toto je ďalší svet, ktorý prišiel na tento svet.

niekedy som objavil, že doň viem prechádzať, ale nikdy nevieš, kedy to príde. niekedy to môže byť vo sne, niekedy za bdelosti v tvojej hlave, niekedy cez osoby, s ktorými sa uvidím

v svete sa osídlili najprv hory, vysoké aj nízke, veľa lúk, veľa bažín, vnútrozemie, niekde ďaleko bolo aj more, ale to nebolo takmer nikdy súčasťou môjho sveta, vždy bolo ďaleko, vždy bolo príliš slané a príliš mokré, vždy tam pálilo slnko a spomalilo sa myslenie. more bolo vždy lepšie mať v hlave a ďaleko od seba. medzi lúkami, horami a bažinami sa nachádzalo ľudské osídlenie, od samôt, až po ozrutné mestá, ktoré boli až tak veľké, že museli byť stavané vertikálne s ulicami krížom ponad seba a osvetľované dovnútra sústavou zrkadiel, aby sa vôbec pomestili a nezabrali priveľa zo zvyšku krajiny
bola to krajina, kde žili ľudia, ktorí sa vždy iba chodili strácať. niekedy doma, niekedy v meste, niekedy v diaľke. mali svoju prácu, ale každý deň alebo pár dní ju striedali za úplne inú, pretože boli bystrí a vedeli všetko.
krajina poskytovala dostatok zdrojov a jej fyzikálne vlastnosti umožňovali veľmi ľahko robiť niektoré záležitosti, ktoré v reálnom svete možné nie sú, nazývalo sa to "mágia", a bola používaná namiesto náboženstva, a taktiež poskytovala ľuďom živobytie.
Mohol som ísť po krajine a žiť z nej. vydal som sa na cestu. Nebudem nič potrebovať, a dostane ma to tam, kam budem chcieť.
Chcem ísť do mesta? Mesto je zvláštny svet. Žije tam veľa sietí ľudí, ktorí sa vzájomne poznajú, a ty sa musíš dostať dnu do tých sietí. Čím viac sa dostaneš, tým hlbšie do útrob mesta ťa zavedú, a tým viac tajných svetov ti poukazujú.
Prvý, ktorého som stretol, bol maliar. Jeho záľubou bolo extenzívne pitie alkoholu a motanie veľmi slabých bŕk, kde rozhodí v centimetrových intervaloch drobné šištičky, a teba nechá fajčiť tak, aby na teba nevyšla šištička. Nasťahoval sa do bytu, maľoval tam po stenách, až kým ho celý nepomaľoval, a potom sa presťahoval do ďalšieho bytu, kde maľoval tak isto. Zoznámil ma s jednou dievčinou, ktorá prespávala v lese a cez deň chodila do mesta za účelom leňošenia. Mesto ju prichýlilo a nakŕmilo jablkami, zemiakmi a pečivom. Občas si písala pekné veci do zošitov. Raz sme sa objali. Zaviedla ma do brlohu, kde sa schádzali ľudia a hrali sa hru "korytnačí tetris", pri ktorej hľadali, či graf má nikde-nulový 4-tok práve vtedy, keď má rozklad na 3 paritné podgrafy. Začal som to hrať s nimi, a čoskoro som sa celkom vycvičil, a Tutteove hypotézy o toku grafov mi už nerobili žiadne problémy. K jednému z členov som občas chodil prespávať do kaplnky. Mal vlastnú kaplnku, kde choval halucinogénne pijavice a sledoval tam najstaršie videá z najdávnejších čias internetu. Raz som doniesol pijavice na koncert 50člennej kapely Medzilaborce (podľa stanov kapely, nikdy nesmie hrať viac ako 5 členov súčasne a vždy sa všetci striedajú; presne 33% osadenstva musí byť pod vplyvom drog, ale zvyšok nesmie; a ich pesničky sú všetky výhradne buď v lýdickej stupnici, alebo v Bohlen-Piercovom ladení, ktoré bola špecifické tým, že oktávy nahradilo tritávami, čiže frekvencie tritáv sú v pomere 1:3 miesto bežného 1:2 v oktávach).
Ich hudba ma naplnila novým optimizmom, a rozhodol som sa, že chcem dať svoju životu jasný smer. Odišiel som na kraj mesta a odtiaľ odišiel do hory. Išiel som tri dni horou, než som došiel na ďalšiu horu, ktorá bola väčšia a hustejšie zarastená. V tej hore žili Mačence, bola to skupina ľudí, ktorá žila z hory a všetko robila pre horu. Jeden deň jej púšťali porno z mobilov, ďalší deň jej navarili kečup a ďalší deň ju hladili po tráve a spievali jej pesničky.
"čau, nemáš dlhé papieriky?" opýtal sa ma jeden z nich najotrepanejšiu zoznamovaciu frázu, a tak sme sa spolu zoznámili a ja som začal žiť s ľuďmi, čo robia pre horu. Zvyšok času sa sa zhadzovala potrava zo stromov. Stromy si náhodne vyberali, čo nám dajú, niekedy vyprázaný syr so šunkou, niekedy zemiaky s ryžou, ale iba občas. Jedlo sa potom muselo všetko zjesť, pretože hora nezjedené zvyšky neprijala, a vyvrhla ich nazad na ľudí.
Potom sme jeden deň nacvičili divadlo a pobrali sa o horu ďalej a ja som zistil, že tam žijú ďalší, a pre nich sme zahrali divadlo a oni nám predviedli bio art performanciu "hmyzie akvabely", pri ktorej ovládali kŕdle hmyzu pohyblivými oblakmi feromónov, za ktorými lietali. Urobilo to na mňa dojem, a ostal som s nimi, lebo tam bolo dievča, čo malo jedno oko zelené a druhé modré a chcel som ju spoznať. Títo nežili pre horu, ale pre stromy, a robili všetko pre nich, a horu brali iba ako kŕdeľ stromov na zvlnenom teréne. Volali sa Čapíky. To dievča občas komunikovalo s hmyzom, vedela dobre liezť po stromoch a vedela z internetu stiahnuť Half Life 3 ešte predtým, ako to vyšlo. Potom, ako sa zistilo, že celý les je vzájomne prepojený hubami, ľudia tam začali používať huby ako internet. Chodila s ňou jej druhá kamarátka. Bola to čarodejka. Vedela sa napojiť cez huby aj na iných ľudí, takže sa napojila cez huby na mňa a potom mi posielala rozličné druhy signálov. Jeden z nich boli päťrozmerné slová, ktoré sa čítali tak, že sa olizovali jazykom. "Chcem šíriť lásku" povedala a poslala mi zelené obláčiky, ktoré po ovoňaní dajú obrázok veľryby.
Spoznal som takto veľa ľudí. Ale skončilo to tak, že vždy, keď som sa chcel s tými ľuďmi zoznámiť bližšie, rozplynuli sa.
Alebo sa zhmotnili v úplne iné bytosti z úplne iného sveta a zmizli zo sveta, ktorý prišiel na tento svet, a už sa tam nikdy neobjavili, už boli iba vo svete tomto.
Išiel som ďalej a ďalej, všetko bolo predo mnou, so všetkým som sa spoznal, a všetko sa v tej chvíli rozplynulo. A ostali iba hory za mnou a ďalšie predo mnou, a potom dediny, mestá, a zase dediny a lúky. Samé pekné veci. Samé pestré veci. Nemohol som sa sťažovať.

×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<ˇ