uryvky z knih :: Remember, remember, the velvet November


node:	uryvky z knih
template:	3
parent:	L:teratura
owner:	horror lamarcki
viewed by:
created:	22.08.2006 - 10:35:04
updated:	21.02.2008 - 20:30:28

cwbe coordinatez:
101
63532
2586349

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

Acron	0
Lukas	0
Burning A	0
alisea	0
nesst	0
byb	0
chess	0
Kuzmics	0
neviem*	0
total trash	0
aarin	0
dita	0
anything	0
CARBON IN DI...	0
omfalos	0
sestra	0
horror lamarcki	1
reku	1
ni	1
linearne asy...	1
timko	1
ea	1
matej.	1
zviera	1
imnot	1
mnemonic	2
Abe	2
čo	2
i!	2
Midnight Mis...	2
donutella er...	2
cyberpunker	2
georgio	2
calmo	2
his name is ...	2
hvizdo	2
hardcore can...	3
randlover	3
/kitty©	3
-sXero-	3
anance	5
your biggest...	7
~ cosmic lau...	7
Best boy	7
aufhebung	8
zu*	8
96	8
mitch_lifeguard	10
pavka	11
ah-choo	17
mzp	17
Toneja	18
TomX	18
egor	18
q123	18
And I swallo...	18
Dirt	18
dnes nie je ...	18
Abulia	19
ooo	19
ketsl	20
mnau	20
mama ma ma rada	21
nvrmnd	21
sadza	23
triyen	23
Dorian	29
haju	29
Damniel	29
krokobox gomont	29
pe:	29
Tarela	30
Matahare	31
luboslav	33
neclovek	34
fk	34
syky	34
cyboff	34
madved	34
MaRiŠkA	37
hm	37
Sante	38
sunrise	38
jedlovec	40
shereel	40
DFH	41
bazalka	41
sndp2r	41
Careful With...	41
mental shape	42
rozmarin	42
Tomazko	43
palino	44
capterova	44
galantny elegan	44
twig	44
adhara	45
Mirena	45
janella	45
ZRudi	45
nkTobias	46
:j4nc0	46
lacius	47
kris rubin	47
Ta odtial	48
RH factor(ial)!	48
fifteen	48
georgino	48
touch me i'm...	49
layko	49
nana	52
duro122	52
delsoa	52
XXY	53
J.F.K.	55
XcomeX	59
pepitka	59
polar	59
skurva.	59
petka	60
joelsd	61
druhyzmysel	61
kevala	61
mesiwko	62
hana	64
kstslv	65
lebov	65
mammothica	65
gasp	65
deathangel	68
andread	68
1378	68
kink	69
olaF	70
grey eminenc...	70
lupus yonderboy	73
ππ	73
neon	74
suli_pupi	74
Miyus	74
muz zo zeme	76
Mathé	83
v.	85
astma.e	87
chawivala	89
Dissolved	90
KS.	91
benky	91
mwt	91
dikzapobyttu...	96
kvitekmedovy	96
anamneza	101
maioiam	103
s	103
kik.	104
hushko	104
nezvucil	107
Dar2	107
Martini	107
brnd	107
farebna	107
unsane	107
sad&kvet	108
Amber	108
Kubo..	108
adam	109
(baky)	110
Petruska	110
_____	111
pairac	112
bud ticho	112
831	114
palinator	116
eyes wide open	116
pepsi	116
ode	116
pivett	116
ahasver	117
slant 54	117
orso	117
pavota	117
patolog	117
scotcha	118
overdrive	120
longpigs	121
Shalko	121
ja	121
KrupicovaKasa	121
Petra123	121
annie hall	122
Chimera	122
hushush	123
daren dekadens	126
vevericky ho...	129
ryan	129
charlotte	129
marvin	129
TheWhiteOne	129
ezechiela	129
Leleanne	129
mischele	130
amn	130
nii_boda	130
sujka	132
mzpx	132
FlyingHigh	134
oxid	135
=	141
vlku	143
lucifer	143
TornadoLue	144
yan	145
badulick	147
Letea	147
ostroushko	147
sokia	147
martyn	148
niou	148
maughli	153
mrjn	154
kedilek	156
check	156
exile.	157
lmsr	158
zabudkova	158
sibir	159
madnurse	159
skelli jack	159
desconocida	161
ceruzka	161
street spirit	163
pikseliahky	163
ew	164
risko	165
FeedTheMachine	165
been	166
zayo	169
typ	169
lula	170
where is Jes...	170
ritomak	170
ddd	171
rb	171
illusionX	172
nezabudka	172
Ales	178
bifrost	178
papuchalk	178
estera_	178
bedfordshire	181
andysun	183
Tweety	185
jukebox	186
rame.klame	186
posun	188
Brainless	190
mArw	190
greensun	193
vava	196
anCa	196
Toth	197
sono	202
dark tao	202
Lanvin	203
gottlieb	203
xtort	205
dalverme	205
ria	210
pedromicho	210
milk	210
kokoska	210
robo	214
Dunablanca	216
Refresh	226
mallory	226
matho	232
kajo	235
Lučiaaa	237
edna soledadova	249
jebeMIstatocne	251
Shorty.	254
miloslav	264
coquelicot*	265
wakz	265
Ruza	266
serotonin	271
KAM:O)	272
:={outKasted}	286

uryvky z knih,ktore chcete ukazat ostatnym.

pripadne mozete aj dolozit,preco prave tato ukazka sa vam paci(vyber slov,myslienka,emocie...)

prispevok by mal obsahovat autora,nazov knihy(poviedky,...),u zahranicnej literatury prekladatela,pripadne vydavatelstvo a rok vydania

diskutujte o vsetkom,co sa tyka citacii a knih

proza.drama.

poezia sem

,ale z tohto fora ju mazat nebudem

napady na vylepsenie fora prijimam do pošty!

00000101000635320258634909310012

Myslel som to asi trochu voľnejšie, viac v súlade s tým ako píšeš. Jednoducho že to bol moment, ktorý výrazne ovplyvnil to, ako a nad čím premýšľam a často sa k nemu vraciam. Hej, pravda, takých momentov má asi každý desiatky, ale ten nepomer medzi tým aká malá nepodstatná vec to bola a ako hlboko ma to zasiahlo sa mi v tomto prípade zdá celkom zábavný.

Ani ten citát som si tak presne nepamätal. Teraz pri tejto príležitosti som si ho ale našiel a vyzerá, že tom to tiež trochu polietol: ”A man's work is nothing but this slow trek to rediscover, through the detours of art, those two or three great and simple images in whose presence his heart first opened.” No a mne sa teda srdce/mysel orvorili, keď neznámy fagan v kine pri jurskom parku komentoval dianie.

00000101000635320258634909285108

00000101000635320258634909175916

Môže guru nevedieť, že je guru? A pokračoval, že nie je guru,
že je len z učiteľskej rodiny, príslušne deformovaný. Otec mu rád poze-
ral cez plece, ked' niečo robil a prízvukoval: urob to dôkladne! Vieš, čo
je to dôkladne? Pán - vtedy malý chlapec - sa veľmi snažil, lebo namo-
čit sa čo len v úsvite otcovej pozornosti bola veľká rozkoš, ale celkom
bez chyby to nikdy nedokázal. Niežeby ho boli deptali. Otec bol spo-
kojný, ale z jeho pobavene protektorského prístupu sa dalo vytušiť, že
na „,prijatie do lóže" je toho ešte málo. Pán by nikdy neuveril, že s ot-
com - 15 rokov mŕtvym - bude ešte koncom apríla tohto roku viesť ne-
uveriteľne zreteľný dialóg, ktorý viedol k poznaniu, že jeho drastický
zásah začiatkom jesene 1974 bol jediný možný a správny k pochope-
niu, pri ktorom zmizlo akési tajomné puto. Odvtedy sa otec nehlási.
Matka používala iný diabolský trik. Ako krásna žena sa usmievala
s krásnou láskyplnou nedôverou a s miernym posmechom sa necháva-
la uistovať: Skutočne? A nevymýšľaš si? Pán ju musel presviedčať. Na
vrchole bezmocnosti zúril. Vtedy bola matka blažená. Teraz má už 79
rokov. Pán jej podľa svojich schopností „lieči" dva divné novotvary,
ktoré sa jej objavili uprostred dolných viečok a ktoré sa v priebehu ce-
lého minulého roka pomaly zväčšovali za rozpačitej občasnej asisten-
cie lekárov a nimi predpísaných mastičiek. Pán za ňou chodí, rôzne
k nej približuje ruky a každé ráno na ňu myslí. Ked' ju naposledy videl,
už to bolo takmer celkom zahojené. Zabudla na svoju programovú
hluchotu a počula aj tichý hovor a sama hovorila priliehavo, málo a ti-
cho a svietili jej oči. Pán bol do siedmich rokov jedináčik, takže ním
vlastne zostal aj po narodení sestry, lebo sa mu zdalo, že vyrušovanie je
jediné, čím sa ona zamestnáva. Dodnes sa k tomu nedokázal postaviť
správne. Rodičovský kontakt s pospolitosťou bol mizivý; chodili do
školy a domov. O politike sa hovorilo stíšeným hlasom a zriedka. Pán
zavčasu vytušil, že sa za tým skrýva akési temné zlo, na ktoré je jeho
rozum krátky. Muselo prejsť veľa rokov, kým sa dozvedel, do akej situácie
sa otec dostal a ako sa s ňou vyrovnal, a ešte raz toľko rokov, aby ten
fakt do dna precítil a prijal. O politike sa však šepkalo veľmi zriedka
a mimo to sa najmä mlčalo, pretože sa čítalo. Čitáreň bola v kuchyni.
Život v nej bol raj. Pánov priestor vymedzovala vrchná doska truhlice,
do ktorej sa odkladala špinavá bielizeň. Pritiahol si stolček, roztvoril
knihu a ponoril sa do písmen. Keď vyhladol, zašiel do špajze pre do-
mácu slaninu, cibuľu, odrezal kus chleba, ukrajoval, jedol. Jeho hrubé
telo bola divá sviňa, jeho jemné telo slnko, vietor aj dážď, na všekých
tých miestach a vo všetkých časoch. Pred polnocou si ho otec obyčajne
všimol a posielal ho už-aj, ale už-aj do postele: Ráno budeš zase ako
mača! Ale prísny bol len na oko. Sám potom ešte čítal aj do druhej.
A pán, ked sa mu to nejak podarilo zašvindľovat, tiež. Mohlo toto
trvať večne?

Pán pomaly dospieval, sestra dorastala, vonkajší svet núkal čoraz
viac lákadiel. Pán dostal gitaru a naučil sa hrať. To ho bavilo. V treťom
ročníku priemyslovky, keď' už chodil na šnúry s Beatmen, vôbec ne-
chápal, čo v tej škole hľadá. V maturitnom ročníku sa na poslednú
chvíľu dozvedel, že otvárajú štúdium akejsi dramaturgie. Bolo tam tre-
ba napísať nejaké poviedky, alebo aj iné práce, ale pán nič také nemal
a musel ísť na dva týždne hrat do Čiech. Práce napísal otec. Pán ich
pred odoslaním čítal a ticho žasol. Pozvali ho na skúšky, kde mu ozná-
mili, že je sprostý, ale keďže preukázal taký autorský talent, má sa hlá-
siť na rok a byť v kontakte. Otec povedal: „Neviem síce, o čo ide, ale
keby si raz písal, mal by som radosť. Sám som to skúšal. Ako študento-
vi v Prahe mi vytlačili detektívnu poviedku. Detektívom bol roztržitý
profesor. Dostal som list od akejsi dámy, ktorý sa začínal oslovením
pane spisovateli." To bol iste jeden z jeho najdlhších domácich preslo-
vov, v tom a v britkosti úsudku sa od Vášho syna Jáchyma určite nelíšil.
Pán teda vstúpil do štúdia, ktoré spočívalo v systematickom rozpínaní
domýšľavosti a pití alkoholu, v čom rýchlo vynikol. Popri tom skladal
pesničky a hrával. On a jeho priatelia ešte niekoľko rokov po príchode
Rusov nevedeli pochopiť, že sa všetko zrútilo. No jedného dňa to prísť
muselo. Pán nevedel, kam sa obrátiť.

Z pamäti mu vyplávala spomienka na dievča, ktoré sedem rokov ne-
videl a nič o ňom nepočul. Chytil sa jej. Bola z Brna. V 67-om študovala
na akadémii vo Viedni. Vtedy sa s ňou ešte stýkal. Potom išla do Frank-
furtu. Pán vyhľadal jej brnenské číslo a zavolal tam. Jej matka mu ako
celkom cudziemu človeku vykrámila, že Katka je doma, ale že je v re-
konvalescencii po dlhodobom pobyte v blázninci, takže opatrne, pane.
O pár mesiacov, ked už bola v druhom stave, sa vzali. Keď' pán prišiel
k Vám, poriadne to s ním myklo, pretože sa mu zazdalo, že vidí ju,
s čím sa neskôr, sám nevie prečo, nutkavo zdôveril kameramanovi,
ktorý to prepočul. Jeho žena Katka bola veľmi telesná a súčasne veľmi
duchovná. Asi sa stala obeťou nezriadenej ctibažnosti svojej matky.
Akadémiu nedokončila. Aby sa mohla slobodne pohybovať aj naďalej,
formálne sa vydala za nejakého švajčiarskeho priateľa. To tiež vyhútala
jej matka. Život v Európe, hojne prihrievaný mariškou, mezkalínom,
LSD a čertvie čím ešte, už nestačil a tak sa pobrala ešte s kýmsi iným
do Indie. A tam sa načisto stratila. Ostala sama. Žila z toho, čo jej kto
dal. Viackrát opakovala: rozumela som si s trávou. Potom alebo skôr
predtým sa ocitla v ášrame a miestnemu guruovi padla do oka. Od tej
chvíle sa príbeh stáva nejasným. Nechcela ho. Bol holohlavý. Mstí sa
jej tak, že sa jej zjavuje. Psychiater, ktorému to zverila, myslí, že je šiale-
ná. Pán nevedel, čo si má myslieť. Dnes pripúšťa, že to je holá pravda.
Už roky túži odísť do Indie a stratiť sa tam. Od Katky dostáva čas od
času tlmené a zmätené prosby o pomoc. Je to veľmi zriedka. Je neistý,
odpovedá teda, ako len najlepšie vie. Nasleduje mlčanie. Nedávno do-
stal taký list z konca osemmesačného pobytu za mrežami, „mezi blázny,
kteří mi nic neříkají". Odpovedal. Dostal odpoveď. Odpovedal. Prosí za
ňu ako len vie, ale prosby sa vracajú späť. Je tam múr. Nemá na to?
Nevie, ale to všetko sa mu zdá byť veľmi, veľmi nespravodlivé. Akoby
ešte malo prísť k akémusi vyrovnaniu. Markéta, ktorá sa narodila
v polovici augusta 1974, bola živá a zdravá, ale matka sa rozsypala. Pán
považoval za samozrejmé, že dieťa vezme do Bratislavy a potom sa uvi-
dí. Tchán zuřil, ale čo mohol? Ani pánova matka sa neopovážila protire-
čiť, aj keď na smrť vystrašená. Len otec - akoby proti svojej vlastnej
vôli, no o to rezolútnejšie - vyhlásil: Cez moju mŕtvolu! Pán sa vzdal.

Po čase mu pofúkala boliestky jedna o trochu staršia pani s dvomi
deťmi, ktorej muž pár týždňov predtým zomrel na rakovinu, plná
porozumenia pre mesačný terén jeho slabostí a obdivu k tomu, čo
vydával za svoje prednosti. Rozviedol sa a znova oženil. Jeho nová
manželka bola nesmierne praktická a životaschopná a pán pomaly
začal veriť, že život je vec veľmi materiálna a obyčajná, najlepšie bez
snov a bez ilúzií. No celkom tomu uveriť nedokázal. Takže keď počas
ženinho tehotenstva a ešte viac po pôrode začalo na neho všetko str-
mo padať, nebol ani tu, ani tam, nebol nikde. A zosypal sa tiež. Doma
bol nenávidený, nevedel, načo chodí do práce, nemal nikoho, kto by
mu pomohol či poradil, už dávno sa mu vôbec nič nedarilo. Pil, padal,
vstával, pil, padal, stále slabší. Svet bol trýznivé väzenie a on nechápal
ako sa tam dostal. Nebolo vidno mreže, nebolo možné uniknúť. Ničo-
mu nerozumel. Nevedel pochopiť, čo iní možno chápali: že sa stal sú-
častou všeobecnej hry na nenávisť a odmietanie. Ako nevidiaci bol
viac loptou než hráčom. Z pobytov v bláznincoch mu ostali lieky. Jeden
večer si vzal dávku, o ktorej isto vedel, že stačí. Ľahol si a sledoval, ako
sa mu zahmlieva vedomie. Vysvetlenie nezanechal. Pravdepodobne
v poslednej chvíli si bez vzrušenia zmyslel, že chce späť. Nebolo to jed-
noduché. Vypumpovali mu žalúdok. Prvý pocit, s ktorým ho život pri-
vítal, bola hanba. Preto o tom nikdy nikomu nerozprával. Pamätá si,
že keď' neskôr na psychiatrii žobral od lekára, mladšieho ako on sám,
cigaretu, nedostal ju a pocítil ľahostajné opovrhnutie. Tuší, že práve
na tomto mieste zapustila korienok jeho budúca tichá spoločníčka -
rakovinka. Ale to už sa nad ním zľutovala jedna jeho ctiteľka, tiež psy-
chiatrička, a dolifrovala ho do Kroměříža. Tam absolvoval 6-týždňovú
komunitu spolu s mužmi a ženami, ktorých problémy boli celkom
rozdielne a súčasne totožné. Na to všetko dozerali skúsení terapeuti,
ostrieľaní dlhoročným stykom s neurotikmi pri povinnom rešpekto-
vaní pravidiel hry. Pán sa dal rýchlo dohromady. Odrazu objavil, čo
predtým nepoznal: šťastie z výlučne pozitívneho prístupu k životu.
Závidel terapeutom, obdivoval ich, a zdalo sa mu, že niečo také by veľ-
mi túžil robit. Začal čoraz viac dôverovať svojim čoraz jemnejším in-
štinktom. Nevie, ako sa mu podarilo zmanipulovať svoju ženu, aby
hned' po ňom išla do komunity aj ona. Bol hlboko presvedčený, že sa
všetko od základu zmení. V prepúšťacej správe stálo, že odchádza ne-
zmenený, no on bol bohatší o rozmer, ktorý si sám nedokázal poskyt-
nút: o akceptáciu.

Obrat bol akoby zázračný. Všetko sa mu začalo dariť. Nebolo toho,
kto by mu nevyhovel. Ak sa taký predsa našiel, pán si z toho nič nero-
bil. Viedol brilantne domácnosť, staral sa o nevlastnú dcéru, kojil, pre-
baľoval, žehlil, varil, upratoval. Zaspával v tom momente, ako sa
dotkol postele. Ráno sa budil šťastný, že vyšlo slnko, alebo že prší. Ne-
videl dôvod, prečo by sa na tom ešte niečo malo meniť. Radoval sa z ta-
jomstva, ktoré nikomu nezveril: že je asi jasnovidný. Nevedel, čo sa
s tým dá robiť. Nevedel, že sa prerátal. Nevedel, že sa bude musieť roz-
lúčiť s chlapcom, ktorého miloval láskou, o akej dovtedy nemal ani po-
tuchy. Dlho však ešte vzdoroval, kým nakoniec - rezignovaný a ustatý -
neskončil v akomsi mezzanine a nepristúpil na dva paralelné životy,
jeden vonku, jeden vnútri, jeden šedý, druhý bledý. No už sa nikdy ne-
zosypal. Naučil sa žiť sám. Sčasti otupel, zčasti spevnel. Pripúšťal, že to
možno takto musí byť a že to tak už bude navždy, ale ani tomu nikdy
celkom neuveril. Zdalo sa mu byť veľmi blízke, čo píše Karol Sidon z
Jeruzalema a už po koľkýkrát za tie roky si spomenul na neho, ako si
zapcháva vo svojej sebatrýzniacej knižke uši stehnami vlastnej manžel-
ky, ktorá mu je beznádejne cudzia.

Viem, pán je ukecaný, ale čo s ním mám robiť, ked' naňho toto všetko
a možno aj všeličo iné, na čo si pre istotu nespomínam, začalo dolie-
hať v hlave pri čítaní a znovučítaní Vášho listu? Mohol som mu brá-
niť? Ospravedlňujem sa za nás oboch. Čo sa mňa samotného týka,
ani neviem, ako sa Vám poďakovať. Za další nežný a neochvejný ob-
raz. Za rýdzu slovenčinu v starom slobodomurárskom sále, ktorý je
hodne jang. Za Vašu bielu ladu, ktorá prechádza okolo okien kader-
níctva akosi vyššie než ostatné autá. Cítim, čo to všetko pre mňa zna-
mená: znamená to, že odrazu mám to, čo som dlhé roky, vlastne po
celý život postrádal a už sa na to neodvažoval ani pomyslieť, po čom
som najviac túžil. Som doma. Mám domov. Aj by som povedal, že tým
končí moja vnútorná emigrácia, keby nebol opak pravdou: život pri
drevenej truhlici, ktorú medzitým dávno vzal čert, nečakane pokraču-
je, hoci bez slaniny; obsah truhlice je však prítomný. Neviem, ako vy-
jadriť hĺbku radosti z nedostižného daru, že ste mi tykali. Text, ktorý
prikladám, vznikal o týždeň neskôr. Ani Vy asi neviete, ako veľmi by
som si prial, aby som Vám mohol chvílu tykat tiež. Lenže nejde to. Ne-
bol som tam. Rozumiem. Tuším. Už dávno spoľahlivo rozoznávam,
ked' čítam, či počúvam: pst, tu to je! Včera večer som hľadel dlho na
oblohu, belasú a ružovú ako vonkajšia strana Vašich okvetných lístkov,
a zazdalo sa mi, že to ticho prichádza. Nedokázal som to vpustiť. Ne-
dokázal som sa otvoriť. Ďalej sa k tomu cieľu upínam. Všetko ostatné
je vedľajšie. Ak to dokážem, všetko ostatné sa začne stávať tým. Aj sta-
rosti. Teraz, keď ste vo mne, musím byť voči sebe veľmi pozorný. Vní-
mavý. Ak môžete, poproste za mňa. Viem, nie je to práve skromné, ale
cítim, verím, že v tom je sila. Opatrujte ju, prosím, ako oči, ako ruky.
Pozdravte Vašu priateľku Lucku. Napíšte mi. Na petícii budú podpísa-
ní tí, ktorí si uskutočnenie jej obsahu budú vrúcne priať, na konci ja.

Dežo

00000101000635320258634908965552

Infrastrukturní pole připravila sirotčeti standardní výstupní kanály pro lineár a gestalt, ale odpovídající navigátor potřebný pro odesílání dat na specifické cíle v Koniši nebo někde dál zatím zůstával neaktivní. Kolem dvoutisící iterace se symboly přesto začaly přetlačovat o přístup k výstupním kanálům. Používaly šablony svých pastí k napodobení zvuků nebo obrazů, které se naučily poznávat − a nebylo důležité, jestli pronesly lineárové slovo pro „lva“, „mládě“ nebo „antilopu“ do prázdna, poněvadž vstupní a výstupní kanály byly uvnitř propojené.

Sirotče začalo slyšet, jak přemýšlí.

00000101000635320258634908938798

Then as it was, then again it will be
And though the course may change sometimes
Rivers always reach the sea
Blind stars of fortune, each have several rays
On the wings of maybe, down in birds of prey
Kind of makes me feel sometimes, didn't have to grow
But as the eagle leaves the nest, it's got so far to go.

00000101000635320258634908879965

Our danger, we libidinal economists, lies in building a new morality with this consolation, of proclaiming and broadcasting that the libidinal band is good, that the circulation is joyful, that the anonymity and the incompossibility of figure are great and free, that all pain is reactionary and conceals the poison of a formation issuing from the great Zero - what I have just said.But it is not an ethics, this or another, that is required. Perhaps we do need an ars vitae, young man, but one in which we would be the artists and not the propagators, the adventurers and not the theoreticians, the hypothesizers and not the censors .

We do not even have to say: this great Zero, what crap! After all, it is a figure of desire, and from what position could we presume to deny it this quality? In what other, no less terrorist Zero? One cannot assume a position on the twisted, shock-ridden, electrified labyrinthine band. One's got to get this into one's head: the instantiation of intensities on an original Nothing, on an Equilibrium, and the folding of complete parts onto the libidinal Moebian band, in the form of a theatrical volume,does not proceed from an error, from an illusion or from malice, from a counter-principle, but again from desire. One must realize that representing [la mise en représentation] is desire, putting on stage, in a cage, in prison,into a factory, into a family, being boxed in are desired, that domination and exclusion are desired; that extreme intensities are instantiable in these assemblages too. That the black Pharaoic face has died, that the metamorphosis he was looking for had been the death that he was. We must succeed in hearing that without any rejection, for it is rejection , the exteriorization , which prolongs theatricality like a shadow cast over the libidinal band. This rejection is necessarily concomitant with establishing a point of view on the Zero, on the empty centre, the place where everything is supposed to be visible and intelligible, the place of knowledge.

00000101000635320258634908841651

Keď som sa narodil, v pôrodnej izbe praskli všetky žiarovky. Vraj takú silnú som mal charizmu. Po dlážke tiekli pásiky krvi, ktoré sa spájali do desivých obrazcov a nad Lošoncom sa otváral nový deň. Odvtedy sa v našej rodine svieti iba sviečkami.

Pán doktor Böhl, ktorý mal v suteréne židovského mäsiarstva zriadenú ambulanciu, prognózoval, že budem dievča. Otec reagoval na skutočnosť promptne a lososovo ružovú detskú izbu premaľoval namodro. Môj veľkolepý príchod na svet poctivo zdokumentoval na fotoaparát, aby mi aj po mnohých rokoch mohol poskytnúť rukolapné dôkazy o tom, aký som bol škaredý novorodenec. Mama plakala. Privinula si k tvári moje mäkké telo, ktoré od vysnívanej dcéry delil trojcentimetrový chvostík. Prísť na svet a okamžite sklamať svojich rodičov je ideálna východisková situácia pre šťastný a plnohodnotný život.

Čo teraz so všetkými tými roztomilými dievčenskými šatôčkami?

00000101000635320258634908817242

“You are hereby warned that any movement on your part not explicitly endorsed by verbal authorization on my part may pose a direct physical risk to you, as well as consequential psychological and possibly, depending on your personal belief system, spiritual risks ensuing from your personal reaction to said physical risk. Any movement on your part constitutes an implicit and irrevocable acceptance of such risk," the first MetaCop says.

There is a little speaker on his belt, simultaneously translating all of this into Spanish and Japanese.

"Or as we used to say," the other MetaCop says,
"freeze, sucker!"

00000101000635320258634908807613

-"The one thing everybody knows about Odonians, I suppose, is that you don't drink alcohol. Is that true, by the way?"
-"Some people distil alcohol from fermented hollum root, for drinking - thay say it gives the unconscious free play, like brainwave training.Most people prefer that, it's very easy and doesn't cause a disease. Is that common here?"
-"Drinking is. I don't know about this disease. What's it called?"
-"Alcoholism, I think."
-"Oh, i see...But what do working people do on Anarres for a bit of jollity, to escape the woes of the world together for a night?"
Shevek looked blank. "Well, we...I don't know. Perhaps our woes are inescapable?"

00000101000635320258634908764316

The vast majority of mothers of all classes and all educational levels “ depends” on another income. It may come from child support. . . or from a husband who earns $20,000 while she averages $7,000. But “ dependence” more accurately defines dads who count on womens unwaged labor to raise children and care for the home. Surely, “ dependence” doesn’t define the single mom who does it all: child- rearing, homemaking, and bringing in the money (one way or another). When caregiving is valued and paid, when dependence is not a dirty word, and interdependence is the norm— only then will we make a dent in poverty.

It is as if male breadwinners absorbed into their personalities the independence associated with their ideologically interpreted economic role, whereas the persons of female nurturers became saturated with the dependency of those for whom they care. In this way, the opposition between the independent personality and the dependent personality maps onto a whole series of hierarchical oppositions and dichotomies that are central in modern capitalist culture: masculine/feminine, public/private, work/care, success/love, individual/comm unity, economy/family, and competitive/self-sacrificing.

00000101000635320258634908753718

Škoda, že ju už nikde nie je dostať, lebo je skvelá
http://www.iliteratura.cz/Clanek/13181/duby-georges-vek-katedral-umeni-a-spolecnost-980-1420
https://www.goodreads.com/book/show/694802.The_Age_of_the_Cathedrals

PDF v čestine ak by niekto chcel https://docdro.id/4s64c5r

0000010100063532025863490875371808753721

https://www.databazeknih.cz/kniha-v-bazaru/vek-katedral-18722

+ Keď popozeráš české antikvariáty, tak určite zoženieš :)

000001010006353202586349087537180875372108753725

Ty génius s vysokou školou ♥

00000101000635320258634908753087

Few tasks are more like the torture of Sisyphus than housework, with its endless repetition: the clean becomes soiled, the soiled is made clean, over and over, day after day. The housewife wears herself out marking time: she makes nothing, simply perpetuates the present … Eating, sleeping, cleaning – the years no longer rise up towards heaven, they lie spread out ahead, grey and identical. The battle against dust and dirt is never won.

00000101000635320258634908690418

Let’s take the case of the “woman question” (to use this old, totally inappropriate designation): philosophically, it can be resolved neither through a new (post- patriarchal) symbolization of femininity nor through the elevation of woman into an entity which resists symbolization, into the “indivisible remainder” of the process of symbolization. This second path was taken by F. W. J. Schelling, who “knew that one cannot derive an expression like ‘woman’ from principles. What cannot be derived one should narrate.” 1 Schelling’s break out of the logical structure of reality (which can be presented as a notional system) into the Real of primordial drives (where there is no deduction, one can only tell a story)—i.e., his move from logos to mythos—is thus
also an assertion of the Feminine. Schelling extrapolated this line of
thought to its extreme: his premise (or, rather, the premise that Peter
Sloterdijk imputes to him) is that the female orgasm, this most ecstatic
moment of sexual pleasure (as the ancient Greeks already knew), is the
high point of human evolution. Sloterdijk even claims that its experience
plays the role of providing the ontological proof of god: in it, we humans
come into contact with the Absolute. Schelling tried to break out of the
idealist closed circle, bringing in matter, organism, life, development, so
he was attentive not only to the purely logical mind but also to what
goes on in the bodily sphere, sexuality, with human evolution: bliss is
not just the Aristotelian thought thinking itself, but also a body enjoying
itself to the almost unbearable maximum. 2

Female orgasm as a new version of the ontological proof of god . . .
instead of dismissing this as a version of the obscurantist New Age
speculation (which it is!), we should undermine it from within: the
description of intense sexual act as the experience of the highest and
most intense unity of Being is simply wrong, it obfuscates the dimension
of failure, mediation, gap, antagonism even, which is constitutive of
human sexuality. This minimal refl exivity that cuts from within every
immediate orgasmic One is the topic of the present book.

00000101000635320258634908660076

“Sometimes what we find hardest to tolerate in others is our own reflection.“
— Ball Lightning
Cixin Liu and Joel Martinsen

0000010100063532025863490866007608660080

you only see your mind :)

00000101000635320258634908652645

In his current state, his mental stability depended on two pillars: this old woman, who had weathered so many storms and become as gentle as water, and Shi Qiang, the man who feared nothing because he knew nothing.
-- The Three-Body Problem (Remembrance of Earth’s Past, #1) by Liu Cixin

00000101000635320258634908645105

The condition of sexual excitement is the supreme moment of a woman's life. The woman is devoted wholly to sexual matters, that is to say, to the spheres of begetting and of reproduction. Her relations to her husband and children complete her life, whereas the male is something more than sexual. In this respect, rather than in the relative strength of the sexual impulses, there is a real difference between the sexes. It is important to distinguish between the intensity with which sexual matters are pursued and the proportion of the total activities of life that are devoted to them and to their accessory cares. The greater absorption of the human female by the sphere of sexual activities is the most significant difference between the sexes.

The female, moreover, is completely occupied and content with sexual matters, whilst men are interested in much else, in war and sport, in social affairs and feasting, in philosophy and science, in business and politics, in religion and art. I do not mean to imply that this difference has always existed, as I do not think that important. As in the case of the Jewish question, it may be said that the Jews have their present character because it has been forced upon them, and that at one time they were different. It is now impossible to prove this, and we may leave it to those who believe in the modification by the environment to accept it. The historical evidence is equivocal on the point. In the question of women, we have to take people as they exist today. If, however, we happen to come on attributes that could not possibly have been grafted on them from without, we may believe that such have always been with them. Of contemporary women at least one thing is certain. Apart from an exception to be noted in chap. xii, it is certain that when the female occupies herself with matters outside the interests of sex, it is for the man that she loves or by whom she wishes to be loved. She takes no real interest in things themselves. It may happen that a real female learns Latin; if so, it is for some such purpose as to help her son who is at school. Desire for a subject and ability for it, interest in it, and the facility for acquiring it, are usually proportional. He who has slight muscles has no desire to wield an axe; those without the faculty for mathematics do not desire to study that subject. Talent seems to be rare and feeble in the real female (although possibly it is merely that the dominant sexuality prevents its development), with the result that woman has no power of forming the combinations which, although they do not actually make the individuality, certainly shape it.

00000101000635320258634908641896

The content of chapters 1 and 2 was a necessary preliminary to what follows. What could so far only partially be put up as axiomatic, will now be proved as far as at all possible.

I will first consider some events concerning other members of my family, which may possibly in some way be related to the presumed soul murder, these are all more or less mysterious, and can hardly be explained in the light of usual human experience.

(The further content of this chapter is omitted as unfit to publication)

00000101000635320258634908637923

Samozrejme, dalo sa rýchlo napísať knihu, aké sa potom poobjavovali jedna za druhou, opisovali, čo sa stalo v tú noc v elektrárni, kto je vinný, ako sa pokúšali zatajiť haváriu pred svetom aj pred vlastným národom, koľko ton piesku a betónu sa spotrebovalo na výrobu sarkofágu nad reaktorom, ktorý dýchal smrťou...

Ale čosi mi v tom vtedy bránilo. Akoby ma držalo za ruku. Čo? Pocit tajomstva. Ten pocit, ktorý sa v nás nečakane usídlil, sa vtedy vznášal nad všetkým: nad našimi rozhovormi, činmi, hrôzami, a zmocnil sa nás hneď po udalosti. Po tej hrôzostrašnej udalosti. Každý z nás zažíval ten vyslovený alebo nevyslovený pocit, že sme sa dotkli niečoho nepoznaného. Černobyľ je tajomstvo, treba ho odhaliť. Je to nerozlúštený znak. Možno hádanka pre dvadsiate prvé storočie. Je preň výzvou. Zistili sme, že okrem komunistických, národných a nových náboženských výziev, uprostred ktorých žijeme a prežívame, nás čakajú aj iné výzvy, ukrutnejšie a totálne, zatiaľ však pred nami ukryté. Ale čo-to sa už po Černobyle pred nami odkrylo...

Noc 26. apríla 1986... Za jednu noc sme sa premiestnili na iné miesto histórie. Urobili sme skok do inej reality a ukázalo sa, že tá nová realita je kdesi vyššie, nielen nad naším poznaním, ale aj mimo našich predstáv. Pretrhol sa sled času...
Minulosť sa znenazdajky ukázala ako bezmocná, nebolo sa v nej o čo oprieť, vo všadeprítomnom (ako sme verili) archíve ľudstva sa od tých dvier nenašli kľúče. Neraz som v tých dňoch počula: "Nemám na to slov, aby som opísala, čo som videla a zažila." "Nikto mi dovtedy nič podobné nerozprával.", "Nedočítal som sa o tom v žiadnej knihe, o niečom podobnom som nevidel žiaden film." Medzi obdobím, kedy došlo k samotnej udalosti a časom, kedy sa o nej začalo rozprávať, nastala pauza. Moment nemoty...

00000101000635320258634908629292

Povedal som si, že budem čítať po kúskoch celý víkend, ale v piatok večer to už bolo za mnou.
Tentokrát ma ten príbeh dojal nejako viac... Čau D.M. Andy, pampy, Patagónia.

Vracal som sa do Bratislavy a bol to čudný návrat. Zdalo sa mi, že tam, odkiaľ sa vraciam, už nie som doma a tam, kam sa vraciam, ešte nie som doma. Ale toto provizórium mi vyhovovalo. Mám rád veľké mestá, hotely, krčmy a stanice - miesta prechodného pobytu. Možno to súvisí s pocitom, že mi stále niečo uniká. Hoci som vždy túžil po pokoji, spokojný som iba v ustavičnom zmätku a nepokoji. Uvedomoval som si, že som im spôsobil bolesť, ale liezlo mi na nervy ustavičné matkino: si zlý. Nevedel som im vysvetliť to, čo som tušil ešte tak nejasne: že dobro nie je neprítomnosť zla.
(s. 13)

Svoje povaľovanie som si sám pred sebou ospravedlňoval ako prípravu na veľký román. Napokon, možno to nebolo ani povaľovanie, lebo som o tom románe ustavične premýšľal. Nosil som ho v hlave, bol však taký dobrý, že mi bolo ľúto pokaziť ho písaním. Nie, nebol to stratený čas. Pre tvorivého človeka neexistuje stratený čas, hovoril som si a zdalo sa mi, že začínam byť tvorcom. To, čo vyzeralo ako zaháľanie, bolo možno obdobím najintenzívnejšej práce. Ale zvyk, ktorý si vyžadoval rukolapné stopy činorodosti, ma občas trápil výčitkami svedomia.
(s. 18)

Štúrova ulica bola zaliata slnkom. Na schodoch univerzity postávali skupinky študentov; keď som prechádzal okolo troch veľmi nervózne vyzerajúcich dievčat, začul som, že sa bavia o nejakom zvykovom práve. Chcel som si sadnúť do malého parčíka na Šafárikovom námestí, ale v tieni bolo teraz zrána ešte príliš chladno a okrem toho zelená farba lavičiek sa takmer strácala pod bielym vtáčím trusom, zaschnutým i čerstvým; v korunách stromov bolo toľko vravy, akoby si pre dnešok vybrali tento parčík všetky bratislavské vrabce. Končil sa apríl, ten krutý mesiac, ktorý vyvoláva orgovány z mŕtvej zeme, mieša žiadostivosť a pamäť a budí jarným dažďom mdlé korene.
(s. 26)

Aj ja, keď som bol svedkom cudzej bolesti, som sa hanbil a bál. S trpiacim človekom v prvom okamihu nesúcitíme; bojíme sa ho. Súcit prichádza až neskôr, privolaný výčitkami svedomia. A tak som sedel doma; predstava, že by ma bolesť prepadla v spoločnosti Viery Krížovej, mi naháňala husiu kožu. Nechcel som plašiť ľudí.
(s. 36)

Strhla papier, a keď zbadala obálku, radostne sa usmiala a bozkala ma na líce. Niežeby mi to bolo nepríjemné, ale ani ma to veľmi nepotešilo. Bolo to iba spontánne vyjadrenie čistej radosti dieťaťa, ktoré dostane vytúženú hračku. Vylučovalo to akúkoľvek inú interpretáciu. Bol to priateľský bozk a zdalo sa mi, že ním jasne vymedzila naše terajšie aj budúce vzťahy.
(s. 45)

Vracal som sa do Bratislavy z polcesty od domova. Dlho som premýšľal o Vierinom dotyku pri autobuse. To, čo opilec pokladal za vyznanie lásky, bolo pre triezveho vyjadrením pohŕdania. Ľutuje ma, hovoril som si, a nevedel som, či nenávidím viac ju a či seba. Rozhodol som sa, že sa s ňou viac nestretnem, ale vedel som, že ak budem mať možnosť, moje rozhodnutie mi veľa nepomôže. Musel som sa zbaviť tejto možnosti. Musel som niekam odcestovať. vtedy som si spomenul na rodičov. Hneď som sa vybral na stanicu, i keď návšteva domova sľubovala iba ďalšie konflikty. Aspoň nebudem myslieť na Vieru. Dve bolesti sa predsa rušia.
(s. 61)

Boli sme si takí blízki, až ma to desilo. Obával som sa, čo sa stane, až si už nebudeme môcť byť bližší. Čím bližšie, tým ďalej? Kedy sa to stane zvykom? A čo urobíme, až to zistíme? Potiahneme rezignovane tú káru až do spoločnej staroby? Udrží nás spolu dieťa? Urobíme ďalšie deti, aby sme boli nútení rozísť sa? Možno sa deti robia iba preto, aby si človek uvedomil svoju zraniteľnosť a nevyhnutnosť držať s tým druhým. Každé dieťa asi odkrýva ďalšie slabé, zraniteľné miesto; úder, ktorý by som vydržal, keď som sám, ma možno zloží, keď ho chytí dieťa.
Boli sme iba na začiatku cesty do Patagónie.
(s. 79)

Iba veľké plechové hodiny na batériu stáli; bolo na nich pol tretej aj desať minút; už päť rokov. Budík na kredenci tikal; štvrť na sedem. Na stole bol prestretý kvetovaný obrus, uprostred stola v dlhej, štíhlej váze vyrastali z vody dve dlhé, čerstvo odrezané žlté a krehké gladioly. Na rádiu vedľa trhacieho kalendára ležali matkine zuby; už päť rokov si nemohla zvyknúť na umelý chrup. Celý dom vyzeral nedeľne; nechcelo sa mi veriť, že je štvrtok.
(s. 85)

00000101000635320258634908622066

Therefore a religion, even if it calls itself the religion of love, must be hard and unloving to those who do not belong to it. Fundamentally indeed every religion is in this same way a religion of love for all those whom it embraces; while cruelty and intolerance towards those who do not belong to it are natural to every religion. However difficult we may find it personally, we ought not to reproach believers too severely on this account; people who are unbelieving or indifferent are so much better off psychologically in this respect. If to-day that intolerance no longer shows itself so violent and cruel as in former centuries, we can scarcely conclude that there has been a softening in human manners. The cause is rather to be found in the undeniable weakening of religious feelings and the libidinal ties which depend upon them. If another group tie takes the place of the religious one—and the socialistic tie seems to be succeeding in doing so—, then there will be the same intolerance towards outsiders as in the age of the Wars of Religion; and if differences between scientific opinions could ever attain a similar significance for groups, the same result would again be repeated with this new motivation.

0000010100063532025863490862206608622082

omg zase citas freuda?

00000101000635320258634908589436

---------------------
"Čím vyšší civilizace, tím důležitější je pro ni zachování cirkulace informací, tím je citlivější na každou poruchu této cirkulace." (str. 9)
---------------------
" "Ostatně neexistujeme," dodal jakoby nerad.

"Prosím?"

"Víte, jaká je matematická pravděpodobnost libovolné hromádky hmoty ve vesmíru, že v ní nastanou životní procesy, jako je listí, salám nebo voda, kterou pije živý tvor? Jako vzduch, který dýchá? Jedna ku kvadrilionu! Vesmír je nesmírně mrtvý. Do životního cyklu pronikne jeden atom z kvadrilionu, do cirkulace zrození a zkázy - jak výjimečné! A teď se zeptám, jaká je pravdepodobnost proniknutí do života, ne jako pokrm, voda, vzduch, ale jako zárodek? Když si vezmeme poměr veškeré hmoty vesmíru, rozpadlých hvězd, toho prachu a špíny nazývaného kometami, té gigantické prádelny, té kloaky smrdutých plnů nazývané Mléčná dráha, ohnivé fermentace, toho večkerého smetí - k váza našich těl, těl všech živých bytostí, a vypočteme pravděpodobnost, jakou má kdejaká hromádka hmoty odpovídající tělu, že se stane živým člověkem - ukáže se, že tato pravděpodobnost se rovná prakticky nule!"

"Nule?" opakoval jsme. "Co to znamená?"

"To znamená, že všichni, jak tu sedíme, jsme neměli nejmenší šanci vzniknout, tedy - neexistujeme..."

"Jak prosím?" broukl jsem trpělivě, protože mně něco zaujalo.

"Neexistujeme...," opakoval Barran a všichni se rozesmáli.

Teprve teď jsem pochopil, že žertoval, elegantně, odborně, matematicky, takže jsem se ze zdvořilosti, protože jsme vůbec nebyl veselý, zasmál také." (str. 170)
---------------------
[Stanislaw Lem: Denník nalezený ve vaně, (1960), Baronet, 1999, Praha]

/*
BTW tato kniha je kafko-zamkoidnym pocinom, ktory sa sice necita sam od seba, ale ma nieco do seba.
*/

00000101000635320258634908569156

00000101000635320258634908544855

" "No..." Gabo s plnou pusou cibule a sulcu a octa koukal z jednoho na druhého, "...až začnu novej život, po záloze, koupím Marice šátek a rádio. Ona je taky Maďarka a moderní! Vezmu si ji a vyseru se na celej svět!" " (str. 13)

Třešňák Vlastimil - Babylon
(Práce, Praha, 1991)

00000101000635320258634908497715

"Zahradní jahoda

Dnes jsem spálil mnoho starých, odporných papírů. Franz Kafka

Závozníci nastavěli před krám do vysoké pyramidy vrchovaté bedny jahod, borůvek a jiného ovoce.

Arsemid položil na stůl velkou zahradní jahodu, vzal list papíru a přikryl ji.

Kolik takových listů unese jahoda, aniž by se rozmáčkla? Klade druhý, třetí - desátý list. Po desítkach si budu dělat čárky, abych. Píše druhou, třetí - desátou čárku. Jahodu již pod papírem není vidět, ale určitě je ještě celá.

Papíru i čárek přibývá. Arsemid dál klade listy po jednom a počítá. Každý list sám je velmi lehký, nemůže jahodě ublížit: kdybych jich dal víc najednou, třeba bych všechno skazil.

Arsemid již položil pět set čtyřicet pět listů a zvědave odkrývá navršený štos. Jahoda je rozmáčklá a její zbytky jsou rozmazány po stole a po papíře. Je taková asi již delší dobu, protože růžová šťáva prosákla několika spodními listy.

Arsemid vstal a šel k vodovodu, pootočil kohoutkem a nechal vodu zvolna odkapávat."

Ivan M. Havel, Arsemid, 2004, KANT

00000101000635320258634908489688

"Já to vidím tak, že jsme v situaci, kdy hlavní motivací, proč hrát hru, je vidina toho, že dosáhnete pozice, která vám umožní, že už jí nebudete muset hrát. Hrajete si na homo economicus prostě proto, abyste měl dost peněz a mohl díky tomu dělat pravý opak."

"Dluh je neskutečně potentní mechanismus. Podle mně je možné jeho psychologický dopad na člověka přirovnat k hororům. Jak už zmínil Tomáš, v tomto žánru není tím nejhorším představa, že vás někdo zabije, ale představa, že se proměníte v monstrum. Proto k těm nejstrašlivějším hororovým postavám patří ty, které vás promění ve svůj vlastní druh - zombie, upíři a tak dále. Bohužel, udělají z vás tak trochu trapnou napodobeninu. Nestane se z vás třeba ultradrsný upír, ale jen jeden z jeho nohsledů. No a dluh dělá to samé. Nutí vás k tomu, abyste se podřídili, nutí vás podřídit vše chladným počtům. Naráží tak na sebe disciplína a nevole se podřídit (kterou v sobě každý z nás má)."

Tomáš Sedláček a David Graeber, (R)evoluční ekonomie - o systému a lidech, 2013, 65.pole

00000101000635320258634908480344

"Je to moc, kto provokuje revolúciu. Určite to nerobí vedome. A predsa jej životný štýl a spôsob vládnutia sa napokon stávajú provokáciou. Nastáva to vtedy, keď sa medzi ľuďmi elity vytvorí pocit beztrestnosti. Všetko máme dovolené, my môžeme všetko. Je to ilúzia, no má iste racionálne základy. Určitý čas to skutočne vyzerá tak, ako keby všetko mohli. Škandál za škandálom, jedno bezprávie za druhým - všetko im prechádza nasucho. Ľud mlčí, je trpezlivý a obozretný. Bojí sa, necíti ešte vlastnú silu. Zároveň si však už vedie detailný účet príkorí a prešľapov a v istej chvíli moci všetko zráta. Voľba tejto chvíle je najväčšie tajomstvo histórie. Prečo prišla práve v tento deň a nie v nejaký iný? Prečo ju urýchlila táto udalosť a nie iná? Veď ešte včera si moc dovolila horšie excesy, a predsa nikto nereagoval. Čo také som urobil, pýta sa zaskočený vládca, že sa zrazu tak rozzúrili? Nuž teda urobil: zneužil trpezlivosť ľudí. Lenže kadiaľ prebieha hranica tejto trpezlivosti, ako ju určiť? Odpoveď bude zaručene zakaždým iná, ak je tu vôbec možné niečo určiť. Isté je len to, že vládcovia, ktorí vedia o existencii takejto hranice a dokážu ju rešpektovať, môžu rátať s dlhým vládnutím. Ale nie je ich veľa."

Ryszard Kapuściński, Šachinšach, 2016, Absynt

00000101000635320258634908466925

„V žiadnom zmysle som neobhajoval nepočúvnutie zákona či unikanie spravodlivosti, ako to robia fanatickí segregacionisti. To by viedlo k anarchii. Kto poruší nespravodlivý zákon, musí to urobiť otvorene a s láskou. A takisto musí byť ochotný prijať svoj trest. Som presvedčený, že človek, ktorý poruší zákon, ktorý je podľa jeho svedomia nespravodlivý, a ochotne prijme trest, aby tam zvýšil povedomie komunity o tomto bezpráví, tak v skutočnosti vyjadruje najvyššiu úctu k právu.“

M. L. King, List z birminghamskej väznice, 1968

00000101000635320258634908466492

Zvláštností údolí Issy je to, že je tu více čertů než jinde. Zpráchnivělé vrby, mlýny, houštiny na březích jsou nejspíš oblzvášť vhodné pro bytosti, které se lidským očím ukazují jen tehdy, když sami chtějí. Ti, kteří je viděli, říkají, že čert je menší postavy, veliký jako devíleté dítě, že nosí zelený fráček s fiží. Je pravděpodobné, že čerti znají pověrčivý obdiv obyvatelstva k Němcům – obchodníkům, vynálezcům a vědcům, a aby vypadali seriózně, oblékají sej ako Immanuel Kant z Královce.

***

Pokud jde o čerty, sužovali především Baltazara. Dokud stavěl dům, jěstě to ušlo. Ale potom se začal zastavovat za pluhem, kroutil si cigaretu - a najednou přestával poznávat, kde je. Žádná zdatnost a žádné úsilí neochrání člověka před chorobou duše – kdykoli Tomáš od Baltazarovi přemýšlel, vždycky byl znepokojen tím, co jeho samého čeká, co všechno má jěště před sebou.

„Koukáš na duby, ale ty jsou jako z hadrů. Nebo snad nejsou vůbec? Kto v sobě nosí takovou kaši jako ty, měl by se rovnou oběsit, protože už neví ani to, jestli se mu nezdá, že chodí po zemi.“

***

Řeka připadala Tomášovi obrovská. Zvuky se nad ní vždycky nesli ozvěnou. Tomáš zalézal do křoví, šplhal na kmen vrby a trávil celé hodiny tím, že pozoroval vodu.

***

Od cesty vede k domu alej. Je jako tunel, tak husté jsou lípy, a svažuje se k rybníčku u špýcharu. Rybníčku se říká Černý, protože na něj nikdy nesvítí slunce. Chodit sem v noci je hrůzostrašné. Leckdy tu lidé viděli černou svini, která chrochtá, dupe kopýtky po pěšinách a když se nad ní udělá kříž, zmizí.

***

Tomáš by se měl učit, ale doma ho nikdo učit nemuměl, a tak ho posílali do vsi k Josefovi řečenému Černý. Příslušel k tomu plemeni, který si u našich kronikářů vysloužil jméno nacionalistů, to znamená, že chtěl sloužit dobrému jménu své vlasti. A právě v tom byla ta potíž, příčina jeho žalů. Šlo mu samozřejmě o Litvu, jenže Tomáše měl učit číst a psát polsky. Že se Surkontovi pokládali za Poláky, považoval za zradu, těžko hledat litevštejší příjmění. Tomáš těm složitostem a napětí nerozuměl. [...] Z toho všeho dohromady, z jejího vlastenectví umístněného tak daleko, z tolerance dědečka, jemuž byli národnostní problémy spíš lhostejné, a z Josefova prohlašování „my“ a „naší země“ se v Tomáši uhnízdila budoucí nedůvěra, když se v jeho přítomnosti někdo příliš odvolával na erby a prapory, a jakési dvojí vlastenectví.

Autobiografická próza Czeslawa Milosza z prostredia malej litovskej dediny na začiatku 20 storočia. Pripomína mi to miestami Švantnera s tou jeho baladickosťou a magickými prírodnými elementami. Na rozdiel od Švantnera je leitmotívom reflexia súžitia ľudí v multietnickom prostredí https://www.goodreads.com/book/show/21902035-dol-issy

axone uryvky z knih
axone forumz