Ležím na zemi, opretý o stenu vo svojom byte. Aspoň myslím, že je môj. Neviem. Vyzerá nejaký rozbitý. Ako môžem žiť v takomto byte? Všade sa váľa omietka a je tu samý prach a nemám ani pohovku ani posteľ. Nič – iba biely byt. Mám linku… kuchynskú… telefónnu mi už odpojili. Ale tá je rozbitá, tú už nikto nebude chcieť. Ale vôbec si nepamätám čo tu bolo včera… asi ples exekútorov. Ktovie koľko je hodín… asi už bude pomaly obed… mal by som ísť do jedálne… Škoda, že nikde nevidím svoj chlebníček… určite mi ho niekto vyhodil von oknom… Hrozné, že sem môže takto hocikto prísť… určite mám vyvalené dvere… mal by som sa ísť pozrieť… ale nechce sa mi vstávať… určite keď vstanem tak ma rozbolí hlava… radšej sa nebudem vôbec hýbať… Niekoho počujem… už ho aj vidím… Je to priateľ… volá sa Ági… veľký umelec… maliar…
„Ahoj Ági…“ zisťujem, že mám akýsi zachrípnutý hlas.
Len na mňa pozerá a kývne hlavou. Vyzerá nejaký utrápený.
„Pamätáš si na Helenin kolotoč?“ pýta sa ma.
„Helenin kolotoč.“ hneď sa mi vybaví jeho obraz ktorý som nikdy nevidel dokončený „..pamätám.“
Raz keď som bol u Ágiho… ukázal mi ten obraz… bol úžasný… som presvedčený, že jeho najlepší…
Mimochodom Ági predáva obrazy za stotisícové sumy.
„Včera som ho dokončil…“
„A… si s ním spokojný?“
„Bol som… bol dokonalý… ale potom som urobil jeden ťah štetcom a ten to celé pokazil… tak som ho spálil…“
„To máš tak… ide o to neurobiť ten posledný ťah… asi je ti ho ľúto?“ povedal som trochu ľahostajne napriek tomu, že som bol dosť vykoľajený s toho, že ten obraz už… neexistuje. Chudák Ági, je trošku emocionálne labilný.
„Ani nie… nejde o ten obraz… ide o to, že teraz už nemám žiaden cieľ… Načo žiť?“
„Ber to tak - že načo zomrieť.“
„Načo zomrieť hmm… jasne nemá to význam… ale nechápem prečo to tu celé potom je – svet a tak… načo nás Boh potom stvoril keď nemáme zmysel…“
Ági dáva zase existenciálne otázky… ťažko sa mi nad nimi rozmýšľa, keď som sa len teraz prebudil… ale nemôžem ho predsa uraziť…
„Asi to bude tak… že Boh keď robil človeka s prachu… tak asi na jedno zrniečko zabudol.“
„Možno dal jedno navyše…“ povedal, lebo sa mu to asi nejak asociovalo s tým posledným ťahom štetca ktorý mu zničil obraz.
Dobre, že Ági nie je Bohom… lebo by sme tu neboli… ale mne sa tu na svete páči, aj keď je ten svet nedokonalý… hodne nedokonalý…
„Nemal by si byť taký perfekcionista Ági… to ti nerobí dobre… ber veci prirodzene…“ povedal som mu.
„Ach… prirodzene… he… dneska sú všetci posadnutí prirodzenosťou… vôbec žiadna prirodzenosť neexistuje… všetko čo urobíš je neprirodzené… každý pohyb… každá veta…“
„Prirodzenosť neexistuje?“
„Tma… vákuum… nič… prázdnota… to je prirodzenosť… nie nejakí pohybujúci sa ľudia… stromy a celá príroda je pleseň na tejto planéte… nie… prirodzenosť neexistuje… určite nie tu…“
„Ági… Ági… hovoríš jak nejaký študentík čo počúva death metal… kašli na to - svet je krásny…“
„Svet je krásny hej? Tak svet je krásny! Nemôžem sa baviť s niekým kto si myslí, že svet je krásny… čo nepozeráš televízne noviny?“
„Veď nemám televízor… ale to neni o…“
„Čo neni… Je… Nemáš pravdu… neexistuje strašnejšie miesto než tento svet… a idem preč…“ ide von s miestnosti.
„Ináč… máš vyvalené dvere…“ zakričí s chodby a potom už len počujem ako schádza po schodoch dole.
Už ho poznám. Určite zase dostal nápad na nejaký obraz. Počul som to v jeho hlase… že má zase zmysel života – dokázať nám, že život nemá zmysel.
No… mal by som niekoho zavolať kvôli tým dverám už… ale nebudem vstávať… cítim sa akosi slabo… a unavene…
Prebúdzam sa v nemocnici… Som ešte dieťa… mám najviac tak jedenásť rokov… vedľa na stolíku leží pomarančový džús a angličák… Ten angličák mi doniesla mama… mám ho rád… Je noc… Keby som sa pozrel cez okno videl by som oblohu plnú hviezd… Prichádza sestrička…Taká veľmi milá sestrička… Má zo sebou skúmavku…
„Musíš trošku nacikať, do skúmavky… poď…“
Idem aj zo skúmavkou do kúpeľne.
„Keď to nejde…“ hovorím
„Pusti si vodu v umývadielku a pozeraj sa na ňu…“
Spravil som to – a naozaj to funguje… Nacikal som skoro plnú skúmavku…
Prebúdzam sa zasa vo svojom byte. Zvláštny sen… skoro by som si prial byť tam v tej nemocnici než tu v tomto byte… To som bol ešte dieťa a mal som elán… teraz tu len ležím a nechce sa mi ani vstať lebo sa bojím, že ma s toho rozbolí hlava… A tak tu len sedím a čakám až príde… gospelová kapela… počkať gospelová kapela? Čo robí gospelová kapela v mojom byte? To je tým, že mám vyrazené dvere.. potom si tu môže hocikto prísť… Ale je mi to jedno… sedím a pozerám ako spievajú… pekne spievajú…
„Hosana hejsana sana sana ho!“
A potom možno zaspievajú aj Ó happy day… tú mám rád… Ó happy day…


Pokračovanie poviedky Prach (cast 2)