Notepad from the boxcar :: Something smarter than us is going to emerge


node:	Notepad from the boxcar
template:	3
parent:	personal notepads
owner:	revenant
viewed by:
created:	06.11.2007 - 17:05:46
updated:	19.05.2011 - 01:58:12

cwbe coordinatez:
101
792011
3472990

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

rokvel	0
Corvinku	0
mala mucha	0
zabudkova	0
k0zmonAut	0
squartefaghoui	0
revenant	0
NoC	0
Lego	0
CARBON IN DI...	0

Notepad from the boxcar

00000101007920110347299005323020

Nastupujem do skoro prázdneho trolejbusu a sadám si do posledného radu na stredné sedadlo. Rád sedím úplne vzadu. Myslím, že preto, lebo tak vidím na všetkých ľudí predo mnou. Nemám rád, keď niekto sedí za mnou. Zvlášť, keď si všimnem, že je to nejaký agresívne vyzerajúci človek. Potom si celú cestu predstavujem, že ma podreže alebo uškrtí. Takže, keď nie je miesto vzadu tak radšej stojím.
Ale tento trolejbus je skoro prázdny. Pár dôchodcov vpredu, ale inak nikto. Je slnečná nedeľa. Keď niekam idete v slnečnú nedeľu chce sa vám zívnuť, teda mne sa chce vždy. Všetky obchody sú zavreté, nič sa nedeje, nikto sa nikam neponáhľa.
Vždy sa mi nedeľa zdala najdlhšia zo všetkých dní v týždni. V piatok môže ísť človek do mesta, v sobotu má kopec práce, ale nedeľa je akosi navyše. Možno preto sa ľudia rozhodli, že v nedeľu budú chodiť do kostola, lebo vtedy fakt nie je čo robiť.
Nie, že by som chcel začať chodiť do kostola, pochybujem, že by mi to skrátilo ten deň.
Vystupujem až na konečnej, takže je predo mnou ešte dlhá cesta. Každopádne mám rád trolejbusy.
Kedysi som napísal poviedku o meste v ktorom chodili zlaté trolejbusy vykladané drahokamami a ľudia tam chodili v parádnych oblekoch ako rockeri zo sedemdesiatych rokov a nosili cylindre a to mesto bolo akože tajomná skrýša všebohatých ľudí a bolo na brehu mora a hlavný hrdina sa tam dostal náhodou na oranžovej smetiarskej lodi, ktorá ho zachránila z ostrova, kde bola len jedna palma a jeden smetný kôš a tá smetiarska loď sa na tom malom ostrove musela pre ten kôš zastaviť a tak sa ten hrdina dostal na tú loď a ňou do toho tajného mesta, ale v ňom bol nezvaný hosť a potom ho tam zatkli a odsúdili do väzenia. Tak som to napísal, ale myslím, že to bola kravina, lebo žiadne smetiarske lode asi neexistujú a to tajomné mesto by mi tiež nikto neuveril. Keď je niečomu ťažké uveriť, je to väčšinou kravina.
Môj spolužiak Erik sa vždy hnevá na nejaký film, keď sú v ňom logické diery. Dosť často o tom rozpráva. Skoro na každý film, ktorý videl, pozná niečo čo je tam nesprávne, alebo je tam nejaká logická diera a tak. Ja už si to všetko nepamätám, mne sa takú vec tak často nedarí všimnúť, ale keď by vás to zaujímalo tak sa ho kľudne spýtajte na hocijaký film a on vám povie čo je v ňom nereálne a tak. Zase som celkom požmolil lístok vo vačku. Snáď nedojde revízor, nerád sa naťahujem kvôli takým veciam.
Zastavili sme na zástavke na ktorej nastúpil nejaký starý pán prednými dverami a čosi sa spýtal vodiča, ale to som nerozumel čo bolo, lebo sedím celkom vzadu a potom si ten pán sadol na prvé sedadlo.
To som si všimol len tak pomimo, lebo zadnými dverami nastúpila strašne pekná baba - a čo ma vyviedlo z miery sadla si rovno napravo vedľa mňa akoby celý ten trolejbus nebol prázdny. Teda, neviem čo robíte vy, keď si vedľa vás sadne strašne pekná baba v prázdnom autobuse, ale ja sa snažím vôbec sa na ňu nepozerať. Teda trochu sa pozerám okolo, aby to nebolo čudné, alebo sa raz pozriem doprava, akože ma tam dačo zaujalo, lebo je tam nejaký oznam alebo billboard ktorý si chcem prečítať, ale poviem vám, že keď sa takto rýchlo pozriete, vôbec nevidíte toho vedľa vás, tak jak by ste si predstavovali že by ste ho videli. No a potom ma napadne, že určite si to tá baba všimla, že som sa tváril, že si chcem prečítať čosi na billboarde a pritom som sa chcel pozrieť na ňu, a určite mi povie, že „Čo čumíš?“ lebo to mi raz povedala jedna baba na základnej škole, keď som sa zahľadel a ona si myslela, že to som sa zahľadel na ňu. No ale jak som na to myslel tak som dostal strach, že som sa určite začal červenať z toho, že som sa na ňu chcel tak pozrieť a vôbec z toho, že si musela akurát sadnúť vedľa mňa v tom prázdnom trolejbuse. Tak som sa už pozeral iba doľava a dúfal som, že nemám červené uši, lebo to si niekedy ľudia všimnú, a potom sa z toho smejú a potom sa cítite trápne a snažíte sa povedať nejakú vetu, ktorá vás z toho vyslobodí a vôbec to nevyjde a tie debilné uši máte ešte červenšie a tak. Skúsim sa trochu pohnúť doľava, aby som nesedel tak celkom pri tej babe i keď ona si sem sadla, nie ja, ale to jej zas nemôžte vyčítať, takéto dievčatá myslia na úplne iné veci v takýto deň a vôbec nemajú čas si všímať jak blízko si vedľa koho sadajú a už vôbec ich nezaujíma na ktoré miesto si sadnú, bárs aj v prázdnom autobuse a keby ste boli naivný tak by ste si mysleli, že keď si sadnú vedľa vás tak je to určite preto, lebo sa im páčite alebo tak, ale keď máte trochu rozumu tak viete, že oni rozmýšľajú nad celkom inými vecami ako nad tým vedľa koho si sadajú.
No a ako sa snažím pohnúť trochu doľava tak si zrazu všímam, že ma prišíva ihlou a niťou k sedadlu a že už mám prišitú skoro celú jednu stranu k tomu sedadlu. Vôbec som si nevšimol, že má ihlu a niť, ale dievčatá na rozdiel od chalanov majú všelijaké kabelky a v tých môžu mať veci čo by sa vám ani nesnívalo, že by mohli nosiť pri sebe, a tak toto dievča malo v tej kabelke akurát ihlu a niť a asi jej napadlo, že ju nemá na čo využiť, tak jej prišlo vtipné prišiť niekoho vedľa seba k sedadlu, alebo sa stavila s kamarátkami, že prišije niekoho v trolejbuse k sedadlu a potom si to odfotí na mobil. Hej, tak to určite bude. Došiel som na to, myslím si, keď presne v tej chvíli padne na trolejbuse palica a ten sa zastaví a trolejbusár si natiahne takú veľmi špinavú rukavicu a vybehne von a ja zakloním hlavu dozadu, aby som videl ako bude dávať palicu naspäť, lebo sa nemôžem otočiť, keďže som prišitý a všimnem si akú má nebo výraznú farbu a začujem ako sa ma tá pekná baba pýta: „Nechceš ísť so mnou o týždeň na stužkovú?“ a o chvíľu: „Sorry, že som ťa prišila.“

To sú veci nad ktorými keď rozmýšľate, tak sa vám nedarí zaspať aj keď sa z poschodia pod vami celú noc nevalia také čudné zvuky ako práve dnes u mňa. Nemôžem ani na toho človeka zavolať políciu za rušenie nočného kľudu, pretože pred pár dňami hneď jak rodičia odišli, som tu mal párty a robili sme hluk až do rána a vôbec nám nikto neprišiel vynadať, takže by som mal zlé svedomie, keby som na nich ja zavolal niekoho, alebo im šiel vynadať. Ale noc je to strašne, strašne dlhá. Raz som nemohol spať a dal som si štyri paralény a hneď som zaspal, ale keď som to v škole povedal Erikovi tak mi povedal, že si tým pokazím pečeň a čo ja viem ešte čo, tak od vtedy už nejem paralény. Ale zas ako som mu to povedal, to nebola celkom pravda, lebo ja som si tie paralény zobral len preto, lebo ma bolel zub, ale o tom sa ľudom nehovorí, že vás bolí zub, lebo potom si myslia, že nemáte dobrú zubnú hygienu a ja náhodou mám dobrú zubnú hygienu a nechcem, aby si niekto myslel, že nie.
Každopádne viem, že z tých štyroch paralénov som hneď zaspal a potom ma to napadlo, tak som mu to povedal, ale nabudúce keď ma napadne povedať niekomu čo som si zobral, tak už mu to nepoviem, lebo potom si o vás ľudia myslia, že furt beriete dáke lieky a paralény na spanie a vy im nemôžte povedať, že ste to zobrali iba kvôli boľavému zubu. No, ale sami vidíte, že mi myšlienky behajú kade-tade a preto neviem zaspať. Niektorí ľudia odporúčajú, že máte robiť nejakú monotónnu vec - napríklad počítať ovečky. Už som to viac krát skúšal, ale nemalo to žiaden efekt. Keď ma náhodou stretnete a spomeniete si na to, tak mi povedzte či ste niekedy zaspali od počítania imaginárnych ovečiek, lebo mne sa to nikdy nepodarilo a chcel by som vedieť, či niekomu hej.
Napríklad raz keď som počítal tie ovečky tak som si predstavil, že pri nich behá taký strašne pojašený pes s dlhými ušami a stále breše a snaží sa tie ovce naviesť kam majú ísť, ale tie ovce sú strašne flegmatické a keď by im ten pes skákal aj po nose tak by si ho vôbec nevšímali, prípadne by na neho len hodili očkom a ten pes by z toho bol iba smutný, že na neho len tak pohŕdavo hodia očkom a idú ďalej celkom inam než majú.
Vôbec - psy sú dosť rozumné, to sa musí povedať. Keby nejaký mimozemšťan videl, že za nimi v parku beháme a zbierame po nich do papierového sáčku exkrementy, tak by nadviazal kontakt najprv s nimi, lebo by si myslel, že to oni tu vládnu. Nakoniec veď, vo vesmíre bol najprv pes až potom človek. Teraz sa čudujeme prečo nie je na žiadnej planéte v našej sústave život a pritom sme tam vystrelili psa a kto niečo vie o psoch, tak vám povie, že psy požerú čo len nájdu a vôbec sa nezastavia. A potom sme tam vystrelili ešte dáku opicu, myslím. Neviem prečo zrovna tieto zvieratá. Napríklad ja by som vystrelil do vesmíru páva - to by bolo super. Predstavte si páva ako sa vznešene prechádza po Mesiaci. Myslím, že by musel mať špeciálny skafander, ale zas za tú srandu by to stálo - mať páva na mesiaci. Napríklad kenguru by som len tak na Mesiac nepustil, tá by mohla vyskočiť príliš vysoko a z toho Mesiaca uletieť - takže keď tak, tak by som jej dal malú šnúrku na nohu, aby som ju mohol za ňu stiahnuť dole, aby neuletela do vesmíru, keď by vyskočila príliš vysoko. V budúcnosti možno budete mať miesto Kanárskych ostrovov a Kréty a Seychelov a poznávacieho zájazdu do Paríža alebo Londýna aj možnosť ísť na Mesiac na dovolenku v takom malom drevenom zrube pri Mori pokoja. Okolo neho by poskakoval páv a kengura by sa tam vznášala na šnúrke. Ja som napríklad nechodil nikdy s rodičmi na dovolenky do Talianska a Francúzska a tak, lebo je tam vždy hluk a všetci tam kričia na seba. Ale k Moru pokoja by som šiel. Tam by bolo fajn a bola by to pravda, že by tam bol pokoj a ticho, lebo vo vesmíre sa zvuk nešíri a na Mesiaci nie je atmosféra, takže tam asi tiež nie. Presne to by som teraz chcel - byť na Mesiaci v tichu - ale nie... ja musím počúvať tých magorov, čo celú noc vydávajú tie divné ťahavé pazvuky a bolí ma z toho hlava. Myslím, že to púšťajú z nejakého rádia alebo tak. Ale tie parelény si nedám, to sa nebojte.

Čakanie v čakárni ma ubíja. Strašne dlho to trvá. Ona aspoň sedí na lavičke, ale ja tu musím celý čas čupieť, lebo už nikde nie je miesto. Stena oproti je vyložená takými malými kockami. Keď spočítam všetky v rade a všetky v stĺpci, tak budem vedieť, koľko ich tam presne je. Ale dakto, tuším Erik, mi povedal, že nezmyselne počítať niečo, je príznak psychopatie. Aj tak tu nie je čo iné robiť. Keby tu aspoň bolo ticho, ale na nižšom poschodí čosi opravujú. Znie to, akoby rezali do železa, alebo čo. Keď sa postavím, budú ma určite z toho čupenia bolieť nohy. Vôbec neviem podľa čoho sa tu vlastne určuje, kto je na rade a kedy ju zavolajú dnu. Ale keď ju zavolajú, všetci budú v bielom a čím vážnejšie sa budú tváriť, tým sa ona bude tváriť menej zainteresovane. Vlastne sa bude tváriť, že ju to vôbec nezaujíma. A keď budú príliš vážni, tak tam vôbec nepôjde, alebo bude mať oči vyvrátené do stropu a bude si hmkať nejakú melódiu. Povedia jej, že ten jed je skoro bez chuti, alebo len s nepatrným nádychom vlašských orechov a že ten nádych je ťažké rozpoznať v bielom víne a byť si istý, že s tým vínom niečo nebolo v poriadku.

Stále nemôžem zaspať. Myslím, že keď nepôjdem dole povedať niečo tým čo robia ten hluk, tak asi nikdy neprestanú. Je tu hrozný vzduch, keď sa vrátim musím tu vyvetrať. Dám si šľapky a zídem dole. Nebudem im nadávať, iba im poviem, že nemôžem spať. Možno to bude stačiť. Na chodbe je tma a myslím, že svetlo ani nefunguje. Ale mohol som sa obuť a nie ísť iba v týchto šľapkách. A mohol som si obliecť niečo slušnejšie a nie ísť v pyžame. Dole sú iba jedny dvere a vedľa nich zvonček. Keď ho stlačím, čosi začne bzučať. Skúsim teda otvoriť dvere a k môjmu prekvapeniu sa to dá. Za dverami je hneď stena v ktorej je diera asi vo výške pása, cez ktorú sa musím preplaziť, aby som sa dostal dovnútra. Musím si tie šľapky nechať tu a ísť dnu bosí. Prečo je tá diera tak úzka? Musím sa priznať, že mám trochu strach z takýchto uzavretých priestorov. Ktovie, ako by som sa z tadeto dostal, keby som musel zrazu rýchlo utiecť. Nesmiem dostať paniku - to je najdôležitejšie. Už som aj tak skoro na konci. Zrazu vidím oproti sebe tvár čudného pána v cylindri s fúzami. Zľakol som sa musím sa priznať, ale keď mi podal ruku a pomohol mi von, prestal som sa báť. Zdá sa, že tu je len jedna miestnosť. Na každej stene sú červené závesy z draho vyzerajúcej látky. Vyzerajú byť strašne ťažké, žiadne svetlo cez ne neprejde. Ten pán má famózny frak. V strede miestnosti je to čo mi berie spánok - theremin. Pohne rukou smerom k cievke a theremin vydá ten zvuk, ktorý počúvam celú noc. Usmeje sa na mňa. Neviem či ste si všimli, ale ľudia s fúzami majú veľmi potmehúdsky úsmev. Asi preto existuje to slovné spojenie „Usmievať sa popod fúzy“, lebo to niekomu dávnejšie tiež prišlo veľmi potmehúdske, keď sa na neho usmial niekto s fúzmi.
„Chceš si to vyskúšať?“ povie „...hrať je na tom dosť ťažké, ale vyskúšať si to môžeš.“
„Prečo hráte tak neskoro v noci?“
Zarazí sa.
„Aha... Prepáč, vôbec nemám prehľad o čase.“
Uvedomujem si, že takto to tu asi vyzerá celý deň. Nikde tu nemá hodiny.
„Cvičím na zajtrajší koncert vo filharmónií.“
„Ako budete vedieť, že už je zajtra, keď neviete ani či je deň alebo noc?“
„Fakt si to nechceš skúsiť?“
Ustúpi vedľa a ja sa postavím k thereminu. Pohnem rukou tak ako to robil on. Potom znova trochu inak a theremin vydá iný zvuk. Potom zase držím ruku pri cievke a pomaly ju odďaľujem. Dosť sa mi to páči. Ten pán vo fraku sa dosť teší, že ma to chytilo. Fakt je to sranda. Musíte si to niekedy skúsiť, keď budete mať možnosť. Ale hrať na to noty je dosť ťažké, to je fakt.

Sedíme na schodoch oproti tomu domu. Čierna noc sa mihotá svetlami hasičských áut. Je tu aj polícia a sanitky. Sedí vedľa mňa, zabalená vo veľkej osuške. Vlasy má stále trochu mokré. Ešte, že je taká horúca noc.
„Musím ti niečo povedať“ hovorí.
Len sa na ňu pozerám a čakám čo povie, aj keď tuším čo to bude.
„To ja som ťa otrávila“ povie bez váhania. „Ja som ťa otrávila“ znie v mojej hlave dokola ako bombastické vyvrcholenie muzikálu. S každým opakovaním tie slová strácajú význam, až nakoniec znejú iba ako akési utíchajúce decrescendo nesúce sa nocou. Myslím, že som mimovoľne na chvíľu zadržal dych.
„Stále si vravel, že sa chceš so mnou oženiť vo hvezdárni.“ znie z jej úst ako šibnutý úder do činely trhajúci príjemné nočné decrescendo na tisíc kúskov.
„Povedal som, že som raz odpadol vo hvezdárni...“
„...a na svadbe.“ doplní ma s vyčítavým výrazom.
Vôbec ma nenapadlo, že sa to tak dá vyložiť. Ako jej mám povedať, že som vravel iba takú historku a že som sa vôbec nič iné nesnažil naznačiť... Myslím, že keby som sa niečo snažil vysvetliť, asi by som o tom len dokola hovoril a malo by to presne opačný efekt. Už spolu asi nikam nepôjdeme. Budem tu s ňou sedieť a potom obaja odídeme a všetky tie sirény stíchnu.

Večer zato začal parádne. Mala na sebe krásne béžové šaty, strieborný náhrdelník a mala famózne upravené vlasy. Bol som strašne nervózny, keď oproti mne sedela a popíjala so mnou biele víno.
„Je tu vydýchaný vzduch“ povedal som.
Neodpovedala, tak som pokračoval „Raz som bol na jednej svadbe a bol tam strašne vydýchaný vzduch. V strede tej svadby som odpadol. Normálne som padol na papuľu. Kamarát mi potom vravel, že musel ľuďom okolo hovoriť, že vôbec nemám epilepsiu, aj keď on sám si vraj myslel, že som to spravil naschvál. Ale to som nespravil, len tam bol zlý vzduch.“
Stále nič nepovedala.
„A potom som raz odpadol vo hvezdárni, boli sme tam so školou a nahnali nás asi tridsiatich do takej malej miestnosti, kde zhasnú a ukazujú vám na strope nočnú oblohu. No a tam som tiež odpadol.“
Zasmial som sa, ale bol som ešte nervóznejší, že stále neodpovedá. Odišiel som na chvíľu na záchod. Vypil som asi priveľa toho vína. Keď som sa vrátil mala už zhovorčivejšiu náladu, ale hneď ako som dopil pohár všetko sa zvrtlo. Hlava sa mi strašne točila, asi z toho vína. Vždy som si myslel, že keď sa niekomu točí hlava tak sa točí vodorovne, ale mne sa točí, akoby som bol na obrovskom ruskom kole - zhora nadol. Dakto zapálil závesy. Asi cigaretou. Všetci utekajú preč. Je tu príliš veľa dymu a žiaden vzduch. Zahmlilo sa mi pred očami.

Prebúdzam sa už o pol siedmej ráno vo vani v kúpeľni. Mám v nej aj perinu a tak. Odnesiem ju späť na svoju posteľ, otvorím tam okno a budem sa z neho pozerať na ulicu. Mám strašne rád ranný vzduch. Keď sa zobudíte po dlhej noci s mizerným spánkom a čudnými snami - je to akoby ste sa zrazu vynorili nad hladinu. Spomínam si, že som si do tej vane včera nakoniec ľahol, lebo všade inde som stále počul toho pána hrať na theremine. Ale nezazlievam mu to - má dneska veľký deň vo filharmónií. Vlastne aj ja mám - dnes je tá stužková tej dievčiny, ktorú som stretol pred týždňom v trolejbuse. Dohodli sme sa, že dôjdem o pol ôsmej na zastávku pri jazere. Presne viem kde to je. Som zvedavý, čo si o mne pomyslí. Keby sa so mnou chcela ešte stretnúť, raz by som ju vzal do dediny, kde bývajú moji starí rodičia. Majú tam historickú železnicu. Ukázal by som jej ručnú drezínu - je to malý vagón, ktorý poháňajú dvaja oproti sebe stojaci ľudia rukami. Vie to nabrať poriadnu rýchlosť, keď sa snažíte. Vôbec sa to nezdá na takú malú drezínu. Rútili by sme sa tým nekonečným údolím a pozerali si do očí. Keď by zapadalo slnko, dýchali by sme strašne zhlboka. A potom, keď by sme z nej nakoniec zosadli a nad sebou by sme mali len hviezdnu oblohu, kráčalo by sa nám strašne ľahko - ako pávom na Mesiaci.

00000101007920110347299004496574

1.
Stane sa, že budem stáť na streche kaviarne na Novom moste a chladný vietor budú prebíjať horúce kvapky dažďa. Dostanem sa tam po oceľových lanách - je to celkom ľahké, len treba našľapovať bezstarostne.
Budem hľadať, ktorý oblak je ku mne najbližšie a pomaly si prechádzať malíčkom po obočí. Budem rozmýšľať, aké to môže byť čudné, pozrieť sa do zrkadla a nevidieť v ňom svoje oči. Určite skúsim niečo zakričať, ale všetko tam bude bez ozveny a bez odozvy. Niečo si zaspievam, polohlasne, sám pre seba. Opatrne sa presuniem, ľahnem si na kraj taniera a budem sledovať ako podo mnou prebieha doprava. Po chrbte mi bude prebiehať mráz. Dole sa budú bodkoľudia predierať davom ktorý sami tvoria. Nikto z nich sa nebude pozerať hore v ten daždivý deň. Potom sa postavím a zakryjem si jedno oko, nech na chvíľu stratím trojrozmerné videnie. Na tú chvíľu bude všetko rovnako blízko a budem sa cítiť príjemne.

2.
Vznášam sa ďaleko vo vesmíre, ďaleko od hviezd a galaxií. Je tu absolútna tma. Absolútne ticho.
Nemôžem počuť ani vlastné slová, lebo tu nie je tu nič čo by mi ich donieslo do ucha. A ak si zakryjem jedno oko a stratím trojrozmerné videnie, bližšie bude iba čerň ktorú vdýchnem do hlbín duše.

00000101007920110347299004302028

Ako voláš svoje štyri rybičky? Viem len, že tá bledá sa volá Smrť a tá celkom biela má malú korunku.
Niekedy hlboko v noci, keď nikto nie je doma, ležíš na dne akvária ktoré máš v izbe a počúvaš šepot umelých rias. Voda ťa občas nadnesie pár centimetrov sem a tam, ale štrk na dne je jemný ako natrasená perina a nič ťa neruší. Sklenené steny pre teba prestávajú byť priehľadné. Čas sa naťahuje do nekonečna. Zatváraš oči a v mysli si spomínaš na slová pesničky, ktorú si počula ako celkom malá. Potom otváraš oči, aby si videla ako mesiac mení tvary na hladine. Akýsi jemný ružový pramienok sa objavil v rohu akvária. Je to krv? Zľakneš sa. Prudko sa chceš odraziť a dostať sa hore, ale váha vody je neprekonateľná. Zrazu si sama pripadáš príliš veľká pre také malé akvárium. Nemôžeš sa nadýchnuť.
Rachot skla je počuť tisíc krát silnejšie, keď si vo vnútri.

00000101007920110347299003530192

Na obežnej dráhe okolo galaxie som si spravil malý úkryt. Štyri steny zo starých plechov síce nemajú žiadnu praktickú funkciu, ale aspoň zakrývajú neskutočnú otvorenosť vesmíru. Trochu sa cítim ako v psej búde. Ako vesmírny pes štekajúci na hviezdy.

Vždy pozdravujem Ryby na planéte Rýb, keď je ich z mojej búdy vidieť. Mám tu malý televízor ktorým vidím, ako si plávajú v tom veľkom mori. Sú také pyšné na to, že vypočítali svojho symetrického boha a poznajú čo je dobré a zlé. Počítajúce Ryby. Ich pravdy sú príliš zložité.

A viem, že je medzi nimi jedna ktorá každý deň z roztopaše dôjde až na samý koniec toho ozrutného mora a tam si plieska malé plutvičky o piesok a snaží sa vyštverať na breh. Počítajúce Ryby jej vravia, že toto by jedna slušná Ryba nemala robiť. Vysmievajú ju a nazývajú zvrátenou, ale ona s tým nikdy neprestane.

Jedného dňa sa spolu prejdeme po brehu mora.

00000101007920110347299003208501

FX:R

Stane sa, že sa zobudíš v pondelok neskoro ráno a byt už bude prázdny. Vytiahneš z chladničky nejaké jedlo, sadneš si na stoličku a budeš chcieť raňajkovať. Ale zrazu si všimneš, že stolička na ktorej sedíš sa topí a vzdialenosť medzi tvojím nosom a stolom je stále menšia. Uvedomuješ si, že inokedy chladné kachličky sú teraz žeravé, dokonca až na toľko, že musíš odtiahnúť nohy zo zeme. A vtedy zbadáš, že sa k Tebe zhora zo stropu dole hlavou spúšťa Ghándí na vlákne ako pavúk. A práve vo chvíli keď Ti niečo zašepká do ucha si všimneš, že nebo je celkom červené.

FX:G

Stane sa, že budeš cestovať trolejbusom, sedieť budeš celkom vzadu a vedľa Teba bude slečna v Tvojom veku. Budeš rozmýšlať prečo sedí v tak prázdnom trolejbuse tak natlačená na Teba, ale budeš sa pozerať na druhú stranu a ani Ťa nenapadne, otočiť sa a pozrieť na ňu. No tu si všimneš, že sa nemôžeš pohnúť lebo Ťa prišíva ihlou a niťou k sedadlu, a práve keď jej chceš niečo povedať, spadne na trolejbuse palica a Ty zakloníš hlavu až celkom dozadu, aby si videl ako bude trolejbusár dávať palicu naspäť a vtedy uvidíš, že nebo je úplne zelené.

FX:B

Stane sa, že budeš v letný deň na balkóne polievať známym, ktorý budú na dovolenke, kvety. Bude to jeden s tých mála dní v roku keď nie je ani horúco ani chladno. Budeš sa snažiť každému kvetu dať presne toľko vody koľko potrebuje. A budeš rozmýšlať, jak na to tie kvety prišli, že budú mať také tvary a farby. Ako sa to stalo, že stojíš na planéte kde existuje toľko balkónov. Ako to, že vôbec niečo existuje. Bude sa Ti zdať, že si nad tým ešte nikdy nepremýšlal. A nebo bude krásne modré.

00000101007920110347299003000957

Ach pravidlá, pravidlá
drevené plavidlá
lepšie je
plaviť sa sám

Plaviť bez pravidiel
vlnami ľudských tiel
ľahšie než
zbaviť sa rán

V ukrutnom lejaku
sniť sen o majáku
naveky stratiť
cestu k Vám

Prechádzať s mačetou
trýznivou húštinou
pupočných šnúr a
lodných lán

V hrôze sa utopiť
a vtedy pochopiť,
že niekto druhý
bol tu pán

00000101007920110347299002979321

Včera som sa vracal asi o pol noci domov z Ruzinova. Na ulici bolo malo aut. Kazde druhe bol taxik. Preco, ale ist taxikom, ked mozem vyuzit svoju elektricenku a odviezt sa MHD dopravou... Cakal som teda na zastavke asi pol hodinu na nocny autobus 511.

Autobus sa konecne objavil.
Fajn, pomyslel som si, dokonca ide na minutu presne... a vraj mame zlu MHD.

Na moje sklamanie vsak autobus nezastavil. Mozno si pan vodic pomyslel, ze som jeden s tych ludi co na autobusovej zastavke o pol noci cakaju na nieco ine ako na autobus.

No po par sekundach autobus zastavil asi 300 metrov dalej od zastavky, a vystupila z neho nejaka pani, priamo pred jej dom.

Aj som sa za nim rozbehol, ale zbytocne, lebo hned ako pani vystupila autobus odisiel. Nuz niekoho odvezu az k dveram, a kvoli niekomu nestoji za to ani zastavit.
Neostavalo nic ine ako ist domov pesi. On zas ten Ruzinov neni az tak nekonecne dlhy jak vyzera, takze som asi za hodinku bol doma na Obchodnej.

00000101007920110347299002444968

Som v supermarkete. Vyložený na pulte. Neviem presne čo som, ale myslím, že som skôr ovocie ako zelenina. Ležím tu už dlho. Prečo si všetkých ostatných niekto kúpi, iba mňa nie? Možno je to tým, že som trochu iný ako ostatné ovocie okolo. Ak som hruška tak vyzerám príliš ako jablko. Ak som jablko tak vyzerám príliš jak hruška. Asi nie som moc lákavé ovocie. Žiaľ. Ale možno chutím lepšie než to ostatné. Keby som bol depresívne ovocie tak by som si myslel, že som z vnútra také isté ako ostatok a že na mne nie je nič výnimočné. Ale depresívne ovocie nemá nikto rád. Takže sa snažím prebiť pocit zbytočnosti a obyčajnosti tým, že si predstavujem, že vnútri som chutnejší než čokoľvek v tomto supermarkete. Trochu egománia, ja viem. Tak veľmi by som chcel, aby do mňa zaťala zuby. Chcel by som, aby znova prišla. Videl som ju v stredu. Možno, že aj dnes príde. Zdá sa, že nemám žiadnu šancu, že si ma vyberie, keď je nás tu toľko, ale potrebujem niečo potrebovať. Nádej niekedy presviedča osud silnými argumentmi.
Prichádza. Biele svetlo regálu sa odráža v jej očiach. Vyberá ma chladnými prstami z pultu a vkladá ma do mikroténového sáčku. Váži ma. Dáva na mňa nálepku – aby som vedel čo som. A potom ma vloží do nákupného košíka. V košíku to bude dosť hŕkať, celú cestu až k pokladni. A už si predstavujem ako sa veziem na pohyblivom páse. Ale tesne pred pokladňou sa zastaví. Pozrie sa na mňa a trošku sa zamračí. Tak jemne sa zamračí, že si to nikto iný nevšimne. Ale ja viem čo to znamená. Vezme ma znova do rúk. Jej prsty sú chladnejšie než predtým. Cítim ich aj cez ten mikrotén. Vyloží ma medzi zemiaky. Všimla si to. Nebol som úplne čerstvý. Ležal som tam príliš dlho a trochu som zhnil. Už si ma nikdy nikto nezoberie do košíku. Ale aj tak to bol najkrajší deň v mojom živote.

00000101007920110347299002386453

Poď sem chlapec, ty čo si tak strašne IN
nakŕm svojím IN stádo divých svíň
Je niečo hnilé v slove cool
mechanické stádo núl

Ty čo kážeš o pseudoumení
a nevidíš, že sám si umelý
ešte šesťdesiat rokov budeš listovať v bulvári,
aby si bol IN aj na smrteľnej posteli

Myslíš, že už si múdry snáď
keď každý okolo ťa má rád
no múdri ľudia majú viac nepriateľov
ako ty hraných úsmevov

Sladké farby tvojích šiat, tvojích pier
zlaté kľučky pokazených dvier
kde nejde o to čo cítiš,
ale ako vyzeráš
kde nejde o to kým si,
ale čo máš

00000101007920110347299002373757

Pokračovanie poviedky Prach

Na druhý deň prišla moja sestra aj s jej priateľom. Doniesla mi jej starý televízor, lebo ona si kúpila akýsi plazmový. Jej priateľ mi ho vyniesol do bytu, postavil ho do rohu, ani sa nič nepýtal a odišiel preč. Sestra tu ostala a od rána robí kvôli všetkému krik.
„Si nevážiš nič, iba tu sedíš a čakáš, že ti budú z neba padať pečené kačice do huby… alebo holuby“
„Ale veď ja si vážim…“
„Nevážiš, bordel tu máš… kde máš nábytok… sa zamestnaj niekde, uvedom sa trochu, skoncentruj… a mal by si si vymaľovať steny…“
„Vymaľovať steny?… hm neviem… mal by som skôr tie steny obložiť kartónmi od vajec…“
„Čo?“
„Kartónmi od vajec… aby tu boli lepšie akustické podmienky…“
„A načo ti budú? Chceš sa začať živiť ako pouličný umelec?“
„Nie… nie… ale to kvôli gospelovej skupine…“
„Čo ty spievaš v gospelovej skupine? Však ani do kostola nechodíš tak jak môžeš spievať v gospelovej skupine!?“
„Nie, nie ja tam nespievam… ale oni sem chodia nacvičovať… “
„Prečo by chodila gospelová skupina nacvičovať do tvojho bytu mi vysvetli… Asi sa ti tu začínajú množiť halucinogénne plesne keď si tu videl gospelovú skupinu…“
Nechápem prečo sa stále hnevá…. ale ona to určite nemyslí zle.
„Možno sa mi to iba snívalo… “
V poslednom čase som si neni ničím istý.
Ale aj tak keby som tie steny obložil tými kartónmi tak by sa im tu lepšie spievalo… možno by tu mohli nahrať aj nejaký album… A na zadnej strane by bolo poďakovanie pre mňa, že som im ho dovolil u mňa nahrať… to by bolo fajn… musím zohnať tie kartóny… pôjdem do supermarketu či tam nemajú nejaké zbytočné…
„Ale vieš čo ja sa už s tebou nebudem naťahovať. Mám aj nejaké povinnosti na rozdiel od teba. Prosím ťa aspoň tie dvere si daj opraviť, dobre.“
„Dám ich opraviť, neboj sa.“
Odišla.
Aké ticho nastalo… No, ale už môžem kľudne vstať, lebo teraz ma hlava bolí tak či tak. Hmm… ten televízor… načo mi bude… ktovie či mi vôbec ide elektrina…
Ide. Paráda. Chytá to síce ledva štyri stanice, ale aj tak paráda. Večer môžem pozerať správy, že čo sa deje vo svete… no… a bude zo mňa pesimista… neviem…
Akurát je v telke je debata s akýmsi ľavicovým politikom.
„ …najväčším nepriateľom štátu sú ľudia ktorí, môžu byť užitoční, ktorý by sa mohli zamestnať, ale miesto toho nečinne čakajú, že im štát dá nejakú podporu. A tu nehovorím o nejakých rasových menšinách… tu hovorím o ľuďoch ktorý nemajú záujem o realitu… viete.. hovorím o lenivcoch…“
Prepol som kanál. Ide nejaký dokument.
„Táto socha predstavuje človeka v životnej veľkosti obráteného hore nohami s hlavou zapichnutou v zemi. Autor ňou chcel vyjadriť, absurdnosť ľudí ktorý bezdôvodne utekajú pred realitou. Ďalším exponátom tejto výstavy je trúbiaca okrídlená…“
Vypol som to.
Odchádzam z bytu… musím urobiť niečo s tými dverami… ale aspoň som si neni neistý, že či som zamkol alebo nie…
Pred domom na chodníku nachádzam svoj chlebníček. Fakt mi ho niekto vyhodil z okna. Hmm, ale nejaký je špinavý. Aj prehnutý je naboku. Asi ho tu nechám. Nemôžem jesť s takéhoto chlebníčka. Je to nehygienické. A určite ho ošťal aj nejaký pes.
Jak som už na ulici, napadá ma jak vyzerám. No… biedne… Trochu si oprášim nohavice.
Došiel som do samoobsluhy. Našiel som tam dvere, ktoré vypadali na to, že sa za nimi budú nachádzať nejaký vedúci. Zaklopal som tam. Vyšiel chlapík, ktorý vyzeral ako vyhadzovač z krčmy U Masňáka. Aj som sa ho zľakol, tak som sa ho pýtal tak opatrne, zľaknuto:
„Dobrý deň prajem, že… ja by… by… som viete… prosím vás…. potreboval také kartóny od vajec… že či by ste nemali nejaké zbytočné…
„Také veľké kartóny štvorcové?“ povedal hlasno.
„Hej, hej presne také!“
„Nemáme.“
„Jasné jasné prepáčte, že som otravoval…“ povedal som vzďaľujúc sa.
„Hej! Kamoško! Sa skús opýtať tuná oproti. Tam je pekáreň, tak možno majú.“
Hneď jak to dopovedal, zabuchol za sebou dvere. Fajn, ale idem sa tam opýtať. Možno ho napadlo, že to chcem pre nejakú kapelu. Lebo v tomto oblečení vyzerám jak rocker na ceste do alkoholickej liečebne.
Prišiel som do pekárne. Vôňa pečiva. Až teraz som si uvedomil, aký som hladný. Predavač mi povedal že vedúci odišiel a že sa vráti za hodinu. Tak som ho čakal skoro dve hodiny na chodníku pred pekárňou. Došiel v takej bielej dodávke.
„Dobrý… dobrý… prosím vás ja zháňam také tie kartóny od vajec…“
„A to vám kto povedal že my tu také niečo máme?“
„Nikto.. nikto… len ma napadlo, že možno by ste mohli mať.“
„Viete čo pane, nemáme žiadne kartóny… dovidenia…“
„Hmm.. dovidenia…“
No fajn… kartóny sa nedajú zohnať… Ktovie s kade to tí hudobníci majú… Asi celý život jedia iba praženicu… a volské oči…
Keď tie kartóny sú dôležité, aby sa zvuk neodrážal a nerobil ozveny či čo… ale možno že im to nebude vadiť… tej skupine… gospelovej… teda…
Vraciam sa domov. Niekto mi zobral môj chlebníček. Nemal som ho nechávať na ulici. No ale aj tak bol špinavý a preliačený. Jak som vychádzal po schodisku hore zdalo sa mi, že počujem nejaké známe zvuky. Došiel som k dverám. Počkať. Moje dvere už nie sú pokazené? Super. Sestra ich asi dala opraviť. Akurát že… Sú zamknuté… Skúsim zaklopať. Nič… Zrazu som si uvedomil, že tie známe zvuky je hudba gospelovej kapely. Skúsim zazvoniť…. Zvonček nefunguje. Zas nemôže fungovať všetko. Zabúcham trochu silnejšie. Nič. Teda… gospelová kapela ma vyhodila z bytu. Neviem čo mám teraz robiť. Sestru nenájdem tá je ktovie kde… Idem za Ágim.
Došiel som k Ágimu. Našťastie zabudol, že včera povedal, že sa so mnou nebude baviť. Povedal som mu čo sa stalo.
„No, ale to by sa malo nejako riešiť, právne.“
„Budem sa súdiť s gospelovou kapelou?“
„No ja neviem. Vieš čo, poďme tam nejako ich s tade dostaneme a zistíme čo je to za ľudí.“
Cestou k môjmu domu, som bol presvedčený, že Ági to určite nejako vyrieši. Vyšli sme hore. Stále hrajú.
Ági najprv dôrazne zaklopal na dvere, ale nemalo to žiadnu odozvu.
„Vieš čo, ja vykopnem dvere.“ povedal a už si urobil aj tri kroky odstup na rozbeh.
„Počkaj.. počkaj… nemôžeš vykopnúť dvere. Možno akurát niečo nahrávajú a ty im do toho vletíš.“
„Prosím ťa však… nemôžeš každému všetko dovoliť… je to tvoj byt tak v ňom predsa chceš bývať nie?“
„Keď ja neviem..“
„Čo nevieš?“
„Nie som si istý či je ten byt môj… asi je… ale čo keď nie… ja neviem… nemôžem si spomenúť.“
„Vykopnem tie dvere a potom uvidíme.“
„Nechaj tak. Však oni niekedy vyjdú. Uvidíš.“
„Tak na nich zavolaj políciu alebo niečo, keď nechceš aby som vykopol tie dvere.“
„Nie… nie… odprevadím ťa domov Ági… poď…“
Prehovoril som ho.
„Vlastne hovoril som ti, že dnes odchádzam?“ spýtal sa ma Ági aj keď si bol podľa mňa istý, že mi to ešte nehovoril.
„Áno? A kedy sa vrátiš?“
„Za týždeň… v sobotu…“
Odprevadil som Ágiho domov. Potom som sa potuloval po vonku. Raz som skočil pozrieť do svojho domu. Ale stále tam hrajú…
Teraz sa zotmelo. Vlastne už je úplná tma. Ležím zabalený v dákej krabici. V temnej uličke ktorú osvetľuje pár žltých pouličných lámp. Je mi zima a som hladný. Pripadá mi to všetko také čudné… Cítim sa strašne unavený. Aj moja myseľ je unavená… keby nebola určite by som prišiel na nejaké jednoduché východisko s tejto situácie. Mám zavreté oči. Snažím sa zaspať. Snažím sa spánkom privolať ráno. Ale nejde to.
Zrazu počujem hlasy a kroky v inak tichej uličke. Myslím, že ako všetky ostatné aj tieto zvuky sa za chvíľu zase utíšia. Už sú úplne blízko. Nerozumiem. Neodchádzajú… Mám zavreté oči a som otočený k stene. Zrazu zacítim bolesť v boku. A skôr než som si to schopný uvedomiť prichádza druhá. Znova a znova. Oceľové špičky vysokých kožených bôt. Sú štyria alebo piati. Celá moja myseľ sa upiera len na to – vstať… Musím vstať… vstať a utiecť preč… Nie je čas uvedomovať si bolesť. Musím sa dostať preč… A ako sa snažím dvihnúť hlavu kopanec dopadá priamo na spánok. Ale ani to nie je dôvod prestať úporné úsilie vyslobodiť sa. Na chodník dopadá krv. Zo zvieracou húževnatosťou sa snažím postaviť sa a rozbehnúť sa preč. Kopanec dopadá do slabín. Rezignujem. Nedokážem sa oslobodiť. Telo sa poddáva bolesti. Myseľ uteká …ďaleko. Tam, kde ju už nikto nedobehne…

Precitám v miestnosti osvetlenej silnými neónovými lampami. Všetko je biele, obloženie stien, stoly, pokrývky. Je tu so mnou žena v bielom plášti. Je to sestrička z nemocnice, kde som ležal keď som bol malý. Handričkou namočenou v peroxide vodíka mi utiera krvavé rany na tvári. Je taká krásna. Som si istý, že je to ona. Nezostarla ani o deň.

00000101007920110347299002315556

Ležím na zemi, opretý o stenu vo svojom byte. Aspoň myslím, že je môj. Neviem. Vyzerá nejaký rozbitý. Ako môžem žiť v takomto byte? Všade sa váľa omietka a je tu samý prach a nemám ani pohovku ani posteľ. Nič – iba biely byt. Mám linku… kuchynskú… telefónnu mi už odpojili. Ale tá je rozbitá, tú už nikto nebude chcieť. Ale vôbec si nepamätám čo tu bolo včera… asi ples exekútorov. Ktovie koľko je hodín… asi už bude pomaly obed… mal by som ísť do jedálne… Škoda, že nikde nevidím svoj chlebníček… určite mi ho niekto vyhodil von oknom… Hrozné, že sem môže takto hocikto prísť… určite mám vyvalené dvere… mal by som sa ísť pozrieť… ale nechce sa mi vstávať… určite keď vstanem tak ma rozbolí hlava… radšej sa nebudem vôbec hýbať… Niekoho počujem… už ho aj vidím… Je to priateľ… volá sa Ági… veľký umelec… maliar…
„Ahoj Ági…“ zisťujem, že mám akýsi zachrípnutý hlas.
Len na mňa pozerá a kývne hlavou. Vyzerá nejaký utrápený.
„Pamätáš si na Helenin kolotoč?“ pýta sa ma.
„Helenin kolotoč.“ hneď sa mi vybaví jeho obraz ktorý som nikdy nevidel dokončený „..pamätám.“
Raz keď som bol u Ágiho… ukázal mi ten obraz… bol úžasný… som presvedčený, že jeho najlepší…
Mimochodom Ági predáva obrazy za stotisícové sumy.
„Včera som ho dokončil…“
„A… si s ním spokojný?“
„Bol som… bol dokonalý… ale potom som urobil jeden ťah štetcom a ten to celé pokazil… tak som ho spálil…“
„To máš tak… ide o to neurobiť ten posledný ťah… asi je ti ho ľúto?“ povedal som trochu ľahostajne napriek tomu, že som bol dosť vykoľajený s toho, že ten obraz už… neexistuje. Chudák Ági, je trošku emocionálne labilný.
„Ani nie… nejde o ten obraz… ide o to, že teraz už nemám žiaden cieľ… Načo žiť?“
„Ber to tak - že načo zomrieť.“
„Načo zomrieť hmm… jasne nemá to význam… ale nechápem prečo to tu celé potom je – svet a tak… načo nás Boh potom stvoril keď nemáme zmysel…“
Ági dáva zase existenciálne otázky… ťažko sa mi nad nimi rozmýšľa, keď som sa len teraz prebudil… ale nemôžem ho predsa uraziť…
„Asi to bude tak… že Boh keď robil človeka s prachu… tak asi na jedno zrniečko zabudol.“
„Možno dal jedno navyše…“ povedal, lebo sa mu to asi nejak asociovalo s tým posledným ťahom štetca ktorý mu zničil obraz.
Dobre, že Ági nie je Bohom… lebo by sme tu neboli… ale mne sa tu na svete páči, aj keď je ten svet nedokonalý… hodne nedokonalý…
„Nemal by si byť taký perfekcionista Ági… to ti nerobí dobre… ber veci prirodzene…“ povedal som mu.
„Ach… prirodzene… he… dneska sú všetci posadnutí prirodzenosťou… vôbec žiadna prirodzenosť neexistuje… všetko čo urobíš je neprirodzené… každý pohyb… každá veta…“
„Prirodzenosť neexistuje?“
„Tma… vákuum… nič… prázdnota… to je prirodzenosť… nie nejakí pohybujúci sa ľudia… stromy a celá príroda je pleseň na tejto planéte… nie… prirodzenosť neexistuje… určite nie tu…“
„Ági… Ági… hovoríš jak nejaký študentík čo počúva death metal… kašli na to - svet je krásny…“
„Svet je krásny hej? Tak svet je krásny! Nemôžem sa baviť s niekým kto si myslí, že svet je krásny… čo nepozeráš televízne noviny?“
„Veď nemám televízor… ale to neni o…“
„Čo neni… Je… Nemáš pravdu… neexistuje strašnejšie miesto než tento svet… a idem preč…“ ide von s miestnosti.
„Ináč… máš vyvalené dvere…“ zakričí s chodby a potom už len počujem ako schádza po schodoch dole.
Už ho poznám. Určite zase dostal nápad na nejaký obraz. Počul som to v jeho hlase… že má zase zmysel života – dokázať nám, že život nemá zmysel.
No… mal by som niekoho zavolať kvôli tým dverám už… ale nebudem vstávať… cítim sa akosi slabo… a unavene…
Prebúdzam sa v nemocnici… Som ešte dieťa… mám najviac tak jedenásť rokov… vedľa na stolíku leží pomarančový džús a angličák… Ten angličák mi doniesla mama… mám ho rád… Je noc… Keby som sa pozrel cez okno videl by som oblohu plnú hviezd… Prichádza sestrička…Taká veľmi milá sestrička… Má zo sebou skúmavku…
„Musíš trošku nacikať, do skúmavky… poď…“
Idem aj zo skúmavkou do kúpeľne.
„Keď to nejde…“ hovorím
„Pusti si vodu v umývadielku a pozeraj sa na ňu…“
Spravil som to – a naozaj to funguje… Nacikal som skoro plnú skúmavku…
Prebúdzam sa zasa vo svojom byte. Zvláštny sen… skoro by som si prial byť tam v tej nemocnici než tu v tomto byte… To som bol ešte dieťa a mal som elán… teraz tu len ležím a nechce sa mi ani vstať lebo sa bojím, že ma s toho rozbolí hlava… A tak tu len sedím a čakám až príde… gospelová kapela… počkať gospelová kapela? Čo robí gospelová kapela v mojom byte? To je tým, že mám vyrazené dvere.. potom si tu môže hocikto prísť… Ale je mi to jedno… sedím a pozerám ako spievajú… pekne spievajú…
„Hosana hejsana sana sana ho!“
A potom možno zaspievajú aj Ó happy day… tú mám rád… Ó happy day…

Pokračovanie poviedky Prach (cast 2)