Som v supermarkete. Vyložený na pulte. Neviem presne čo som, ale myslím, že som skôr ovocie ako zelenina. Ležím tu už dlho. Prečo si všetkých ostatných niekto kúpi, iba mňa nie? Možno je to tým, že som trochu iný ako ostatné ovocie okolo. Ak som hruška tak vyzerám príliš ako jablko. Ak som jablko tak vyzerám príliš jak hruška. Asi nie som moc lákavé ovocie. Žiaľ. Ale možno chutím lepšie než to ostatné. Keby som bol depresívne ovocie tak by som si myslel, že som z vnútra také isté ako ostatok a že na mne nie je nič výnimočné. Ale depresívne ovocie nemá nikto rád. Takže sa snažím prebiť pocit zbytočnosti a obyčajnosti tým, že si predstavujem, že vnútri som chutnejší než čokoľvek v tomto supermarkete. Trochu egománia, ja viem. Tak veľmi by som chcel, aby do mňa zaťala zuby. Chcel by som, aby znova prišla. Videl som ju v stredu. Možno, že aj dnes príde. Zdá sa, že nemám žiadnu šancu, že si ma vyberie, keď je nás tu toľko, ale potrebujem niečo potrebovať. Nádej niekedy presviedča osud silnými argumentmi.
Prichádza. Biele svetlo regálu sa odráža v jej očiach. Vyberá ma chladnými prstami z pultu a vkladá ma do mikroténového sáčku. Váži ma. Dáva na mňa nálepku – aby som vedel čo som. A potom ma vloží do nákupného košíka. V košíku to bude dosť hŕkať, celú cestu až k pokladni. A už si predstavujem ako sa veziem na pohyblivom páse. Ale tesne pred pokladňou sa zastaví. Pozrie sa na mňa a trošku sa zamračí. Tak jemne sa zamračí, že si to nikto iný nevšimne. Ale ja viem čo to znamená. Vezme ma znova do rúk. Jej prsty sú chladnejšie než predtým. Cítim ich aj cez ten mikrotén. Vyloží ma medzi zemiaky. Všimla si to. Nebol som úplne čerstvý. Ležal som tam príliš dlho a trochu som zhnil. Už si ma nikdy nikto nezoberie do košíku. Ale aj tak to bol najkrajší deň v mojom živote.