Môže guru nevedieť, že je guru? A pokračoval, že nie je guru,
že je len z učiteľskej rodiny, príslušne deformovaný. Otec mu rád poze-
ral cez plece, ked' niečo robil a prízvukoval: urob to dôkladne! Vieš, čo
je to dôkladne? Pán - vtedy malý chlapec - sa veľmi snažil, lebo namo-
čit sa čo len v úsvite otcovej pozornosti bola veľká rozkoš, ale celkom
bez chyby to nikdy nedokázal. Niežeby ho boli deptali. Otec bol spo-
kojný, ale z jeho pobavene protektorského prístupu sa dalo vytušiť, že
na „,prijatie do lóže" je toho ešte málo. Pán by nikdy neuveril, že s ot-
com - 15 rokov mŕtvym - bude ešte koncom apríla tohto roku viesť ne-
uveriteľne zreteľný dialóg, ktorý viedol k poznaniu, že jeho drastický
zásah začiatkom jesene 1974 bol jediný možný a správny k pochope-
niu, pri ktorom zmizlo akési tajomné puto. Odvtedy sa otec nehlási.
Matka používala iný diabolský trik. Ako krásna žena sa usmievala
s krásnou láskyplnou nedôverou a s miernym posmechom sa necháva-
la uistovať: Skutočne? A nevymýšľaš si? Pán ju musel presviedčať. Na
vrchole bezmocnosti zúril. Vtedy bola matka blažená. Teraz má už 79
rokov. Pán jej podľa svojich schopností „lieči" dva divné novotvary,
ktoré sa jej objavili uprostred dolných viečok a ktoré sa v priebehu ce-
lého minulého roka pomaly zväčšovali za rozpačitej občasnej asisten-
cie lekárov a nimi predpísaných mastičiek. Pán za ňou chodí, rôzne
k nej približuje ruky a každé ráno na ňu myslí. Ked' ju naposledy videl,
už to bolo takmer celkom zahojené. Zabudla na svoju programovú
hluchotu a počula aj tichý hovor a sama hovorila priliehavo, málo a ti-
cho a svietili jej oči. Pán bol do siedmich rokov jedináčik, takže ním
vlastne zostal aj po narodení sestry, lebo sa mu zdalo, že vyrušovanie je
jediné, čím sa ona zamestnáva. Dodnes sa k tomu nedokázal postaviť
správne. Rodičovský kontakt s pospolitosťou bol mizivý; chodili do
školy a domov. O politike sa hovorilo stíšeným hlasom a zriedka. Pán
zavčasu vytušil, že sa za tým skrýva akési temné zlo, na ktoré je jeho
rozum krátky. Muselo prejsť veľa rokov, kým sa dozvedel, do akej situácie
sa otec dostal a ako sa s ňou vyrovnal, a ešte raz toľko rokov, aby ten
fakt do dna precítil a prijal. O politike sa však šepkalo veľmi zriedka
a mimo to sa najmä mlčalo, pretože sa čítalo. Čitáreň bola v kuchyni.
Život v nej bol raj. Pánov priestor vymedzovala vrchná doska truhlice,
do ktorej sa odkladala špinavá bielizeň. Pritiahol si stolček, roztvoril
knihu a ponoril sa do písmen. Keď vyhladol, zašiel do špajze pre do-
mácu slaninu, cibuľu, odrezal kus chleba, ukrajoval, jedol. Jeho hrubé
telo bola divá sviňa, jeho jemné telo slnko, vietor aj dážď, na všekých
tých miestach a vo všetkých časoch. Pred polnocou si ho otec obyčajne
všimol a posielal ho už-aj, ale už-aj do postele: Ráno budeš zase ako
mača! Ale prísny bol len na oko. Sám potom ešte čítal aj do druhej.
A pán, ked sa mu to nejak podarilo zašvindľovat, tiež. Mohlo toto
trvať večne?

Pán pomaly dospieval, sestra dorastala, vonkajší svet núkal čoraz
viac lákadiel. Pán dostal gitaru a naučil sa hrať. To ho bavilo. V treťom
ročníku priemyslovky, keď' už chodil na šnúry s Beatmen, vôbec ne-
chápal, čo v tej škole hľadá. V maturitnom ročníku sa na poslednú
chvíľu dozvedel, že otvárajú štúdium akejsi dramaturgie. Bolo tam tre-
ba napísať nejaké poviedky, alebo aj iné práce, ale pán nič také nemal
a musel ísť na dva týždne hrat do Čiech. Práce napísal otec. Pán ich
pred odoslaním čítal a ticho žasol. Pozvali ho na skúšky, kde mu ozná-
mili, že je sprostý, ale keďže preukázal taký autorský talent, má sa hlá-
siť na rok a byť v kontakte. Otec povedal: „Neviem síce, o čo ide, ale
keby si raz písal, mal by som radosť. Sám som to skúšal. Ako študento-
vi v Prahe mi vytlačili detektívnu poviedku. Detektívom bol roztržitý
profesor. Dostal som list od akejsi dámy, ktorý sa začínal oslovením
pane spisovateli." To bol iste jeden z jeho najdlhších domácich preslo-
vov, v tom a v britkosti úsudku sa od Vášho syna Jáchyma určite nelíšil.
Pán teda vstúpil do štúdia, ktoré spočívalo v systematickom rozpínaní
domýšľavosti a pití alkoholu, v čom rýchlo vynikol. Popri tom skladal
pesničky a hrával. On a jeho priatelia ešte niekoľko rokov po príchode
Rusov nevedeli pochopiť, že sa všetko zrútilo. No jedného dňa to prísť
muselo. Pán nevedel, kam sa obrátiť.

Z pamäti mu vyplávala spomienka na dievča, ktoré sedem rokov ne-
videl a nič o ňom nepočul. Chytil sa jej. Bola z Brna. V 67-om študovala
na akadémii vo Viedni. Vtedy sa s ňou ešte stýkal. Potom išla do Frank-
furtu. Pán vyhľadal jej brnenské číslo a zavolal tam. Jej matka mu ako
celkom cudziemu človeku vykrámila, že Katka je doma, ale že je v re-
konvalescencii po dlhodobom pobyte v blázninci, takže opatrne, pane.
O pár mesiacov, ked už bola v druhom stave, sa vzali. Keď' pán prišiel
k Vám, poriadne to s ním myklo, pretože sa mu zazdalo, že vidí ju,
s čím sa neskôr, sám nevie prečo, nutkavo zdôveril kameramanovi,
ktorý to prepočul. Jeho žena Katka bola veľmi telesná a súčasne veľmi
duchovná. Asi sa stala obeťou nezriadenej ctibažnosti svojej matky.
Akadémiu nedokončila. Aby sa mohla slobodne pohybovať aj naďalej,
formálne sa vydala za nejakého švajčiarskeho priateľa. To tiež vyhútala
jej matka. Život v Európe, hojne prihrievaný mariškou, mezkalínom,
LSD a čertvie čím ešte, už nestačil a tak sa pobrala ešte s kýmsi iným
do Indie. A tam sa načisto stratila. Ostala sama. Žila z toho, čo jej kto
dal. Viackrát opakovala: rozumela som si s trávou. Potom alebo skôr
predtým sa ocitla v ášrame a miestnemu guruovi padla do oka. Od tej
chvíle sa príbeh stáva nejasným. Nechcela ho. Bol holohlavý. Mstí sa
jej tak, že sa jej zjavuje. Psychiater, ktorému to zverila, myslí, že je šiale-
ná. Pán nevedel, čo si má myslieť. Dnes pripúšťa, že to je holá pravda.
Už roky túži odísť do Indie a stratiť sa tam. Od Katky dostáva čas od
času tlmené a zmätené prosby o pomoc. Je to veľmi zriedka. Je neistý,
odpovedá teda, ako len najlepšie vie. Nasleduje mlčanie. Nedávno do-
stal taký list z konca osemmesačného pobytu za mrežami, „mezi blázny,
kteří mi nic neříkají". Odpovedal. Dostal odpoveď. Odpovedal. Prosí za
ňu ako len vie, ale prosby sa vracajú späť. Je tam múr. Nemá na to?
Nevie, ale to všetko sa mu zdá byť veľmi, veľmi nespravodlivé. Akoby
ešte malo prísť k akémusi vyrovnaniu. Markéta, ktorá sa narodila
v polovici augusta 1974, bola živá a zdravá, ale matka sa rozsypala. Pán
považoval za samozrejmé, že dieťa vezme do Bratislavy a potom sa uvi-
dí. Tchán zuřil, ale čo mohol? Ani pánova matka sa neopovážila protire-
čiť, aj keď na smrť vystrašená. Len otec - akoby proti svojej vlastnej
vôli, no o to rezolútnejšie - vyhlásil: Cez moju mŕtvolu! Pán sa vzdal.

Po čase mu pofúkala boliestky jedna o trochu staršia pani s dvomi
deťmi, ktorej muž pár týždňov predtým zomrel na rakovinu, plná
porozumenia pre mesačný terén jeho slabostí a obdivu k tomu, čo
vydával za svoje prednosti. Rozviedol sa a znova oženil. Jeho nová
manželka bola nesmierne praktická a životaschopná a pán pomaly
začal veriť, že život je vec veľmi materiálna a obyčajná, najlepšie bez
snov a bez ilúzií. No celkom tomu uveriť nedokázal. Takže keď počas
ženinho tehotenstva a ešte viac po pôrode začalo na neho všetko str-
mo padať, nebol ani tu, ani tam, nebol nikde. A zosypal sa tiež. Doma
bol nenávidený, nevedel, načo chodí do práce, nemal nikoho, kto by
mu pomohol či poradil, už dávno sa mu vôbec nič nedarilo. Pil, padal,
vstával, pil, padal, stále slabší. Svet bol trýznivé väzenie a on nechápal
ako sa tam dostal. Nebolo vidno mreže, nebolo možné uniknúť. Ničo-
mu nerozumel. Nevedel pochopiť, čo iní možno chápali: že sa stal sú-
častou všeobecnej hry na nenávisť a odmietanie. Ako nevidiaci bol
viac loptou než hráčom. Z pobytov v bláznincoch mu ostali lieky. Jeden
večer si vzal dávku, o ktorej isto vedel, že stačí. Ľahol si a sledoval, ako
sa mu zahmlieva vedomie. Vysvetlenie nezanechal. Pravdepodobne
v poslednej chvíli si bez vzrušenia zmyslel, že chce späť. Nebolo to jed-
noduché. Vypumpovali mu žalúdok. Prvý pocit, s ktorým ho život pri-
vítal, bola hanba. Preto o tom nikdy nikomu nerozprával. Pamätá si,
že keď' neskôr na psychiatrii žobral od lekára, mladšieho ako on sám,
cigaretu, nedostal ju a pocítil ľahostajné opovrhnutie. Tuší, že práve
na tomto mieste zapustila korienok jeho budúca tichá spoločníčka -
rakovinka. Ale to už sa nad ním zľutovala jedna jeho ctiteľka, tiež psy-
chiatrička, a dolifrovala ho do Kroměříža. Tam absolvoval 6-týždňovú
komunitu spolu s mužmi a ženami, ktorých problémy boli celkom
rozdielne a súčasne totožné. Na to všetko dozerali skúsení terapeuti,
ostrieľaní dlhoročným stykom s neurotikmi pri povinnom rešpekto-
vaní pravidiel hry. Pán sa dal rýchlo dohromady. Odrazu objavil, čo
predtým nepoznal: šťastie z výlučne pozitívneho prístupu k životu.
Závidel terapeutom, obdivoval ich, a zdalo sa mu, že niečo také by veľ-
mi túžil robit. Začal čoraz viac dôverovať svojim čoraz jemnejším in-
štinktom. Nevie, ako sa mu podarilo zmanipulovať svoju ženu, aby
hned' po ňom išla do komunity aj ona. Bol hlboko presvedčený, že sa
všetko od základu zmení. V prepúšťacej správe stálo, že odchádza ne-
zmenený, no on bol bohatší o rozmer, ktorý si sám nedokázal poskyt-
nút: o akceptáciu.

Obrat bol akoby zázračný. Všetko sa mu začalo dariť. Nebolo toho,
kto by mu nevyhovel. Ak sa taký predsa našiel, pán si z toho nič nero-
bil. Viedol brilantne domácnosť, staral sa o nevlastnú dcéru, kojil, pre-
baľoval, žehlil, varil, upratoval. Zaspával v tom momente, ako sa
dotkol postele. Ráno sa budil šťastný, že vyšlo slnko, alebo že prší. Ne-
videl dôvod, prečo by sa na tom ešte niečo malo meniť. Radoval sa z ta-
jomstva, ktoré nikomu nezveril: že je asi jasnovidný. Nevedel, čo sa
s tým dá robiť. Nevedel, že sa prerátal. Nevedel, že sa bude musieť roz-
lúčiť s chlapcom, ktorého miloval láskou, o akej dovtedy nemal ani po-
tuchy. Dlho však ešte vzdoroval, kým nakoniec - rezignovaný a ustatý -
neskončil v akomsi mezzanine a nepristúpil na dva paralelné životy,
jeden vonku, jeden vnútri, jeden šedý, druhý bledý. No už sa nikdy ne-
zosypal. Naučil sa žiť sám. Sčasti otupel, zčasti spevnel. Pripúšťal, že to
možno takto musí byť a že to tak už bude navždy, ale ani tomu nikdy
celkom neuveril. Zdalo sa mu byť veľmi blízke, čo píše Karol Sidon z
Jeruzalema a už po koľkýkrát za tie roky si spomenul na neho, ako si
zapcháva vo svojej sebatrýzniacej knižke uši stehnami vlastnej manžel-
ky, ktorá mu je beznádejne cudzia.

Viem, pán je ukecaný, ale čo s ním mám robiť, ked' naňho toto všetko
a možno aj všeličo iné, na čo si pre istotu nespomínam, začalo dolie-
hať v hlave pri čítaní a znovučítaní Vášho listu? Mohol som mu brá-
niť? Ospravedlňujem sa za nás oboch. Čo sa mňa samotného týka,
ani neviem, ako sa Vám poďakovať. Za další nežný a neochvejný ob-
raz. Za rýdzu slovenčinu v starom slobodomurárskom sále, ktorý je
hodne jang. Za Vašu bielu ladu, ktorá prechádza okolo okien kader-
níctva akosi vyššie než ostatné autá. Cítim, čo to všetko pre mňa zna-
mená: znamená to, že odrazu mám to, čo som dlhé roky, vlastne po
celý život postrádal a už sa na to neodvažoval ani pomyslieť, po čom
som najviac túžil. Som doma. Mám domov. Aj by som povedal, že tým
končí moja vnútorná emigrácia, keby nebol opak pravdou: život pri
drevenej truhlici, ktorú medzitým dávno vzal čert, nečakane pokraču-
je, hoci bez slaniny; obsah truhlice je však prítomný. Neviem, ako vy-
jadriť hĺbku radosti z nedostižného daru, že ste mi tykali. Text, ktorý
prikladám, vznikal o týždeň neskôr. Ani Vy asi neviete, ako veľmi by
som si prial, aby som Vám mohol chvílu tykat tiež. Lenže nejde to. Ne-
bol som tam. Rozumiem. Tuším. Už dávno spoľahlivo rozoznávam,
ked' čítam, či počúvam: pst, tu to je! Včera večer som hľadel dlho na
oblohu, belasú a ružovú ako vonkajšia strana Vašich okvetných lístkov,
a zazdalo sa mi, že to ticho prichádza. Nedokázal som to vpustiť. Ne-
dokázal som sa otvoriť. Ďalej sa k tomu cieľu upínam. Všetko ostatné
je vedľajšie. Ak to dokážem, všetko ostatné sa začne stávať tým. Aj sta-
rosti. Teraz, keď ste vo mne, musím byť voči sebe veľmi pozorný. Vní-
mavý. Ak môžete, poproste za mňa. Viem, nie je to práve skromné, ale
cítim, verím, že v tom je sila. Opatrujte ju, prosím, ako oči, ako ruky.
Pozdravte Vašu priateľku Lucku. Napíšte mi. Na petícii budú podpísa-
ní tí, ktorí si uskutočnenie jej obsahu budú vrúcne priať, na konci ja.

Dežo