Vážení priaznivci trvanlivého obchodu Kompót, ktorý ide ako teplý rožok. Pri príležitosti našich dožitých narodenín sme sa rozhodli, že nastal čas budovať našu značku. Kedže nie sme malikášski, je úplne jasné, že na to nepôjdeme v malom. Pri rekonštrukcii našich priestorov boli v zabudnutých pivničných priestoroch objavené fresky, ktoré odhalili šokujúce historické súvislosti. S odhalením ich tajomstva však potrebujeme vašu pomoc!

Všetci určite dobre poznáte známu značku jeansov, ktoré dobyli svet. Zistili sme, že príbeh ich neroztrhnuteľných jeansov ťahaných párom koní je len slabým odvarom zdroja našej hrdosti. Už spomínané fresky dokazujú metafyzické spojenie našich trvanlivých tričiek nie s párom koní, lež s párom morských koníkov. Sami musíte uznať, že tričko kompót neroztrhnuteľné párom neskrotných morských koníkov už niečo vydržať musí.

Nezostalo však len pri tom. Historické fresky, ktoré sú momentálne podrobované karbónovej analýze dokazujú, že pôvod nášho trvanlivého rožku, ktorý ide ako teplé rožky siaha do histórie oveľa hlbšie, ako sme si doposiaľ dovolili predpokladať. Okrem toho sa zjavne má zjavne aj strateného brata. O pátraní po jeho koreňoch vás budeme priebežne informovať. Rožky sa na spomínanej freske objavujú spolu s ďalším symbolom, ktorého pôvod zatiaľ intenzívne skúmame. Symbol vzdialene pripomína hrebeň. Ak máte nejaké nápady a referencie z historických prameňov, budeme radi, keď nám zmysel tejto významnej našej histórie a pamäti pomôžete identifikovať.



Bádateľ, ktorý poskytne najpravdivejšie vysvetlenie a nebodaj ho bude vedieť vydokladovať, získa organické tričko s reprodukciou historickej fresky podľa vlastného výberu. Výsledky svojho výskumu nám prosím posielajte na adresu kompot@kompot.sk, alebo priamo sem, alebo ešte lepšie do nášho FB profilu.

Je nám jasné, že dôkladné vedecké bádanie potrebuje svoj čas, preto ho vyhodnotíme presne o mesiac. Ďakujeme za pomoc!
http://www.kompot.sk/novinky/patranie/2178.html

Priatelia. Nielen autori celosvetového (alebo ako mladí hovoria globálneho) významu ako známy litovský poet Romanas Vasiliauskas, gruzínsky bard s východopoľskými koreňmi Zbygniewdzs Archabatdzvadze, či jeho nasledovník Karol May majú svoje väčšie či menšie tajomstvá. I v pozostalosti Rudolfa Dilonga, o ktorom sa traduje, že raz potrundžený spadol cestou domov z bicygľa sa našla (ako to už v tomto fóre chodí) doposiaľ nezverejnená poéma. V tejto majster veľmi jemne a precízne vyjadril pocity dedinského intelektuála polovice 20. storočia, najmä po žatve. Na žiadosť potomkov však oná báseň nebola vydaná knižne (DPH), lež zhudobnená. Nie bez pohnutia v duši dnes už môžem toto bez preháňania veľdielo zverejniť a z opodiaľ sledovať, ako sa zmení chápanie nielen slovenskej literárnej postmoderny. (mimochodom klip k skladbe bol natočený podľa náčrtkov samotného R. Dilonga)

http://ceknito.sk/video/27429
http://www.imeem.com/people/3pfNYn//music/SfXMJHai/zna_a_chleba/

http://kyberia.sk/id/3616254/
dokončenie dojímavého príbehu dvoch mladých ľudí od Romaina Rollanda...

Toto je seminárna práca študentky 3. ročníka Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity, ktorú odovzdala a dostala za ňu zápočet.


Mladistvé matky a životné problény



V detskom veku nemá človek žiadne problémy, deti sa môžu hrať a majú bezstarostný život. Niektoré deti sa ale chcú niekedy stať dospelými aby mohli robiť všetko čo oni a nemuseli poslúchať, pri tom si neuvedomujú aké je detstvo vzácne. A že keď vyrastú nebudú môcť vrátiť čas a byť opäť deťmi. A mnohí by chceli byť deťmi večne, ale sa im to nepodarí, pretože to nie je možné.

Keď dievča stretne chlapca v mladom veku a zaľúbi sa a vtedy je ťažké myslieť na to čo je správne a čo nie. Často sa stáva, že mladý ľudia podľahnú a svoj sexuálny život začnú predčasne. Ale prečo to tak je? V láske je veľa citov a pocitov a niekedy nevedia čo s nimi. Niekedy je nátlak z druhej strany, hlavne keď si dievča nájde staršieho chlapca. A tak začínajú starosti ale samozrejme radosti. Niekedy to však nedopadne dobre. Hlavne keď mladé dievča otehotnie. Nestáva sa to v každom prípade, ale stáva sa to často. Dovtedy je láska pekná mladý ľudia sa zo seba tešia, stretávajú sa ľúbia sa. No mnohé dievčatá si neuvedomujú, že sú využívané len na tú jednu vec, sex. A keď otehotnejú a prídu s touto správou sa svojim partnerom ten sa na nich vykašle, pretože prečo by si mal robiť problémy a starať sa o dieťa. Hlavne keď ešte nie je dospelý a nemá zamestnanie, tak radšej utečie od takýchto problémov. No a mladá žena potom ostáva sama. Musí sa o seba postarať a rozhodnúť sa čo ďalej a tak často dochádza aj k potratom. V mnohých prípadoch jej pomôžu rodičia, ale čo je stými čo sú z detského domova? Nemajú rodičov ku ktorým môžu ísť, mamu ktorá by dcére pomohla. Samozrejme, že majú vychovávateľky, ktoré im môžu pomôcť a všetko zariadia, ale aj tak sú na všetko samé, pretože vychovávateľky im môžu pomôcť len zo začiatku. A tak sa začína ich dospelosť predčasne. Musia sa postarať o seba a dieťa samé. Takéto mladistvé matky sú ubytovávané v ústave pre mladistvé matky, pretože nemajú inú možnosť kam ísť so svojim dieťaťom. V týchto domovoch to síce nie je super. Keď sa dieťa narodí je veľa starostí, treba mu prať, dávať mu jesť a mnoho iných vecí okolo a tie prebdené noci, ktoré matka musí prežiť. V takýchto ústavoch nemajú všetko dovolené. Prať môžu iba raz za týždeň, pretože sa robí veľké pranie, a ostatné musia prepierať každý deň v rukách. Ale aj tak sú radi, že majú svoj domov, kde môžu byť a skloniť svoju hlavu. Sedemnásť ročné dievčatá by mali chodiť ešte po diskotékach, zabávať sa a chodiť v prvom rade do školy. Mali by si ešte užívať svoj mladý vek , ale matka sa musí starať o svoje dieťa a to celých 24 hodín. Jej život sa po narodení dieťaťa zmení o 180 stupňov a musí zabudnúť, že má pätnásť, šestnásť alebo sedemnásť rokov, a že by sa chcela zabávať a chodiť von. Určite o tom často rozmýšľa ale už sa tým nedá nič robiť. Ale má iné potešenie, jej dieťa, ktoré stále sleduje či dýcha, či je zdravé a teší sa z každého jeho úsmevu pohybu alebo zvuku. Má radosť, že sa môže o neho starať. Chýba jej len jedno a to láska partnera, opora o ktorú by sa mohla vždy oprieť. Ale v mnohých prípadoch to dopadne aj dobra a mladý rodičia si svoje dieťa, starosti a radosti s ním prežívajú spoločne. Život je nevyspytateľný a stým sa nedá nič robiť. Mnohé ženy v dospelom veku by chceli dieťa, túžia po ňom, ale nemôžu ho mať. Chodia na drahé umelé oplodnenia a nedarí sa im otehotnieť aj napriek tomu, že to chcú a chcú si založiť rodinu. Stávajú sa aj prípady, kedy mladá žena otehotnie a a ide na interrupciu, pretože si nie je istá či dieťa chce. Síce je tu pre ňu ťažké rozhodnutie, ale vie že rodinu chce až v neskoršom veku a aj napriek tomu, že je dospelá a mohla by dieťa mať ide na potrat. Ten tiež vždy nemusí dobra dopadnúť, pretože neskôr už deti nemusí môcť mať. Stáva sa veľa vecí a zažívame veľa životných situácií. Mnohé deti sa tiež ocitajú a sú odložene v detských domovoch.. Niektoré mladé matky sú dokonca lepšími matkami pre svoje deti ako tie staršie, ktoré by mali byť skúsenejšie ale často nie sú. Správajú sa k svojim deťom zle bijú ich bezdôvodne, lebo ich niečo rozčúlilo a deti tým trpia. Tehotenstvo v mladosti je ťažké ale všetko sa dá zvládnuť a prežiť. Treba si zvyknúť aj na tie pohľady, keď ide mladé dievča s bruškom po meste a na tie všetky nepríjemné veci okolo, pretože ľudia majú predsudky a mnohé teórie o tom ako môže dieťa vychovávať dieťa a čo sa to už na tomto svete deje a rôzne iné argumenty a pripomienky, ktoré v niektorých prípadoch nie sú správne. Veľa ľudí si myslí, že slobodné alebo mladistvé matky sú len z neúplných rodín alebo zle vychované deti, alebo tie z domova. Myslím si, že matky z detských domovov sa starajú o svoje deti s veľkou láskou, pretože vedia aké nemať rodičov, ktorí sa o vás postarajú. Vedia aké to je bojovať so životnými situáciami sami a aké to je nemať mamu a otca a preto chcú pre svoje deti to najlepšie. Vedia , že najdôležitejšia je pre dieťa rodičovská láska neha. A toto si neuvedomujú niektoré deti , ktoré rodičov majú a dávajú im všetko čo chcú. Tu platí, že pokiaľ všetko máš nevážiš si to až keď to stratíš si uvedomíš čo si mal.

Život si treba vážiť a tešiť sa z každých radostí a starostí, pretože vyjdete z domu a môže sa vám niečo stať, ako mne včera keď som mala veľkú haváriu na diaľnici. A môže sa vám niečo stať aj doma, keď sa k vám rozhodne niekto v lúpať, pretože si myslí, že nikto nie je doma. Vždy by sme sa mali správať zodpovedne čo tiež nie je vždy možné. Každé naše rozhodnutie totiž nemusí byť správne. Hlavne by sme nemali niekoho odsudzovať za niektoré veci, pretože sa to kľudne môže stať aj nám a niekedy nevieme ako by sme my reagovali na danú situáciu.

Veľkosť bardov sa meria pomyselným štukátkom , ktoré rozochveje struny čitateľských duší a núti nás zamyslieť sa - ten, čo tak krásne píše, nemôže byť predsa neokrôchané hovado. Ak cítime, že básnik drží v ruke taký vibrátor, mieri ním na nás, posúva ho hore-dolu našim vnútrom... prosto rozfiká nejednu dušu haliacu svoje pomysly a city do obscénych vulgarít hodných opovrhnutia a slaných pľuvancov do ksichtu.
Preto mi rozorváva útroby pásomnica žiaľu, keď Vám musím oznámiť smutnú skutočnosť. Po nedávnych cenných objavoch na fare v Dubodieli - fara v priebehu rokov obrástla bujnou žihľavou, čiže odvahy nebolo treba málo - sa zdá, že boh nielenže existuje, ale je takmer isté, že Hviezdoslav klamal. Nie tým, že vydal krásne diela, ktoré číta baník cestujúc podzemným vláčikom na svoju stenu, kde bude rúbať lignit, aj pohodlný intelektuál rozhodnutý dnes ako vždy vyhnúť sa robote najviac ako to pôjde. Nie tým, že ich vydal, ale že klamal strašným spôsobom. Vzletné verše plné arabesiek, nie sú tým, čo Pavol cítil. Dochované pôvodné verzie ukazujú skutočnú básnikovu dušu, dušu nahú. Pri poznámke na záver horknú v ústach prviesienky, trpkne čútora.

"Ja to myslím naozaj dobre
keď si dačo myslím, aj teplo v nás
je to všetko naozaj, fakt žiadny gýč
nevymýšľam si.
Mám cit
neklamem neklamem neklamem
som lajdák;
kecy mi lezú na nervy čo s tým,
fakt nemám rád keď sa na mňa pozerajú,
plech, odrhoň blato zmrd
plž krvavý a kosť
nechcem byť slizký a sám,
mám svoj vlastný chrám
a som v ňom sprostý a sám!

Note: A teraz už len tam dám iné slová a bude. Neznášam písanie komerčných sračiek. Fuck Anglicko fuck Willhelm II.

Je zarážajúce, keď prídeme na to, že Hviezdoslav sa takto zapredal...O to zarážajúcejšie, že pôvodné verše kvalitou vôbec nezaostávajú za tými "oficiálnymi", čo dostali názov Dávam z úprimnosti duše.

Emma Tekelyová: Bi? ženu je úžasné
kto čítal?

„Kancelář pro uvádění románových příběhů na pravou míru“-nobolo to nahodou v nejakej knihe?Pomozte mi,neviem si spomenut....

Každý iste vie, že kontroverzný bod 2. článku 6. portugalskej ústavy už spôsobil mnoho treníc a obyvatelia Madeiry a Azorských ostrovov kvôli nemu dodnes úpia a jedujú sa. Zatiaľ ich úpenie a jed boli márne, no tím našich výskumníkov naďabil pri zájazde na Šíravu na kostrové pozostatky Dominga Ribeiru, ktorého vodný bicykel tam pred mnohými rokmi potopilo s portugalskou tyranskou vládnucou klikou spriaznené slovenské námorníctvo vedené neslávnou Gabrielou Kaliskou a jej nohsledom, Jurajom Švagerkom. Kostrové pozostatky mali pri sebe okrem zvyškov tradičného vígľašského kroja a noše s krovkami (ktorými sa nebohý utečenec snažil maskova? pred všadeprítomnými očami a ušami výtečníkov zo slovenskej rozviedky ako nevinný turista prichádzajúci práve z chicágskych pláží) pod podšívkou kepienky zašitú zázračne neporušenú tabuľu skla rozmerov 2,5 x 3,7 metra, kde bol umne tajným písmom a s príslovečnou portugalskou zručnos?ou ozdobne vytepaný skutočný text bodu 2. článku 6. portugalskej ústavy. Ušiel si colníkom, ušiel si biricom, neušiel si Švagerkovi, Domingo.

A tu je rečený text.

Kde bolo tam bolo, žili si raz v bútľavom žriebäti dve encykliky. Za dňa si spievali, v noci odfukovali, chodili na prechádzku okolo žriebä?a a trhali kvietky na večeru.
Raz sa tak prechádzali okolo žriebä?a, keď sa jednej encyklike - volala sa Rerum Novarum, ale priatelia ju volali jednoducho Re. Nov. - zaplietlo do blanitých krídel pískľa, ktoré vypadlo z hniezdočka na žriebäti. Re. Nov hneď spoznala, že je to sôvä (podľa žltého strmienka na piestiku, charakteristického cours d'état a hlbokého barytónu) a radostne zašuš?ala zamastenými listami, do ktorých si sám pipež na šikmej mreži salámu balieval.
A takto sa Re. Nov prihovorila sôvä?u, ktoré sa jej tmolilo medzi krídlami, hľadajúc slepými ústami prs mamy-sôvy plný sladkého a teplého mlieča:
"Ahoj, sôvä. Ako sa voláš? Ja sa volám Rerum Novarum, ale priatelia ma volajú Re. Nov. Chceš by? môj nový kamarát?"
Sôvä zajastrilo bedrami, zastrihalo tykadlami, zahmýrilo brvami a takto jej odvetilo:
"Čo cica, jako? Ideme na to? Daj peňeži, bo ti zlomím tvár!"
Tu sa druhá encyklika, ktorú tata encyklik nazval Mit Brennender Sorge, a ktorú skrátene volali Brenda, otočila a hovorí Re. Nov.:
"Aha, Re. Nov., pozri sa tuto, na našom žriebäti vyrástol práchnivý fungus!"
Re. Nov. hneď zabudla na sôvä, rozprestrela krídla a popoletela k hube. Sôvä sa na klzkej koženej väzbe pošmyklo, spadlo na zem a nabodlo sa na nôž, ktorým sa hotovalo hrozi? nebohej Re. Nov. a tíško skonalo. Milá encyklika odlomila mäkké a teplé vnútro z huby a zašvitorila:
"Jéééj, Brenda, poďme rozklada? oheň, znaš, že sa dá rozklada? oheň, keď máš práchno a dve drievka?"
Brenda nadšene súhlasila a jala sa hľada? drievka, Re. Nov. zatiaľ hľadala vhodné miesto na ohník a napichovala sôvä na ražeň, ktorý umne vyhotovila zo strany 12, vrecúška s kyslými cukríkmi a kvapky encykličích sĺz, ktoré uronila za nebohé sôvä.
Brenda čoskoro našla osamelý jaseň, ktorý sa bezcieľne potĺkal po okolí žriebä?a, zrevala naň: "Najneobhospodarovateľnejší!" a jaseň hneď pustil konáre na zem a celý šedivý pelášil tahet. Brenda zodvihla dve drievka, zodrala ich z kože, omyla, kožušinu položila pred kozub a vrátila sa k Re. Nov., ktorá už mala nachystaný krajíček chlebíka, na ražni sôvä a pred sebou práchno na mieste, kde ohník bude horie? ako sa patrí.
Re. Nov. povedala Brende:
"Musiš drievka trie?, aby práchno začalo tlie?." A Brenda trela, trela, až to prilákalo všetky lososy z okolia, ktoré sa zhromaždili okolo budúceho ohníka, vyvaľovali oči a udivene hovorili: "Štilíp-štilíp ping pip?" Encykliky sa však nedali a veselo im odvetili: "Zusammenhang, zusammenhang, kdeže si mi milá moja založila rošt?"
Keď sa naveľa ohník rozhorel, encykliky si radostne poskočily, zvýskli a jali sa opeka? sôvä. Ale zrazu, čo nevidia, sôvä roztrhlo okovy, ktorými bolo pripútané k ražňu, vypľulo jablko, striaslo z obočia bazalku, majorán i kmín a zrevalo:
"Mindži vef, horuco tu, éch!"
Čo encykliky totiž nevedeli, na ich žriebäti sa usídlila rodina zombie-sôvät a každý dobre vie, že zombie-sôvätá sa len tak nedajú zabi?, to treba oné a všeličo ešte k tomu. A sôvä takto prekvapeným encyklikám hovorí:
"Piči tu! De mám nožík! Dajce sebe gumaki, bo tu budze po koľena kervi! Držte ma, bo sa nepoznám!"
Ale encykliky ho nedržali, sôva sa nepoznalo a začalo si myslie?, že je vidlochvost pestrokôký a odletelo na najbližšiu pupávu cuca? sladký nektár a kýcha? z peľu. Encykliky pokrčili ramenami, pozreli sa napravo - losos, pozreli sa naľavo - losos, pozreli sa dole - nič, hore - tma a tak išli spinka? a zazvonil veniec a rozprávke je keniec. A Madeira v žiadnom prípade autonómiu ma? nebude, to vám teraz dobre hovorím a vy víte, že já dobre dlho nehovorím!

Nerád vystupujem proti pravidlám uvedeným v topicu, ale v tomto prípade mi čes? nedovolí inak. Kahlil Gibran bol často (nespravodlivo!) kritizovaný za to, že vo svojom večnom a nekonečne prítomnom diele Prorok úplne opomenul agrárnu problematiku. Konečne sa mi do rúk dostalo úplné vydanie tohto diela a hľa, medzi kapitolami O ROZKOŠI a O KRÁSE sa nachádza sta? pokrývajúca presne túto oblas?. Verím, že táto kľúčová kapitola z predchádzajúcich vydaní vypadla len neúmyselnou chybou nakladateľov.
Uvádzam pre Vás kompletný text znovunájdenej kapitoly:

Nato pristúpil akýsi malomocný a povedal: Hovor nám
O PODUSTVÁCH
A on odpovedal takto:


Mnohé noci ste prebdeli sediac pri pasciach nastražených na Čereňov, Boleňov a Pĺžov Pohánkových.
A hoci ste z polí odchádzali so sie?ami plnými úlovkov, vaše srdcia ostávali naplnené nepokojom.
Ako hrnčiar, ktorý po vypálení misky zistí, že jej chýba dno, i vy ste márne hľadeli do privretých ôk vašich sietí.
Hovorili vám, že pazúr Boleňa či Čereňa alebo blizna Plža Pohánkového povznesie vašu dušu z kliatby pozemských svár.
A ja vám hovorím, že blen pozemských svár sa vždy vmiesi do cesta vašej dnešnej skyvy chleba, ak ho neochránite večerným mliekom lún,
a mlieko lún bude skysnuté, ak čistým ľanovým plátnom nezakryjete tienisté lány záružlí,
a ľanové plátno bude pokrčené, ak ho nebudete plies? pokojnou rukou v pravidelnom rytme dychu,
a vaše ruky a váš dych sa budú trias? beznádejou, ak nebudete v nedeľné predpoludnia škrabka? pierka Podustiev.
Lebo ako sú ľudia korením zeme, tak sú Podustvy soľou ľudských životov.
Preto v skoré nedeľné ráno vykročte s piesňou v očiach na celiny,
a medza nech je ako oltár,
na ktorý obetujete nežný dych vašich vetrov,
a žblnkajúci prameň znavených kropají,
a výživnú sne? vlastných žĺč.
Ozvena vašich krokov i obety vášho tela zavolajú sladkým hlasom do duše Podustiev a tie prídu, očarené úrodnos?ou vašich parenísk.
A nič nedbajte, ak vás ráznym pohybom pri príchode zrania.
Lebo ich krídla, hoci sú drsné a uhrovité, vedie láskavá ruka Neviditeľného Záhradníka.

(TASR) Po niekolkych rokoch usilovneho badania sa jazykovedcom v SAV v spolupraci s Moskovskou akademiou vied, Danskym velvyslanectvom na Slovensku a niekolkymi pamatnikmi konecne podarilo poodhalit ohavne rucho, ktorym boli zastrete v priebehu vekov mnohe rozpravky. "Nepravdy, ktore boli sirene rozlicnym sposobom medzi destkou populaciou su odsudeniahodne, zial, dnes uz tazko mozeme najst vynnika, aby sme ho mohli mucit metafyzickymi traktatmi v bernolactine, tunkovou ci pripadne vogonskou poeziou a nakoniec obesit na slucke z vlastnej negramotnosti" uviedol pre media prof. doc. Jazykomil Principialny, veduci vyskumnej skupiny. vedecki pracovnici uvolnili beta verziu rekonstruovanej rozpravky o 12 mesiacikoch.

kde bolo tam bolo, za dvanastimi skalami a styrmi chodnikmi.... islo jedno dievcatko po cistinke a hladalo miesto kde sa schova pred despotickym otcom, polovnikom ktory jej daval neustale jablka na hlavu a kazal jej aby sa nehybala. na konci cistinky v opare hmly zbadalo dvadsat styri stvoreni, ktore vyzerali ako mesiaciky. ako mandarinkove mesiaciky, hadam aj pomarancove, bol oranzovi a zvrasneni a skaredo na nu zazerali aj ked dievcatko nevedelo presne cim. dievcatko poznalo rozpravku a tak k nim odvazne pristupilo a vyhlasilo trasucim sa hlaskom: "tak von s tym! toto poznam, date mi ulohy a potom mi pomozete pred mojim otcimom" stvorenia sa uskrnuli a na devino zdesenie opat nevedela urcit cim. nato vysiel hlas ako odstavovac ucpaty mrkvou: "davaj pozor ty skvrrna! dostanes len jednu ulohu, ak ju nesplnis zhynies, ak ju splnis nezozerieme ta!" dievcatko sa striaslo a ocami hladalo kde by sa schovalo, vtom z krikov vyskocil hbity mladik na bielom kocurovi a zacal spievat az od stromov dunelo. stvorenia sa zacali hmyrit, z porov im stekal dzus a kvilili: "ooo nie, to je spievajuci bojovnik princ Pfanner!"
kym sa obalili ochrannou supkou, to uz mlady Pfanner vzal dievcatko za ruku a uhanali lesom. dievcatko sa usmievalo, tesilo sa zachrane i novemu zivotu pred sebou, princ jej rozpraval o ovocnych sadoch co patria jeho rodine a ona si predstavovala ako po jeho boku bude zahradkarcit a vsetky spomienky na otcima budu ta tam. Este nez zosadli z kocura pred domom jeho rodiny posunul jej kus papiera, ktory ma podpisat aby boli navzdy svoji. Dievcatku sa rozsirili ocicka a slintavo naskrabalo xxx na papier. princ sa usmial a postrcil ju ku dveram. tam uz cakali dva banany Chiquita a okamzite jej obalili usta modrou samolepkou. v sale bol jeden dlhy pas plny mandariniek, kazdy meter stalo dietatko a bilo pastickou do kazdeho kusu a stava stekala do pripraveneho zliabku. ak vystrekla stava na nich, vzal ich jeden zo zlovestnych Chiquitov a vyzmykal dieta aj s oblecenim do suda. odkedy sa zabuchli tazke tovarenske vrata, nasu malu hrdinku uz nikto nikdy nevidel.

rozpravku spracoval id sharukh

Ako to už býva, mnohé literárne diela sú založené sčasti na
skutočných udalostiach, ktoré majú ďalekosiahly presah aj do
dnešných dní. Aj preto autori, v tomto prípade kultový Joseph
Heller, často čas? pravdy úmyselne zamlčia - azda z úcty k nám,
čitateľom. Niekedy je totiž ľahšie ži? v sladkej nevedomosti.
Najlepšie príbehy však píše sám život, a pestré zápletky maliarky-
natieračky jesene sa k nám dostanú veľkou okľukou, čo im ešte
pridáva na atraktivite



Jedného slnečného predpoludnia roku 1937 na predmestí Texasu prišla
do republikánskej ordinácie doktora Yossariana, odborníka na spodinu
brušnú a veci s tým súvisiace, mladá vyplašená žena. Krívala s?a
ranená srnka, ktorá neužila dobrého života. Yossarian, muž v
najlepších rokoch, tvárou vetrami ošľahanou (nech milý čitateľ
nehľadá súvislos? s odbornou orientáciou dr. Yossariana, je predsa
všeobecne známe, že na predmestí Texasu je pekelne veterno), a
košeľou z denimu kvalitne prepotenou, húžvičkou tabaku za škraňami a
tupým špáradlom v majestátnej medzere medzi zubami sa na žieňa
prenikavo zadíval orlím nosom.

- "Čože žieňa, čože tak krívaš", zborovo zaburácal jeho mohutný baryuajt.
- "Pán dochtor, niečo ma bolí tam dolu, veď viete kde", odtušilo žieňa hanblivo a rumenec zaplavil jej svalnaté predlaktie.

Z vitríny plnej formaldehydových kompótov sa ozval podozrivý šum. To
črievička veľká v sennom náleve zlovestne nadvihla brvy a ešte viac
pridusila už tak dos? dusnú atmosféru v ordinácii dr. Yossariana.
Pre priblíženie, nech si milý čitateľ predstaví hustú polievku, do
ktorej slúžka Lujza z rostopaše primieša ešte za kastról prihoretej
zápražky.


- "Čo na srdci, to na jazyku, milé žieňa, pýtam sa Vás dôrazne, čože sa Vám prihodilo?", dôrazne sa spýtal dr. Yossarian.
I rumenec zalial i druhé svalnaté predlaktie inak útleho žieňa?a.
Dr. Yossarian, čestný člen Spolku amatérskych psychoanalytikov

predmestia Texasu usúdil, že pre hladký priebeh tejto delikátnej

stránky bude musie? použi? rafinovaný úskok. Rozhodol sa, že na to

pôjde od mäsa.
- "Ako sa voláte žieňa", prehovoril dr. Yossarian, tentoraz ľúbezným

ľudským hlasom.

- "Tá, čo skrýva nebezpečie", odvetila. Rafinovaný úskok dr.

Yossariana sa osvedčil, pretože rumenec na pravom svalnatom

predlaktí začal ustupova? a na jej bolestivou grimasou skrivenej

tvári bolo bada? miernu úľavu.

- "Hm, Tá čo skrýva nebezpečie", zašomral si dr. Yossarian popod orlí zrak na vetrami ošľahanej tvári, "už tuším odkiaľ vietor fúka na predmestí Texasu."

"Nemali ste náhodou včera v noci pohlavný styk?", spýtal sa dr. Yossarian chúlostivo, no so štipkou spolupatričnosti najlepšej kamarátky v hlase.


"Nie, nemala", rozhovorila sa Tá, čo skrýva nebezpečie - doktorov úskok očividne zabral.
"Nemali ste pokus o pohlavný styk?", pokúsil sa dr. Yossarian o hĺbkovejšiu analýzu.

"Áno, mala, dostali sme sa však iba po heavy petting, pán dochtor", odvetila Tá, čo skrýva nebezpečie, a rumenec sa začal opä? vraca? na pravé svalnaté predlaktie inak útleho žieňa?a.

Dr. Yossarian vytušil, že opä? musí využi? rafinovaný úskok, aby svoju tajuplnú pacientku upokojil.

- "Ako sa voláte žieňa", prehovoril dr. Yossarian, opä? ľúbezným ľudským hlasom (veď ví?azná zostava sa nemení).
- "Tá, čo skrýva nebezpečie", odvetila. Rafinovaný úskok dr. Yossariana sa opä? osvedčil, pretože rumenec na pravom svalnatom predlaktí znovu ustúpil.

Dr. Yossarian však vedel, že pri takto zamotanom prípade si musí úskokmi ešte trocha nadbehnú?, aby rozhovor s pacientkou skončil na mŕtvom bode aspoň o niečo neskôr.

- "Ako sa volá Váš milý?"
- "Sedemprstý Bill."
Rafinovaný úskok dr. Yossariana sa opä? osvedčil, pretože stamina dôvery sa vyšplhala do zeleného poľa a dr. Yossarian získal značný manévrovací priestor.

"Čo sa Vám prihodilo tej osudnej noci?", spýtal sa dr. Yossarian zvedavo, no dostatočne spiklenecky so šibalským úsmevom vo vlasoch.

"Ako vravím, dostali sme sa po heavypetting, keď tu zrazu sa zo Sedemprstého Billa, ktorý je v podsvetí známy aj pod prezývkou Príliš veľa prstov, stal Bill Pätoprstý.", žieňa?u sa začal tisnú? pot do očú a chrbát jej zaplavili studené slzy.

´Hm, táto žena vraví v hádankách, možno je to zmätkom v pojmoch, ktorý vyplýva z kultúrnej diverzity vládnucej na predmestí Texasu a spôsobuje značný sémantický neporiadokm remember Blaise Pascal, remember Blaise Pascal,...´, ponoril sa dr. Yossarian do vlastných úvah. ´Musí to ma? jednoduché riešenie, na začiatku bol Bill Sedemprstý, Príliš veľa prstov, teraz je Bill Pätoprstý!´...
..."Heuréka! Zvískol dr. Yossarian radostne, "teraz už treba vyrieši? jedinú záhadu, a to, kde sú dva Billove prsty!", v tom momente dr. Yossarian stratil rovnováhu a zanovito zamdlel.

Keď sa prebral, zbadal nad sebou vydesenú tvár Tej, ktorá skrýva nebezpečie a upokojil ho prchavý pocit domova vyplývajúci z prítomnosti známej tváre.
V duchu si ešte raz spočítal pä? a dve, dal to do súvisu s Tou, čo skrýva nebezpečenstvo, heavy pettingom a krívaním - piatimi slovami: bolo mu jasné, koľká bije.
Pre menej bystrých čitateľov, dva prsty Sedemprstého billa zostali na mieste, ktoré nejako súvisí so ženskou spodinou brušnou Tej, čo skrýva nebezpečenstvo.

Nevedno prečo, písal sa rok 1935, aj keď bol už rok 1937, predmestie Texasu skrýva mnohé nevysvetliteľné záhrady, v každom prípade, bola to situácia delikátna. Dva prsty, toho času už Pätoprstého Billa boli podľa vtedajších vedomostí súčas?ou živého organizmu, tým pádom bolo ich odstránenie zo spodiny brušnej Tej, čo skrýva nebezpečenstvo, spoločensky vylúčené.

"Musíte sa s tým nauči? ži?", zdrvene oznámil dr. Yossarian túto novinu tej, čo skrýva nebezpečenstvo, stal sa cynikom a narukoval do armády.

Ďalší osud Yossariana je už Hellerovho diela známy aj keď v úmysle prestrihnú? nyt nadväznosti trochu pozmenil okolnosti jeho príchodu do armády. Z obavy pred spoločenským znemožnením však už Heller zatajil ďalší osud ostatných hrdinov podľa skutočných udalostí.

Ako to už býva, na predmestí Texasu sa nič neutají, takže sa Pätoprstý Bill v obavách z obalenia perím ods?ahoval kamsi do východnej európy, známe sú už len osudy niekoľkých jeho potomkov - vnučka Alena je dnes strihačkou v televízii, ostaní sú žiaľ úplne nezaujímaví.

Tá, čo skrýva nebezpečenstvo sa s tým naučila ži?, preliezla Kordillery, Beringov prieliv, Čukotku, Ural, Kaukaz, Karpatský chrbát, kanál La Manche, Atlantik a usadila sa v Atlantic City, Maryland. Zmenila si meno, vydala sa a narodilo sa jej krásne zdravé die?a s abnormálnymi výrastkami na temene. Toto die?a sa stalo predmetom skúmania Ericha von Danikkena a agenta Muldera v nerovnoramennom seriále. Naš?astie, seriál rýchlo stratil svojich divákov, takže die?a?u sa značne uľavilo, pres?ahovalo sa na ranč Neverland a stalo sa chlapcom. Neskôr si chlapec z hrdosti na rodinnú tradíciu osvojil pôvodné pradedovo meno v podsvetí známe ako Príliš veľa prstov a stal sa horľavým odporcom umelých prerušení, pretože vedel, čomu vďačí za svoju výnimočnos?.

Zhodneme sa na tom, že dielo Antoina de Saint - Exupéryho rozdáva rados? miliónom ľudí. Všetci sa pýtame, ako len dokázal napísa? také nádherné dielo plné lásky a porozumenia. Odpoveď je: trvalo mu to dlho, nevedel sa nájs?. Predkladám ctenýmčitateľom pôvodnú verziu. Všimnite si, že je plná lacných vtípkov a dokonca vtipy vykráda, vykráda aj iné literárne diela, dokonca aj tie vzhľadom na autora budúce. Ja osobne som bol pobúrený miernymi rasistickými narážkami. (Borsuk vystupujúci v úryvku je podľa mnohých sám generál Erwin Rommel.)

Špirála súhvezdia Andromédy - v hviezdnom roji blikotavých svetielok - vytvárala nádhernú panorámu vlahej noci. Nehlučnú jemnú akustiku temna rušili len kdu-tu tokavé brechoty šakalov a hyén, kde-tu znenazdajky clivo zavyl borsuk. "Taká krásna, a pritom taká krutá", povzdychol si Čierny Princ. V skutočnosti by povedal "Ug - Og!". V skutočnosti by na všetko povedal "Ug - Og", lež čitateľ isto odpustí, keď sa dopustím prekladu riskujúc nevyhnutné straty.
Mal na mysli jednu - jedinkú hviezdičku v súhvezdí Andromedy, bez ktorej by ostatné existovali, ona bez nich však netvorí hmlovinu - a Čierny Princ by bez nej bol o životnú skúsenos? chudobnejší. "Vraj: neboj sa, tá chobotnica ti neublíži!", vraveli mi, keď ma s ňou chceli oženi?. A načo?? Načo mohli chcie? spácha? akt lásky medzi chobotnicou a černochom na planéte, ktorá sa volá Bavlna X?
Aby ich potomok lepšie zbieral bavlnu, to sa vie. A ja som zbieral bavlnu rýchlo! Chobotnica bola o niečo lepšia, to sa musí necha?. Ešte š?astie, že k ničomu nedošlo. Veď čo by z toho vzniklo, akiste len netvor. Ktorého zaujíma len a len bavlna! Ktorú musí zbiera? stále viac a viac!! Naš?astie prišla hospodárska kríza a bavlna sa nepredávala... skúšali ju predáva? s čokoládou... nikomu to nechutilo...
Piesok mu skuvíňal vo vlasoch, výhľad marila tma, mozog temnili mnohé faktory, z ktorých spomenutie jedného poprie iné. Nadir prešiel do zenitu. Noc pokročila. Kráčal neochvejne ďalej púš?ou.
"Kto kráča, nevidí, kto vidí, vie..." ozve sa zrazu z temnôt.
"Kto si?" spýta sa Čierny Princ.
"Pozri lepšie, príchodzí. Som zen - nindža borsuk tretej generácie a diabolský technomág", odpovedá ten.
Noc bola chladná, ale borsuk bol ešte chladnejší. Vyžarovala z neho aura. Jeho kolega v dialógu pocítil mocnú energiu príštiacu z borsuka. Ten bol naozaj pekelne sústredený - práve sa snažil postojačky trafi? si pilníkom na nechty na malíček ľavej zadnej laby tak, aby bol necht perfektne ošetrený a pilník sa mu vrátil naspä? do ruky. Čierny princ vycítil jemný pohyb - nie, borsuk sa ešte stále sústredí. Nie! Necht na malíčku je ošetrený, v dokonalej línii s uhlopriečkou Veľkého Fínskeho Múru. Čierny Princ sa chcel už-už niečo spýta?, no borsuk ho predbehol: "Všetko bude dobré...", povedal vizionársky a rozplynul sa v šere noci ako odfláknutý prd vo vani.
Čierny princ bol sám, púš? rozľahlá. Veľký priestor prázdnoty, povedal by ktosi. Nie, povedal by ktosi iný. Kráčal ľahko, rytmus púšte bol jeho rytmom, noc bola jeho rytmom, bol rytmus sám. Nehybný. Našľapoval sviežo s?a rozvážny bipéd.
"Som slizký had, nebojíššš sa ma?"
"Nie."
"Móžem ti ublížit ty magor."
Čierny princ vzal podivného podlhovastého tvora do rúk.
"Tebe musí original jebat", zasipel had.
Nikdy takého tvora nevidel. Nevedel, ako sa volá, čo robí, ako chutí. Zahryzol mu do boku. Nič moc.
"Šak ty si ma ukusil ty kokot! Ved to mám robit já..." zaúpel had a umrel.
Koľko je na svete podivných tvorov, koľko je len osudov! Je to fascinujúce pozorova? tvorov - každého tvora. Najlepšie na tom je, že všetci idú odniekiaľ niekam.
"Juj jak som sa ta zlakol!", zvolal muž kľačiaci nad ohromným strojom. "Šak ty vyzeráš jak voláky čírny princ!"
"Z prvého výkladu si vyberám cukrovinky Čierny princ!" zadeklamoval Čierny princ vetu, ktorá sa v jeho mysli vynorila nevedno odkiaľ, azda z hlbín čias.
"Čo tu očumuješ, čírna huba, nevidzíš že sa mi dokazil bicigel?? Hádam si nemyslíš, že ta odvezem na šaragli. Kukaj, recaz sa mi dotrhala."
čierny princ počúval mužove britké slová. Boli príkre, no Čierny princ vedel, cítil, že sa v mužovi skrýva dobro.
"Ty si náky reper, ne? Daj mi tu recaz čo máš na krku... no davaj sem! Očúvaj. Ket som bol malý, tak mi babka dávala každé ráno vývar z kombuchy. A tak som sa tváril jak ty teraz lebo to bolo hnusné jak chcanky. Davaj sem."
Muž vzal re?az a šikovnými pohybmi ju upevnil na stroj a - hľa! Stroj bol opravený.
"No móžem it. Očúvaj ma mój. Kukaj jak som dopadol. Kedysi som vyhral Preteky Míru, ale tri rázy a kukaj jak som dopadol. Robím kurýra v púšty."
Muž zaváhal. Niečo ho napadlo. "Šak čo já sa tu serem. Hybaj semok, budeš ma tlačit. No nekukaj na mna, neodvezem ta, este by som dostal na galuske defek."
Na horizonte noci sa zjavil podivný obraz. Človek na dvojkolesovom stroji, za nim ďalší človek. A všetko bolo dobré.

dlho mi táto otázka, ako iste aj mnohým iným čitateľom, bzučala v hlave, ale z jedného z análov Sira Doyla sa mi predčasom podarilo vydolova? tento útržok:

Prípad odjebaného doktora (samé prvé dobrodružstvo detektíva Sherlocka Holmesa)

..i vkročil som do domu. Prvé známky jednoznačne poukazovali na nestriedmy a chlípny spôsob života obyvateľov. Že ich bolo viac, som zistil jednoduchým spočítaním topánok pri dverách a následným vydelením dvomi. Stopy krvi a zaschnutých zvratkov na dlážke smerovali k dverám, ktoré už len tak-tak viseli na pántoch a keď som na ne jemne fúkol s vrzgotom odpadli. V kúte špinavej miestnosti ležal zarastený a špinavý, telnatý muž v bielom plášti, nohavice mal spustené na kolená a fonendoskop mal obkrútený okolo údu. Stúpal z neho neznesiteľný smrad, mal vybitých niekoľko zubov a podliatiny na tvári. O krvi, výkaloch a zvratkách v miestnosti sa snáď bystrejšiemu čitateľovi azda ani nemusím zmieňova?.
"Som Doktor Cuntson", zamrmal a mohutne si prdol.
"Čože, nepočul som Vás dobre?", sklonil som sa k nevládnemu telu. Pokúsil sa s náhahou nadvihnú? na lakte, ale neudržal sa a spadol doleznak do vlastnej grcky.
"Hovorím, že som Doktor Fuckson", chvíľu mi trvalo, kým som zo stúpajúcich bubliniek na povrchu grcky vydedukoval, čo hovorí.
"Ale pre mňa budete navždy iba Doktor Watson", povedal som a prekročiac tohto úbožiaka vybral som sa za napínavým pokračovaním tohoto nezvyčajného prípadu do vedľajšej miestnosti. Spoza chrbta som ešte pomedzi nadávky a špliechanie nového prídelu zvratiek začul fučanie a tlmený šepot. "Už nikdy Vás neopustím, drahý Sherlock, priateľ môj jediný." ...

láskou keď zaplál háj a celá Verona sa zbehla pozrie?, či opravdu horí, zapel srdcervúci hlas starého sluhu Rómeovho: "Rómeo, Rómeo, prečo si Rómeo?"

Ešte trikrát sa to zopakovalo a pre?al sa mečom napoly.. a keď už len tak ležal v kalužiach krvi bezduchý, prehlásil ktosi: "Kto rany necíti, jazvám sa nesmeje. Zbohom!" Ach, baklažán, baklažán, kedy si sa umyval?

Brat Lorenzo v liste, ktorý pošle po bratovi Jánovi vysvetlí celú situáciu Rómeovi. Rómeo ale nechápe: "Nechápem" - nechápe Rómeo, "kto je lorenzo? ja mám brata? A prečo som vlastne ten list nikdy nedostal??"

Vzápä? celý dej zamotá Júlia, ktorá sa napije z fľašky s atrapou alkoholu: "slivovička! povedže mi, a či ma môj milý stále ľúbi?", volá a klesajúc v mrákotách na zem si ešte uchlipne.. ó júlia, neš?astná stvora Capulettiovie, nepošpáreš sa už viac v záhrade ružovej, čo svedkom bola tvojich výkrikov rozkoše..

a Rómeo nič nechápe - "Nič nechápem", nechápe Rómeo..

Uz cele veky sa vedu debaty o tom, ako vlastne vznikli diela Allana Edgara Poa, co znamenali, a kto je ta tajomna Lenore. Popularitu tohto americana zivili priam legendy, ktore o nom napisali mnohi radobykritici. Ake vsak bolo pozadie Poeovho zivota? Odkial bral inspiraciu pre svoje temne pribehy? Vsetky doterajsie dohady prednedavnom postavil na hlavu prevratny objav. V jednom schatralom dome na Manhattane bola nájdená jeho korespondencia s tajnou milenkou menom Eleonore. Medzi zaplavou kvetnatych radostnych listov, akoby vypadlych z Monetovych obrazov, sa nasiel jeden s uplne odlisnou atmosferou. Bol to posledny list medzi Poeom a jeho neznamou laskou a zda sa, ze ani nepotrebuje dalsi komentar:





New York, 20. marca 1841


Milý Al,

Píšem Ti, pretože ma každý týždeň u poštára čaká záplava Tvojich listov a už to viac nemôžem znáša?. Nie, nerob si plané nádeje, nechystám sa k Tebe vráti?. Práve naopak. Chcem, aby si už navždy odišiel z môjho života.

Áno, spomínam s láskou na tie chvíle, ktoré sme spolu prežili. Na chvíle pred tou neš?astnou nehodou, ktorá ?a postihla. Nech tie časy boli akokoľvek prenádherné, sú nenávratne preč. Vieš, ja som ten typ ženy, ktorej nestačí len romantika a goth štýl. Toho Tvojho "havraníka" Tvoje ruky a jazyk nenahradia, a to s tým pohrabáčom si dúfam len žartoval.

Rozumiem veľmi dobre Tvojmu utrpeniu. Spočiatku som čítala všetky tvoje listy, ale už to viac nedokážem. Už nechcem poču? o tom, ako každý večer v potemnenej miestnosti čakáš, že ti znenazdajky zaklopem na dvere, o tom, že pri pohľade na svojho "havrana" ?a napadajú len slová "nikdy viac", ani o Tvojich nočných múrach, pri ktorých sa zo stropu pomaly spúš?a nabrúsené kyvadlo a chýstá sa ufiknú? Ti Tvoju mužnú pýchu.

Ak sa s tým nedokážeš vysporiada?, začni o tom trebárs písa? básne. Uľaví sa Ti. Ale prosím, snažne ?a prosím, odíď navždy z môjho života do sveta spomienok a už sa ma nikdy nesnaž skontaktova?.

S bozkom na rozlúčku

Eleonore

Prísady pre 4 osoby
4 plátky bravčového rebierka
60 dkg kyslej kapusty
20 dkg mäkkej údenej klobásy
1 dl oleja
1 strúčik cesnaku
1 kávová lyžička paradajkového pretlaku
1 kávová lyžička múky
soľ
mleté čierne korenie

Príprava
Plátky rebierka paličkou naklepeme, ochutíme soľou, čiernym korením a v oleji pekne do červena opečieme. Kyslú kapustu podľa chuti prepláchneme, klobásu nakrájame na kolieska, cesnak prelisujeme.

Mäso vložíme do tlakového hrnca, navrch položíme kolečká klobásy, potom kyslú kapustu. Paradajkový pretlak pomiešame s múkou a cesnakom, dolejeme 2 dl vody, nalejeme do hrnca a dusíme domäkka. Podávame horúce.

Nedávno som sa prechádzal slatinami Devonshiru, zadumaný som načúval spevu miestnych operencov, rozmýšľajúc, či ide o žlnu zelenú, žlnu sivú, vlhu pestrú alebo hájovu, či nebodaj o dropa fúzatého, slovom, nedíval som sa pod nohy a potkol som sa o sombrero. Napokon vysvitlo, že to tam dáky gentleman v sombrere hrabe rašelinu. Slušne som ho pozdravil a po krátkom rozhovore vysvitlo, že máme obaja záľubu v rádioamaterizme. Toto zistenie neznámeho gentlemana natoľko dojalo, až sa mi zveril so svojím strašným tajomstvom.
Tu je jeho rozprávanie od slova do slova (všetko som si zaznamenával tesnopisom)

„Keď mal môj praded 25 rokov, vybral sa na jarmok do vedľajšej dediny. Keď dorazil na miesto, jarmok práve končil, lebo vtedy tí chumaji menili každý deň svoje časové pásmo, aby každého nasrali. Naš?astie našiel otvorený ešte jeden stánok, kde predávali okrasné hrable určené k výzdobe ineriérov. Tieto pozoruhodné dekoračné prvky boli dlhé asi dva lakte, praded si teda jedny kúpil a pobral sa domov. Po ceste stretol starého Charlesa Baskervilla, ktorému sa zapáčili jeho okrasné hrable a chcel sa ich zmocni?. Môj praded ale zvolal: „Nedám ti ja moje okrasné hrable, zhyň zlosyne!!!“ a na štyroch rozličných miestach ho penetroval kudlou. Napokon mu okrasnými hrablami rozbil lebku na kašu, pričom sa z násady odlomil jeden zub. Keď to zbadal, horko zaplakal a od ľútosti zavýjal ako pes v ruji. Tak vznikla poves? o Psovi Baskervillskom.“

Tak ukončil gentleman v sombrere svoje rozprávanie, a ďalej hrabal rašelinu zvláštnymi malými vyštrbenými hrablami, čo je dôkaz, že hovoril pravdu.

   Pocestný sa voľným krokom blížil k ohňu, okolo ktorého boli na kožiach starých vyprašivených skunkov pousádzaní Sam Hawkens, Dick Stone a Will Parker. Obzor sa pomaly zapaľoval krvavo červenou farbou zapadajúceho slnka pripomínajúcou včera zmasakrovaný tábor Apačov. Niekde v diaľke zavyl hladnú pieseň kojot. Zmasakrovaný tábor mal po vetre a tak ho nenašiel.
   Pocestný sa zastavil vari na pä? stôp od ohniska. Zdvorilo si odkašľal. Nikto si ho ani nevšimol. Sam Hawkens pokračoval v napchávaní svojho kalumetu. Vedľa sediaci Dick Stone v ruke držal váčok s jabloneckou bižutériou a práve si podrobne prezeral jednu korálku proti slnku. Will Parker zamyslene obhrýzal ceruzku a ľavou pätou kopal do trsu trávy vedľa jeho rozprestrenej skunčej kože.

   Náhle sa pocestnému nahlas uprdlo.
   „Prepáčte, obedoval som fazuľu” začal sa ospravedlňova?. V mihu oka sa Sam Hawkens celý obliekol, opásal si remeň, vyčistil si zbraň, odsypal si strelný prach z bizónieho rohu, zbraň nabil, upravil si límec na jelenicovej košeli, nalepil si falošné zuby a nasadil parochňu z oslích štetín. Rovnako rýchlo sa schystali aj Samovi priatelia. Všetci traja boli skúsení zálesáci a veru sa nemohlo sta?, že by ich niekto dokázal prekvapi? nepripravených.

   „Hihihi, hihihi, hihihi“ povedal Sam, mieriac na pocestného svojou henryovkou.
   „Ruky hore, jenkí, a nepokúšaj sa ani pohnú?! zahrmel Will Parker a bokom potichu precedil medzi zuby smerom na Sama: „Spamätaj sa, jenkí!“
   „Tak hovor, kto si, odkiaľ ideš a prečo si nás prepadol, hihihi!“ začal znova vyšetrovanie Sam. Nahmatal si na hlave navlečené spodky a hlavou mu prebleslo, kam si tak asi obliekol loveckú čapicu, hihihi.

   Pocestného náhly a úplne nečakaný obrat situácie vystrašil. Obelel ako kachličky v Zuchthause. Priškrteným hlasom sa podujal vysvetľova?: „Volám sa Jimmy Hobble-Rollins, pôvodom som katechétom z Manchestru v Anglii. Asi pred troma rokmi začali naše ovce podivne kríva? a slinta?, kvalita vlny poklesla, obchody prestali ís?. Miestne textilné manufaktúry sa uzavreli, rozhnevaní robotníci podpálili kostoly a zobrali útokom aj miestny mníšsky rád Milostivých sestier Márie. Vrhali sa skutočne na každého, mne samému sa ledva podarilo ujs?.“

   „Ach,“ povzdychol si Dick Stone, „úbohý anglický proletariát, čo všetko si musí vytrpie?“.
   „Ty, jenkí“, ukázal Will prstom s obhryzeným nechtom na Dicka „drž hubu a nemiešaj sa do debaty, keď sa rozprávajú chlapi. A ty, jenkí“, obrátil sa na Jimmyho a ďobol ho revolverom pod rebro, „prestaň vyklada? sprostosti a konečne vyklop, čo si zač a čo tu pohľadávaš!“. Obaja oslovení naňho urazene zazreli. Kurva, čo to ja mám za život, pomyslel si Will a odpľul smerom k ohňu. Neustále sa otravova? s týmito zasranými dementnými jenkís. Kurva!

   „No tak hovor!“ pripojil sa Sam, „lebo ti budeme musie? vpáli? guľku do hlavy, hihihi.“
   Jimmy sa opä? rozhovoril: „Som len obyčajný prospektor. Prichádzam z Fort Dillinor a mierim ďalej na sever.“
   „A čo si robil vo Fort Dillinor, jenkí?“
   „Kupoval som si jedlo na ďalšiu cestu. A večer som bol na predstavení Strippin’ Mary...“. Jimmy sa na chvíľu odmlčal a uprene sa zadíval k obzoru. Keď sa otočil spä?, jeho oči sa zdali pri večernom osvetlení zvláštne lesklé. „Boli sme tam aj s mojím priateľom Halom Brooksom.“

   „Ty poznáš Old Hala!, hihihi“ zvolal Sam a objal Jimmyho. „Ale to úplne mení situáciu, hihihi – Hal je aj náš priateľ!“
   Napätie okolo ohňa citeľne pokleslo. Chlapi sklonili pušky. Dick si čupol k rozsypanému váčku s korálkami. Keď ho dnes budú aj naďalej vyrušova?, nikdy zamýšľaný náramok priateľstva pre šošónskeho náčelníka nedokončí.

   Will sa ujal predstavovania: „No, jenkí, toto je Sam Hawkens,“ – Sam nadvihol parochňu – „ja som Will Parker a toto je, hm“ pozrel na Dicka zbierajúceho korálky rozsypané po zemi, „toto je, jenkí, Dick Stone - náš krajčír a kaderník. Dokopy nás volajú Trojlístok, pretože kam prídeme, tam prinášame š?astie, jenkí.“ pochválil sa na záver predstavovania Will a myslel pritom na pohostinnos? Apačov počas predvčerajšej návštevy.

   „Teší ma páni, volám sa Jimmy, ale pre vás som Jim“ drmoli natešene Hobble-Rollins, podávajúc ruky okolostojacim zálesákom.
   „Ty si ešte grínhorn, ak sa nemýlim, hihihi.“ opáčil Sam.
   „Odkiaľ to vieš?“ opýtal sa prekvapený Jim.
   „Pred príchodom si výstražne nezahúkal ako piesočná sova so zle zrasteným ľavým krídlom hľadajúca hraboša vypaseného tučným zrnom zo sýpky Fort Knoxu, hihihi. Sam si ešte raz pohľadom premeral nového spoločníka pri ohni a dodal. „A navyše nemáš žiadnu zbraň a chodíš po prérii v obleku, hihihi.“
   „Ahá, tak je to teda, preto na mňa všetci vo Fort Dillinor tak zvláštne pozerali. A ja som si zbytočne neustále kontroloval rázporok.“

   „Sadni si u nás, jenkí,“ – pokračoval Will – „ponúkni sa jedlom a povedz, čo je nového v meste.“
   Jim sa vďačne usadil, povolil si kravatu a začal rozpráva?. „Povráva sa, že Red Buttler zháňa špeciálnu kobylu. Chodí po okolitých corraloch a vypytuje sa na dobre urastené troj- až pä?ročné kobyly. Jeden farmár vravel, že hľadá také, ktoré znenazdajky kopú zadnými kopytami, najlepšie pri nejakom rozrušení. Vraj so to volá špazmus.“

   „To je dos? čudné, hihihi“ ozval sa Sam.
   „Jime, prosím ?a, a načo mu bude taký kôň?“ opýtal sa Dick očividne zaujatý prospektorovým rozprávaním. Vzápätí sklonil hlavu pred zamračeným pohľadom Willa Parkera.
   Jim sa natiahol za opečenou sysliou paprčkou a schuti si odkusol. „Nie kôň, ale kobyla.“ odpovedal. „Nikto presne nevie, prečo ju potrebuje. Krčmár v saloone mi spomínal, že sa Buttler chce komusi pomsti? a tá kobyla v tom má hra? rozhodujúcu úlohu, nevedel však žiadne podrobnosti.“

   „To sa nás určite netýka, jenkí.“ povedal Will a utrel si mastné ruky do mastných nohavíc. Potom z vrecka vytiahol ohryzenú ceruzku a začal si špára? medzi zubami.
   „Vy zalesáci ste takí odvážni. Nič vás nevystraší.“ obdivne povedal Jim. „Ideš niečo písa??“ zvedavo pozrel na Willa.
   „Poznám v pueble jednu indiánku, jenkí. To vieš, život zálesáka je osamelý, rád si tam občas zaskočím pookria?.“ zažmurkal na Jima. „Idem jej písa? list.“
   „Nevedel som, že indiáni vedia číta?.“
   „Nevedia, jenkí. Ja ten list neodošlem. Vlastne, aby som pravdu povedal, ja ani neviem písa?. Ale vždy sa pri tom neuveriteľne uvoľním.“


   Rozhovor naďalej pokračoval v podobnom príjemnom a harmonickom duchu. Sam si spokojne bafkal z kamuletu, Willovi sa darilo pľuvancami triafa? mravce pochodujúce okolo ohniska a Jim v prítomnosti skutočných zálesákov len tak žiaril. Jediný Dick Stone sa nezapájal do rozhovoru. S náramkom priateľstva naozaj meškal a okrem toho mu z mysle stále neschádzala záhada Buttlerovho plánu. Ostatní priatelia ho podchvíľou počuli mrmla? si popod nos o kobylách, zbytočnej agresivite a všeobecne biednom vkuse zločincov na tejto strane prérie.


   Odrazu kdesi blízko výstražne zahúkala piesočná sova so zle zrasteným ľavým krídlom hľadajúca hraboša vypaseného tučným zrnom zo sýpky Fort Knoxu, a dodala: „Scheise!“.
   „Ak sa nemýlim, ide náš priateľ Old Shatterhand, hihihi.“ poznamenal Sam Hawkens.
   Všetci ako na povel obrátili zrak na okraj čistiny, odkiaľ sa vynáral nový príchodzí. Dick Stone ako mnohokrát predtým prebehol obdivným pohľadom vypracované alsaské telo a naprázdno preglgol.

   „Ako, trottli, večera je hotová?“ opýtal sa Old Shatterhand.
   „Samozrejme, Oče, chvíľočku, hneď ti niečo nachystám.“ zahlaholil potešený Dick a vyskočil od korálok.
   „Nechaj tak, teraz nebudem žre?, ty trkvas.“ povedal Old Shatterhand a začal odväzova? svoju kobylu. „Idem ešte na malú prechádzku so svojou kobylkou.“

   „Teda, jenkí, tá tvoja kobyla vyzerá zo dňa na deň strhanejšia. A to pri tom táboríme už dva týždne na jednom mieste. Čo s ňou robíš?“ opýtal sa ustarane Will.
   „Do toho ?a nič, ty emeritný prďola!“ odvrkol Old Shatterhand. „My si s mojou kobylkou rozumieme.“
   „Však my nič, len či nie je chorá alebo čo, hihihi“ pridal sa Sam.

   „Staraj sa o seba, skinhed!“ ohradil sa opä? Old Shatterhand. Naklonil sa ku kobyle a niečo jej zašepkal do strihajúceho ucha. Kobyla akoby znervóznela, cúvla a začala fŕka?. Shatterhand sa pohol na odchod, kobyla však znovu zaspätkovala. „Poď už, zlato!“ prihovoril sa jej a silno začal ?aha? za ohlávku. Naveľa to kobyla predsa len vzdala a neochotným krokom nasledovala svojho pána. Na okraji čistinky sa Old Shatterhand ešte otočil ku skupinke pri ohni a zakričal: „A nie že ma bude niekto z vás podživočíchov vyrušova?, lebo vás zastrelím!“

   Po Shatterhandovom odchode sa na chvíľu rozhostilo stiesnené ticho.
   „Kam šiel?“, prerušil nakoniec mlčanie Jim.
   „To nevieme, jenkí. Každý deň takto odchádza“ povzdychol si Will.
   „Nešiel jazdi??“
   „Nie, jenkí. Nechal tu sedlo.“
   „A nejdeme za ním?“ navrhol Jim.
   „V žiadnom prípade, ak nechceš ucíti? jeho povestnú päs?, hihihi.“ odvetil Sam.
   „On je dobrý chlap, jenkí,“ pridal sa Will „ale z neznámeho dôvodu mu dochnú kobyly. Do mesiaca si vždy musí kupova? novú. Niežeby sa o ne nestaral alebo tak. Má proste smolu.“
   „Oni mi ho pri nákupe vždy oklamú.“ plačlivo sa pridal Dick. „Predájú mu smrteľne chorú kobylu ako zdravú. Inak to nie je možné!“.
   „Drž hubu, jenkí! ohriakol ho Will, ale sám cítil zvláštny smútok.
   Sam sa dlho a zamyslene pozeral do ohňa a nakoniec vyriekol: „Dávam jej týždeň, maximálne dva, hihihi.“


Z nemeckého originálu preložila Perla Bžochová.

tak, ako poldeci, je pravda, ktora je hranata, romanova a vymyslena, relativna.
a musim sa priznat, ze ak na mna sadne tien pochybnosti a nebodaj sipim loz, snazim sa odpustat; ovsem donekonecna to vzdy nejde, a preto to clovek natahuje a natahuje a natahuje, az velmi daleko, a az ma pocit, ze z toho uplne zblbne, co by mu mozno aj bolo luto a preto subjektivne nekompromisne rovnat na prave miery a takych piip, co klamu a vymyslaju si piip rovno poslat do piip

ps: zvlast "sci-fi"

ps: objektivne sa mozno na kancelarii zhodnut, ovsem treba ist daleko, velmi daleko

ps: uz nic asi

Vravím Vám, bacha na "sci-fi". sa mi zdá, že tam pravda niekedy pokrivkáva, ale nestojím si za tým. nechcem nikoho obviňova?, len som akože naznačil. (sa ospravdlňujem vopred ak som dakoho urazil, aby sa to nejako nobratilo proti mne, a ešte by ste mi povdali že prekurcam a že som alibista) som čítal, že vesmirna odysea 2010. a som si všimol, rovno v názve úskok, že 2010. taky rok nemohol by?, bo je len 2004/2005. ale možno som ja chuj. hlavne bdime, je to naliehavé.

toto mozno ani nepatri do tohto topicu, ale...hm... preco old shatterhand nemal nikdy ani jednu jebacku? (neber to osobne oče)

prave fceeera som to docital. podla mna tych 666 tabul je tam asi najmensia haluz

Zajímalo by ma kde v knizkach od Dana Browna konci pravda a zacinaju vymysly. V tomto pripade su to niekedy vsak lzi, lebo napr. uviedol ze ta sklenena pyramida v parizi ma 666 sklenenych tabul co nie je pravda.

Prvý úlovok, ktorý som sa rozhodol zverejni?, je to, čo mnohým z nás v príbehu chýbalo ako Darwinovi yeti! Pán džejárár, prečo ste vytesnili túto kapitolu zos? Čo?

V diaľke sa zamrholilo. Padla prvá rosa. Za ňou druhá, tretia, štvrtá, desiata, stá, tisíca. Potom padla tisíca prvá a tak to šlo ďalej. To ale Legovlas už dávno vedel. Jeho citlivé elfie koleno mu to prezradilo.

Hobiti sa nespokojne šmrdolili pod dekou z elfích nechtov a stukali. Nálada bola pokleslá a ani nádherný výhľad na nížinu Mĺž Člup čvachtajúcu sa v ranných lúčoch by nezahrial znavené duše pútnikov. Frodo rozopol sponu z elfích zubov, posadil sa a pošúchal si oči. Chladivým krémom z elfích uší si podvedome natrel boľavé rameno. Zaujímavé, pomyslel si, je to práve mesiac a pä? dní od tej strašnej noci pod pahorkom Amon Tobin. “Ech!”, ušlo mu.

“Frodo, vyzeráš ustarane, čo ?a trápi?”, ozval sa medovým hlasom Legovlas.
“Dze tten Gandaľf?”
“Neviem, pred chvíľou sa vytratil a už ho nebolo.”
“Nehvaril, dze idze?”
“Nie, ale vyzeral veľmi ustarane. Ktovie, čo ho trápi..”
“Sluchaj tu, Ľegovlas, kedz še ňevraci do hodziny, ta sme v piči, to ci hvarim!!”
“Viem.”

Legovlas podišiel ku strmine a zapozeral sa svojim elfím zrakom do diaľky, “Ó, vy bujné nížiny, vy stepilé roviny!”
“Co vidziš, Ľegovlasu?”
„Nič.“ Odtušil záhadne ale pravdivo elf.
Ta mi ric vyliž, pomyslel si Frodo a odhryzol si hryza z elfieho cestovného chleba vyrobeného z múky. Na nálade mu to ale nepridalo.

Zrazu voľačo zakrušilo a sa zašuchorilo. Legovlas neváhal a odbehol si po svoj tulec a šípy, vyrobené z prastarých šípov. Keď sa za desa? minút vrátil, furt to šuchorilo, len hlasnejšie. „Blíži sa!“, zvolal skúsený stopár.

Tu sa zatriasol krík, čo sa predtým netriasol. „Ciboha!“, nezdržal sa Frodo. Krovie sa roztvorilo a odhalilo známu špicatú čiapku. „Škret!!“, zvolal znalý Legovlas a odbehol si po luk, vyrobený za účelom strieľania šípov. „Chuju, šak to Gandaľf! To maš z teho, že nešpiš. No, už me ňečuje!“ Legovlas to svojimi elfími ušami počul ale už bol ďaleko.

„Uaa!“, zvolal hodnotným hlasom Gandalf. „Dobré ráno, milý Frodo! Ako sa vyspal môj najmilší hobit?“
„Npíču. Še mi snivalo, že me škrobe dachto calu noc, piči.“
„Hohohoo, milý Frodo, hádam si si nemyslel, že to bude také jednoduché!“
„Gandaľf! Ty zase hvariš vof hadankach, ty bujon! A dze ši bul?“
„Sú veci, ktoré aj veľký mág musí ráno vykona?..“
„Sa teho už ňzbáviš, ci hvarim! Ľudze ňbúdu znac, co myšľiš.“

Veľký mág sa zamyslel a pozrel sa dolu úkosom. Tam ani nohy.
„Ja ti to teda poviem. Ale vedz, že ?a premením na ropuchu, ak to niekomu vytáraš!“, dodal šepotom ale výrazne.
„Bol som sra? a zaspal som.“, povedal Gandalf a odmlčal sa.
„Na hovne?“
„Milý Frodo!“, zašveholil ľúbym hlasom mág. „Isteže na ňom. Pamätaj – na ropuchu!!“
„Lol, Gandaľf, že ty ši zaš kuril tote dymkove byľinky!?“, smial sa Frodo a nevšimol si tak mrak na tvári Gandalfovej.
„Inač, maš mrak na tvari.“
„Kde?“
„Doľe.. hej.. ňéé tam.. tám, hej.“
„Už dobre?“
„Hej.“

Chvíľu stáli mlčky, keď ich takto našiel navrátivší sa vznešený Legovlas. „Nevideli ste niekto môj luk, prosím vás?“, spýtal sa udýchaný, odpovede sa však nedočkal. „Čo?“, skúsil to ešte raz.

Frodo sa pozeral striedavo na Gandalfa a na Legovlasa a ten zase múdrym pohľadom na Froda a na Gandalfa. Veľký mág zaškúlil na Froda a snažil sa mu preniknú? do mysle. „Zos vof!“, zvolal huncútsky Frodo a Gandalf vedel, že získal priateľa na život a na smr?.