Pokračovanie poviedky Prach

Na druhý deň prišla moja sestra aj s jej priateľom. Doniesla mi jej starý televízor, lebo ona si kúpila akýsi plazmový. Jej priateľ mi ho vyniesol do bytu, postavil ho do rohu, ani sa nič nepýtal a odišiel preč. Sestra tu ostala a od rána robí kvôli všetkému krik.
„Si nevážiš nič, iba tu sedíš a čakáš, že ti budú z neba padať pečené kačice do huby… alebo holuby“
„Ale veď ja si vážim…“
„Nevážiš, bordel tu máš… kde máš nábytok… sa zamestnaj niekde, uvedom sa trochu, skoncentruj… a mal by si si vymaľovať steny…“
„Vymaľovať steny?… hm neviem… mal by som skôr tie steny obložiť kartónmi od vajec…“
„Čo?“
„Kartónmi od vajec… aby tu boli lepšie akustické podmienky…“
„A načo ti budú? Chceš sa začať živiť ako pouličný umelec?“
„Nie… nie… ale to kvôli gospelovej skupine…“
„Čo ty spievaš v gospelovej skupine? Však ani do kostola nechodíš tak jak môžeš spievať v gospelovej skupine!?“
„Nie, nie ja tam nespievam… ale oni sem chodia nacvičovať… “
„Prečo by chodila gospelová skupina nacvičovať do tvojho bytu mi vysvetli… Asi sa ti tu začínajú množiť halucinogénne plesne keď si tu videl gospelovú skupinu…“
Nechápem prečo sa stále hnevá…. ale ona to určite nemyslí zle.
„Možno sa mi to iba snívalo… “
V poslednom čase som si neni ničím istý.
Ale aj tak keby som tie steny obložil tými kartónmi tak by sa im tu lepšie spievalo… možno by tu mohli nahrať aj nejaký album… A na zadnej strane by bolo poďakovanie pre mňa, že som im ho dovolil u mňa nahrať… to by bolo fajn… musím zohnať tie kartóny… pôjdem do supermarketu či tam nemajú nejaké zbytočné…
„Ale vieš čo ja sa už s tebou nebudem naťahovať. Mám aj nejaké povinnosti na rozdiel od teba. Prosím ťa aspoň tie dvere si daj opraviť, dobre.“
„Dám ich opraviť, neboj sa.“
Odišla.
Aké ticho nastalo… No, ale už môžem kľudne vstať, lebo teraz ma hlava bolí tak či tak. Hmm… ten televízor… načo mi bude… ktovie či mi vôbec ide elektrina…
Ide. Paráda. Chytá to síce ledva štyri stanice, ale aj tak paráda. Večer môžem pozerať správy, že čo sa deje vo svete… no… a bude zo mňa pesimista… neviem…
Akurát je v telke je debata s akýmsi ľavicovým politikom.
„ …najväčším nepriateľom štátu sú ľudia ktorí, môžu byť užitoční, ktorý by sa mohli zamestnať, ale miesto toho nečinne čakajú, že im štát dá nejakú podporu. A tu nehovorím o nejakých rasových menšinách… tu hovorím o ľuďoch ktorý nemajú záujem o realitu… viete.. hovorím o lenivcoch…“
Prepol som kanál. Ide nejaký dokument.
„Táto socha predstavuje človeka v životnej veľkosti obráteného hore nohami s hlavou zapichnutou v zemi. Autor ňou chcel vyjadriť, absurdnosť ľudí ktorý bezdôvodne utekajú pred realitou. Ďalším exponátom tejto výstavy je trúbiaca okrídlená…“
Vypol som to.
Odchádzam z bytu… musím urobiť niečo s tými dverami… ale aspoň som si neni neistý, že či som zamkol alebo nie…
Pred domom na chodníku nachádzam svoj chlebníček. Fakt mi ho niekto vyhodil z okna. Hmm, ale nejaký je špinavý. Aj prehnutý je naboku. Asi ho tu nechám. Nemôžem jesť s takéhoto chlebníčka. Je to nehygienické. A určite ho ošťal aj nejaký pes.
Jak som už na ulici, napadá ma jak vyzerám. No… biedne… Trochu si oprášim nohavice.
Došiel som do samoobsluhy. Našiel som tam dvere, ktoré vypadali na to, že sa za nimi budú nachádzať nejaký vedúci. Zaklopal som tam. Vyšiel chlapík, ktorý vyzeral ako vyhadzovač z krčmy U Masňáka. Aj som sa ho zľakol, tak som sa ho pýtal tak opatrne, zľaknuto:
„Dobrý deň prajem, že… ja by… by… som viete… prosím vás…. potreboval také kartóny od vajec… že či by ste nemali nejaké zbytočné…
„Také veľké kartóny štvorcové?“ povedal hlasno.
„Hej, hej presne také!“
„Nemáme.“
„Jasné jasné prepáčte, že som otravoval…“ povedal som vzďaľujúc sa.
„Hej! Kamoško! Sa skús opýtať tuná oproti. Tam je pekáreň, tak možno majú.“
Hneď jak to dopovedal, zabuchol za sebou dvere. Fajn, ale idem sa tam opýtať. Možno ho napadlo, že to chcem pre nejakú kapelu. Lebo v tomto oblečení vyzerám jak rocker na ceste do alkoholickej liečebne.
Prišiel som do pekárne. Vôňa pečiva. Až teraz som si uvedomil, aký som hladný. Predavač mi povedal že vedúci odišiel a že sa vráti za hodinu. Tak som ho čakal skoro dve hodiny na chodníku pred pekárňou. Došiel v takej bielej dodávke.
„Dobrý… dobrý… prosím vás ja zháňam také tie kartóny od vajec…“
„A to vám kto povedal že my tu také niečo máme?“
„Nikto.. nikto… len ma napadlo, že možno by ste mohli mať.“
„Viete čo pane, nemáme žiadne kartóny… dovidenia…“
„Hmm.. dovidenia…“
No fajn… kartóny sa nedajú zohnať… Ktovie s kade to tí hudobníci majú… Asi celý život jedia iba praženicu… a volské oči…
Keď tie kartóny sú dôležité, aby sa zvuk neodrážal a nerobil ozveny či čo… ale možno že im to nebude vadiť… tej skupine… gospelovej… teda…
Vraciam sa domov. Niekto mi zobral môj chlebníček. Nemal som ho nechávať na ulici. No ale aj tak bol špinavý a preliačený. Jak som vychádzal po schodisku hore zdalo sa mi, že počujem nejaké známe zvuky. Došiel som k dverám. Počkať. Moje dvere už nie sú pokazené? Super. Sestra ich asi dala opraviť. Akurát že… Sú zamknuté… Skúsim zaklopať. Nič… Zrazu som si uvedomil, že tie známe zvuky je hudba gospelovej kapely. Skúsim zazvoniť…. Zvonček nefunguje. Zas nemôže fungovať všetko. Zabúcham trochu silnejšie. Nič. Teda… gospelová kapela ma vyhodila z bytu. Neviem čo mám teraz robiť. Sestru nenájdem tá je ktovie kde… Idem za Ágim.
Došiel som k Ágimu. Našťastie zabudol, že včera povedal, že sa so mnou nebude baviť. Povedal som mu čo sa stalo.
„No, ale to by sa malo nejako riešiť, právne.“
„Budem sa súdiť s gospelovou kapelou?“
„No ja neviem. Vieš čo, poďme tam nejako ich s tade dostaneme a zistíme čo je to za ľudí.“
Cestou k môjmu domu, som bol presvedčený, že Ági to určite nejako vyrieši. Vyšli sme hore. Stále hrajú.
Ági najprv dôrazne zaklopal na dvere, ale nemalo to žiadnu odozvu.
„Vieš čo, ja vykopnem dvere.“ povedal a už si urobil aj tri kroky odstup na rozbeh.
„Počkaj.. počkaj… nemôžeš vykopnúť dvere. Možno akurát niečo nahrávajú a ty im do toho vletíš.“
„Prosím ťa však… nemôžeš každému všetko dovoliť… je to tvoj byt tak v ňom predsa chceš bývať nie?“
„Keď ja neviem..“
„Čo nevieš?“
„Nie som si istý či je ten byt môj… asi je… ale čo keď nie… ja neviem… nemôžem si spomenúť.“
„Vykopnem tie dvere a potom uvidíme.“
„Nechaj tak. Však oni niekedy vyjdú. Uvidíš.“
„Tak na nich zavolaj políciu alebo niečo, keď nechceš aby som vykopol tie dvere.“
„Nie… nie… odprevadím ťa domov Ági… poď…“
Prehovoril som ho.
„Vlastne hovoril som ti, že dnes odchádzam?“ spýtal sa ma Ági aj keď si bol podľa mňa istý, že mi to ešte nehovoril.
„Áno? A kedy sa vrátiš?“
„Za týždeň… v sobotu…“
Odprevadil som Ágiho domov. Potom som sa potuloval po vonku. Raz som skočil pozrieť do svojho domu. Ale stále tam hrajú…
Teraz sa zotmelo. Vlastne už je úplná tma. Ležím zabalený v dákej krabici. V temnej uličke ktorú osvetľuje pár žltých pouličných lámp. Je mi zima a som hladný. Pripadá mi to všetko také čudné… Cítim sa strašne unavený. Aj moja myseľ je unavená… keby nebola určite by som prišiel na nejaké jednoduché východisko s tejto situácie. Mám zavreté oči. Snažím sa zaspať. Snažím sa spánkom privolať ráno. Ale nejde to.
Zrazu počujem hlasy a kroky v inak tichej uličke. Myslím, že ako všetky ostatné aj tieto zvuky sa za chvíľu zase utíšia. Už sú úplne blízko. Nerozumiem. Neodchádzajú… Mám zavreté oči a som otočený k stene. Zrazu zacítim bolesť v boku. A skôr než som si to schopný uvedomiť prichádza druhá. Znova a znova. Oceľové špičky vysokých kožených bôt. Sú štyria alebo piati. Celá moja myseľ sa upiera len na to – vstať… Musím vstať… vstať a utiecť preč… Nie je čas uvedomovať si bolesť. Musím sa dostať preč… A ako sa snažím dvihnúť hlavu kopanec dopadá priamo na spánok. Ale ani to nie je dôvod prestať úporné úsilie vyslobodiť sa. Na chodník dopadá krv. Zo zvieracou húževnatosťou sa snažím postaviť sa a rozbehnúť sa preč. Kopanec dopadá do slabín. Rezignujem. Nedokážem sa oslobodiť. Telo sa poddáva bolesti. Myseľ uteká …ďaleko. Tam, kde ju už nikto nedobehne…

Precitám v miestnosti osvetlenej silnými neónovými lampami. Všetko je biele, obloženie stien, stoly, pokrývky. Je tu so mnou žena v bielom plášti. Je to sestrička z nemocnice, kde som ležal keď som bol malý. Handričkou namočenou v peroxide vodíka mi utiera krvavé rany na tvári. Je taká krásna. Som si istý, že je to ona. Nezostarla ani o deň.