"Keby si sa narodila ako chlapec, dala by som ti meno Michal." povedala mi raz mama a mne sa tá predstava zapáčila. Začala som ju rozvíjať a postupne nadobudol Michal v mojich predstavách konkrétnu podobu a charakter. Ešte aj teraz sa občas pozerám do zrkadla a vidím v ňom Michala. Mal to šťastie, že sa narodil ako muž a nemusel riešiť sračky, z ktorých sa ja neviem vyhrabať celý život. Má vysoké čelo, plavé vlasy a modré oči po otcovi. Hľadia ticho, neprítomne. Nedá sa o ňom povedať, že by to bol krásavec, no nie je ani odpudivý. Najkrajšie sú na ňom ruky - dlhé, jemné prsty s upravenými nechtami. Inak je to tak trochu flegmatický hajzlík. Nikde sa nezdrží dlho, nikomu nič nesľubuje ale ani od nikoho nič nečaká. Jeho život nemá jasné smerovanie. Jediný zmysel nachádza v neustálom pohybe. Nie je závislý od rodiny ani od priateľov, o ženy sa nezaujíma.

Rád sa túla. Najradšej sám. Nikto ho nezastavuje, nikto sa mu neprihovára a on sa nemusí báť (ak sa rozhodne prespať v lete na mieste, kde sa zrovna ocitne) že by mu niečo hrozilo. Je nenápadný a práve to je jeho najväčšia prednosť. Páči sa mi jeho uvedomelá bezcieľnosť. Naučil sa nadchýňať pre samotný pohyb a to mu stačí. Aj tak tu nie je naveky. Prečo sa teda celý život trápiť budovaním niečoho čo stratí?

Pozorujem jeho tvár v zrkadle. Jeho pochabý úsmev. Nachvíľu sa mi zdá, že sa mi vysmieva pohľadom. Ako keby vedel, že má nadomnou navrch. Následne sa stratí - znova je preč. Kto vie, kde sa ten túla.. a ja vidím v zrkadle ženskú postavu. Priveľmi ženskú na to, aby si ma niekto pomýlil s Michalom.