Re[2]: 12.09.2012-9:34:32 :: Remember, remember, the velvet November


node:	Re[2]: 12.09.2012-9:34:32
template:	4
parent:	Re: 12.09.2012-9:34:32
owner:	čo
viewed by:
created:	13.09.2012 - 10:50:22

cwbe coordinatez:
101
63539
63556
1122092
6830338
6831180
6832340

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

s nožíkom súhlasím ale nie s odvracaním pozornosti od hnevu. keď už príde záchvat zlosti, pre dieťa je najlepšie dostať to zo seba von. odvracanie pozornosti je iba zametanie problému pod koberec, čo sa môže prejaviť neskôr v nahromadenej miere. najlepšie je predchádzať týmto výlevom a zmeniť prístup k dieťaťu od základov. neznamená to povoliť mu všetko ale správne odhadnúť potreby dieťaťa a nasmerovať ho k činnosti, ktorá nie je nebezpečná alebo nám neprekáža. obdobie vzdoru nie nie niečo čím si musí každé dieťa nevyhnutne prejsť

0000010100063539000635560112209206830338068311800683234006832812

Ale ako predchádzať tomu hnevu, ako nasmerovať dieťa k činnosti ak je to niečo nutné čo treba spraviť? Napríklad nastúpenie do autobusu, alebo kráčanie 10 minút na určené miesto.

000001010006353900063556011220920683033806831180068323400683281206834547

univerzalna uspesna manipulacia decka musi simulovat ze dieta ma na vyber :)
napr. ma na vyber ktorymi dverami do autobusu nastupime, stavime sa napr. ci bude stara babka na sedackach vzadu alebo ne ;)
ak nechce liek, tak nedostane liek len vtedy , len ak vrati dudel / co neda :)/ , atd. nie je to moc cestne , ale setri to usi

000001010006353900063556011220920683033806831180068323400683281206832856

to sa nedajú dávať univerzálne návody :) záleží od dieťaťa, od situácie. prečo dieťa odmieta nastúpiť do autobusu? prečo sa mu niekam nechce ísť?

ja som vypozorovala (na svojich deťoch) že sú náchylnejšie k protestom keď ich dlhodobo bombardujem príkazmi a zákazmi bez toho, aby som im ponúkla nejakú "náhradu" (príklad som uviedla vyššie.) keď som vkľude a mám dostatok trpezlivosti, s deťmi sa dá dohodnúť oveľa ľahšie.
a veľakrát si situácia vyžaduje tvorivosť, ku konfliktu nedôjde :) napríklad dnes sedel syn rozčapený vo dverách a dcérka sa chcela zrovna tadiaľ prechádzať s kočíkom. ale syn sa odhodlane tváril, že ju tadiaľ proste nepustí, ona z toho začala byť nervózna. mohla som s ním ísť do "sporu" a proste mu prikázať aby jej z dverí uhol, lebo tadiaľ chce prejsť (on sa ale chcel rozčapovať tak čo s tým? :-D) dala som mu do ruky dve kocky. jednu červenú, jednu zelenú, nech sa zahrá so sestričkou na semafór. začal jej vysvetlovať ktorá kocka je červená a že vtedy musí stáť a že keď bude zelená, tak ju cez dvere pustí. mali sme doma kľud, k sporu vôbec nedošlo a obe deti boli spokojné, ja tiež. keby som trvala nejako silou na tom aby sa prestal hrať tak ako chcel (rozvaľovať sa) prípadne by som ho nasilu odtiahla, tak by bol protest a krik. takto sa deti spolu zahrali.
netvrdím že ma napadne vždy niečo konštruktívne alebo že nestratím niekedy nervy ale určite cielene netlačím na dieťa svojou vôľou. niekedy "zlyhám", stratím trpezlivosť, ale tiež som iba človek :-D
vďaka tomu, že deti za ich prejavy pocitov netrestám a neponižujem, tak ich už ako tak poznám (hlavne synove) a viem čo mám čakať, ako mám reagovať, ako sa s ním dohodnúť. on je presne ten tip že mu nestačí povedať "lebo". ale ochotne poslúchne keď dostane pádny argument (neotváraj dvere, vletia sem komáre napr.).
neznamená to že mu dovolím všetko, že si nebudujem autoritu alebo pod. snažím sa to ale robiť tak, aby sa on necítil odstrčený alebo zahanbený, menejcenný a pod...

a ešte jeden postreh.. deti najviac vyvádzajú vtedy, keď sa my, dospelí sústredíme na niečo iné. potrebujú našu pozornosť, veľakrát stačí iba aby dostali skutočnú spetnú väzbu (nie nejaké bezduché uhm alebo "áno synáčik" prednesené tak, že sa dieťaťu ani nepozrieme do tváre.

00000101000635390006355601122092068303380683118006832340068328120683285606833495

Chapem to s tym semaforom, tiez to pouzivam. Ale nezda sa mi to ako dobry priklad toho ze 'zistis pricinu preco'. Toto je proste odvedenie pozornosti na nieco ine, a tym dosiahnes to co chces (funguje to skvele, viem, tiez to pouzivam, a sama pises ze to nieje dobre http://kyberia.sk/id/6832340). Nieje to zistenie priciny a jej riesenie, nevysvetlila si chlapcovi ze ked blokuje cele dvere a dievcatko chce prejst, tak ho treba pustit.

Nepomenovaval by som to vznesenejsie, proste detom odvadzame pozornost alebo ich klameme.

A to s tym autobusom - je to situacia ktora si vyzaduje okamzite riesenie. Moze sa stat ze sa to stane znenazdajky a nevies pricinu, a kedze mas obmedzeny cas, co robit? Znova mu iba 'zaklamat' a nejako mu nahovorit ze tym autobusom chce ist, alebo ho tam vniest nasilu.

0000010100063539000635560112209206830338068311800683234006832812068328560683349506833918

asi si mi chcel dať iný link :)
k môjmu príkladu... možno som sa nevyjadrila presne. nepovažujem to za manipuláciu, ale za ponúknutie odlišnej perspektívy situácie. podstata toho príkladu nespočívala v tom, že ležal vo dverách ale že sa hral na určitom mieste, ktoré chcela rovnako k hre využiť dcéra. syn sa hral a dcéra chcela svojou hrou jeho hru prerušiť (mal tam porozkladané autíčka a predtým nikomu nezavadzal). vyvaľoval sa pri nich a rozprával sa s nimi. keďže som videla že nevie nájsť také riešenie ako pustiť sestru a zároveň si nepokaziť hru, tak som mu ponúkla pokračovanie hry, ktorého sa ochotne chytil. ponúkla som mu riešenie primerané jeho veku. deti nechcú riešiť situácie primárne konfliktom. idú do neho keď sú v koncoch s riešením ktoré je win to win.:) keď máš viac detí, nastanú situácie, ktoré nie je možné vyriešiť "spravodlivo" v očiach malého dieťaťa. sú to neraz bizarné spory o hračky a pod. tým, že dieťaťu ponúkneš inú možnosť ako zlomiť ho, zachováš jeho sebaúctu a neprídeš do situácie, kedy sa jedno z detí cíti ukrivdené. dcéra mala veľký priestor na behanie s kočíkom v kuchyni v obývačke ale "musela" samozrejme chcieť prejsť tade, kam si ľahol chlapec a hral sa.:-D samozrejme, že sú situácie, kedy by som situáciu riešila tým, že by som mu vysvetlila, že vo dverách sa neleží, pretože je tu napr. veľká premávka, dvere sú na prechádzanie a pod. toto ale bola situácia kedy bola jeho hra, vs. dcérkina hra. v jeho očiach by som uprednostnila dcérkinu hru pred tou jeho. okrem toho ich už trochu poznám a viem, že ak by si ľahol vedľa, chcela by prejsť práve tadiaľ :) za manipuláciu považujem situáciu, keď dieťaťu povieš "ak spravíš toto a toto, dám ti (čo ja viem) cukrík" "ak nespravíš toto a toto, nepôjdeš von". to je manipulácia. zmena situácie z bizarného konfliktu na hru nepovažujem za manipuláciu, nakoľko každý zásah rodiča by potom bol zákonite manipuláciou. lenže fakt je, že my učíme deti zvládať konfliktné situácie. ja vstupujem do týchto detských konfliktov zriedka a robím to vtedy, keď vidím že deti nevedia nájsť riešenie alebo ho nájdu v ataku(začnú sa ťahať za vlasy napríklad)

000001010006353900063556011220920683033806831180068323400683281206832856068334950683391806834054

kyberia ten link zle zobrazila, link som dal dobry - tak tuna este raz: http://kyberia.sk/id/6832340 .

00000101000635390006355601122092068303380683118006832340068328120683285606833495068339180683405406834289

keď mieriš k tomu, že popieram vlastné slová, tak ešte raz opakujem. nejedná sa o odvádzanie pozornosti od hnevu, nakoľko k žiadnemu hnevu ani neprišlo :) situácia sa vyriešila pred tým než došlo k samotnému konfliktu a to k spokojnosti všetkých strán, bez toho, že niekto by z toho vyšiel zle a všetci s navrhovaným riešením súhlasili (deťom sa hra páčila) niečo iné by bolo, keby už prišlo k tomu že jeden z nich dostane histerický záchvat. v tom prípade by som zrejme zvolila zase iný postup. ty si sa chytil toho, že som ponúkla riešenie, ktoré nespĺňalo jednoznačne želanie mojej dcéry prejsť dverami :-D ale riešenie by nebolo v tom, donútiť druhé dieťa aby ustúpilo tomu prvému (z akýchkoľvek dôvodov, prvé dieťa by bolo vždy nespokojné že muselo prerušiť svoju hru lebo ja som mu to nakázala z pozície mojej momentálnej moci. a hlavne, nejednalo by sa o jeho vôľu! spravilo by to buď zo strachu že ho potrestám alebo preto, lebo si to ja želám. takto mu hra so semafórmi poskytla možnosť vyhovieť sestre a zároveň neprísť o svoju vlastnú dôstojnosť.) čudoval by si sa, ale niekedy už takto syn rieši situácie sám. sám navrhne riešenie, ktoré sa páči obom deťom, teda aj dcére ktorá je ešte príliš malá na to aby sa vedela vzdať svojho želania ktoré ju práve popadne. zároveň však neustupuje preto, že musí, lebo je starší a očakáva sa to od neho alebo preto, že menšia by plakala a ja by som mala potom nervy. staršiemu dieťaťu by sa možno dalo vysvetliť že sestrička je malá a ťažko sa jej vysvetľuje, že sa môže prechádzať s kočíkom aj inde. ale trojročné dieťa nerozmýšľa ešte v takýchto intenciách. aby sa mohlo naučiť chápať potreby druhých, musia byť akceptované jeho potreby (v tomto prípade potreba hrať sa). deťom nemôžeš vysvetľovať veci v určitom veku, ktoré nemajú šancu pochopiť, a trvať na tom aby tvoje vysvetlenie akceptovali. hranice sa posúvajú z vekom (tak voľnosti ako aj zodpovednosti) na ročné dieťa mám iné nároky, na trojročné iné a niečo iné budem čakať od 10r. dieťaťa atď. Nebudem nútiť dvojročné dieťa aby sa poďakovalo ke´d mu niekto niečo dá, lebo sa to sluší ale to neznamená, že poďakovanie nebudem vnímať ako samozrejmosť u dieťaťa väčšieho. ani to neznamená že som k dieťaťu benevolentná, že mi môže skákať po hlave alebo že ho nechám ubližovať zvieratám, iným deťom alebo pod. lebo "ono to malinké ešte nechápe". sú veci ktoré sa nesmú nikdy, sú veci menej závažné, na ktorých učenie príde ten správny čas a vtedy ich od dieťaťa začnem vyžadovať, resp. predostriem mu dôvody. dovtedy ale dbám o to, aby sa dieťa učilo riešiť situácie, ktoré by sa mohli vyústiť konfliktom, hravo a k spokojnosti všetkých zúčastnených. neviem či si rozumieme :)

0000010100063539000635560112209206830338068311800683234006832812068328560683349506833918068340540683428906834482

rozumieme, iba to nazyvame inymi menami :)

00000101000635390006355601122092068303380683118006832340068328120683285606833191

mudra to mama :)

00000101000635390006355601122092068303380683118006832340068328120683285606832951

u nas toto robim na 99% vzdy, aj muz. nikdy nie je otazka bez odpovede, prikaz bez oddovodnenia, ale to sa da podla mna pri vacsich detoch. pri tom nasom 14-mesacnom robim sice to iste, ale zatial efekt nevidim. kazdopadne, ked ten starsi skusa 100-krat brnkat v pribehu dna na jednu struhu, tak veru vyletim, ale to je podla man normalne, i ked ma to potom zvykne mrziet

0000010100063539000635560112209206830338068311800683234006832812068328560683295106832959

ale hej, aj ja píšem že mi niekedy utečú nervy. ale podľamňa netreba emócie detí ignorovať alebo ich zahanbovať (také veľké deti neplačú a pod.) proste ja neverím tomu že keď má človek k dieťaťu láskavý prístup a popri tom mu ale pevne určuje hranice, že dieťa sa bude ešte aj v petnástich hádzať o zem a chytať hysáky. sú deti, ktoré sú náchylnejšie prudko reagovať a potom sú flegmoši. to vidím na jul, že ona je povahovo trošku tvrdší oriešok ako valérko, jednoducho je citlivejšia a má menej trpezlivosti. ale beriem to ako výzvu. každopádne reakcie okolia neriešim vôbec (ak by aj k niečomu nepríjemnému na ulici prišlo). podstatné sú moje deti a to či sa naučia so svojimi emóciami pracovať (tým nerozumiem skrývať ich pred svetom) nie to, čo si kto cudzí alebo z rodiny o nás myslí.