Streľba a výbuchy mín prehlušili nedeľňajší obed. Slovo pokoj má objektívne s touto situáciou pramálo spoločne, no hoci vonku je vojna, rodina Danka Radakoviča si každodenné výbuchy a padajúcu omietku aspoň raz do týždňa pri jedle prestala všímať, aby nezabudli, že sú ľudia. Okná štvrtého poschodia paneláku boli v spodnej polovici polepené čarbanicami malej Evy Radakovičovej, aby nebolo vidno barikády a horiace autá.
Katica Radakovičová, útla Chorvátka so súmernou tvárou a jasnými očami sedela na vrchu stola a pozorovala deti tešiace sa z mesa, ktoré nemali asi mesiac. Zabudnúť na vojnu bola úplná hračka pri pohľade na pariaci sa hovedzí vývar a asi 300g hovedzieho od kosti na rozmaríne s mrkvovo-petržlenovým pyré, dozdobené citrónom a kúskami červenej repy a medom a šalát z lístkov repy, skorocelu, šťaveľu a polníčku.

Danko sa v tej chvíli ospravedlnil, rozzúrené vstal od stola, šiel do vedľajšej izby, vytrhol pár desiek z okna a z plných pľúc zakričal: "Skurvení politici, skurvení vojaci, skurvená krajina! zdochnite všetci ak nám nedáte pokoj aspoň v tento deň!"
Keď sa vrátil, celá rodina ako zamrazená hľadela na neho. Bolo to prvýkrát, čo porušil svoj vlastný prísny zákaz spomínať vojnu počas nedeľňajšieho obeda. Výraz šialenca na jeho tvári s pulzujúcimi žilami na spánkoch vystriedala hanba a skleslosť. Katica ho chytila za ruku, úpenlivo mu pozrela do oči, potom na deti, na jedlo a opet do očí a láskavo sa usmiala. Danko sa otriasol z tranzu a vrátil sa duchom medzi nich. Boli to sekundy, no tak intezívne, že deti neurobili ani najmenší pohyb a s otvorenými ústami pozorovali oboch rodičov. Starší syn Danko chytajúc lyžicu cinkol po taniery a poprial všetkým dobrú chuť.

Pustili sa do jedla. Polievka ešte nestihla vychladnúť. Pomaly ju sŕkali a vychutnávali si ju. Začali rozprávať o starých rodičoch, spomínať na ich živobytie, malý dom v kopcoch a výletoch k moru.
Danko býval kedysi špičkový reportér a mal slušnú zbierku fotografií. Ani nedojedol, odskočil od stola, vytiahol spod gauča kartónovú krabicu od topánok a hneď z nej povyťahoval pár fotiek a podal ich synovi a žene. Eva celá zvedavá ťahala Danka za rukáv aby jej tie fotky ukázal.
Uvidela na nich starý, paviničom obrastený drevený dom a jej dedka s deckom na rukách. Bola to ona keď mala pol roka. Nepametala si naňho. Povedali jej, že umrel pri nehode v práci. Pravda bola, že ho zastrelili partizáni, keď im nechcel dať poslednú kozu.

Na ďalšej fotografií bola zbierka dedových rezbárskych prác. Od malých sošiek až po veľké, niekoľko metrové sochy medveďov a vlkov. Pozrela sa najvyššiu policu a uvidela úplne rovnakú sošku vlka. Bola to jediná dekorácia v byte. Kristus na kríži a ostatné nepotrebné drevo z bytu už dávno zhorelo v provizórnej peci, keď bola zima.
Danko si naložil hovedzie a trochu pyré. Ústa sa mu naplnili slinami, preglgol a s rozžiarenými očami sa pozrel na Katicu:
- Takéto hovedzie som jedával na audienciách vo Francúzsku, odkiaľ máš recept? Vyzerá to úžasne.
- Veď to mám od Tvojho kamoša, on na tej audiencii varil, nepametáš?
- Ty si tam bola? Myslíš Bojana? Ale veď vtedy nebol čas sa s ním baviť.
- Stretla som ho keď sme boli na cige vonku a Teba akurát kolega zavolal dovnútra aby si mu pomohol so statívom.
- Zlatý Bojan, pred 2 mesiacmi mi volal - teraz je v Montpelliery a ostáva tam žiť.
- Už ho povýšili do rytierskeho stavu? Vždy vtipkoval o tom, že raz uvarí tak dobré jedlo, že z neho spravia aristokrata.
- Hahaha nie, nepovýšili, ale poslednýkrát si ho nechala kráľovná Alžbeta zavolať, lebo mala v polievke vlas.
- Teda on si ide, obsluhovať anglickú kráľovnú.
- Bojan má dar.

Keď dojedli, v tej chvíli vojna neexistovala. Deti sa naťahovali o fotky, Danko objal Katicu a obaja sa dívali na kresby na okne. Videli v nich idealizovanú budúcnosť a cítili neochvejnú vôľu žiť, aby dostali deti mimo vojnovú zónu. Z Danka mal byť konštruktér, lebo mu šla geometria a matika a z Evy chceli učiteľku, alebo dizajnérku, no na to ešte bolo priskoro. Nateraz dúfali, že prežije tútotyždňovú ofenzívu.

!!!Udalosti v tomto texte su pisane na zaklade skutocneho kratkeho filmu!!!

#writing