"Je to moc, kto provokuje revolúciu. Určite to nerobí vedome. A predsa jej životný štýl a spôsob vládnutia sa napokon stávajú provokáciou. Nastáva to vtedy, keď sa medzi ľuďmi elity vytvorí pocit beztrestnosti. Všetko máme dovolené, my môžeme všetko. Je to ilúzia, no má iste racionálne základy. Určitý čas to skutočne vyzerá tak, ako keby všetko mohli. Škandál za škandálom, jedno bezprávie za druhým - všetko im prechádza nasucho. Ľud mlčí, je trpezlivý a obozretný. Bojí sa, necíti ešte vlastnú silu. Zároveň si však už vedie detailný účet príkorí a prešľapov a v istej chvíli moci všetko zráta. Voľba tejto chvíle je najväčšie tajomstvo histórie. Prečo prišla práve v tento deň a nie v nejaký iný? Prečo ju urýchlila táto udalosť a nie iná? Veď ešte včera si moc dovolila horšie excesy, a predsa nikto nereagoval. Čo také som urobil, pýta sa zaskočený vládca, že sa zrazu tak rozzúrili? Nuž teda urobil: zneužil trpezlivosť ľudí. Lenže kadiaľ prebieha hranica tejto trpezlivosti, ako ju určiť? Odpoveď bude zaručene zakaždým iná, ak je tu vôbec možné niečo určiť. Isté je len to, že vládcovia, ktorí vedia o existencii takejto hranice a dokážu ju rešpektovať, môžu rátať s dlhým vládnutím. Ale nie je ich veľa."

Ryszard Kapuściński, Šachinšach, 2016, Absynt