Ako voláš svoje štyri rybičky? Viem len, že tá bledá sa volá Smrť a tá celkom biela má malú korunku.
Niekedy hlboko v noci, keď nikto nie je doma, ležíš na dne akvária ktoré máš v izbe a počúvaš šepot umelých rias. Voda ťa občas nadnesie pár centimetrov sem a tam, ale štrk na dne je jemný ako natrasená perina a nič ťa neruší. Sklenené steny pre teba prestávajú byť priehľadné. Čas sa naťahuje do nekonečna. Zatváraš oči a v mysli si spomínaš na slová pesničky, ktorú si počula ako celkom malá. Potom otváraš oči, aby si videla ako mesiac mení tvary na hladine. Akýsi jemný ružový pramienok sa objavil v rohu akvária. Je to krv? Zľakneš sa. Prudko sa chceš odraziť a dostať sa hore, ale váha vody je neprekonateľná. Zrazu si sama pripadáš príliš veľká pre také malé akvárium. Nemôžeš sa nadýchnuť.
Rachot skla je počuť tisíc krát silnejšie, keď si vo vnútri.