Povedal som si, že budem čítať po kúskoch celý víkend, ale v piatok večer to už bolo za mnou.
Tentokrát ma ten príbeh dojal nejako viac... Čau D.M. Andy, pampy, Patagónia.


Vracal som sa do Bratislavy a bol to čudný návrat. Zdalo sa mi, že tam, odkiaľ sa vraciam, už nie som doma a tam, kam sa vraciam, ešte nie som doma. Ale toto provizórium mi vyhovovalo. Mám rád veľké mestá, hotely, krčmy a stanice - miesta prechodného pobytu. Možno to súvisí s pocitom, že mi stále niečo uniká. Hoci som vždy túžil po pokoji, spokojný som iba v ustavičnom zmätku a nepokoji. Uvedomoval som si, že som im spôsobil bolesť, ale liezlo mi na nervy ustavičné matkino: si zlý. Nevedel som im vysvetliť to, čo som tušil ešte tak nejasne: že dobro nie je neprítomnosť zla.
(s. 13)

Svoje povaľovanie som si sám pred sebou ospravedlňoval ako prípravu na veľký román. Napokon, možno to nebolo ani povaľovanie, lebo som o tom románe ustavične premýšľal. Nosil som ho v hlave, bol však taký dobrý, že mi bolo ľúto pokaziť ho písaním. Nie, nebol to stratený čas. Pre tvorivého človeka neexistuje stratený čas, hovoril som si a zdalo sa mi, že začínam byť tvorcom. To, čo vyzeralo ako zaháľanie, bolo možno obdobím najintenzívnejšej práce. Ale zvyk, ktorý si vyžadoval rukolapné stopy činorodosti, ma občas trápil výčitkami svedomia.
(s. 18)

Štúrova ulica bola zaliata slnkom. Na schodoch univerzity postávali skupinky študentov; keď som prechádzal okolo troch veľmi nervózne vyzerajúcich dievčat, začul som, že sa bavia o nejakom zvykovom práve. Chcel som si sadnúť do malého parčíka na Šafárikovom námestí, ale v tieni bolo teraz zrána ešte príliš chladno a okrem toho zelená farba lavičiek sa takmer strácala pod bielym vtáčím trusom, zaschnutým i čerstvým; v korunách stromov bolo toľko vravy, akoby si pre dnešok vybrali tento parčík všetky bratislavské vrabce. Končil sa apríl, ten krutý mesiac, ktorý vyvoláva orgovány z mŕtvej zeme, mieša žiadostivosť a pamäť a budí jarným dažďom mdlé korene.
(s. 26)

Aj ja, keď som bol svedkom cudzej bolesti, som sa hanbil a bál. S trpiacim človekom v prvom okamihu nesúcitíme; bojíme sa ho. Súcit prichádza až neskôr, privolaný výčitkami svedomia. A tak som sedel doma; predstava, že by ma bolesť prepadla v spoločnosti Viery Krížovej, mi naháňala husiu kožu. Nechcel som plašiť ľudí.
(s. 36)

Strhla papier, a keď zbadala obálku, radostne sa usmiala a bozkala ma na líce. Niežeby mi to bolo nepríjemné, ale ani ma to veľmi nepotešilo. Bolo to iba spontánne vyjadrenie čistej radosti dieťaťa, ktoré dostane vytúženú hračku. Vylučovalo to akúkoľvek inú interpretáciu. Bol to priateľský bozk a zdalo sa mi, že ním jasne vymedzila naše terajšie aj budúce vzťahy.
(s. 45)

Vracal som sa do Bratislavy z polcesty od domova. Dlho som premýšľal o Vierinom dotyku pri autobuse. To, čo opilec pokladal za vyznanie lásky, bolo pre triezveho vyjadrením pohŕdania. Ľutuje ma, hovoril som si, a nevedel som, či nenávidím viac ju a či seba. Rozhodol som sa, že sa s ňou viac nestretnem, ale vedel som, že ak budem mať možnosť, moje rozhodnutie mi veľa nepomôže. Musel som sa zbaviť tejto možnosti. Musel som niekam odcestovať. vtedy som si spomenul na rodičov. Hneď som sa vybral na stanicu, i keď návšteva domova sľubovala iba ďalšie konflikty. Aspoň nebudem myslieť na Vieru. Dve bolesti sa predsa rušia.
(s. 61)

Boli sme si takí blízki, až ma to desilo. Obával som sa, čo sa stane, až si už nebudeme môcť byť bližší. Čím bližšie, tým ďalej? Kedy sa to stane zvykom? A čo urobíme, až to zistíme? Potiahneme rezignovane tú káru až do spoločnej staroby? Udrží nás spolu dieťa? Urobíme ďalšie deti, aby sme boli nútení rozísť sa? Možno sa deti robia iba preto, aby si človek uvedomil svoju zraniteľnosť a nevyhnutnosť držať s tým druhým. Každé dieťa asi odkrýva ďalšie slabé, zraniteľné miesto; úder, ktorý by som vydržal, keď som sám, ma možno zloží, keď ho chytí dieťa.
Boli sme iba na začiatku cesty do Patagónie.
(s. 79)

Iba veľké plechové hodiny na batériu stáli; bolo na nich pol tretej aj desať minút; už päť rokov. Budík na kredenci tikal; štvrť na sedem. Na stole bol prestretý kvetovaný obrus, uprostred stola v dlhej, štíhlej váze vyrastali z vody dve dlhé, čerstvo odrezané žlté a krehké gladioly. Na rádiu vedľa trhacieho kalendára ležali matkine zuby; už päť rokov si nemohla zvyknúť na umelý chrup. Celý dom vyzeral nedeľne; nechcelo sa mi veriť, že je štvrtok.
(s. 85)