Samozrejme, dalo sa rýchlo napísať knihu, aké sa potom poobjavovali jedna za druhou, opisovali, čo sa stalo v tú noc v elektrárni, kto je vinný, ako sa pokúšali zatajiť haváriu pred svetom aj pred vlastným národom, koľko ton piesku a betónu sa spotrebovalo na výrobu sarkofágu nad reaktorom, ktorý dýchal smrťou...

Ale čosi mi v tom vtedy bránilo. Akoby ma držalo za ruku. Čo? Pocit tajomstva. Ten pocit, ktorý sa v nás nečakane usídlil, sa vtedy vznášal nad všetkým: nad našimi rozhovormi, činmi, hrôzami, a zmocnil sa nás hneď po udalosti. Po tej hrôzostrašnej udalosti. Každý z nás zažíval ten vyslovený alebo nevyslovený pocit, že sme sa dotkli niečoho nepoznaného. Černobyľ je tajomstvo, treba ho odhaliť. Je to nerozlúštený znak. Možno hádanka pre dvadsiate prvé storočie. Je preň výzvou. Zistili sme, že okrem komunistických, národných a nových náboženských výziev, uprostred ktorých žijeme a prežívame, nás čakajú aj iné výzvy, ukrutnejšie a totálne, zatiaľ však pred nami ukryté. Ale čo-to sa už po Černobyle pred nami odkrylo...

Noc 26. apríla 1986... Za jednu noc sme sa premiestnili na iné miesto histórie. Urobili sme skok do inej reality a ukázalo sa, že tá nová realita je kdesi vyššie, nielen nad naším poznaním, ale aj mimo našich predstáv. Pretrhol sa sled času...
Minulosť sa znenazdajky ukázala ako bezmocná, nebolo sa v nej o čo oprieť, vo všadeprítomnom (ako sme verili) archíve ľudstva sa od tých dvier nenašli kľúče. Neraz som v tých dňoch počula: "Nemám na to slov, aby som opísala, čo som videla a zažila." "Nikto mi dovtedy nič podobné nerozprával.", "Nedočítal som sa o tom v žiadnej knihe, o niečom podobnom som nevidel žiaden film." Medzi obdobím, kedy došlo k samotnej udalosti a časom, kedy sa o nej začalo rozprávať, nastala pauza. Moment nemoty...