Bola som tam. Nie v jej strede, iba na jej okraji.

Bola som tam. Zažila som ju. Nie na vlastnej koži, nie ako Tá-čo-sa-účastní. Iba ako Tá-čo-pozoruje, iba ako Tá-čo-hľadí videla som ju. Nikdy nie ako Tá-čo-sa-účastní, vždy ako Tá-čo-cíti zažívávam ju.

Vojnu.

Na hranici Zóny som sa vylodila okolo obeda. Colnica, ček, nákup kom-čipu, ček, transport k Svätyni, ček. Uprostred Svätyne chrám, modrý chrám, vôkoľ neho tisíce holubov. Vôkoľ nich stovky ľudí.

Stovky ľudí čo kŕmia tisíce holubov.

Uploadujem do Mysle: „Takto vyzerá Mier“

Vtedy však ešte vládol deň. A deň je plný svetla a svetlo je Mier.

Potom som začala hľadať nocľah. A nastali prvé komplikácie: „Tu Ťa nemôžeme ubytovať“. „Niesi z nášho sveta, nechceme Ťa“. „Ani tu nie“. „Kvôli bezpečnosti“.

Napokon som narazila na Spojku: „Dobre, dostaneš miestnosť, miestnosť na najvyššom poschodí. Na jeden deň a jednu noc. Tam budeš mimo dosah zbraní. Snáď.“

„A ideš hľadať Perlu ? Ako myslíš. Ale byť tebou, dám si pozor na to aby som bola pred západom Slnka naspäť v bezpečí. Keď sa zotmie, Zóna je iná. Iná. Rozumieš ?“

Ešte som nerozumela.

A z miestnosti na najvyššom poschodí na chrám a trh pod sebou hľadela. Na to hemženie kupcov, na virvar Života. A na tie holuby.

Neraz mi bolo povedané: „Ak potrebuješ niečo uctievať, uctievaj Život, sebamenšie jeho hemženie“. A svätyňa bola jedným z najvživších a najzdravších miest Zóny.

No Zóna bola stará, bola jedna z najstarších.

Hovorí sa: Iba smrť je od nej starší.

Nastal čas hľadať Perlu. Komlog funkčný a napojený, ček, oblečenie nevyzývavé, ček, ID na bezpečnom mieste, ček, tokeny uvoľnené z cold walletu na temporár. Pistácie vo vrecúšku. Ideme na to.

Prechod trhom bez problémov. Transport mimo Svätyňu bez problémov. Na práhu dediny prvá bezpečnostná kontrola. Potom druhá, tretia, štvrtá. Niekedy za mnou bežia s guľometom, inokedy sa mi prihovoria cez môj vlastný komlog:

„Kvôli bezpečnosti“, hovoria. Vždy.

V dedine chudoba. Mnohí sú bez nôh, mnohí sú bez rúk. Neviditeľné ženy, bezzubí slepci a žobrajúce deti. Dvom z nich som darovala bublifuk a ich tváre uložila do komlogu. A komlog ich nahral do Mysle. Ček.

Na konci dediny hradby, hradby staršie ako Mahomet, večnejšie ako Caesar, majestátnejšie ako Alexandros. Hradby Perly, hradby zmrzačenej matky všetkých miest.

A na ich vrchole hrob jednoho zabudnutého Bábu. Vrchol dosiahnutý, dar odovzdaný, informácia uložená, kontakt nadviazaný, misia ukončená. Gečekt.

U hrobu stojím a hľadím k západu. Zrazu tam nestojím sama. Zrazu mi niekto podáva joint, joint z najlepšieho hašu na svete. Vdychujem a počujem:

„Nehľadaj viac Perlu, milovaná, keď príjde čas, vyvstane sama od seba.“

„A teraz už utekaj. Veď Slnka je stále menej a polia tam dole sú posiate mínami.“

A potom prišla noc a noc je plná temnoty a temnota je vojna.