to sa nedajú dávať univerzálne návody :) záleží od dieťaťa, od situácie. prečo dieťa odmieta nastúpiť do autobusu? prečo sa mu niekam nechce ísť?

ja som vypozorovala (na svojich deťoch) že sú náchylnejšie k protestom keď ich dlhodobo bombardujem príkazmi a zákazmi bez toho, aby som im ponúkla nejakú "náhradu" (príklad som uviedla vyššie.) keď som vkľude a mám dostatok trpezlivosti, s deťmi sa dá dohodnúť oveľa ľahšie.
a veľakrát si situácia vyžaduje tvorivosť, ku konfliktu nedôjde :) napríklad dnes sedel syn rozčapený vo dverách a dcérka sa chcela zrovna tadiaľ prechádzať s kočíkom. ale syn sa odhodlane tváril, že ju tadiaľ proste nepustí, ona z toho začala byť nervózna. mohla som s ním ísť do "sporu" a proste mu prikázať aby jej z dverí uhol, lebo tadiaľ chce prejsť (on sa ale chcel rozčapovať tak čo s tým? :-D) dala som mu do ruky dve kocky. jednu červenú, jednu zelenú, nech sa zahrá so sestričkou na semafór. začal jej vysvetlovať ktorá kocka je červená a že vtedy musí stáť a že keď bude zelená, tak ju cez dvere pustí. mali sme doma kľud, k sporu vôbec nedošlo a obe deti boli spokojné, ja tiež. keby som trvala nejako silou na tom aby sa prestal hrať tak ako chcel (rozvaľovať sa) prípadne by som ho nasilu odtiahla, tak by bol protest a krik. takto sa deti spolu zahrali.
netvrdím že ma napadne vždy niečo konštruktívne alebo že nestratím niekedy nervy ale určite cielene netlačím na dieťa svojou vôľou. niekedy "zlyhám", stratím trpezlivosť, ale tiež som iba človek :-D
vďaka tomu, že deti za ich prejavy pocitov netrestám a neponižujem, tak ich už ako tak poznám (hlavne synove) a viem čo mám čakať, ako mám reagovať, ako sa s ním dohodnúť. on je presne ten tip že mu nestačí povedať "lebo". ale ochotne poslúchne keď dostane pádny argument (neotváraj dvere, vletia sem komáre napr.).
neznamená to že mu dovolím všetko, že si nebudujem autoritu alebo pod. snažím sa to ale robiť tak, aby sa on necítil odstrčený alebo zahanbený, menejcenný a pod...

a ešte jeden postreh.. deti najviac vyvádzajú vtedy, keď sa my, dospelí sústredíme na niečo iné. potrebujú našu pozornosť, veľakrát stačí iba aby dostali skutočnú spetnú väzbu (nie nejaké bezduché uhm alebo "áno synáčik" prednesené tak, že sa dieťaťu ani nepozrieme do tváre.