Veľkosť bardov sa meria pomyselným štukátkom , ktoré rozochveje struny čitateľských duší a núti nás zamyslieť sa - ten, čo tak krásne píše, nemôže byť predsa neokrôchané hovado. Ak cítime, že básnik drží v ruke taký vibrátor, mieri ním na nás, posúva ho hore-dolu našim vnútrom... prosto rozfiká nejednu dušu haliacu svoje pomysly a city do obscénych vulgarít hodných opovrhnutia a slaných pľuvancov do ksichtu.
Preto mi rozorváva útroby pásomnica žiaľu, keď Vám musím oznámiť smutnú skutočnosť. Po nedávnych cenných objavoch na fare v Dubodieli - fara v priebehu rokov obrástla bujnou žihľavou, čiže odvahy nebolo treba málo - sa zdá, že boh nielenže existuje, ale je takmer isté, že Hviezdoslav klamal. Nie tým, že vydal krásne diela, ktoré číta baník cestujúc podzemným vláčikom na svoju stenu, kde bude rúbať lignit, aj pohodlný intelektuál rozhodnutý dnes ako vždy vyhnúť sa robote najviac ako to pôjde. Nie tým, že ich vydal, ale že klamal strašným spôsobom. Vzletné verše plné arabesiek, nie sú tým, čo Pavol cítil. Dochované pôvodné verzie ukazujú skutočnú básnikovu dušu, dušu nahú. Pri poznámke na záver horknú v ústach prviesienky, trpkne čútora.

"Ja to myslím naozaj dobre
keď si dačo myslím, aj teplo v nás
je to všetko naozaj, fakt žiadny gýč
nevymýšľam si.
Mám cit
neklamem neklamem neklamem
som lajdák;
kecy mi lezú na nervy čo s tým,
fakt nemám rád keď sa na mňa pozerajú,
plech, odrhoň blato zmrd
plž krvavý a kosť
nechcem byť slizký a sám,
mám svoj vlastný chrám
a som v ňom sprostý a sám!

Note: A teraz už len tam dám iné slová a bude. Neznášam písanie komerčných sračiek. Fuck Anglicko fuck Willhelm II.

Je zarážajúce, keď prídeme na to, že Hviezdoslav sa takto zapredal...O to zarážajúcejšie, že pôvodné verše kvalitou vôbec nezaostávajú za tými "oficiálnymi", čo dostali názov Dávam z úprimnosti duše.