cwbe coordinatez:
101
63539
63556
1122092
6830338
6831180
6832340
6832812
6832856
6832951

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::1
total children::1
show[ 2 | 3] flat
u nas toto robim na 99% vzdy, aj muz. nikdy nie je otazka bez odpovede, prikaz bez oddovodnenia, ale to sa da podla mna pri vacsich detoch. pri tom nasom 14-mesacnom robim sice to iste, ale zatial efekt nevidim. kazdopadne, ked ten starsi skusa 100-krat brnkat v pribehu dna na jednu struhu, tak veru vyletim, ale to je podla man normalne, i ked ma to potom zvykne mrziet




0000010100063539000635560112209206830338068311800683234006832812068328560683295106832959
čo
 čo      13.09.2012 - 15:36:47 , level: 1, UP   NEW
ale hej, aj ja píšem že mi niekedy utečú nervy. ale podľamňa netreba emócie detí ignorovať alebo ich zahanbovať (také veľké deti neplačú a pod.) proste ja neverím tomu že keď má človek k dieťaťu láskavý prístup a popri tom mu ale pevne určuje hranice, že dieťa sa bude ešte aj v petnástich hádzať o zem a chytať hysáky. sú deti, ktoré sú náchylnejšie prudko reagovať a potom sú flegmoši. to vidím na jul, že ona je povahovo trošku tvrdší oriešok ako valérko, jednoducho je citlivejšia a má menej trpezlivosti. ale beriem to ako výzvu. každopádne reakcie okolia neriešim vôbec (ak by aj k niečomu nepríjemnému na ulici prišlo). podstatné sú moje deti a to či sa naučia so svojimi emóciami pracovať (tým nerozumiem skrývať ich pred svetom) nie to, čo si kto cudzí alebo z rodiny o nás myslí.