XVI Kolo LSK: Imaginárny cestopis a ne/imaginárne svety v človeku :: Remember, remember, the velvet November


node:	XVI Kolo LSK: Imaginárny cestopis a ne/imaginárne svety v človeku
template:	4
parent:	Literárna súťaž Kyberie
owner:	Best boy
viewed by:
created:	01.03.2018 - 11:08:13
updated:	09.01.2020 - 11:55:31

cwbe coordinatez:
101
63532
1054481
6411093
8463569

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

neurons
stats|by_visit|by_K source tiamat K|my_K|given_K last commanders polls
total descendants::44
total children::12
7 ❤️

show[ 2 | 3] flat

linearne asy...	0
Best boy	0
zviera	0

Jacques le Goff v knihe Stredoveká imaginácia hovorí o púšti ako o symbolickej realite a náboženkom fenoméne, ktorý bol jedným z centrálnych obrazov blízkovýchodnej a európskej spirituality.

Ona tolik významná poušť Starého zákona však není místem osamocení, nýbrž především místem zkoušek, bloudění a odvrácení od světa. Poušť ve Starém zákoně zastupovala "epochu svatých dějin, kdy Bůh vychovával svůj národ".

Obraz biblickej púšte sa mení v 4. storočí nášho letopočtu. Púšť už nie je len pustou krajinou nečistého ducha, ale pribúda v nej palma a prameň. Pustovník sv. Pavol Tébsky v nej chodí odetý v šatoch z palmových listov a živí sa chlebom, ktorý mu prináša havran. Keď zomrie, z jej hlbín pribehnú dva levy s bujnou hrivou, hladia ho chvostami a pochovajú ho do hrobu, ktorý mu sami vyhĺbia.

Predstava púšte, vekmi obohatená o vrstvy významov, neskôr neustále kolíše medzi pojmom raja a skúšky. Je miestom raja a slobody, ale i miestom stretnutia so Satanom a miestom metafyzickej nudy (acedia). Miestom vidín a púštneho "tieňového divadla".

Vieme, že nielen človek môže pobývať v púšti, ale i púšť v človeku a teda, že nielen človek svojimi predstavami osídľuje svety, ale tiež oni bujnejú v ňom. Môže ísť o miesta rozkladu a disociácií, komínov, červených riek a čiernej zeme, sibírskej neohraničenosti, krajiny moreplavcov alebo segetálnej vegetácie so slnkom nízko nad obzorom.

Ak aj vy podnikáte cesty do tohto teritória alebo si to chcete vyskúšať, nech sa páči

Téma: Imaginárny cestopis a ne/imaginárne svety v človeku

Môžte sa držať definície z Wikipédie https://sk.wikipedia.org/wiki/Cestopis a napísať odtiaľ list alebo denník alebo telegram a môžte sa inšpirovať tu https://www.brainpickings.org/2012/01/04/bobby-baker-diary-drawings-mental-illness-and-me/

(ilustračný obrázok)

Prvá cena: 1 tona čistého niklu za zvýhodnenú cenu
Druhá cena: Secondhandové Cílkove Krajiny vonkajšie a vnútroné

Koniec: 31.3.2018

PS: Vyzývam všetkých, ktorí mi dali K v minulom kole, nech sa zapoja, lebo ten nikel budú mať povinne

000001010006353201054481064110930846356908479952

Víťazí id himself v spolupráci s Dušanou, ktorá si nás uväznila do svojho sveta a my sme zistili, že naša existencia je snáď len jej solipsistickou predstavou a že v skutočnosti naštastie vôbec nie sme. Ďakujeme za tento oslobodzujúci existencialistický presah a gratulujeme. Svoju výhru si môžeš vyzdvihnúť v Čiernej nad Tisou.

Druhá cena putuje id čo, ktorá ju ale tiež môže poňať nemajetnícky a šérnuť ju s kýmkoľvek na akýkoľvek čas. Lebo vlastníctvo je len ilúzia vo svete dospievajúcej Dušany a preto sa naň netreba upínať.

Každé kolo je však tiež kolektívnym výtvorom, preto ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastnili a čítali. Boli ste super. Je to super, keď prispievate. Lebo súťaž je len formálna, dôležitá je vaša tvorivosť a odvaha. #pisembezironie #vaztesito

himself je to tvoje

00000101000635320105448106411093084635690847995208480033

Ešte si dovolím na záver pridať jednu, pre mňa osobne celkom zaujímavú, záverečnú prácu študenta z CUNI https://is.cuni.cz/webapps/zzp/detail/87570/?lang=cs

00000101000635320105448106411093084635690847995208479967

Ďakujem. Krásna téma, super príspevky. Vidíme sa v ďalšom kole!

0000010100063532010544810641109308463569084799520847996708479968

Akí vymäknutí všetci. Teším sa na ďalšie

000001010006353201054481064110930846356908479417

Streľba a výbuchy mín prehlušili nedeľňajší obed. Slovo pokoj má objektívne s touto situáciou pramálo spoločne, no hoci vonku je vojna, rodina Danka Radakoviča si každodenné výbuchy a padajúcu omietku aspoň raz do týždňa pri jedle prestala všímať, aby nezabudli, že sú ľudia. Okná štvrtého poschodia paneláku boli v spodnej polovici polepené čarbanicami malej Evy Radakovičovej, aby nebolo vidno barikády a horiace autá.
Katica Radakovičová, útla Chorvátka so súmernou tvárou a jasnými očami sedela na vrchu stola a pozorovala deti tešiace sa z mesa, ktoré nemali asi mesiac. Zabudnúť na vojnu bola úplná hračka pri pohľade na pariaci sa hovedzí vývar a asi 300g hovedzieho od kosti na rozmaríne s mrkvovo-petržlenovým pyré, dozdobené citrónom a kúskami červenej repy a medom a šalát z lístkov repy, skorocelu, šťaveľu a polníčku.

Danko sa v tej chvíli ospravedlnil, rozzúrené vstal od stola, šiel do vedľajšej izby, vytrhol pár desiek z okna a z plných pľúc zakričal: "Skurvení politici, skurvení vojaci, skurvená krajina! zdochnite všetci ak nám nedáte pokoj aspoň v tento deň!"
Keď sa vrátil, celá rodina ako zamrazená hľadela na neho. Bolo to prvýkrát, čo porušil svoj vlastný prísny zákaz spomínať vojnu počas nedeľňajšieho obeda. Výraz šialenca na jeho tvári s pulzujúcimi žilami na spánkoch vystriedala hanba a skleslosť. Katica ho chytila za ruku, úpenlivo mu pozrela do oči, potom na deti, na jedlo a opet do očí a láskavo sa usmiala. Danko sa otriasol z tranzu a vrátil sa duchom medzi nich. Boli to sekundy, no tak intezívne, že deti neurobili ani najmenší pohyb a s otvorenými ústami pozorovali oboch rodičov. Starší syn Danko chytajúc lyžicu cinkol po taniery a poprial všetkým dobrú chuť.

Pustili sa do jedla. Polievka ešte nestihla vychladnúť. Pomaly ju sŕkali a vychutnávali si ju. Začali rozprávať o starých rodičoch, spomínať na ich živobytie, malý dom v kopcoch a výletoch k moru.
Danko býval kedysi špičkový reportér a mal slušnú zbierku fotografií. Ani nedojedol, odskočil od stola, vytiahol spod gauča kartónovú krabicu od topánok a hneď z nej povyťahoval pár fotiek a podal ich synovi a žene. Eva celá zvedavá ťahala Danka za rukáv aby jej tie fotky ukázal.
Uvidela na nich starý, paviničom obrastený drevený dom a jej dedka s deckom na rukách. Bola to ona keď mala pol roka. Nepametala si naňho. Povedali jej, že umrel pri nehode v práci. Pravda bola, že ho zastrelili partizáni, keď im nechcel dať poslednú kozu.

Na ďalšej fotografií bola zbierka dedových rezbárskych prác. Od malých sošiek až po veľké, niekoľko metrové sochy medveďov a vlkov. Pozrela sa najvyššiu policu a uvidela úplne rovnakú sošku vlka. Bola to jediná dekorácia v byte. Kristus na kríži a ostatné nepotrebné drevo z bytu už dávno zhorelo v provizórnej peci, keď bola zima.
Danko si naložil hovedzie a trochu pyré. Ústa sa mu naplnili slinami, preglgol a s rozžiarenými očami sa pozrel na Katicu:
- Takéto hovedzie som jedával na audienciách vo Francúzsku, odkiaľ máš recept? Vyzerá to úžasne.
- Veď to mám od Tvojho kamoša, on na tej audiencii varil, nepametáš?
- Ty si tam bola? Myslíš Bojana? Ale veď vtedy nebol čas sa s ním baviť.
- Stretla som ho keď sme boli na cige vonku a Teba akurát kolega zavolal dovnútra aby si mu pomohol so statívom.
- Zlatý Bojan, pred 2 mesiacmi mi volal - teraz je v Montpelliery a ostáva tam žiť.
- Už ho povýšili do rytierskeho stavu? Vždy vtipkoval o tom, že raz uvarí tak dobré jedlo, že z neho spravia aristokrata.
- Hahaha nie, nepovýšili, ale poslednýkrát si ho nechala kráľovná Alžbeta zavolať, lebo mala v polievke vlas.
- Teda on si ide, obsluhovať anglickú kráľovnú.
- Bojan má dar.

Keď dojedli, v tej chvíli vojna neexistovala. Deti sa naťahovali o fotky, Danko objal Katicu a obaja sa dívali na kresby na okne. Videli v nich idealizovanú budúcnosť a cítili neochvejnú vôľu žiť, aby dostali deti mimo vojnovú zónu. Z Danka mal byť konštruktér, lebo mu šla geometria a matika a z Evy chceli učiteľku, alebo dizajnérku, no na to ešte bolo priskoro. Nateraz dúfali, že prežije tútotyždňovú ofenzívu.

!!!Udalosti v tomto texte su pisane na zaklade skutocneho kratkeho filmu!!!

#writing

000001010006353201054481064110930846356908479189

Jedného dňa sa skrátka človek zobudí a má chuť odovzdať svoje psychické zdravie do rúk úplne cudzieho človeka, ktorý na to nemá vôbec žiadnu kvalifikáciu. Ja som už nevedel, ako ďalej. A tak som vyhľadal špecialistu.

“Sadnyte si.”
Posadil som sa.
Oproti ostatným špecialistom, ako sú napríklad zubári, alebo holiči, pani Eleonóra nemala kreslo, iba jedálenskú stoličku. Steny miestnosti obopisovali ezoterické motívy, fotografia Gustáva Husáka a vyblednuté výšivky s folklórnymi motívmi.

Úvodné sedenie som už mal za sebou, takže mi bolo jasné, čo ma čaká dnes:
“Sedte v klude.”, povedala a mne bolo jasné, že toto je dobrá rada.
“Relaxujte. Urobte hlboký nádych a s výdychom sa uvolnyte.”, jej tajomný hlas penetroval moju myseľ a prinášal mi pokoj. Nenapadlo ma nič lepšie ako naslúchať jej neokrôchanej sugescii.
“Urobte ešte jeden hlboký nádych a s výdychom sa uvolnýte ešte vác.”, prikázala, a ja som opäť poslúchol. Kurva, to je relax.
“Urobte ešte jeden hlboký nádych a teraz už ste úplne, ale úplne zrelaxovaný. Nemusíte sa nikde ponáhlat any nyč urobit. Nemusíte any myslet. Vaše víčka otažívajú. Ked narátam do trí, zavrete očy a ocitnete sa na trávnyku pred svojim domom. Jeden. Dva. Tri. Čo vydýte?”
“Stojím na trávniku pred svojim domom.”, odpovedal som Hlasu, stojac na trávniku pred svojím domom.
“Posadte sa, prekrížte nohy. Cítte zem, na kerej sedzíte.”
Posadil som sa a prekrížil nohy. Cítil som zem, na ktorej sedím.
“Všicko je možné. A vy teraz móžete vzlítnut ako na lítajúcom kobáry, už ste kúsek nad zemú a stúpate rýchlejššé a rýchlejššé.”, komentoval Hlas presne to, čo sa dialo a pokračoval ďalej tajomným hlasom:
“Stále stúpate. Už ste desat metrú nad zemú a vidzíte svúj dúm a trávnyk. Stúpate rýchlejšé. Už ste dvadsat metrú nad zemú a vidzíte okolí vášho domu. Ešte idete hore. Ste padesát metrú nad zemú a vidzíte celú Šalu. Dálej stúpate, ste stopadesát metrú nad zemú, vidzíte na kilometry daleko a vzduch je chladnejšý. Ste tristo metrú nad zemú a už nestúpate. Letýte dopredu. Šala sa vzdaluje, prelítate ponad poliá, ríku. Šecko je možné. Na obzore sú lesy. Husté lesy, jaké ste nykdy pretým nevidely. Letýte rýchlo, cítite veter jak vám šlahá do ksychtu. Ste blišjé a blišjé. Letýte ponad lesy. Lesy sú všade kam vidzíte. Letýte pomalšjé, lesy sú pokojné. Vidzíte čistynku a nad nou zastavýte. Zestupujete g zemi, klesáte a klesáte, už sedzíte na tej čistynke, je to najkrajšé místo na zemi, aké si víte predstavit. Relaxujete. Všicko je možné. Na čo si pomyslíte, to móžete mat. Móžete si tu robit čo scete. A ja idzem teraz na kávu.”

A tak som tam sedel a relaxoval, pochopil život, existenciu aj celý vesmír. Mal som všetko a nepotreboval som nič. Sedel som a existoval. Čas pravdepodobne plynul, ale pre mňa už existuje iba jeden kontinuálny moment. Hlas navždy zmizol. A tak sedím uprostred idylickej čistinky. Možno tu sedím už roky… tu, uprostred všetkého, a píšem pre vás tieto riadky.

000001010006353201054481064110930846356908476583

Velmi sofistikovane, metaforicke Vlacilovo dielo o hladani boha vo svojom vnutri. Pribeh zasadeny do 13.storocia o dvoch rytieroch z radu panny marie. Jeden sa vzda svojho poslania, a chce zit obycajnym zivotom, druhy ho chce dostat spat do rádu. Do silneho pomeru sa dostava otazka kedy je viera v boha skutocne ta prava, a ked len sebectvom, a sebaklamom. Film tazky na analyzu ale vlastne krasny vo svojej jednoduchosti. 8/10

000001010006353201054481064110930846356908476184

(K sebe)

Ten priestor, pod povrchom
spletitý a rozľahlý.

Blúdenie v bielom napovedá,

vpísať sa doprostred
bolo by rovnako
zničujúce i očistné.

Vpísať,

Bez vzlyku,
bez zasyčania.

ten priestor priamo do svojho stredu,

kde zaznamenávať pátranie,
po niekom (ukrytom akoby v sebe),

znamená písať,
sledovať stopy v rozpovedanom
a viac sám k sebe
neprehovoriť,

znamená na čas vzlietnuť.

/191206/

000001010006353201054481064110930846356908475930

Jedného dňa v nej vyrástla stena. A na druhej strane sa ocitol ten druhý. Alebo si ju priniesol so sebou. Hladká, biela stena. Niekedy bola stena ako izby. V každej z nich žena. Boli dve, ale bola to tá istá. Jedna sugestívna, druhá hysterická. Hysterická zo slučiek, ktoré si sama sťahovala okolo krku. Tá, ktorú sledovala cez priezor dverí. A potom tam bola tá zamnkutá izba. Vedela čo je v nej, nemusela jej to hovoriť. Nakoniec bola stena na povrchu ako koža a pod ňou vystupujúce kosti. Stena vo vnútri bola ako krajina zrkadiel. No a potom raz nad ránom sa išla dať priviazať na psychiatriu. Chcela len hľadieť bez pohnutia pred seba. Neprišla tam. Nevie prečo. Spomenula si na to, keď čakala na električku č.4

00000101000635320105448106411093084635690847593008475948

Až neskôr si uvedomila že čo obraz to klišé

0000010100063532010544810641109308463569084759300847594808475958

vnútorné svety sú vždy tak trochu klišoidné
ja mám tiež (starší príspevok z notepadu)
dám ho sem pod tvoj nesúťažný :)

poznám jedno tajné miesto
na ktoré chodím iba za tmy
topánky nechaj doma
a svoje desy odlož
ak chceš ísť so mnou
to miesto je mi sväté
prichádzam odtiaľ zakaždým živá
ako z ďalekých ciest
ovešaná zážitkami
nie je tam nič čo by nám ublížilo
nič, čo by sme potrebovali..

na tom mieste
je zem porastená machom
zakrytá popadaným lístím
a nie je tu nikto
koho som sem nepriviedla
nie je tu nič
čo som sem nepriniesla

stromy tu rastú priamo k oblohe
rovnako myšlienky
dá sa nimi prechádzať
a presvitá pomedzi ne slnko
ešte aj v noci
môžeš bežať
alebo len tak stáť
vždy budeš na svojom mieste
tu nemusíš naozaj nič
ešte aj zázraky
ti budú pripadať samozrejmé
žiadnu vec tu netreba meniť
iba byť súčasťou

jediné čo si ustráž:
nezostaň do úplného rána
nepoznám ešte nikoho
komu by sa po rozvidnení
podarilo vrátiť

000001010006353201054481064110930846356908475930084759480847595808475982

Nabuduce keď vyhrám (čoskoro), tak dám že 'Trápny príspevok'

00000101000635320105448106411093084635690847589008476192

uvedomuju si zodpovedni, ake nebezpecenstvo hrozi Bratislavskej mladezi po dokonceni planetka?

00000101000635320105448106411093084635690847589008475909

Ja som neznášala keď mi chleba smrdel banánom

0000010100063532010544810641109308463569084758900847590908480083

vy ste mali nejke firemne desiaty??

0000010100063532010544810641109308463569084758900847590908476084

ja som nemal rad syrokrem a maslo, tak som zral iba banan...

000001010006353201054481064110930846356908475092

Bola som tam. Nie v jej strede, iba na jej okraji.

Bola som tam. Zažila som ju. Nie na vlastnej koži, nie ako Tá-čo-sa-účastní. Iba ako Tá-čo-pozoruje, iba ako Tá-čo-hľadí videla som ju. Nikdy nie ako Tá-čo-sa-účastní, vždy ako Tá-čo-cíti zažívávam ju.

Vojnu.

Na hranici Zóny som sa vylodila okolo obeda. Colnica, ček, nákup kom-čipu, ček, transport k Svätyni, ček. Uprostred Svätyne chrám, modrý chrám, vôkoľ neho tisíce holubov. Vôkoľ nich stovky ľudí.

Stovky ľudí čo kŕmia tisíce holubov.

Uploadujem do Mysle: „Takto vyzerá Mier“

Vtedy však ešte vládol deň. A deň je plný svetla a svetlo je Mier.

Potom som začala hľadať nocľah. A nastali prvé komplikácie: „Tu Ťa nemôžeme ubytovať“. „Niesi z nášho sveta, nechceme Ťa“. „Ani tu nie“. „Kvôli bezpečnosti“.

Napokon som narazila na Spojku: „Dobre, dostaneš miestnosť, miestnosť na najvyššom poschodí. Na jeden deň a jednu noc. Tam budeš mimo dosah zbraní. Snáď.“

„A ideš hľadať Perlu ? Ako myslíš. Ale byť tebou, dám si pozor na to aby som bola pred západom Slnka naspäť v bezpečí. Keď sa zotmie, Zóna je iná. Iná. Rozumieš ?“

Ešte som nerozumela.

A z miestnosti na najvyššom poschodí na chrám a trh pod sebou hľadela. Na to hemženie kupcov, na virvar Života. A na tie holuby.

Neraz mi bolo povedané: „Ak potrebuješ niečo uctievať, uctievaj Život, sebamenšie jeho hemženie“. A svätyňa bola jedným z najvživších a najzdravších miest Zóny.

No Zóna bola stará, bola jedna z najstarších.

Hovorí sa: Iba smrť je od nej starší.

Nastal čas hľadať Perlu. Komlog funkčný a napojený, ček, oblečenie nevyzývavé, ček, ID na bezpečnom mieste, ček, tokeny uvoľnené z cold walletu na temporár. Pistácie vo vrecúšku. Ideme na to.

Prechod trhom bez problémov. Transport mimo Svätyňu bez problémov. Na práhu dediny prvá bezpečnostná kontrola. Potom druhá, tretia, štvrtá. Niekedy za mnou bežia s guľometom, inokedy sa mi prihovoria cez môj vlastný komlog:

„Kvôli bezpečnosti“, hovoria. Vždy.

V dedine chudoba. Mnohí sú bez nôh, mnohí sú bez rúk. Neviditeľné ženy, bezzubí slepci a žobrajúce deti. Dvom z nich som darovala bublifuk a ich tváre uložila do komlogu. A komlog ich nahral do Mysle. Ček.

Na konci dediny hradby, hradby staršie ako Mahomet, večnejšie ako Caesar, majestátnejšie ako Alexandros. Hradby Perly, hradby zmrzačenej matky všetkých miest.

A na ich vrchole hrob jednoho zabudnutého Bábu. Vrchol dosiahnutý, dar odovzdaný, informácia uložená, kontakt nadviazaný, misia ukončená. Gečekt.

U hrobu stojím a hľadím k západu. Zrazu tam nestojím sama. Zrazu mi niekto podáva joint, joint z najlepšieho hašu na svete. Vdychujem a počujem:

„Nehľadaj viac Perlu, milovaná, keď príjde čas, vyvstane sama od seba.“

„A teraz už utekaj. Veď Slnka je stále menej a polia tam dole sú posiate mínami.“

A potom prišla noc a noc je plná temnoty a temnota je vojna.

00000101000635320105448106411093084635690847509208479984

dobré

00000101000635320105448106411093084635690847509208475113

To máš v hlave?

0000010100063532010544810641109308463569084750920847511309124131

Mám to v hlave lebo som to zažil.

0000010100063532010544810641109308463569084750920847511308484138

Áno.

000001010006353201054481064110930846356908466516

https://www.journals.uchicago.edu/doi/pdfplus/10.1086/448086

00000101000635320105448106411093084635690846651608474689

Discourse of desire vs. Discourse of real in tension supporting environment determines the narrative dynamics of all texts units

00000101000635320105448106411093084635690846651608474614

http://wizzion.com/papers/2016/fostering-final.pdf

0000010100063532010544810641109308463569084665160847461408474686

"observation that a certain non-negligible amount of high-order moralcompetence is, in case of human beings, principally transferred by “telling stories”, id est, by narration.

!!!

"transfer of moral values from older generation to a new one -or from one kind of computational agents to another- does narration appear to be crucial"

0000010100063532010544810641109308463569084665160847461408474623

wow,

000001010006353201054481064110930846356908465952

"Keby si sa narodila ako chlapec, dala by som ti meno Michal." povedala mi raz mama a mne sa tá predstava zapáčila. Začala som ju rozvíjať a postupne nadobudol Michal v mojich predstavách konkrétnu podobu a charakter. Ešte aj teraz sa občas pozerám do zrkadla a vidím v ňom Michala. Mal to šťastie, že sa narodil ako muž a nemusel riešiť sračky, z ktorých sa ja neviem vyhrabať celý život. Má vysoké čelo, plavé vlasy a modré oči po otcovi. Hľadia ticho, neprítomne. Nedá sa o ňom povedať, že by to bol krásavec, no nie je ani odpudivý. Najkrajšie sú na ňom ruky - dlhé, jemné prsty s upravenými nechtami. Inak je to tak trochu flegmatický hajzlík. Nikde sa nezdrží dlho, nikomu nič nesľubuje ale ani od nikoho nič nečaká. Jeho život nemá jasné smerovanie. Jediný zmysel nachádza v neustálom pohybe. Nie je závislý od rodiny ani od priateľov, o ženy sa nezaujíma.

Rád sa túla. Najradšej sám. Nikto ho nezastavuje, nikto sa mu neprihovára a on sa nemusí báť (ak sa rozhodne prespať v lete na mieste, kde sa zrovna ocitne) že by mu niečo hrozilo. Je nenápadný a práve to je jeho najväčšia prednosť. Páči sa mi jeho uvedomelá bezcieľnosť. Naučil sa nadchýňať pre samotný pohyb a to mu stačí. Aj tak tu nie je naveky. Prečo sa teda celý život trápiť budovaním niečoho čo stratí?

Pozorujem jeho tvár v zrkadle. Jeho pochabý úsmev. Nachvíľu sa mi zdá, že sa mi vysmieva pohľadom. Ako keby vedel, že má nadomnou navrch. Následne sa stratí - znova je preč. Kto vie, kde sa ten túla.. a ja vidím v zrkadle ženskú postavu. Priveľmi ženskú na to, aby si ma niekto pomýlil s Michalom.

00000101000635320105448106411093084635690846595208466518

Zozadu vyzeráš trochu ako Michal. Ešte aj ženy na teba vypiskujú

0000010100063532010544810641109308463569084659520846651808466538

<3

000001010006353201054481064110930846356908465412

Sme ako žuvačka. Najprv nevinní a plní chuti. Potom sa nafukujeme... A nakoniec, buď ti tá bublina zalepí celý ksicht alebo sa slušne vrátiš do zdanlivo primárneho stavu. Trochu požutý a vyšťavený, ale naslušňaka.

A to všetko len kvôli osvieženiu tohto sveta a pohybu jeho čeľustí.

000001010006353201054481064110930846356908464112

toto je ďalší svet, ktorý prišiel na tento svet.

niekedy som objavil, že doň viem prechádzať, ale nikdy nevieš, kedy to príde. niekedy to môže byť vo sne, niekedy za bdelosti v tvojej hlave, niekedy cez osoby, s ktorými sa uvidím

v svete sa osídlili najprv hory, vysoké aj nízke, veľa lúk, veľa bažín, vnútrozemie, niekde ďaleko bolo aj more, ale to nebolo takmer nikdy súčasťou môjho sveta, vždy bolo ďaleko, vždy bolo príliš slané a príliš mokré, vždy tam pálilo slnko a spomalilo sa myslenie. more bolo vždy lepšie mať v hlave a ďaleko od seba. medzi lúkami, horami a bažinami sa nachádzalo ľudské osídlenie, od samôt, až po ozrutné mestá, ktoré boli až tak veľké, že museli byť stavané vertikálne s ulicami krížom ponad seba a osvetľované dovnútra sústavou zrkadiel, aby sa vôbec pomestili a nezabrali priveľa zo zvyšku krajiny
bola to krajina, kde žili ľudia, ktorí sa vždy iba chodili strácať. niekedy doma, niekedy v meste, niekedy v diaľke. mali svoju prácu, ale každý deň alebo pár dní ju striedali za úplne inú, pretože boli bystrí a vedeli všetko.
krajina poskytovala dostatok zdrojov a jej fyzikálne vlastnosti umožňovali veľmi ľahko robiť niektoré záležitosti, ktoré v reálnom svete možné nie sú, nazývalo sa to "mágia", a bola používaná namiesto náboženstva, a taktiež poskytovala ľuďom živobytie.
Mohol som ísť po krajine a žiť z nej. vydal som sa na cestu. Nebudem nič potrebovať, a dostane ma to tam, kam budem chcieť.
Chcem ísť do mesta? Mesto je zvláštny svet. Žije tam veľa sietí ľudí, ktorí sa vzájomne poznajú, a ty sa musíš dostať dnu do tých sietí. Čím viac sa dostaneš, tým hlbšie do útrob mesta ťa zavedú, a tým viac tajných svetov ti poukazujú.
Prvý, ktorého som stretol, bol maliar. Jeho záľubou bolo extenzívne pitie alkoholu a motanie veľmi slabých bŕk, kde rozhodí v centimetrových intervaloch drobné šištičky, a teba nechá fajčiť tak, aby na teba nevyšla šištička. Nasťahoval sa do bytu, maľoval tam po stenách, až kým ho celý nepomaľoval, a potom sa presťahoval do ďalšieho bytu, kde maľoval tak isto. Zoznámil ma s jednou dievčinou, ktorá prespávala v lese a cez deň chodila do mesta za účelom leňošenia. Mesto ju prichýlilo a nakŕmilo jablkami, zemiakmi a pečivom. Občas si písala pekné veci do zošitov. Raz sme sa objali. Zaviedla ma do brlohu, kde sa schádzali ľudia a hrali sa hru "korytnačí tetris", pri ktorej hľadali, či graf má nikde-nulový 4-tok práve vtedy, keď má rozklad na 3 paritné podgrafy. Začal som to hrať s nimi, a čoskoro som sa celkom vycvičil, a Tutteove hypotézy o toku grafov mi už nerobili žiadne problémy. K jednému z členov som občas chodil prespávať do kaplnky. Mal vlastnú kaplnku, kde choval halucinogénne pijavice a sledoval tam najstaršie videá z najdávnejších čias internetu. Raz som doniesol pijavice na koncert 50člennej kapely Medzilaborce (podľa stanov kapely, nikdy nesmie hrať viac ako 5 členov súčasne a vždy sa všetci striedajú; presne 33% osadenstva musí byť pod vplyvom drog, ale zvyšok nesmie; a ich pesničky sú všetky výhradne buď v lýdickej stupnici, alebo v Bohlen-Piercovom ladení, ktoré bola špecifické tým, že oktávy nahradilo tritávami, čiže frekvencie tritáv sú v pomere 1:3 miesto bežného 1:2 v oktávach).
Ich hudba ma naplnila novým optimizmom, a rozhodol som sa, že chcem dať svoju životu jasný smer. Odišiel som na kraj mesta a odtiaľ odišiel do hory. Išiel som tri dni horou, než som došiel na ďalšiu horu, ktorá bola väčšia a hustejšie zarastená. V tej hore žili Mačence, bola to skupina ľudí, ktorá žila z hory a všetko robila pre horu. Jeden deň jej púšťali porno z mobilov, ďalší deň jej navarili kečup a ďalší deň ju hladili po tráve a spievali jej pesničky.
"čau, nemáš dlhé papieriky?" opýtal sa ma jeden z nich najotrepanejšiu zoznamovaciu frázu, a tak sme sa spolu zoznámili a ja som začal žiť s ľuďmi, čo robia pre horu. Zvyšok času sa sa zhadzovala potrava zo stromov. Stromy si náhodne vyberali, čo nám dajú, niekedy vyprázaný syr so šunkou, niekedy zemiaky s ryžou, ale iba občas. Jedlo sa potom muselo všetko zjesť, pretože hora nezjedené zvyšky neprijala, a vyvrhla ich nazad na ľudí.
Potom sme jeden deň nacvičili divadlo a pobrali sa o horu ďalej a ja som zistil, že tam žijú ďalší, a pre nich sme zahrali divadlo a oni nám predviedli bio art performanciu "hmyzie akvabely", pri ktorej ovládali kŕdle hmyzu pohyblivými oblakmi feromónov, za ktorými lietali. Urobilo to na mňa dojem, a ostal som s nimi, lebo tam bolo dievča, čo malo jedno oko zelené a druhé modré a chcel som ju spoznať. Títo nežili pre horu, ale pre stromy, a robili všetko pre nich, a horu brali iba ako kŕdeľ stromov na zvlnenom teréne. Volali sa Čapíky. To dievča občas komunikovalo s hmyzom, vedela dobre liezť po stromoch a vedela z internetu stiahnuť Half Life 3 ešte predtým, ako to vyšlo. Potom, ako sa zistilo, že celý les je vzájomne prepojený hubami, ľudia tam začali používať huby ako internet. Chodila s ňou jej druhá kamarátka. Bola to čarodejka. Vedela sa napojiť cez huby aj na iných ľudí, takže sa napojila cez huby na mňa a potom mi posielala rozličné druhy signálov. Jeden z nich boli päťrozmerné slová, ktoré sa čítali tak, že sa olizovali jazykom. "Chcem šíriť lásku" povedala a poslala mi zelené obláčiky, ktoré po ovoňaní dajú obrázok veľryby.
Spoznal som takto veľa ľudí. Ale skončilo to tak, že vždy, keď som sa chcel s tými ľuďmi zoznámiť bližšie, rozplynuli sa.
Alebo sa zhmotnili v úplne iné bytosti z úplne iného sveta a zmizli zo sveta, ktorý prišiel na tento svet, a už sa tam nikdy neobjavili, už boli iba vo svete tomto.
Išiel som ďalej a ďalej, všetko bolo predo mnou, so všetkým som sa spoznal, a všetko sa v tej chvíli rozplynulo. A ostali iba hory za mnou a ďalšie predo mnou, a potom dediny, mestá, a zase dediny a lúky. Samé pekné veci. Samé pestré veci. Nemohol som sa sťažovať.

×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<ˇ

00000101000635320105448106411093084635690846411208479988

hahaha huby ako internet, to mi nieco pripomina