Nastupujem do skoro prázdneho trolejbusu a sadám si do posledného radu na stredné sedadlo. Rád sedím úplne vzadu. Myslím, že preto, lebo tak vidím na všetkých ľudí predo mnou. Nemám rád, keď niekto sedí za mnou. Zvlášť, keď si všimnem, že je to nejaký agresívne vyzerajúci človek. Potom si celú cestu predstavujem, že ma podreže alebo uškrtí. Takže, keď nie je miesto vzadu tak radšej stojím.
Ale tento trolejbus je skoro prázdny. Pár dôchodcov vpredu, ale inak nikto. Je slnečná nedeľa. Keď niekam idete v slnečnú nedeľu chce sa vám zívnuť, teda mne sa chce vždy. Všetky obchody sú zavreté, nič sa nedeje, nikto sa nikam neponáhľa.
Vždy sa mi nedeľa zdala najdlhšia zo všetkých dní v týždni. V piatok môže ísť človek do mesta, v sobotu má kopec práce, ale nedeľa je akosi navyše. Možno preto sa ľudia rozhodli, že v nedeľu budú chodiť do kostola, lebo vtedy fakt nie je čo robiť.
Nie, že by som chcel začať chodiť do kostola, pochybujem, že by mi to skrátilo ten deň.
Vystupujem až na konečnej, takže je predo mnou ešte dlhá cesta. Každopádne mám rád trolejbusy.
Kedysi som napísal poviedku o meste v ktorom chodili zlaté trolejbusy vykladané drahokamami a ľudia tam chodili v parádnych oblekoch ako rockeri zo sedemdesiatych rokov a nosili cylindre a to mesto bolo akože tajomná skrýša všebohatých ľudí a bolo na brehu mora a hlavný hrdina sa tam dostal náhodou na oranžovej smetiarskej lodi, ktorá ho zachránila z ostrova, kde bola len jedna palma a jeden smetný kôš a tá smetiarska loď sa na tom malom ostrove musela pre ten kôš zastaviť a tak sa ten hrdina dostal na tú loď a ňou do toho tajného mesta, ale v ňom bol nezvaný hosť a potom ho tam zatkli a odsúdili do väzenia. Tak som to napísal, ale myslím, že to bola kravina, lebo žiadne smetiarske lode asi neexistujú a to tajomné mesto by mi tiež nikto neuveril. Keď je niečomu ťažké uveriť, je to väčšinou kravina.
Môj spolužiak Erik sa vždy hnevá na nejaký film, keď sú v ňom logické diery. Dosť často o tom rozpráva. Skoro na každý film, ktorý videl, pozná niečo čo je tam nesprávne, alebo je tam nejaká logická diera a tak. Ja už si to všetko nepamätám, mne sa takú vec tak často nedarí všimnúť, ale keď by vás to zaujímalo tak sa ho kľudne spýtajte na hocijaký film a on vám povie čo je v ňom nereálne a tak. Zase som celkom požmolil lístok vo vačku. Snáď nedojde revízor, nerád sa naťahujem kvôli takým veciam.
Zastavili sme na zástavke na ktorej nastúpil nejaký starý pán prednými dverami a čosi sa spýtal vodiča, ale to som nerozumel čo bolo, lebo sedím celkom vzadu a potom si ten pán sadol na prvé sedadlo.
To som si všimol len tak pomimo, lebo zadnými dverami nastúpila strašne pekná baba - a čo ma vyviedlo z miery sadla si rovno napravo vedľa mňa akoby celý ten trolejbus nebol prázdny. Teda, neviem čo robíte vy, keď si vedľa vás sadne strašne pekná baba v prázdnom autobuse, ale ja sa snažím vôbec sa na ňu nepozerať. Teda trochu sa pozerám okolo, aby to nebolo čudné, alebo sa raz pozriem doprava, akože ma tam dačo zaujalo, lebo je tam nejaký oznam alebo billboard ktorý si chcem prečítať, ale poviem vám, že keď sa takto rýchlo pozriete, vôbec nevidíte toho vedľa vás, tak jak by ste si predstavovali že by ste ho videli. No a potom ma napadne, že určite si to tá baba všimla, že som sa tváril, že si chcem prečítať čosi na billboarde a pritom som sa chcel pozrieť na ňu, a určite mi povie, že „Čo čumíš?“ lebo to mi raz povedala jedna baba na základnej škole, keď som sa zahľadel a ona si myslela, že to som sa zahľadel na ňu. No ale jak som na to myslel tak som dostal strach, že som sa určite začal červenať z toho, že som sa na ňu chcel tak pozrieť a vôbec z toho, že si musela akurát sadnúť vedľa mňa v tom prázdnom trolejbuse. Tak som sa už pozeral iba doľava a dúfal som, že nemám červené uši, lebo to si niekedy ľudia všimnú, a potom sa z toho smejú a potom sa cítite trápne a snažíte sa povedať nejakú vetu, ktorá vás z toho vyslobodí a vôbec to nevyjde a tie debilné uši máte ešte červenšie a tak. Skúsim sa trochu pohnúť doľava, aby som nesedel tak celkom pri tej babe i keď ona si sem sadla, nie ja, ale to jej zas nemôžte vyčítať, takéto dievčatá myslia na úplne iné veci v takýto deň a vôbec nemajú čas si všímať jak blízko si vedľa koho sadajú a už vôbec ich nezaujíma na ktoré miesto si sadnú, bárs aj v prázdnom autobuse a keby ste boli naivný tak by ste si mysleli, že keď si sadnú vedľa vás tak je to určite preto, lebo sa im páčite alebo tak, ale keď máte trochu rozumu tak viete, že oni rozmýšľajú nad celkom inými vecami ako nad tým vedľa koho si sadajú.
No a ako sa snažím pohnúť trochu doľava tak si zrazu všímam, že ma prišíva ihlou a niťou k sedadlu a že už mám prišitú skoro celú jednu stranu k tomu sedadlu. Vôbec som si nevšimol, že má ihlu a niť, ale dievčatá na rozdiel od chalanov majú všelijaké kabelky a v tých môžu mať veci čo by sa vám ani nesnívalo, že by mohli nosiť pri sebe, a tak toto dievča malo v tej kabelke akurát ihlu a niť a asi jej napadlo, že ju nemá na čo využiť, tak jej prišlo vtipné prišiť niekoho vedľa seba k sedadlu, alebo sa stavila s kamarátkami, že prišije niekoho v trolejbuse k sedadlu a potom si to odfotí na mobil. Hej, tak to určite bude. Došiel som na to, myslím si, keď presne v tej chvíli padne na trolejbuse palica a ten sa zastaví a trolejbusár si natiahne takú veľmi špinavú rukavicu a vybehne von a ja zakloním hlavu dozadu, aby som videl ako bude dávať palicu naspäť, lebo sa nemôžem otočiť, keďže som prišitý a všimnem si akú má nebo výraznú farbu a začujem ako sa ma tá pekná baba pýta: „Nechceš ísť so mnou o týždeň na stužkovú?“ a o chvíľu: „Sorry, že som ťa prišila.“

To sú veci nad ktorými keď rozmýšľate, tak sa vám nedarí zaspať aj keď sa z poschodia pod vami celú noc nevalia také čudné zvuky ako práve dnes u mňa. Nemôžem ani na toho človeka zavolať políciu za rušenie nočného kľudu, pretože pred pár dňami hneď jak rodičia odišli, som tu mal párty a robili sme hluk až do rána a vôbec nám nikto neprišiel vynadať, takže by som mal zlé svedomie, keby som na nich ja zavolal niekoho, alebo im šiel vynadať. Ale noc je to strašne, strašne dlhá. Raz som nemohol spať a dal som si štyri paralény a hneď som zaspal, ale keď som to v škole povedal Erikovi tak mi povedal, že si tým pokazím pečeň a čo ja viem ešte čo, tak od vtedy už nejem paralény. Ale zas ako som mu to povedal, to nebola celkom pravda, lebo ja som si tie paralény zobral len preto, lebo ma bolel zub, ale o tom sa ľudom nehovorí, že vás bolí zub, lebo potom si myslia, že nemáte dobrú zubnú hygienu a ja náhodou mám dobrú zubnú hygienu a nechcem, aby si niekto myslel, že nie.
Každopádne viem, že z tých štyroch paralénov som hneď zaspal a potom ma to napadlo, tak som mu to povedal, ale nabudúce keď ma napadne povedať niekomu čo som si zobral, tak už mu to nepoviem, lebo potom si o vás ľudia myslia, že furt beriete dáke lieky a paralény na spanie a vy im nemôžte povedať, že ste to zobrali iba kvôli boľavému zubu. No, ale sami vidíte, že mi myšlienky behajú kade-tade a preto neviem zaspať. Niektorí ľudia odporúčajú, že máte robiť nejakú monotónnu vec - napríklad počítať ovečky. Už som to viac krát skúšal, ale nemalo to žiaden efekt. Keď ma náhodou stretnete a spomeniete si na to, tak mi povedzte či ste niekedy zaspali od počítania imaginárnych ovečiek, lebo mne sa to nikdy nepodarilo a chcel by som vedieť, či niekomu hej.
Napríklad raz keď som počítal tie ovečky tak som si predstavil, že pri nich behá taký strašne pojašený pes s dlhými ušami a stále breše a snaží sa tie ovce naviesť kam majú ísť, ale tie ovce sú strašne flegmatické a keď by im ten pes skákal aj po nose tak by si ho vôbec nevšímali, prípadne by na neho len hodili očkom a ten pes by z toho bol iba smutný, že na neho len tak pohŕdavo hodia očkom a idú ďalej celkom inam než majú.
Vôbec - psy sú dosť rozumné, to sa musí povedať. Keby nejaký mimozemšťan videl, že za nimi v parku beháme a zbierame po nich do papierového sáčku exkrementy, tak by nadviazal kontakt najprv s nimi, lebo by si myslel, že to oni tu vládnu. Nakoniec veď, vo vesmíre bol najprv pes až potom človek. Teraz sa čudujeme prečo nie je na žiadnej planéte v našej sústave život a pritom sme tam vystrelili psa a kto niečo vie o psoch, tak vám povie, že psy požerú čo len nájdu a vôbec sa nezastavia. A potom sme tam vystrelili ešte dáku opicu, myslím. Neviem prečo zrovna tieto zvieratá. Napríklad ja by som vystrelil do vesmíru páva - to by bolo super. Predstavte si páva ako sa vznešene prechádza po Mesiaci. Myslím, že by musel mať špeciálny skafander, ale zas za tú srandu by to stálo - mať páva na mesiaci. Napríklad kenguru by som len tak na Mesiac nepustil, tá by mohla vyskočiť príliš vysoko a z toho Mesiaca uletieť - takže keď tak, tak by som jej dal malú šnúrku na nohu, aby som ju mohol za ňu stiahnuť dole, aby neuletela do vesmíru, keď by vyskočila príliš vysoko. V budúcnosti možno budete mať miesto Kanárskych ostrovov a Kréty a Seychelov a poznávacieho zájazdu do Paríža alebo Londýna aj možnosť ísť na Mesiac na dovolenku v takom malom drevenom zrube pri Mori pokoja. Okolo neho by poskakoval páv a kengura by sa tam vznášala na šnúrke. Ja som napríklad nechodil nikdy s rodičmi na dovolenky do Talianska a Francúzska a tak, lebo je tam vždy hluk a všetci tam kričia na seba. Ale k Moru pokoja by som šiel. Tam by bolo fajn a bola by to pravda, že by tam bol pokoj a ticho, lebo vo vesmíre sa zvuk nešíri a na Mesiaci nie je atmosféra, takže tam asi tiež nie. Presne to by som teraz chcel - byť na Mesiaci v tichu - ale nie... ja musím počúvať tých magorov, čo celú noc vydávajú tie divné ťahavé pazvuky a bolí ma z toho hlava. Myslím, že to púšťajú z nejakého rádia alebo tak. Ale tie parelény si nedám, to sa nebojte.

Čakanie v čakárni ma ubíja. Strašne dlho to trvá. Ona aspoň sedí na lavičke, ale ja tu musím celý čas čupieť, lebo už nikde nie je miesto. Stena oproti je vyložená takými malými kockami. Keď spočítam všetky v rade a všetky v stĺpci, tak budem vedieť, koľko ich tam presne je. Ale dakto, tuším Erik, mi povedal, že nezmyselne počítať niečo, je príznak psychopatie. Aj tak tu nie je čo iné robiť. Keby tu aspoň bolo ticho, ale na nižšom poschodí čosi opravujú. Znie to, akoby rezali do železa, alebo čo. Keď sa postavím, budú ma určite z toho čupenia bolieť nohy. Vôbec neviem podľa čoho sa tu vlastne určuje, kto je na rade a kedy ju zavolajú dnu. Ale keď ju zavolajú, všetci budú v bielom a čím vážnejšie sa budú tváriť, tým sa ona bude tváriť menej zainteresovane. Vlastne sa bude tváriť, že ju to vôbec nezaujíma. A keď budú príliš vážni, tak tam vôbec nepôjde, alebo bude mať oči vyvrátené do stropu a bude si hmkať nejakú melódiu. Povedia jej, že ten jed je skoro bez chuti, alebo len s nepatrným nádychom vlašských orechov a že ten nádych je ťažké rozpoznať v bielom víne a byť si istý, že s tým vínom niečo nebolo v poriadku.

Stále nemôžem zaspať. Myslím, že keď nepôjdem dole povedať niečo tým čo robia ten hluk, tak asi nikdy neprestanú. Je tu hrozný vzduch, keď sa vrátim musím tu vyvetrať. Dám si šľapky a zídem dole. Nebudem im nadávať, iba im poviem, že nemôžem spať. Možno to bude stačiť. Na chodbe je tma a myslím, že svetlo ani nefunguje. Ale mohol som sa obuť a nie ísť iba v týchto šľapkách. A mohol som si obliecť niečo slušnejšie a nie ísť v pyžame. Dole sú iba jedny dvere a vedľa nich zvonček. Keď ho stlačím, čosi začne bzučať. Skúsim teda otvoriť dvere a k môjmu prekvapeniu sa to dá. Za dverami je hneď stena v ktorej je diera asi vo výške pása, cez ktorú sa musím preplaziť, aby som sa dostal dovnútra. Musím si tie šľapky nechať tu a ísť dnu bosí. Prečo je tá diera tak úzka? Musím sa priznať, že mám trochu strach z takýchto uzavretých priestorov. Ktovie, ako by som sa z tadeto dostal, keby som musel zrazu rýchlo utiecť. Nesmiem dostať paniku - to je najdôležitejšie. Už som aj tak skoro na konci. Zrazu vidím oproti sebe tvár čudného pána v cylindri s fúzami. Zľakol som sa musím sa priznať, ale keď mi podal ruku a pomohol mi von, prestal som sa báť. Zdá sa, že tu je len jedna miestnosť. Na každej stene sú červené závesy z draho vyzerajúcej látky. Vyzerajú byť strašne ťažké, žiadne svetlo cez ne neprejde. Ten pán má famózny frak. V strede miestnosti je to čo mi berie spánok - theremin. Pohne rukou smerom k cievke a theremin vydá ten zvuk, ktorý počúvam celú noc. Usmeje sa na mňa. Neviem či ste si všimli, ale ľudia s fúzami majú veľmi potmehúdsky úsmev. Asi preto existuje to slovné spojenie „Usmievať sa popod fúzy“, lebo to niekomu dávnejšie tiež prišlo veľmi potmehúdske, keď sa na neho usmial niekto s fúzmi.
„Chceš si to vyskúšať?“ povie „...hrať je na tom dosť ťažké, ale vyskúšať si to môžeš.“
„Prečo hráte tak neskoro v noci?“
Zarazí sa.
„Aha... Prepáč, vôbec nemám prehľad o čase.“
Uvedomujem si, že takto to tu asi vyzerá celý deň. Nikde tu nemá hodiny.
„Cvičím na zajtrajší koncert vo filharmónií.“
„Ako budete vedieť, že už je zajtra, keď neviete ani či je deň alebo noc?“
„Fakt si to nechceš skúsiť?“
Ustúpi vedľa a ja sa postavím k thereminu. Pohnem rukou tak ako to robil on. Potom znova trochu inak a theremin vydá iný zvuk. Potom zase držím ruku pri cievke a pomaly ju odďaľujem. Dosť sa mi to páči. Ten pán vo fraku sa dosť teší, že ma to chytilo. Fakt je to sranda. Musíte si to niekedy skúsiť, keď budete mať možnosť. Ale hrať na to noty je dosť ťažké, to je fakt.

Sedíme na schodoch oproti tomu domu. Čierna noc sa mihotá svetlami hasičských áut. Je tu aj polícia a sanitky. Sedí vedľa mňa, zabalená vo veľkej osuške. Vlasy má stále trochu mokré. Ešte, že je taká horúca noc.
„Musím ti niečo povedať“ hovorí.
Len sa na ňu pozerám a čakám čo povie, aj keď tuším čo to bude.
„To ja som ťa otrávila“ povie bez váhania. „Ja som ťa otrávila“ znie v mojej hlave dokola ako bombastické vyvrcholenie muzikálu. S každým opakovaním tie slová strácajú význam, až nakoniec znejú iba ako akési utíchajúce decrescendo nesúce sa nocou. Myslím, že som mimovoľne na chvíľu zadržal dych.
„Stále si vravel, že sa chceš so mnou oženiť vo hvezdárni.“ znie z jej úst ako šibnutý úder do činely trhajúci príjemné nočné decrescendo na tisíc kúskov.
„Povedal som, že som raz odpadol vo hvezdárni...“
„...a na svadbe.“ doplní ma s vyčítavým výrazom.
Vôbec ma nenapadlo, že sa to tak dá vyložiť. Ako jej mám povedať, že som vravel iba takú historku a že som sa vôbec nič iné nesnažil naznačiť... Myslím, že keby som sa niečo snažil vysvetliť, asi by som o tom len dokola hovoril a malo by to presne opačný efekt. Už spolu asi nikam nepôjdeme. Budem tu s ňou sedieť a potom obaja odídeme a všetky tie sirény stíchnu.

Večer zato začal parádne. Mala na sebe krásne béžové šaty, strieborný náhrdelník a mala famózne upravené vlasy. Bol som strašne nervózny, keď oproti mne sedela a popíjala so mnou biele víno.
„Je tu vydýchaný vzduch“ povedal som.
Neodpovedala, tak som pokračoval „Raz som bol na jednej svadbe a bol tam strašne vydýchaný vzduch. V strede tej svadby som odpadol. Normálne som padol na papuľu. Kamarát mi potom vravel, že musel ľuďom okolo hovoriť, že vôbec nemám epilepsiu, aj keď on sám si vraj myslel, že som to spravil naschvál. Ale to som nespravil, len tam bol zlý vzduch.“
Stále nič nepovedala.
„A potom som raz odpadol vo hvezdárni, boli sme tam so školou a nahnali nás asi tridsiatich do takej malej miestnosti, kde zhasnú a ukazujú vám na strope nočnú oblohu. No a tam som tiež odpadol.“
Zasmial som sa, ale bol som ešte nervóznejší, že stále neodpovedá. Odišiel som na chvíľu na záchod. Vypil som asi priveľa toho vína. Keď som sa vrátil mala už zhovorčivejšiu náladu, ale hneď ako som dopil pohár všetko sa zvrtlo. Hlava sa mi strašne točila, asi z toho vína. Vždy som si myslel, že keď sa niekomu točí hlava tak sa točí vodorovne, ale mne sa točí, akoby som bol na obrovskom ruskom kole - zhora nadol. Dakto zapálil závesy. Asi cigaretou. Všetci utekajú preč. Je tu príliš veľa dymu a žiaden vzduch. Zahmlilo sa mi pred očami.

Prebúdzam sa už o pol siedmej ráno vo vani v kúpeľni. Mám v nej aj perinu a tak. Odnesiem ju späť na svoju posteľ, otvorím tam okno a budem sa z neho pozerať na ulicu. Mám strašne rád ranný vzduch. Keď sa zobudíte po dlhej noci s mizerným spánkom a čudnými snami - je to akoby ste sa zrazu vynorili nad hladinu. Spomínam si, že som si do tej vane včera nakoniec ľahol, lebo všade inde som stále počul toho pána hrať na theremine. Ale nezazlievam mu to - má dneska veľký deň vo filharmónií. Vlastne aj ja mám - dnes je tá stužková tej dievčiny, ktorú som stretol pred týždňom v trolejbuse. Dohodli sme sa, že dôjdem o pol ôsmej na zastávku pri jazere. Presne viem kde to je. Som zvedavý, čo si o mne pomyslí. Keby sa so mnou chcela ešte stretnúť, raz by som ju vzal do dediny, kde bývajú moji starí rodičia. Majú tam historickú železnicu. Ukázal by som jej ručnú drezínu - je to malý vagón, ktorý poháňajú dvaja oproti sebe stojaci ľudia rukami. Vie to nabrať poriadnu rýchlosť, keď sa snažíte. Vôbec sa to nezdá na takú malú drezínu. Rútili by sme sa tým nekonečným údolím a pozerali si do očí. Keď by zapadalo slnko, dýchali by sme strašne zhlboka. A potom, keď by sme z nej nakoniec zosadli a nad sebou by sme mali len hviezdnu oblohu, kráčalo by sa nám strašne ľahko - ako pávom na Mesiaci.