keď mieriš k tomu, že popieram vlastné slová, tak ešte raz opakujem. nejedná sa o odvádzanie pozornosti od hnevu, nakoľko k žiadnemu hnevu ani neprišlo :) situácia sa vyriešila pred tým než došlo k samotnému konfliktu a to k spokojnosti všetkých strán, bez toho, že niekto by z toho vyšiel zle a všetci s navrhovaným riešením súhlasili (deťom sa hra páčila) niečo iné by bolo, keby už prišlo k tomu že jeden z nich dostane histerický záchvat. v tom prípade by som zrejme zvolila zase iný postup. ty si sa chytil toho, že som ponúkla riešenie, ktoré nespĺňalo jednoznačne želanie mojej dcéry prejsť dverami :-D ale riešenie by nebolo v tom, donútiť druhé dieťa aby ustúpilo tomu prvému (z akýchkoľvek dôvodov, prvé dieťa by bolo vždy nespokojné že muselo prerušiť svoju hru lebo ja som mu to nakázala z pozície mojej momentálnej moci. a hlavne, nejednalo by sa o jeho vôľu! spravilo by to buď zo strachu že ho potrestám alebo preto, lebo si to ja želám. takto mu hra so semafórmi poskytla možnosť vyhovieť sestre a zároveň neprísť o svoju vlastnú dôstojnosť.) čudoval by si sa, ale niekedy už takto syn rieši situácie sám. sám navrhne riešenie, ktoré sa páči obom deťom, teda aj dcére ktorá je ešte príliš malá na to aby sa vedela vzdať svojho želania ktoré ju práve popadne. zároveň však neustupuje preto, že musí, lebo je starší a očakáva sa to od neho alebo preto, že menšia by plakala a ja by som mala potom nervy. staršiemu dieťaťu by sa možno dalo vysvetliť že sestrička je malá a ťažko sa jej vysvetľuje, že sa môže prechádzať s kočíkom aj inde. ale trojročné dieťa nerozmýšľa ešte v takýchto intenciách. aby sa mohlo naučiť chápať potreby druhých, musia byť akceptované jeho potreby (v tomto prípade potreba hrať sa). deťom nemôžeš vysvetľovať veci v určitom veku, ktoré nemajú šancu pochopiť, a trvať na tom aby tvoje vysvetlenie akceptovali. hranice sa posúvajú z vekom (tak voľnosti ako aj zodpovednosti) na ročné dieťa mám iné nároky, na trojročné iné a niečo iné budem čakať od 10r. dieťaťa atď. Nebudem nútiť dvojročné dieťa aby sa poďakovalo ke´d mu niekto niečo dá, lebo sa to sluší ale to neznamená, že poďakovanie nebudem vnímať ako samozrejmosť u dieťaťa väčšieho. ani to neznamená že som k dieťaťu benevolentná, že mi môže skákať po hlave alebo že ho nechám ubližovať zvieratám, iným deťom alebo pod. lebo "ono to malinké ešte nechápe". sú veci ktoré sa nesmú nikdy, sú veci menej závažné, na ktorých učenie príde ten správny čas a vtedy ich od dieťaťa začnem vyžadovať, resp. predostriem mu dôvody. dovtedy ale dbám o to, aby sa dieťa učilo riešiť situácie, ktoré by sa mohli vyústiť konfliktom, hravo a k spokojnosti všetkých zúčastnených. neviem či si rozumieme :)