Pocestný sa voľným krokom blížil k ohňu, okolo ktorého boli na kožiach starých vyprašivených skunkov pousádzaní Sam Hawkens, Dick Stone a Will Parker. Obzor sa pomaly zapaľoval krvavo červenou farbou zapadajúceho slnka pripomínajúcou včera zmasakrovaný tábor Apačov. Niekde v diaľke zavyl hladnú pieseň kojot. Zmasakrovaný tábor mal po vetre a tak ho nenašiel.
   Pocestný sa zastavil vari na pä? stôp od ohniska. Zdvorilo si odkašľal. Nikto si ho ani nevšimol. Sam Hawkens pokračoval v napchávaní svojho kalumetu. Vedľa sediaci Dick Stone v ruke držal váčok s jabloneckou bižutériou a práve si podrobne prezeral jednu korálku proti slnku. Will Parker zamyslene obhrýzal ceruzku a ľavou pätou kopal do trsu trávy vedľa jeho rozprestrenej skunčej kože.

   Náhle sa pocestnému nahlas uprdlo.
   „Prepáčte, obedoval som fazuľu” začal sa ospravedlňova?. V mihu oka sa Sam Hawkens celý obliekol, opásal si remeň, vyčistil si zbraň, odsypal si strelný prach z bizónieho rohu, zbraň nabil, upravil si límec na jelenicovej košeli, nalepil si falošné zuby a nasadil parochňu z oslích štetín. Rovnako rýchlo sa schystali aj Samovi priatelia. Všetci traja boli skúsení zálesáci a veru sa nemohlo sta?, že by ich niekto dokázal prekvapi? nepripravených.

   „Hihihi, hihihi, hihihi“ povedal Sam, mieriac na pocestného svojou henryovkou.
   „Ruky hore, jenkí, a nepokúšaj sa ani pohnú?! zahrmel Will Parker a bokom potichu precedil medzi zuby smerom na Sama: „Spamätaj sa, jenkí!“
   „Tak hovor, kto si, odkiaľ ideš a prečo si nás prepadol, hihihi!“ začal znova vyšetrovanie Sam. Nahmatal si na hlave navlečené spodky a hlavou mu prebleslo, kam si tak asi obliekol loveckú čapicu, hihihi.

   Pocestného náhly a úplne nečakaný obrat situácie vystrašil. Obelel ako kachličky v Zuchthause. Priškrteným hlasom sa podujal vysvetľova?: „Volám sa Jimmy Hobble-Rollins, pôvodom som katechétom z Manchestru v Anglii. Asi pred troma rokmi začali naše ovce podivne kríva? a slinta?, kvalita vlny poklesla, obchody prestali ís?. Miestne textilné manufaktúry sa uzavreli, rozhnevaní robotníci podpálili kostoly a zobrali útokom aj miestny mníšsky rád Milostivých sestier Márie. Vrhali sa skutočne na každého, mne samému sa ledva podarilo ujs?.“

   „Ach,“ povzdychol si Dick Stone, „úbohý anglický proletariát, čo všetko si musí vytrpie?“.
   „Ty, jenkí“, ukázal Will prstom s obhryzeným nechtom na Dicka „drž hubu a nemiešaj sa do debaty, keď sa rozprávajú chlapi. A ty, jenkí“, obrátil sa na Jimmyho a ďobol ho revolverom pod rebro, „prestaň vyklada? sprostosti a konečne vyklop, čo si zač a čo tu pohľadávaš!“. Obaja oslovení naňho urazene zazreli. Kurva, čo to ja mám za život, pomyslel si Will a odpľul smerom k ohňu. Neustále sa otravova? s týmito zasranými dementnými jenkís. Kurva!

   „No tak hovor!“ pripojil sa Sam, „lebo ti budeme musie? vpáli? guľku do hlavy, hihihi.“
   Jimmy sa opä? rozhovoril: „Som len obyčajný prospektor. Prichádzam z Fort Dillinor a mierim ďalej na sever.“
   „A čo si robil vo Fort Dillinor, jenkí?“
   „Kupoval som si jedlo na ďalšiu cestu. A večer som bol na predstavení Strippin’ Mary...“. Jimmy sa na chvíľu odmlčal a uprene sa zadíval k obzoru. Keď sa otočil spä?, jeho oči sa zdali pri večernom osvetlení zvláštne lesklé. „Boli sme tam aj s mojím priateľom Halom Brooksom.“

   „Ty poznáš Old Hala!, hihihi“ zvolal Sam a objal Jimmyho. „Ale to úplne mení situáciu, hihihi – Hal je aj náš priateľ!“
   Napätie okolo ohňa citeľne pokleslo. Chlapi sklonili pušky. Dick si čupol k rozsypanému váčku s korálkami. Keď ho dnes budú aj naďalej vyrušova?, nikdy zamýšľaný náramok priateľstva pre šošónskeho náčelníka nedokončí.

   Will sa ujal predstavovania: „No, jenkí, toto je Sam Hawkens,“ – Sam nadvihol parochňu – „ja som Will Parker a toto je, hm“ pozrel na Dicka zbierajúceho korálky rozsypané po zemi, „toto je, jenkí, Dick Stone - náš krajčír a kaderník. Dokopy nás volajú Trojlístok, pretože kam prídeme, tam prinášame š?astie, jenkí.“ pochválil sa na záver predstavovania Will a myslel pritom na pohostinnos? Apačov počas predvčerajšej návštevy.

   „Teší ma páni, volám sa Jimmy, ale pre vás som Jim“ drmoli natešene Hobble-Rollins, podávajúc ruky okolostojacim zálesákom.
   „Ty si ešte grínhorn, ak sa nemýlim, hihihi.“ opáčil Sam.
   „Odkiaľ to vieš?“ opýtal sa prekvapený Jim.
   „Pred príchodom si výstražne nezahúkal ako piesočná sova so zle zrasteným ľavým krídlom hľadajúca hraboša vypaseného tučným zrnom zo sýpky Fort Knoxu, hihihi. Sam si ešte raz pohľadom premeral nového spoločníka pri ohni a dodal. „A navyše nemáš žiadnu zbraň a chodíš po prérii v obleku, hihihi.“
   „Ahá, tak je to teda, preto na mňa všetci vo Fort Dillinor tak zvláštne pozerali. A ja som si zbytočne neustále kontroloval rázporok.“

   „Sadni si u nás, jenkí,“ – pokračoval Will – „ponúkni sa jedlom a povedz, čo je nového v meste.“
   Jim sa vďačne usadil, povolil si kravatu a začal rozpráva?. „Povráva sa, že Red Buttler zháňa špeciálnu kobylu. Chodí po okolitých corraloch a vypytuje sa na dobre urastené troj- až pä?ročné kobyly. Jeden farmár vravel, že hľadá také, ktoré znenazdajky kopú zadnými kopytami, najlepšie pri nejakom rozrušení. Vraj so to volá špazmus.“

   „To je dos? čudné, hihihi“ ozval sa Sam.
   „Jime, prosím ?a, a načo mu bude taký kôň?“ opýtal sa Dick očividne zaujatý prospektorovým rozprávaním. Vzápätí sklonil hlavu pred zamračeným pohľadom Willa Parkera.
   Jim sa natiahol za opečenou sysliou paprčkou a schuti si odkusol. „Nie kôň, ale kobyla.“ odpovedal. „Nikto presne nevie, prečo ju potrebuje. Krčmár v saloone mi spomínal, že sa Buttler chce komusi pomsti? a tá kobyla v tom má hra? rozhodujúcu úlohu, nevedel však žiadne podrobnosti.“

   „To sa nás určite netýka, jenkí.“ povedal Will a utrel si mastné ruky do mastných nohavíc. Potom z vrecka vytiahol ohryzenú ceruzku a začal si špára? medzi zubami.
   „Vy zalesáci ste takí odvážni. Nič vás nevystraší.“ obdivne povedal Jim. „Ideš niečo písa??“ zvedavo pozrel na Willa.
   „Poznám v pueble jednu indiánku, jenkí. To vieš, život zálesáka je osamelý, rád si tam občas zaskočím pookria?.“ zažmurkal na Jima. „Idem jej písa? list.“
   „Nevedel som, že indiáni vedia číta?.“
   „Nevedia, jenkí. Ja ten list neodošlem. Vlastne, aby som pravdu povedal, ja ani neviem písa?. Ale vždy sa pri tom neuveriteľne uvoľním.“


   Rozhovor naďalej pokračoval v podobnom príjemnom a harmonickom duchu. Sam si spokojne bafkal z kamuletu, Willovi sa darilo pľuvancami triafa? mravce pochodujúce okolo ohniska a Jim v prítomnosti skutočných zálesákov len tak žiaril. Jediný Dick Stone sa nezapájal do rozhovoru. S náramkom priateľstva naozaj meškal a okrem toho mu z mysle stále neschádzala záhada Buttlerovho plánu. Ostatní priatelia ho podchvíľou počuli mrmla? si popod nos o kobylách, zbytočnej agresivite a všeobecne biednom vkuse zločincov na tejto strane prérie.


   Odrazu kdesi blízko výstražne zahúkala piesočná sova so zle zrasteným ľavým krídlom hľadajúca hraboša vypaseného tučným zrnom zo sýpky Fort Knoxu, a dodala: „Scheise!“.
   „Ak sa nemýlim, ide náš priateľ Old Shatterhand, hihihi.“ poznamenal Sam Hawkens.
   Všetci ako na povel obrátili zrak na okraj čistiny, odkiaľ sa vynáral nový príchodzí. Dick Stone ako mnohokrát predtým prebehol obdivným pohľadom vypracované alsaské telo a naprázdno preglgol.

   „Ako, trottli, večera je hotová?“ opýtal sa Old Shatterhand.
   „Samozrejme, Oče, chvíľočku, hneď ti niečo nachystám.“ zahlaholil potešený Dick a vyskočil od korálok.
   „Nechaj tak, teraz nebudem žre?, ty trkvas.“ povedal Old Shatterhand a začal odväzova? svoju kobylu. „Idem ešte na malú prechádzku so svojou kobylkou.“

   „Teda, jenkí, tá tvoja kobyla vyzerá zo dňa na deň strhanejšia. A to pri tom táboríme už dva týždne na jednom mieste. Čo s ňou robíš?“ opýtal sa ustarane Will.
   „Do toho ?a nič, ty emeritný prďola!“ odvrkol Old Shatterhand. „My si s mojou kobylkou rozumieme.“
   „Však my nič, len či nie je chorá alebo čo, hihihi“ pridal sa Sam.

   „Staraj sa o seba, skinhed!“ ohradil sa opä? Old Shatterhand. Naklonil sa ku kobyle a niečo jej zašepkal do strihajúceho ucha. Kobyla akoby znervóznela, cúvla a začala fŕka?. Shatterhand sa pohol na odchod, kobyla však znovu zaspätkovala. „Poď už, zlato!“ prihovoril sa jej a silno začal ?aha? za ohlávku. Naveľa to kobyla predsa len vzdala a neochotným krokom nasledovala svojho pána. Na okraji čistinky sa Old Shatterhand ešte otočil ku skupinke pri ohni a zakričal: „A nie že ma bude niekto z vás podživočíchov vyrušova?, lebo vás zastrelím!“

   Po Shatterhandovom odchode sa na chvíľu rozhostilo stiesnené ticho.
   „Kam šiel?“, prerušil nakoniec mlčanie Jim.
   „To nevieme, jenkí. Každý deň takto odchádza“ povzdychol si Will.
   „Nešiel jazdi??“
   „Nie, jenkí. Nechal tu sedlo.“
   „A nejdeme za ním?“ navrhol Jim.
   „V žiadnom prípade, ak nechceš ucíti? jeho povestnú päs?, hihihi.“ odvetil Sam.
   „On je dobrý chlap, jenkí,“ pridal sa Will „ale z neznámeho dôvodu mu dochnú kobyly. Do mesiaca si vždy musí kupova? novú. Niežeby sa o ne nestaral alebo tak. Má proste smolu.“
   „Oni mi ho pri nákupe vždy oklamú.“ plačlivo sa pridal Dick. „Predájú mu smrteľne chorú kobylu ako zdravú. Inak to nie je možné!“.
   „Drž hubu, jenkí! ohriakol ho Will, ale sám cítil zvláštny smútok.
   Sam sa dlho a zamyslene pozeral do ohňa a nakoniec vyriekol: „Dávam jej týždeň, maximálne dva, hihihi.“


Z nemeckého originálu preložila Perla Bžochová.