 |
|
| node: | Harmonika |
| template: | 4 |
| parent: | _..::..Príbehy..::.._ |
| owner: | Elence |
| viewed by: | |
| created: | 18.02.2009 - 20:56:24 |
|
cwbe coordinatez: 101 63539 63556 3558773 4524843 ABSOLUT KYBERIA |
| permissions | |
| you: | r, |
| system: | public |
| net: | yes |
total descendants::
total children::0
Sneh sa s vŕzganím poddával mojim podrážkam. Kráčal som. Pozeral som sa dole, na topánky. Boli celé mokré. Nohy mi omŕzali a boleli ma a to bolo dobré. Niekde som čítal, že dve veci naraz bolieť nemôžu. Sadol som si pod strom a pošúchal si červené líca. Na večeru bude zima.
Nebolo to tak dávno, čo ma domovník vysťahoval. Zhrabal som zo stola nejaké peniaze, v banke som nič nemal. A šiel, čo iné mi zostávalo. Občas som mal zvláštne pohnútky znovu si nájsť prácu, ale pri predstave problémov, ktoré by nastali, ma to rýchlo prešlo. Zháňanie bytu, buzerácia, papierovačky. Nič nemám a tak aspoň nič neriešim. Chlípal som horúci čaj v plastovom kelímku a prehĺtal tvrdý rožok. Nebolo to zlé.
Chýbali mi knihy. Napísané vety mi dávali oveľa viac, ako bezduché bľabotanie ľudí. Škoda, že papier sa jesť nedá. Sedel som na lavičke a premýšľal, či som k nej ešte neprimrzol. Na lúčke kúsok ďalej sa naháňali ľudia. Rodičia, deti. A psy. Chlap sa s úsmevom rozbehol, narazil do skákajúceho chlpáča a rozpleštil sa na zem. Ani sa nestihol prestať usmievať.
Nebol som blbý, nebol som ani škodoradostný. Ale v tej chvíli mi to prišlo smiešne. Nahlas som sa rehotal a prskal sliny.
Pre niektoré momenty sa jednoducho oplatí žiť.
Sneh hustol, hustol aj mráz. Zuby rytmicky ťukali. Nastúpil som do busu, možno sa trochu ohrejem. Prísediaci odomňa odchádzali a prešli na druhú stranu. Ktovie, koľko som sa neholil a ako teraz vyzerám. Na jednej fare ma aspoň nechali sa umyť. Nikdy som nemal rád kostoly, kríže a imaginárnych kamošov, ale tí ľudia boli celkom milí.
Vystúpil som a sadol som si na lavičku. Zhora som sa pozeral na zamrznuté jazero. Vo vrecku som nahmatal ústnu harmoniku. Už som aj zabudol, že ju mám. Priložil som si ju k ústam. Bola ľadová. Začal som hrať. Hral som pre všetkých, pre páriky pri jazere, ktoré tam ajtak neboli, a možno boli, pre znudených obchôdzkarov, pre úchylov v kríkoch. Asi som už len blúznil od zimy a od hladu. Vstal som a kráčal som smerom k jazeru. Bol večer a nič som nevidel. Len siluetu.
Teplo malého podkrovného bytíku mi teraz prišlo naozaj vhod. Spotený a zadýchaný som vedľa nej ležal. Zabudol som, ako vyzerala. Zabudol som, že existovala. Možno som ju pri tom jazere nestretol a možno ma v záchvate altruizmu nedotiahla domov. Otočil som sa k nej a bola tam. Je to ako z nejakého béčkového príbehu. Poškrabkal som ju na chrbte.
- Ako sa vlastne voláš?
S prskaním som sa nahlas začal rehotať.
Pre niektoré chvíle sa jednoducho oplatí žiť.
Kdesi v diaľke som začul harmoniku.
Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"
Nebolo to tak dávno, čo ma domovník vysťahoval. Zhrabal som zo stola nejaké peniaze, v banke som nič nemal. A šiel, čo iné mi zostávalo. Občas som mal zvláštne pohnútky znovu si nájsť prácu, ale pri predstave problémov, ktoré by nastali, ma to rýchlo prešlo. Zháňanie bytu, buzerácia, papierovačky. Nič nemám a tak aspoň nič neriešim. Chlípal som horúci čaj v plastovom kelímku a prehĺtal tvrdý rožok. Nebolo to zlé.
Chýbali mi knihy. Napísané vety mi dávali oveľa viac, ako bezduché bľabotanie ľudí. Škoda, že papier sa jesť nedá. Sedel som na lavičke a premýšľal, či som k nej ešte neprimrzol. Na lúčke kúsok ďalej sa naháňali ľudia. Rodičia, deti. A psy. Chlap sa s úsmevom rozbehol, narazil do skákajúceho chlpáča a rozpleštil sa na zem. Ani sa nestihol prestať usmievať.
Nebol som blbý, nebol som ani škodoradostný. Ale v tej chvíli mi to prišlo smiešne. Nahlas som sa rehotal a prskal sliny.
Pre niektoré momenty sa jednoducho oplatí žiť.
Sneh hustol, hustol aj mráz. Zuby rytmicky ťukali. Nastúpil som do busu, možno sa trochu ohrejem. Prísediaci odomňa odchádzali a prešli na druhú stranu. Ktovie, koľko som sa neholil a ako teraz vyzerám. Na jednej fare ma aspoň nechali sa umyť. Nikdy som nemal rád kostoly, kríže a imaginárnych kamošov, ale tí ľudia boli celkom milí.
Vystúpil som a sadol som si na lavičku. Zhora som sa pozeral na zamrznuté jazero. Vo vrecku som nahmatal ústnu harmoniku. Už som aj zabudol, že ju mám. Priložil som si ju k ústam. Bola ľadová. Začal som hrať. Hral som pre všetkých, pre páriky pri jazere, ktoré tam ajtak neboli, a možno boli, pre znudených obchôdzkarov, pre úchylov v kríkoch. Asi som už len blúznil od zimy a od hladu. Vstal som a kráčal som smerom k jazeru. Bol večer a nič som nevidel. Len siluetu.
Teplo malého podkrovného bytíku mi teraz prišlo naozaj vhod. Spotený a zadýchaný som vedľa nej ležal. Zabudol som, ako vyzerala. Zabudol som, že existovala. Možno som ju pri tom jazere nestretol a možno ma v záchvate altruizmu nedotiahla domov. Otočil som sa k nej a bola tam. Je to ako z nejakého béčkového príbehu. Poškrabkal som ju na chrbte.
- Ako sa vlastne voláš?
S prskaním som sa nahlas začal rehotať.
Pre niektoré chvíle sa jednoducho oplatí žiť.
Kdesi v diaľke som začul harmoniku.
Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"