet November

Sedeli sme na našej lavičke,, splnených prianí,,. Teplý vánok pofukoval do korún stromov. Slnko zapadalo a obloha bola do oranžova. Práve si sa babral s našimi menami, ktoré si vyrýval do lavičky. Mlčky som ťa sledovala.

- Prečo to vlastne robíš?

- Aby tu po nás niečo zostalo, niečo hmotné...

- Ľúbiš ma?

- Nie. Ja ťa milujem.

Vrhol sa na ňu. Zaplavila ju spŕška bozkov a tepla po tele. Bol krásny, letný podvečer. Dni ako tieto by mohli trvať večne. Mladý, bezstarostný, nádherný a vysmiaty.

- Prečo ma miluješ? Spýtal sa...

- Lebo bez teba neviem žiť...

- Ale... tak žiť nevieš ani bez kyslíka. Aj ten miluješ?

- Nie, kyslík nemilujem. - odvetila zo smiechom - Teda milujem, ale to mi dôjde až vtedy, ak ho nebudem mať dostatok. A potom to už bude láska do konca života.

- Takže ty takto...

- Ale chcel si počuť prečo ťa milujem... Vždy ma dokážeš rozosmiať... Vidíš tam ten padajúci list?

- Hej, vidím.

- Padá kvôli nám.

- No to určite.

- Vážne.

- Odkiaľ to ty môžeš vedieť?

- Stačí sa naň pozrieť.

- Ty si ale vymýšladlo. To len teba môžu napadnúť takéto strelené veci. Pre to ťa tak milujem. Si šialene krásna a šialená. Chcem s tebou zostarnúť. Chcem sa pozerať na to, ako ma budeš v šesťdesiatke presviedčať, že muchy rozprávajú. Bola by to krásna jeseň života.

- Najkrajšia...

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"