XIII Kolo LSK: Sen :: Remember, remember, the velvet November


node:	XIII Kolo LSK: Sen
template:	4
parent:	Literárna súťaž Kyberie
owner:	čo
viewed by:
created:	13.11.2017 - 11:53:54
updated:	13.11.2017 - 17:45:20

cwbe coordinatez:
101
63532
1054481
6411093
8419036

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

randlover	0
skurka	0
ondrish	5
ch	5

Otváram krásne trináste kolo literárnej súťaže kybérie.

Téma: SEN (alebo ak chcete aj vaša trinásta komnata)

Určite sa vám to už niekedy stalo. Šoférovali ste auto zo Smižian do Gelnice a ako ste tak prechádzali Kurimanským chotárom, pomysleli ste si, aké by to bolo krásne, keby zo sveta vymizla chudoba. Skoro ste pri tom zišli z cesty ale v poslednej chvíli sa vám podarilo udržať kontakt s realitou.

Prípadne ste boli pri Brne bezcieľne nazbierať lysohlávky, neumytými rukami ste si pretreli oči a nachvíľu sa vám zazdalo, že máte halucinácie.

Rozhodli ste sa, že tento rok nepôjdete na dovolenku do Chorvátska, ale chcete konečne vidieť niečo poriadne. A tak ste po celoročnom šetrení vycestovali do saharskej púšte s jediným cieľom: uvidieť fatamorgánu.

Alebo sa vám už stalo, že ste si večer ľahli spať po dlhom dni strávenom zbytočnými činnosťami a v tom spánku sa vám prihodilo niečo zmysluplné. Hovorí sa tomu snenie drahí kybčankovia.

Pre niektorých je to jediná možnosť ako dať svojmu životu zmysel (samozrejme, ak sa vám práve nesnívajú nočné mory). Ale ak sa vám aj snívajú, tak nevadí, dajte o nich vedieť svetu. Vypustite svoje sny na svetlo sveta. Môžu to byť denné fantázie, fantazmagórie, fatamorgány, návraty do minulosti, vaša vysnívaná budúcnosť ale aj najtajnejšie obavy. Nehanbite sa popustiť uzdu vašej predstavivosti, zotročenej monotónnou každodennosťou. Najlepšie na tejto téme totiž je, že si môžete vymyslieť čokoľvek. Jediná podmienka je, aby to nebolo skutočné. Ale to už moc špecifikujem .)

Termín dávam do 15.12., čo je symbolicky Svetový deň čaju. Ako to súvisí s témou nechám na vašej predstavivosti. Vhodnejší decembrový termín nebol voľný.

(obrázok je iba ilustračný, nenechajte sa ním inšpirovať)

000001010006353201054481064110930841903608433384

Bolo to strašne náročné na rátanie a napínavé. príspevky pribúdali až do konca. 7 súťažiacich s deviatimi súťažnými príspevkami sa pokúsilo o nemožné. Nakoniec to bola tesnotka a vyhráva himself. Všetci si gratulujeme a tešíme sa, že ponesie bremeno víťazov. Nech sa mu téma vymýšľa ľahko.

00000101000635320105448106411093084190360843338408433897

kedy pls letim presne? A z Viedne je to cez Frankfurt?

0000010100063532010544810641109308419036084333840843389708433904

13.1 o 16:20 z Viedne s prestupom v Ulan-Ude. Uži

000001010006353201054481064110930841903608433384084338970843390408433911

Neviem de to je ale isto prva trieda takze vklidu..

00000101000635320105448106411093084190360843338408433446

Vďaka. Vskutku, celý ja v tom teplovzdušnom štrikovanom balóne.

0000010100063532010544810641109308419036084333840843344608433447

háčkovaný :)

000001010006353201054481064110930841903608432610

Ešte stále je možnosť hlasovať za súťažné príspevky. V pondelok večer predám žezlo víťazov.)

000001010006353201054481064110930841903608432036

Je vojna. Je tu zhon, zima, hluk a tma. Jedine svetlo vytvárajú strieľajúce zbrane a horiace budovy. Všetko je temné a šedé. Bytosti tu žijú v mestách niekoľko stoviek metrov nad pevninou. Mestá sú kovové gule. Ako malé kovové planéty. Žije sa vo vnútri tých gúľ, dnu sa dá vojsť sklápacou bránou. Dopravné prostriedky sú lietajúce autá. Nie sú tu žiadne zvieratá, ani rastliny. Žiadne rieky, moria, ani hory. Planéta nemá ani slnko ani mesiac. Na zemi je mŕtvo. A mŕtvi tam pribúdajú naďalej. Vojnové lietadlá, ktoré vyzerajú ako lietajúce autá rôznych tvarov, väčšinou s kruhovým priemerom, strieľajú na mesto. Nachádzame sa priamo na bojisku. Ľudia umierajú a ich bezmocné telá dopadajú na zem, tam, kde dnes už živý nevkročí.
Mesto však neopúšťame kvôli vojne. Tá je na pozadí nášho deja aj keď môžeme byť jej obeťami, našim nepriateľom je niekto iný. Neviem kto to je, mojou úlohou je prepraviť chránencov do bezpečia, tiež ich nepoznám. Náš nepriateľ sa nachádza v meste a my musíme čím skôr uniknúť. Brána je v prípade vojny uzavretá, tým, že sme ju otvorili, sme nepriateľom mesta práve poskytli jednoduchý prístup dnu. Takže nám veľa času neostáva. Pôjdu po nás. Sirény už hlásia nepovolené otvorenie brány.
Potrebujeme sa dostať z brány mesta na loď, ktorá nás ma dopraviť do bezpečia. Táto loď je len taká pozliepaná plošina z kovových častí, viac-menej z odpadu. Sú na nej dvaja muži. Jeden mladý, ktorý loď riadi a jeho pomocník, či radca. Vyzerá ako človek vo veku 70-75rokov. Stále je však veľmi vitálny. Nepoznám ani osobne, sú jediní, ktorí mi boli ochotní pomôcť. Nekládli žiadne otázky a majú loď, musela som veriť, že sú čestní, iné mi neostávalo.
Z otvorenej brány máme preskočiť na plošinu je to celkom slušná vzdialenosť, preto v tom zhone uvažujem, ako to urobiť. Deti sú malé, musím nájsť rýchle riešenie. Neviem, kde sú, som nervózna, nemám ich pod kontrolou, lebo je všade hluk, chaos a tma. Ani ich matku nevidím.
Deti konečne po chvíli vychádzajú z brány. Otrasy spôsobujú, že dvere brány sa čoskoro rozpadnú a my môžeme ľahko skončiť v priepasti. Chytám chlapca za ruku, beriem ho do náručia a prehodím ho mužom na plošinu, za ním hneď nasleduje aj jeho sestra. Môžu byť tak medzi 5-8rokov. Musím uznať, že sú dosť odvážne a vnímavé. Nerobia paniku. Už vychádza von aj matka, bojí sa kráčať s batoľaťom na hrudi, tak sa plazí. Otrasy sú stále silnejšie a silnejšie, dvere brány to už dlhšie nevydržia. Potrebujem matku niečím priviazať ku mne, nepodarí sa je preskočiť na loď.
Muži zrazu z lode vysunuli nejaké kovové tyče, ktoré podporia dvere brány, ja medzitým utekám k matke a uväzujem ju o svoj opasok. Vykročím k tyči a ako ju oblapím rukami a nohami, brána sa rozpadne. Matka je prichytená o mňa, ale neviem, ako dlho ju udržím. Medzitým sa tyče zasúvajú späť a už sme blízko k záchytnej sieti po obvode lode, moje ruky sa šmýkajú, púšťam sa tyče a my padáme do siete.
V tom loď naberie neskutočnú rýchlosť a my v okamihu opúšťame planétu.
Preberiem sa v posteli, ak sa to tak dá nazvať. Je to kovová doska s kusom handry. Neviem ako dlho som spala, ale už sme v cieli. Muži nás vylodia na pevninu a za pár sekúnd už lode niet.
Táto planéta je teplá a červená, bytosti tu žijú na zemi v prírode bez stromov. Všade sú kopce z hnedo-červeného piesku. Aj obloha je červená. My všetci naberáme oranžový nádych.
Blížime sa k hore, za ktorou sa nachádza mesto, kde bude rodina v bezpečí. Poznám toto miesto, nie som tu prvýkrát. Možno práve preto som sa rozhodla rodinu dopraviť sem.
Prichádzame k hore. Deti vybehnú na jej vrchol ako prvé a neprestávajú výskať.
Je to úžasný pohľad. Už veľakrát som si hovorila, že musím tú nádheru z tohto miesta preniesť na plátno. Mesto, vystavané z hliny, leží na pobreží mora, ktoré má tiež odlesky červenej farby. Táto krajina je paleta všetkých odtieňov od hnedej cez červenú až do oranžova. Nie sú tu žiadne stromy, zvieratá áno. Je tam zopár tiav a lám. Vidíme aj obchodníkov s tovarom, zvieratá patria im.
Je tu ticho a pokoj, bytosti sa pohybujú pomaly, pomaly dokonca aj rozprávajú, akoby si vychutnávali s pôžitkom každý moment.
Napriek tomu, že mesto leží pri mori, nenachádza sa tu prístav ani lode. Ľudia si chodia k moru oddýchnuť, meditovať, dýchať čistý vzduch. Na oblohe sa však nachádzajú vzducholode a lietajúce balóny – zdroje zábavy. Nachádzajú sa tam kaviarne, trhy, divadlá, bary.
Na oblohe sa nachádzajú tri telesá, jedno teleso sa nikdy nehýbe (prípadne sa hýbe spolu s planétou), je oranžovo-červenej farby a je také obrovské, že zaberá takmer celú oblohu. V noci sa jeho farba mení na fialovo-šedú. Dve ďalšie telesá sú rovnakej veľkosti. Jedno teleso planétu obehne za jeden deň. Neviem, ako sa čas meria na tejto planéte, takže neviem za aký čas v hodinách to je. Druhé teleso nemá konštantnú rýchlosť a obieha ju pomerne rýchlo. Museli sme s deťmi počkať, kým ju obehne aspoň dvakrát, čo trvalo približne 10 minút. Je to veľmi zvláštny výjav. Je ako hravé dieťa pobehujúce na oblohe. Vždy, keď ho máme rovno pred očami, akoby vedel, že ho obdivujeme, tak spomalil a potom zase naberie na rýchlosti. Na oblohe to spôsobuje niečo, čo by sa dalo prirovnať oblakom, prekrývajúcich slnko, akoby na chvíľu bolo čiastočne pod mrakom.
Je to nádherný výjav a jeden by sa mohol na to dívať aj celý deň. My sa však musíme pohnúť smerom k mestu.
Až potom budeme v bezpečí.

Mojou úlohou je dopraviť rodinu do bezpečia.
Neviem, kto sú tí ľudia, neviem, prečo ich chcú zabiť, ani kto ich chce zabiť ani prečo ich chránim práve ja. Napriek tomu som zakaždým odhodlaná obetovať svoj život na ich záchranu. Je to samozrejmosť, tak to má byť. Ak som v situácii, že sa s nepriateľom stretnem zoči-voči, prebudím sa, pripadne ho zabijem a následne sa prebudím.
Neviem, ako fungujú veci na miestach, ktoré navštevujem, pripadá mi to však samozrejmé a nezamýšľam sa nad tým. Miesta, ktoré navštevujem, poznám a opakujú sa.
Vždy som si na 100% istá, že miesto, ktoré som vybrala pre úkryt je dočasné a budeme musieť pokračovať ďalej. V podstate som v strehu celý čas a nikdy sa mi neuľaví ani na chvíľu. Vďaka tomu sa mi darí rodinu chrániť. Som presvedčená, že akékoľvek rozptýlenie, poľavenie tempa a pod. by rodinu stálo život.
Matka je v niektorých snoch vo vysokom štádiu tehotenstva. (Teda tretie dieťa ešte nie je narodené)
Miesto, uvedené v tomto príbehu sa mi v sne zobrazilo po prvýkrát, aj keď som ho už poznala. Zobudila som sa, keď sme vykročili k mestu a teda prvýkrát nie v situácii, kedy sa stretávam zoči-voči s nepriateľom.

00000101000635320105448106411093084190360843203608432392

Riadne akčné

0000010100063532010544810641109308419036084320360843239208432454

No moc sa nevyspim, keď sa mi to sníva

000001010006353201054481064110930841903608431614

Uprostred noci si umýval ruky a hľadel na seba do zrkadla. Úplne znenazdajky uvidel to, čo chcel už od mala, a síce odraz samého seba v zrkadle, ale zboku. Nie však s pomocou trojdielneho zrkadla, aké mala jeho babka v obývačke. Žiadne takéto fyzikálne hračičky, ktoré jeho fešáckemu, bigotnému, a snáď i preto nepriznanému homo spolužiakovi dovoľovali strihať si tie jeho čierne husté vlasy doma a bez pomoci. Toto bol real deal, pohyb očí dostatočne rýchly na to, aby uvidel svoje ľavé oko, ako sa díva kamsi mimo vlastnú tvár. Hneď to prestalo, rýchlosť svetla veď. Vyskúšal to ešte asi dva tri krát, bez úspechu. Zhasol a vyšiel zo záchoda.

Vážne škúlim, pomyslel si. Videl to už predtým na fotkách, jedno oko sa občas dívalo trochu inam. Aj optometrista ho s tým nadšene oboznámil. Hneď potom sa tvárou priblížil k jeho tvári a hľadel cez nejaký prístroj do zrkadla jeho duše. Predstavil si, že medzi nimi ten prístroj nie je, ale nič to s ním neurobilo. Gayom teda zatiaľ ešte nie je. I tak to bude skúšať ďalej. Najbližšie u holiča.

Jeho škúlenie nebolo príliš rušivé, aspoň si to myslel. Hneď si ale spomenul na Markétu a Honzu. Každý z nich sa naňho díval tak, že mal tendenciu urobiť vždy jeden polkrok nabok, aby zachoval očný kontakt. A znovu. Ale v skutočnosti stačilo zmeniť oko, na ktoré sa díval. Bolo to tak fascinujúce, že nikdy vlastne nevedel, čo mu práve hovorili.

Rovnako, ako keď ho zaujali prsia predavačky z krajčírskeho salónu. Keď si na to spomenul, hneď sa cítil nepohodlne. Spätne si spočítal, že v jednom momente musel na to prso civieť dobrých 5 sekúnd vkuse. Fakt si to nikto nevšimol? Že je takýto prasák? Nie si, kým ťa nechytia. Vedel, že je to blbosť, ale ako pracovná myšlienka to stačilo. Druhá predavačka nedávala pozor, lebo mu merala biceps a pritom sa pýtala, či plánuje posilovať. Že by mu tam v košeľovom rukáve nechala rezervu. Nechaj aspoň centimeter, na poriadnu objemovku, koza. Tá prvá sa zatiaľ dívala do notebooku a hlásila jeho miery spred roka a pol. Konfrontáciu s mladším ja ustál sériou nie príliš vydarených vtipov, ale v ten deň toho už mali všetci zúčastnení dosť, takže to blahosklonne prešli bez ďalších rečí. Upnutá sukňa po kolená a vypasovaná blúzka. Štyridsať rokov, rozpustené vlasy, zelené oči. Nie moc pekná. Trochu špicaté trojky. Poďme radšej ďalej.

Ak by niečo mohol, bol by mačka u nich doma. Ten Cigán, čo im staval lešenie, hovoril: Len to spí, žere a mraučí. A serie, nedodal už, asi preto, že to bol vychovaný šesťdesiatročný tučný rumunský Cigánisko s ušmudlaným klobúkom, veľkými dlaňami a balkánskym prízvukom. Jeho poskok by mohol hrať vodníka v hocijakej českej rozprávke. Už si nepamätal mená ani jedného z nich. Vlastne, nie, poskok bol Dušan, a svoju prácu nenávidel. Podával starému zdola tyče a žaby a nadával. I on im pomáhal, keď sa večer vrátili ešte niečo opraviť a viditeľne nestíhali. Predtým im robil poslíčka správ, keď si starý objednával diely z korby náklaďáku a Dušan mu ich s nadávkami nosil. Chcel byť s nimi kamarát, s týmito ľuďmi, lebo ho niečím priťahovali.

Ako ten odsúdenec, ktorý šiel do väzby počkať si na výsledok odvolania. Bol už zvyknutý, vo svojich 25 rokoch a po piatich recidívach, že od ex offo obhajcu nemusí čakať žiadne veľké zázraky? Alebo bol len rád, že tam za ním niekto prišiel, a preto sa tak zhovievavo všetkému usmieval? "Bydlel jsem u ní, když byla máma v šaškecu." "On jí prostě nedal pokoj... Zlomil jsem mu čelist, ublížení na zdraví..." "...On je hodný kluk, ale té soudkyni tam strašne lhal, tak jsem se nasral." Sám bol hodný kluk, aspoň si to tak o ňom myslel. Tiež to bol vlastne staviteľ lešení, ak sa mu dalo veriť. Čakal výplatu za poslednú prácu a premýšľal, ako sa k nej takto z basy dostane. Samotné odsúdenie za tú poslednú krádež nečakal, i preto ho vzal amok a vynadal sudkyni. A tak tam spolu sedeli a rozprávali sa. S ničím mu nepomohol, aj keď chcel. Ale jemu to nevadilo, a keď ho odvádzali, spiklenecky na svojho neobhajcu žmurkol.

Keď bol malý, chcel pocítiť, aké to je, byť sám sebou, ale pritom niekým úplne iným. Tá myšlienka, že tuto Mirka je pre seba "ja" a vníma svet svojimi očami, svojimi vlastnými pocitmi a spracováva si to ako svoje prežívanie vo vnútri vlastnej hlavy, hovorí k sebe svojím vlastným hlasom... a jeho vidí ako niekoho cudzieho. Toto mu nedávalo zmysel. Ako môžu byť okrem neho i všetci ďalší ľudia pre seba "ja"? Ako môžu byť ich veci pre nich samých najdôležitejšie, keď sú to pritom naprostí cudzinci a on s nimi nemá vôbec nič spoločné? Sú so sebou, i keď on od nich odíde. Keď sa minú na ulici, oni zostanú s nimi, je to on, kto sa vzďaľuje a odchádza preč. To on je cudzinec pre všetkých ostatných.

Preto ho potešilo, že sa dnes uvidel v zrkadle zboku. Videl sa tak, ako ho vidia len cudzinci, ako cudzinca. Bolo to príliš krátko na to, aby k sebe pocítil bázeň, akú v ňom vyvolávali iní, ale i to sa možno dostaví. Bol to sľubný začiatok, prelom. Keď sa bude vedieť pozorovať dlhšie, možno sa potom niekedy pristihne pri čine. Uvidí sa zboku, z pol metra, ako civí cudzej žene na prsia. A bude premýšľať, či si on, ten chlap, ten cudzinec, vlastne uvedomuje, že vôbec nie je nenápadný. Bude špekulovať, čo si pri tom civení asi myslí: predstavuje si, že ich ťažká v dlaniach? Prechádza prstom cez bradavky? Preto je taký pohrúžený a neodtrhne zrak? Nie, nie, takáto predstava by ho určite vyľakala. Zvlášť keď má v hlave zafixovaný ten obraz, čo mu raz povedal kňaz. "Aké by to bolo, mať nad hlavou plátno, kde sa premietajú naše myšlienky? Kde by ich ostatní videli?" Nie, toto nech radšej nevidia. Keby to bol on, predstavu pŕs v dlaniach by zahnal, unáhlene vybielil plátno myšlienkou na Antarktídu, a pritom by sa asi strhol a odvrátil. Ale on nie, nepohnute civí ďalej. Možno tie prsia ani nevidí a premýšľa o niečom inom. Alebo... alebo si predstavuje ich vôňu. Vie, že sú mäkké na dotyk, že sú horúce. V tej podprsenke isto stlačené celý deň. Keď sa ich zľahka dotkne perami, ucíti tú poddajnosť a hebkosť.

Tu sa už naozaj strhol a odvrátil zrak. Neprekvapilo ho, že uvidel sám seba, ako sa díva na seba, s prázdnym plátnom nad hlavou.

00000101000635320105448106411093084190360843161408432288

Mne sa páčila tá erotická časť, ale čo som chcela ... mi to pripomenulo https://drive.google.com/open?id=1oSTuFnxCOSpwFunoNDE5OzrRizcC5E-l

Of all the women that Picasso painted, I think that the images of Marie Therese Walter are the most extraordinary. She was very young when Picasso met her in the late 20's, in fact a teenager, and they began a secret love affair which produced in 1932 an amazing sequence of paintings. It is a curious painting, visually so splendid, that we might forget the way in which the anatomy is broken apart and separated. The woman seen on the left could be pregnant. At least there is the implication of fecundity of someone who is very beautiful, very vital, very sexual. In the mirror, a different image appears. The figure seems sorrowful, expressionistic and even distorted compared to the clarity on the left. The woman on the left is given two faces. The profile view is very youthful. The full face, slightly carnival like, with bright yellow and the red of the cheek. One can produce a lot of narratives, which are all quite plausible, and maybe contradict each other. Great modern pictures combine patterns of signification that keep us entranced and I mean it's no surprise that this is one of the most popular pictures in the museum.

00000101000635320105448106411093084190360843161408431634

páčilo sa a veľmi

0000010100063532010544810641109308419036084316140843163408432215

díky :) neviem, či som dodržal tému, ale bavilo ma to

000001010006353201054481064110930841903608431614084316340843221508432222

Ale ba. Dodrzal. Btw naozaj skulis alebo si si to vymyslel?

00000101000635320105448106411093084190360843161408431634084322150843222208432226

hehe, však to nebolo o mne ;)

trošičku škúlim, nie je to ale asi moc vidieť :)

0000010100063532010544810641109308419036084316140843163408432215084322220843222608432227

Iba ked sa pozeras zboku :)

000001010006353201054481064110930841903608431614084316340843221508432222084322260843222708432230

presne :)

000001010006353201054481064110930841903608430994

/neuveritelny gyc, pise sa rok 2005 december, pisem prvu a poslednu prozu svojho zivota.. pise sa rok 2017, december, nejak som nahodou natrafil na toto forum o ktorom som nemal tusenia a tema mi hned zasociovala majstrovo (vel)dielo/

|Augustový
|sneh
|

| 1

Ležím na bielej lúke, v tieni pod jabloňou. Hlavou sa v polospánku opieram o kmeň. Jabloň má popraskané drevené ruky, plné lístia a jabĺk. Mávajú vetrom a strapatia ma, akoby nimi jabloň chcela porátať každú myšlienku zachytenú pri korienkoch mojich vlasov. Je tu smutno. Zem všade navôkol je pokrytá snehom. Nevedno prečo. Nejako sa tu objavil zatiaľ čo som spal. Napadať asi nemohol, pretože moje telo nie je zasnežené. Zdá sa, že si tu len tak, z ničoho nič začal existovať. Sám pre seba a spolu s ním stopy v ňom otlačené. Prichádzajú a končia pri mojich nohách. Vlastne vôbec nie je isté, že sa tu museli objaviť spolu so snehom. Možno niekomu patria, mne ale nie. Možno niekomu kto prišiel, pozoroval ma v spánku a potom zmizol.

– Ale kto a kam?

To je záhada. Rovnako ako to, odkiaľ sa tu uprostred leta zobral sneh.
Zrazu mi čosi napadne. Rýchlo sa vrhám po bielom poprašku. Vnáram doň prsty ako by mal každú chvíľu zmiznúť. Strkám si za hrsť do úst. Je studený a vlhký. Rozpúšťa sa na jazyku. Chutí ako voda – roztopený sneh. Som trocha sklamaný. Čakal som, že na jazyku, pocítim sladkú chuť práškového cukru.

– Veď prečo nie?

Pocukrovaná lúka je predsa rovnako nezmyselná predstava ako sneh uprostred leta. A ten tu leží všade navôkol, kam sa len pozriem. Dokonca ma kúsok z neho teraz chladí v ústach.

Snažím sa takto logicky si zdôvodniť svoje konanie, no všetko naokolo je tak nezmyselné a mätúce. Chvíľku postávam a potom kopnem do snehu. Som rozhorčený, tým absurdným a osviežujúcim augustovým snehom a trochu aj sám sebou. Nedokážem sa tešiť, aj keď som ako chlapec o momente ako tento toľko sníval.

Znovu si sadám a opieram sa o jabloň. Rozhorčenie je odrazu preč a spomienky na detstvo zaplavujú vedomie ako horúci vonný kúpeľ. Prinášajú na tvár úsmev. Pomaly obracajú beh mojich myšlienok novým smerom. Trvá to dosť dlhú chvíľu kým sa myseľ túlajúca sa v spomienkach prehryzie späť k realite. Vlastne až teraz pocítim, že som sa spánku úplne vymanil a strhnem sa.

– Kto vie koľko tu takto ležím?
– Nie je možné, že som prespal koniec leta aj jeseň
a zobudil sa až v zime?

Ak áno, sneh navôkol by nebol augustový, ale povedzme novembrový alebo decembrový. A to by znamenalo, že je všetko v poriadku...
Nie však úplne všetko. Zabúdam totiž na jabloň. Stojí si tu za mnou akoby ignorovala, že by mohla byť zima. Pokojne obvešaná jablkami trasie vo vetre zeleným lístím.
Zostávajú teda len dve možnosti.
Buď je to o čo sa opieram neuveriteľne hlúpa jabloň, alebo ten sneh napadal naozaj v auguste.
Palec sa mi pomaly blíži k ústam - premýšľam. Tu zrazu, ako sa dotýkam zubov, cítim že sú úplne v kľude.

– Prečo sa nedrkocú, ako to vždy robia, keď je mi zima?
– A je mi vôbec zima?
– Nie je!
– Je november alebo december, ja mám oblečené tričko s krátkym rukávom a nieje mi zima?
– Nebude to tým, že ten sneh je naozaj nevyhnutne augustový?

Začínam sa hanbiť. Podozrieval som jabloň z hlúposti úplne neprávom. A jabloň o tom vie, tými svojimi listami obrastenými rukami si asi skutočne preberá všetky moje myšlienky, pretože práve v tej chvíli, ako pre výstrahu, padá priamo vedľa mňa do snehu červené jablko. Je nezvyčajne veľké, vnútri určite plné šťavy a sviežosti. Také by v zime určite dozrieť nemohlo. Rozmýšľam, či sa do tejto červenej výstrahy ležiacej v snehu zahryznem, alebo ju tu nechám len tak vyčítavo ležať. Pohľad kĺže po jablku a v jeho červeno-voskovom lesku sa odráža silueta postavy. Otočím hlavu a predo mnou, v záhadných stopách, stoja akési nohy. Chcem sa pozrieť hore, do tváre, niečo ma však núti sklopiť viečka. Cítim ako my celé telo malátnie. Zaplavuje ho horúca vlna niečoho, čo je silnejšie než spánok. Už nič necítim. Len ruku. Zviera jablko a akýsi sivý pokoj sa rozlieva v mojom vnútri.

| 2

Kráčam a sneh vŕzga krokmi. Som na ceste k jabloni. Na nohách a vo vlasoch sa mi zachytáva sneh, ako jemný biely ostro–svieži prach. Pravidelnosť padajúcich vločiek občas preruší modré pierko. Plazí sa mrazivým vzduchom k zemi omnoho pomalšie. Neponáhľa sa. Akoby vedelo, že viac je pre svet nepotrebné a v snehu ho čaká koniec.

Je deň, v ktorý som presne pred rokom zmizol. Našli ma o tri mesiace v korune jablone, triasť sa chladom nahého a bielovlasého. Ruku som držal tak pevne zovretú v päsť, že mi ju nikto nedokázal otvoriť. Neprejde deň bez toho, aby som nepremýšľal nad tým, čo sa vlastne stalo. Od momentu, keď som zazrel tie nohy a tak náhle mi oťaželi viečka, si nespomínam ani na jedinú sekundu troch mesiacov, po ktoré som bol stratený. Našli ma vlastne iba náhodou, dvaja poľovníci. Pokladali ma za blázna. Až za týždeň sa podarilo zistiť, kto skutočne som. Po rozpovedaní príbehu, ktorý predchádzal môjmu zmiznutiu, som však pre väčšinu ľudí ostal bláznom.

Pár dní po mojom záhadnom návrate, začali, nevedno odkiaľ, prilietať modrí vtáci. Priniesli so sebou zdá sa večnú zimu, v ktorej stromy viac nie sú nahé. Koruny majú odeté v modrom poletujúcom závoji peria. Peria prilietajúcich vtákov, ktorí sa vrhajú strmhlav z oblohy a napichujú sa na konáre stromov rastúcich v okolí ľudských obydlí. Bezradní ľudia sa pokúšali stromy oplotiť do obrovských voliér, no vtákom to nezabránilo v ich túžbe po smrti. Prelietali voliérou a naďalej odievali stromy. Na mieste, kde prenikali pletivom, zostávali vypálené ich siluety a konce pletiva boli žeravé ešte osem dní po ich smrti.

Mŕtve modré telíčka púšťajú vo vetre pierka. Tie sa ľahko vznášajú spolu so snehovými vločkami. Dopadajú na zem a miznú. Nájdu sa ľudia, ktorí tvrdia, že po dopade pierka na sneh videli zelený záblesk a v jeho žiare vyklíčil malý kvietok, ktorý sa v zapätí rozsypal. Splynul so snehom pričom niekde hlboko v hlave, akoby odniekiaľ z ich vlastného vnútra, k nim doliehalo tiché smutné trilkovanie. Pre mňa je na vtáčej smrti najpodivuhodnejší moment, keď sa vták strmhlav spustí k zemi, ako žeravo–modrý kúsok neba a nastokne sa na konár v absolútnom tichu ako mäkký obláčik. Dokonca, ani keď konár preniká jeho srdcom, nepočuť najnepatrnejší zvuk. Jediné čo vydajú jeho útroby je krvavý pramienok. Purpurový hadík horúco sa plaziaci po konári.

| 3

Už toľkokrát som sa snažil uvoľniť prsty z kŕča. Zazrieť, aspoň na krátku chvíľu, čo to skrýva moja päsť, avšak bezvýsledne. Mnoho krát som celé večery strávil rozmýšľaním nad tým, aký má tá vec asi tvar, z koľkých je častí a aký má povrch. Čím viac som sa ale snažil pochopiť to, tým viac sa mi myseľ zastierala tmou. Ako pohár vody, do ktorého padajú kvapky atramentu a postupne všetku priezračnú čírosť vedomia zamotajú v bláznivom kolotoči farieb tmy. Horúco vystreľujúcich po žilách k ruke v snahe úplne potlačiť jej cit v jemnom mravčení na kostiach tancujúcich vibrácií. Zo začiatku ma tieto stavy privádzali do zúfalstva, to sa ale postupom času otupovalo a prelievalo vo vieru. Vieru v určitú neznámu nepochopiteľnú silu. Tá mi vtedy pod jabloňou nedovolila pozrieť sa hore do tváre, ku ktorej patrili nohy a pokiaľ nepríde čas, taktiež nedovolí rozlúsknuť škrupinku tohto tajomstva.

| 4

Čas plynul a prišiel opäť august. Svet sa stále točil v zmätku, bol biely a vtáci sa napichovali na stromy. Na chodníkoch sa objavovalo viac a viac krvavých žiletiek. S každou, čo pribudla, opúšťali svet dve smutné oči vzdávajúce sa únave z pozorovania toľkých nevysvetliteľných vecí, ktoré sa mne nepoznajúc príčinu zdali tak samozrejmé. To ráno som sa zobudil a v zabudnutej dlani cítil teplo. V tento deň, presne pred rokom, som zmizol. Keď som zdvihol ruku k očiam, pomedzi prsty zovreté v päsť, vychádzala skoro nepozorovateľná žiara a celkom náhodne a nepravidelne sa menila od zelenej cez žltú a červenú až do hneda. Spolu s ňou vychádzala z dlane ľahká neurčitá vôňa zanechávajúca v ústach chuť po mandliach. Spomenul som si na jabloň. V tom okamihu bolo samozrejmé, že dnes sa opäť uvidíme. Nevidel som dôvod prečo to odkladať. Ten pocit, že dnes je čas po roku opäť sa stretnúť bol tak silný a prirodzený. Zatlačil všetky pochybnosti k stenám lebky. Prinútil ich zasyčať a vypariť sa niekam do čiernych komnát pod klenbou hviezd kam nedosiahnu ani prsty meditácie. Vstal som z postele a za krátky čas som sa vydal na cestu.

| 5

Zo začiatku som bol pokojný. Kládol som na sneh pomalé kroky a čistou mysľou som sa zľahka tešil, že opäť uvidím jabloň. Postupne ale, s každým zavŕzganím snehu, usádza sa na perách svrbiaca neistota. Svrbenie je neraz tak silné, až sa občas nedokážem sústrediť na nič iné a zúrivo si šúcham pery.

Všade navôkol sa k nebu rozvážne a prísne týčia tiché smreky. Úzky chodníček sa pomedzi ne plazí svojou roztrasenou kľukatosťou. Azda sa bojí ich tichého pichľavého pohľadu. Šepotu ihličia ktorý mu vyčíta, ako sa mohol takto drzo opovážiť prerušiť ich súvislý zelený zástup. Čím som bližšie k lúke s jabloňou, tým viac sa mi zdá, že neprešiel ani deň, nieto rok, od vtedy, čo som tadiaľto kráčal naposledy. Nič sa nezmenilo. Zdá sa, že ani ten sneh neprekáža v podobnosti tých dvoch chvíľ. Vtedy mi pohľad dopadá pred kroky, na sneh.

– Stopy!

Až teraz zisťujem, od čoho, tak snaživo odvádzala moju pozornosť svrbiaca neistota na perách. Celú cestu som kráčal v cudzích stopách. Vedú stredom chodníku. Dopredu, kam až dovidím. Mám silné tušenie, že v nich kráčam už od samého začiatku, od chvíle, čo som zatvoril dvere domu.

Zastavujem, ešte si ani poriadne nestačím uvedomiť čo sa deje a už mi srdce sprudka búcha. Chce vyskočiť z tohto pomäteného tela s šialeným mozgom, ktorý tak zrazu, sám od seba, naivne spája terajšie stopy s tými minulými.

– Chcem si nahovoriť, že patria neznámemu zmiznutému človeku z pred roka?
– Hlúposť.
– Veď ako by mohli, keď zmizol?
– Ale čo ak sú tu od vtedy čo...
– Nie!

Snažím sa rýchlo zastaviť prúd myšlienok a otázok skôr ako sa zbláznim. No niekde vo vnútri je mi jasné komu stopy patria, že tu čakajú. Už rok čakajú na mňa, na dotyk mojich nôh, na moje vŕzgajúce neisté kroky vedúce späť k jabloni.

– Prečo, ale začínajú práve pred mojim domom?

Začínam opäť kráčať. Kroky však už nie sú neisté a odovzdané, ale roztúžené a rýchle. Verím, že odpovede na všetky otázky mi môže dať len jabloň. Už to nie je ďaleko. Len zopár oblúčikov bielej nepokojnej plazivej vzdialenosti. Z ničoho nič mi ľavá ruka stuhne v kŕči. Pomaly neochotne opäť zastavujem. Dvíham ruku k očiam a z vnútra z veci ukrytej v dlani začínajú pomaly vychádzať vibrácie. Skáču ako neviditeľné iskričky z kosti na kosť, z prsta na prst. Postupne mi začína vibrovať dlaň, zápästie, predlaktie až sa chvenie šíri po celej ruke. Ako požiar v pravidelných silnejúcich a slabnúcich pulzoch. Žiara preblikáva pomedzi prsty, už v omnoho viditeľnejších zábleskoch, ktorých farby sa striedajú omnoho častejšie. Som tak znepokojený stopami a túžbou vidieť jabloň, že sa nedokážem prinútiť myslieť na to čo sa to deje s mojou rukou. Na jej zápästí sú hodinky. Aj keď neviem prečo by ma teraz malo trápiť koľko je hodín pozerám sa na ciferník. Nie je tam, ani ručičky tam nie sú. Pod sklíčkom je akurát čierno čierna tma. Nerozumiem tomu. Poklopem na sklíčko nechtom a ono odpadne. Akoby sa práve rozhodlo, že je tu viac-menej prebytočné. Z dutiny sa vylieva na sneh modrý atrament a ako sa vpíja do snehu a preteká medzierkami, pomedzi kryštáliky zamrznutého snehu, k zamrznutej zemi začne sa neuveriteľne rýchlo stmievať. Aspoň, že viem, prečo nebolo nič vidieť. Opäť sa pozriem na ciferník číslice na ňom sú poprehadzované v nič nehovoriaci chaos. Zauzlené ručičky sa roztápajú a hodinky začínajú páliť. Tak silno, že ich rýchlo odopínam a hádžem neďaleko do snehu. Dopadajú na sneh, sú tak rozpálené až to zasyčí. Sykot postupne začína slabnúť. Akoby sa hodinky vzďaľovali do hĺbky Zeme, vypaľujúc si tam tak vlastný hrob. Zdvíham hlavu a cez štrbinku nad chodníkom vidieť, medzi hustou zeleňou smrekov, na úzkom pásiku neba tmavom ako atrament vytečený z hodín, prvé hviezdy. Nedokážem pochopiť, ako sa mohlo zotmieť za tak krátky čas. Na ceste nie som od rána ešte ani tri hodiny. Z diery po hodinách začína vychádzať tichý bzukot. Spočiatku ho nevnímam, hľadím stále na nebo. No o krátku chvíľu je bzukot omnoho silnejší a stále silnie. Dierou sa približuje zjavne niečo zúrivo nedočkavé po stretnutí so mnou. Snažím sa ustúpiť a vtedy zisťujem, že nohy mám primrznuté do stôp. Zostáva mi teda len triasť sa a čakať. Zakrátko z diery vylieta drobný žeravý uhlík. Nasledujú ho ďalšie, vytryskujú zo zeme no nedopadajú naspäť. Ostávajú vo vzduchu. Bzučia a nechávajú ma v neistote. Keď už viac napätia neznesiem, podlamujú sa mi kolená, ale nedopadnem na zem. Zostávam zavesený v neprirodzenej polohe, niekde na polceste k zemi. Akoby sa zrazu všetko prestalo hýbať, čas sa zastavil a každá molekula vo vzduchu podopierala moje telo. Začínam plakať z bezradnosti a strachu. Všetko sa vo mne miesi v akomsi chaose, vidím rozmazane. Z diery vylietavajú posledné uhlíky. Až teraz s posledným vypätím síl rozoznávam a uvedomujem si, že sú to včely. Roj žeravých včiel bzučiaci a žiariaci do noci ako žeravá pahreba. V jednom momente, akoby včelám niekto dal neviditeľný signál, začnú letieť ku mne. Ten let je neuveriteľne pomalý. Zdá sa, že im v ňom prekáža stojaci čas. Strháva ich späť, lepí sa im na krídla a oni sa nedokážu úplne vytrhnúť z jeho hustej statickosti. V tom istom momente mám pocit, akoby mi celé telo stratilo jeden rozmer. Ako neuveriteľne tenký hárok papiera premočený slzami, ktoré v zime zamŕzajú na jeho povrchu v tenkú vrstvičku ľadu. Vtedy sú včely už celkom pri mne a počujem ich šialený zlostný bzukot až všetko praskne. Čas sa pohne. Vzduch je zas riedky. Moje telo dopadá na kolená. Včely ma prevrtávajú skrz-naskrz ako nemilosrdné projektily. Necítim nič, veď som hárok papiera, zložený napol, kľačiaci v snehu. Všetko naokolo sa rozmazáva dopadám na tvár do snehu. Počujem slabnúce vzďaľujúce sa ostré bzučanie zmiešané so syčaním chladného vzduchu obtierajúceho sa o telá žeravých včiel. Svet mi mizne pred očami ako vo vzďaľujúcom sa tmavnúcom svetelnom bode poskakujúcom po klavíri.

| 6

Putujem za ním. Sprevádzajú ma biele a čierne v zástup poukladané drievka pod prstami a tma sa rozprestiera všade kam len dohliadnem. Všetko vnímam nejakým novonadobudnutým zmyslom, ktorý mi, vo vnútri mňa samého, vytvára obrazy. Aj keď, oči mám zavreté a ponorené v snehu. Je to ako sladko horúce dotýkanie vyblednutých kostí o drievka. Každý pohyb mi posiela do vnútra sladký páchnuci bozk čokoládovej pachuti. Obtierajú sa o dušu a zanechávajú na nej roztopené ohraničené krajinky čokoládových reliéfov. Namiesto stromov je v nich zastoknuté jemné páperie s úzkymi cestičkami vánku plaziaceho sa pomedzi jeho hebkosť. Pierka rozdávajú tichý smutný ľahký smiech na dlhé mihalnice očí pobehujúcich na vysokých nohách sivej volavky. Hniezda drozdov, zlepené riekou horúceho asfaltu, plaziacou sa po okraji mesta, unáša žltý dážď kvetov. Prší z neba rozlieva sa po chodníkoch a vteká do kanálov. Medzi veľké červené mravce rozožierajúce základy domov i chrámov. Strapaté otrhané deti s popolavými tvárami kričia, plašia kŕdle holubov pasúcich sa z betónových plôch. Kričia a to čisté bublanie detských hlasiviek sa odráža v hrmení nebies. Naplakali si zrkadlá, v ktorých sa začal obdivovať mesiac. Na nič sa nečaká. Čas zmizol. Odtiekol cez odtok fontány v strede námestia. Smutným vŕbam rastúcim pri asfaltovej rieke namiesto zelených hustých motúzkovitých vetvičiek, v prievane, vlajú biele umelé vlasy bábik a z ich bútľavých kmeňov sa rodia klauni. Vyskakujú a naháňajú chvosty pestro–žiarivých neónových rýb plávajúcich vzduchom. V zhone sa pletú pod nohy koni bez kože. Hlboké stopy po konských kopytách sa plnia vínom, až je zem posiata stovkami drobných červených jazierok. V šialenom behu vidno ako sa na konských telách pružne napína ružové svalstvo. Na neosedlaných chrbtoch koni sedia nahé ženy s holými lebkami plnými jaziev. Dlane rúk horiace ako fakle, zapaľujú nimi mesto, asfaltovú rieku, bláznov chytajúcich ryby, smutné vŕby, deti plašiace holuby i páperie pod nohami volaviek. Za mestom pochovávajú do zeme klavír. Jedna zo žien zoskakuje z koňa. Líši sa od ostatných. Hlavu i lono má pokryté hustým porastom medeno–červených vlasov. Stúpa ľahko vzduchom tak závratne vysoko. Jediným dotykom zapaľuje mesiac. Zem má odrazu dve slnká. V ich žiare sa všetko rozostruje a rozmazáva neznesiteľným kvílivo-pomäteným smiechom tej ženy. Obrazy v mojom vnútri sa začínajú prekrývať s reálnymi vnemami odvíjajúcimi sa, zo skoro minutého klbka snov. Sú ich pokračovaním, rozmotávajú sa v nite ostrej bolesti, ktoré mi šklbú ľavou rukou a v nárazoch tlmených snehom ma privádzajú späť k vedomiu.

| 7

Vstávam z popola. Takmer polonahý. Nohavice sú v poriadku no z hrude zo mňa visia len kúsky látky, ktoré sa nepoddali ohňu horúcich včelích bodnutí. Ruka sa pomaly ukľudňuje a kŕčovité nekontrolovateľné pohyby sa spomaľujú. Aj keď som polonahý, nepociťujem chlad, na tele necítim jediný záchvev zimy. Zdá sa, že prišla horúca letná noc. Aj keď, úplne bezmocná voči snehu. Zhora pomedzi vrcholce smrekov nazerá mesiac a zalieva zasnežený chodník zlatým pokojom mierneho mesačného svetla. Snažím sa nájsť otvor v zemi vypálený hodinami. Bezvýsledne. Akoby sa rana vypálená do zeme zhojila počas môjho snívania. Ako skláňam hlavu čoraz nižšie, skúmajúc či predsa len neunikla môjmu pohľadu vlasy sa mi uvoľňujú z korienkov a padajú zľahka na zem jeden za druhým premenené na malé biele kvietky. Keď už sú na zemi všetky a moja hlava je celkom nahá za jedným sa načiahnem a privoniam k nemu. Vôňa sa pomaly lynie vnútrom a keď sa ma vnútri dotkne receptorov vytryskne v záblesk myšlienok, letiacich hlavou k nohám.

– Jabloň!
– Už nesmie čakať!

Otáčam sa a chcem sa rozbehnúť, nohy mám ale tuhé od snívania v snehu. A tak vykročím len veľmi pomaly. Po čele mi steká kvapka potu, ako výsmech. Dnešná letná noc sa vysmieva neschopnosti mojich stuhnutých nôh prebehnúť posledný kus cesty deliaci ma od jablone. Keď kvapku zotriem prstom z čela, zostáva k nemu prilepená a ani keď ním silno zatrasiem neoddelí sa. No akokoľvek zvláštne sa mi to v ten moment zdá, už nezastavujem. Bežím a prst pomaly, reflexívne smeruje k ústam. O chvíľu na jazyku nepocítim slaný pot, ale sladkú kvapku medu.

Všetko je utopené v absolútnom tichu. Nepočujem už ani vŕzganie vlastných krokov, ani vlastný dych, ani vlastný nedočkavý beh. V tomto tichu vbieham na lúku. Zastavím sa. Neverím vlastným očiam. Takmer sa mi podlamujú kolená. Hrdlo sa zviera a stáča ako schnúci list a jazyk drsný ani pilník zo zúfalstva rozodiera podnebie úst. Namiesto jablone tu stojí, v strede lúky, vzdialený akýsi čudesný belasý strom z belasej žiary rozkonárenej do tisícou drobných vánkom sa vlniacich vetvičiek. Zdá sa, že čím viac sa sústreďujem na konce jednotlivých vetvičiek, tým viac sa práve v tom momente rozkonárujú. Z týchto rozbiehajúcich sa koncov sa oddeľujú modré kúsky žiariacich neopísateľných tvarov a menia svoj tvar aj počas letu, až v určitej vzdialenosti od stromu, akoby nimi prešiel sám život, sú z nich zrazu modré vtáky. Plynú nebom, akoby v zástupoch na všetky strany. Miznú za obzor ako dlhokánske chápadlá záhadného ozónového stromu. V tej chvíli skutočne netuším, či sa zvaliť do snehu, alebo pokračovať. Nič nedáva zmysel a ničomu nerozumiem, najredšej by som so všetkým skoncoval. Tu a teraz. Premáha ma však vlastná zvedavosť a aj keď neviem prečo, pokračujem ďalej v chôdzi. Povedľa stôp vedúcich k stromu. Ako prichádzam bližšie, môžem pozorovať štruktúru jeho koruny. Je tak neuveriteľne husto rozkonárená až sa zdá, že každá i najmenšia ako vlások tenká vetvička, je spojená so všetkými vo svojom okolí. Celá koruna tak vytvára akúsi hustú neuveriteľne zložitú modro žiariacu sieť. Pripomína prepojenie nervových buniek v ľudskom mozgu, ktoré som videl niekde na obrázku, už si však nespomínam kde. Celá lúka je pokrytá snehom, biele čisté priestranstvo, ohraničené vôkol tmavozelenou ohradou smrekov, nad ktorým visí indigovo modré nebo bez mesiaca a hviezd. Akoby celé toto miesto bolo izolované od vonkajšieho sveta veľmi nízkou klenbou, stropom brániacim prenikaniu akýchkoľvek známok o existencii okolitého sveta. To neprirodzené ticho, čo tu vládne, vháňa na kožu zimomriavky. V diaľke, takmer až pri smrekoch, na druhej stane lúky vidím žeravý roj včiel. Asi je to ten z diery po mojich hodinách. Šialene rýchlo mení smer a poletuje v elipsách okolo jediného miesta vo vzduchu, kde nič nie je. Už som veľmi blízko stromu, čím ďalej kráčam, tým viac vzduch vonia ako po búrke, keď vo vzduchu po bleskoch vzniká ozón. Molekuly kyslíku rozdelené na atómy opäť sa spájajúce v novom počte. Konečne odtrhnem zrak od koruny a pozerám sa pod strom. Neprekvapuje ma, to čo tam vidím. Akási silueta človeka na kolenách, ktorej kontúry sa rozplývajú v žiare. Niečo hľadá pri koreňoch stromu. Je tak zabratá do tej činnosti, že nevníma môj príchod v cudzích stopách. Zastavujem v posledných dvoch odtlačkoch nôh v snehu. Priamo pri rukách ľudskej siluety. Až teraz zaregistruje môj príchod. Nič nevraví len nemo dvíha tvár, v ktorej nič nevidieť. Je rovnako modrá a rozmazaná žiarou. Ale nie je treba, aby som zhliadol jej črty. Poznám ich až príliš dobre. Je to moja tvár. Tá silueta trasúca sa a hľadajúca niečo v snehu som ja sám. Náhle ako by aj ona pochopila sadá si a vzpína ku mne ruky s dlaňami spojenými v prosbe.

Sedí tu ako by uviazla v čase. Ako odtlačok môjho bytia nekonečne sa opakujúceho v zamotanej časovej anomálii.

– Alebo sa tu čas zastavil?
– Kto vie či tuší kto som a aký sa jej zdám?
– Asi ako nohy ktoré som vtedy zazrel v stopách...
– V stopách, v ktorých teraz sám stojím.

Vtedy sa opäť vracia nepokoj mojej ľavej ruky. Vec v dlani začína vibrovať silnejšie ako kedykoľvek predtým. Vystieram ruku pred seba. Priamo pred siluetu seba samého. Dvíha sa, chytá mi ruku do svojich dlaní a pomaly jemne prst po prste ju otvára. Odkrýva tajomstvo mojej dlane. Pre silnú farebnú žiaru v nej najskôr nič nevidieť, musím privrieť oči. Vtedy žiara exploduje v záblesku a všade dookola sa k zemi jemne vznáša rozsýpajúci sa slabnúci smiech. Na dlani zostáva ležať malé hnedé jadierko z jablka a v korune stromu sa ozve zavrčanie.

| 8

Včely na okraji lúky stále krúžia okolo prázdneho bodu vo vzduchu. Čoraz rýchlejšie a častejšie menia smer. V rýchlosti sa ich telá začínajú predlžovať a rozplývať v jednoliatej oranžovej žiarivej dráhe. Ako keď sa večer snažíte žiarou horúcich uhlíkov písať do vzduchu. Žeravé trajektórie sa spájajú a vytvárajú kruhový výsek vo vzduchu, obrovské do oranžova rozpálené zrkadlo.

| 9

Dvíham hlavu a pozerám do koruny. Stojí tam ľudská postava. Žena porastená čiernou srsťou. Tajomné zviera, upierajúce na mňa tigrie oči. V tej chvíli pochopím. To je ten tvor, ktorému patria stopy. Nezmizol jednoducho vyskočil do koruny jablone. Čakal tu a vedel, že sa tu stretneme dvakrát ja a raz on. Nie je odtiaľto, z tohto sveta, hoci prišiel z môjho domu. Teraz vrčí, chystá sa skočiť a všetko skončiť. Zatváram dlaň a ruku stiahnem k telu. Krátky nádych. V poslednej chvíli, keď už sa nohy zvieraťa odrážajú od stromu moja silueta, ktorá tu doposiaľ sedela v snehu tak pokorne vyskakuje a vo vzduchu sa stretáva s čiernym porasteným telom zvieraťa. Zrazia sa a ako jedno telo dopadajú do snehu vedľa mňa. Zviera na vrchu ja naspodku. Čierne mocné paže neváhajú a zatínajú pazúry do modrej žiary môjho tela v zbesilom vrčaní. Nevydám ani hlások. Chcem si pomôcť, no nedá sa mi ani pohnúť. Som ako z kameňa. A tak len stojím a pozorujem svoj neodvratný koniec.

| 10

Rozpálená oranžová plocha na druhej strane lúky sa pomaly začína vlniť vo vzduchu. Ako obrovské topiace sa zrkadlo. Odniekiaľ z jeho vnútra začínajú vyžarovať ostré žlté lúče svetla. Vystreľujú a opäť sťahujú sa čoraz ďalej a ďalej smerom k stromu v strede lúky.

| 11

Je to zvláštny pocit vidieť vlastnú smrť. Očami niekoho iného, niekoho tretieho, niekoho skoro nezúčastneného. Ležím si tu pri nohách roztrhaný na prúžky svetielkujúcej látky, ktorá pomaly hasne. S hasnúcou modrou žiarou zviera pomaly stráca záujem trhať. Dvíha sa opäť do ľudsky vzpriamenej polohy. Otáča sa ku mne. Tigrie oči sa okamžite spoja s mojimi vo vzájomnom pohľade, v ktorom sa už od počiatku sveta stretáva v poslednom záchveve dychu dravec a jeho korisť. Lúče od zrkadla sú už také dlhé, že mi takmer oblizujú chrbát. Netrvá to ani sekundu vrhá sa na mňa a dopadáme do snehu. Tvár mám ponorenú v jej hustej srsti.

– Vonia ako niekto...
...ale to už je dávno.
– Ako niekto koho som stratil a kvôli komu som uvidel jabloň po prvý krát.

Spomienka sa rýchlo stráca a myseľ mám opäť pozoruhodne čistú. Čakám už len na ostrú bolesť, keď sa mi ostré pazúry zatnú do tela. Žiadna však neprichádza. Počujem len pridusené chrčanie. V tom niečo zo mňa obrovskou silou strhne celú váhu jej tela a vidím nad sebou nebo. Vyskakujem na nohy a pozorujem vzduchom neuveriteľnou rýchlosťou letiaci čierne telo vťahované žltým lúčom do stredu zrkadla. Mizne uprostred. Zem sa začína triasť pod nohami. Otrasy vychádzajú od stromu ktorý prebodávaný lúčmi zo zrkadla ožíva. Mení sa v zviera. Kmeň sa skrúca ako v bolesti a vylieza zo zeme. Od koruny sa oddeľujú posledný modrí vtáci. Vetvy sa spájajú smerom k stredu koruny a formujú tak hlavu ozrutného žiarivého modrého hada, ktorý sa skláňa k zemi a pomaly sa začína plaziť snehom smerom k zrkadlu.

| 12

Keď zrkadlo pohltilo hada, žiara sa vliala do jeho stredu a zmizlo. V zemi zostala diera - čierne ústa kričiace do neba. Neviem čo bude ďalej. Odrazu sa zdá, že všetko čo sa stalo sa nestalo, a ak aj áno, tak nie v tomto svete. Bez ducha hľadím do diery v zemi. Spomeniem si na ruku. Vystriem ju pred seba a pokúšam sa otvoriť dlaň. Je to tak ľahké. Prsty sa pomaly vystierajú a v dlani stále leží jadierko. Je iné, ako pred tým. Troška roztvorené na strane, odkiaľ vyrastá zelená stonka. Vtedy cítim, ako sa mi niečo plazí popri nohách. Je to potôčik hasnúcej modrej žiari. Otočím sa a vidím roztrhané modré kúsky môjho ja. Leží tu rozhádzané po snehu. Topí sa a odteká do diery. Keď sa roztopia aj posledné zvyšky a k diere začne smerovať koniec potôčika, z tekutej žiary vynára, rýchlo rastie a formuje sa ľudská ruka. Dlaň niečo žiada. Ruka sa mi samovoľne dvíha a odovzdá jej jadierko. Vtlačí ho hlboko, akoby ho tam chcela zasadiť. Dlaň sa zovrie v päsť a stratí v diere. Sneh mizne. Netopí sa, ale po každom spojení viečok akoby ho bolo menej a menej. Hľadím na obzor, kde sa po roku opäť zažína, horúci, augustový deň. Za mnou, zo zeme, na mieste už zavretej diery, vyrastá mladý stromček. Cítim to. Nepotrebujem sa ani uistiť pohľadom. Lúku opúšťam s posledným augustovým snehom.

| Koniec.

00000101000635320105448106411093084190360843099408431151

Ja som si k tomu pustila toto https://kyberia.sk/id/8430889/ Je to srandovné, celkom sa to k tomu hodí

00000101000635320105448106411093084190360843099408430999

počuj. to je poriadna poviedčisko na pokračovanie :) (páči sa mi Koniec. na konci )

0000010100063532010544810641109308419036084309940843099908431009

Koniec, vacsina predchadzajuceho textu je v podstate zbytocna..

000001010006353201054481064110930841903608430994084309990843100908431011

tak som to vôbec nemyslela.) iba mi to prišlo vtipné, že si to ukončil tak pekne staromódne (vôbec nie v zlom). čo ťa prijmelo k tomu, že si napísal práve túto jednu poviedku a potom už nie? páči sa mi aké je to surreálne - ako prvý a posledný pokus vôbec nie zlé. keby si písal viac, tak by sa ti vyprofiloval vlastný štýl :)

00000101000635320105448106411093084190360843099408430999084310090843101108431015

Ja viem, to ja len som nikdy netrpel prehnanou mienkou o svojom pisani.. aj ked na druhu stranu vzdy som bol zvedavy co v ludoch zanechava a co z nich privolava..

Ona to vtedy bola akasi forma autoterapie.. aspon tak to spatne vnimam..

Postupom casu som zistil ze i v poezii je na mna prilis vela slov.. ze slovami nikdy to nevypovedane co tam niekde tusim, nikdy nedostanem von..

Takto som sa pretlkal svojim tvorivym obdobim a tusim to bolo po precitani Strpkovych eseji o pisani ked som pochopil s cim mam docinenia a prestal som pozvolna pisat uplne..

A je mozno aj dalsia jednoduchsia odpoved preco som neskusal dalej pisat prozu, parafrazujuc Hemingway-a, bol som prilis zababely sadnut si za pisajuci stroj a vykrvacat..

edit: ten Strpka je tato kniha https://www.artforum.sk/katalog/43651/na-samy-okraj-pisania

0000010100063532010544810641109308419036084309940843099908431009084310110843101508431022

chápem :) ja som sa (hlavne v minulosti) strašne snažila narvať do textov farby a vône, lebo cez tie vnímam všetko okolo (dokonca aj pre každé písmeno, slovo mám zafixovanú farbu v hlave a to sa už nemení potom). A vždy mi to tam nakoniec chýbalo v textoch,) Len dúfam, že čitateľov neodradí dĺžka tvojho výtvoru :)

000001010006353201054481064110930841903608430994084309990843100908431011084310150843102208431025

Synesthesia?

ano citanie je na vlastne riziko..

00000101000635320105448106411093084190360843099408430999084310090843101108431015084310220843102508431029

hehe
j vtipné je, že som si myslela veľmi dlho, že to tak majú všetci. až potom som sa raz rozprávala so spolužiakmi v triede a spýtala som sa, akú farbu majú pre svoje meno. Sa na mňa pozerali ako na blbku :)

000001010006353201054481064110930841903608427099

Sedím za stolom v mojej kancelárii. Mám kanceláriu. Nemám zavreté dvere, pretože nie som hypersenzitívna na akustické podnety. Pracujem na niečom už sedem minút a nejde mi roztrhnúť hlava od naakumulovaného tlaku. Nemám ani zaklapnuté žalúzie, pretože mi denné svetlo nevypaľuje oči a nemám ani beštiálne nutkanie sledovať pohyb na ulici, ktorý periférne vnímam. Nefajčím, ale keby som fajčila, tak pri tom stojím na mieste a neobkresľujem svojou chôdzou osmičku. Po cigarete sa nejdem hrať s erárnym psom, nejdem si spraviť kávu, vyrušovať kolegu, zjesť mandarínku, pospať si na gauč, ale idem priamo do kancelárie pričom za sebou nezavriem dvere. V prehliadači nemám otvorených 38 okien s rôznym tematickým zameraním, ale aj keby som mala, je to jedno, lebo dokážem potlačiť nutkanie ho otvoriť, eventuálne to nutkanie vôbec nemať. Namiesto toho, aby som si impulzívne začala sťahovať články z posledných piatich ročníkov Journal of Bisexuality so zámerom ich všetky naraz prečítať lebo však všeobecný prehľad, začnem pracovať. Pracujem na niečom už 2 roky - stále ma to baví a nevŕtam si šróbovákom do hlavy z potreby po zmene. Mám šéfa, ale nie som existenciálne závislá od jeho mikromanažmentu. Nerevem zosypaná v kúte pretože išiel na dovolenku a nezadal mi úlohy v 20 bodoch s podkapitolami do tretej úrovne a nepribalil asistenta s bičom. Na úspech nemyslím, nie som neurotik. Práca ma napĺňa. Pri mojej povahe je však celkom jedno čo robím, pretože všetkého čoho sa chytím dokončím a dokončím to na 110%. Keby ma presídlili na salaš, za dva roky by som tam vybudovala syráreň s funkčnou čističkou odpadových vôd a za tri roky by som kandidovala na miesto predsedu VÚC. Pri mojej odhodlanosti a schopnosti robiť veci poctivo až do konca - úspešne.
Nemám však divergentné myslenie, na kandidatúru zatiaľ nepomýšľam. A aj keby, mám vyvinuté konzekventné myslenie a som preto schopná udržať si v pracovnej pamäti postupnosť krokov od salaša … ku kreslu. Dlhá cesta a veľa práce ma neodrádza pretože viem, čo je to princíp odloženého pôžitku.
Nemám divergentné myslenie, preto namiesto práce nepremýšľam nad príkladmi koho-by-som-kde ešte tromfla a čo-kde na zelenej lúke vybudovala. Moje ambície korešpondujú s mojimi schopnosťami. Sú vysoké, ale sú realistické. Nechcem odísť žiť do Ruska.
Ukončujem prácu s dobrý pocitom, že som bola opäť produktívna. Predstava osem hodinovej pracovnej doby mi nepríde ako predstavovať si piaty rozmer vo vesmíre. Tých, ktorí pracujú jednu hodinu a viac hodín v kuse nepovažujem za géniov spadajúcich pravého promile Gaussovej krivky.
Odchádzam z práce a nezisťujem, že som si zabuchla kľúče v aute. Nevolám kamarátovi nech mi príde vypáčiť dvere a nesľubujem mu, že už naposledy - nemám tridsaťročný Renault, kde sa to dá. Vlastne už mám elektromobil. Nebol lacný, ale ja s mojou schopnosťou pracovať osem aj viac hodín denne na relevantných témach, si ho môžem dovoliť.
Mám kvety, mám rodinu, mám dieťa. Predstava dieťaťa vo mne nevyvoláva paniku. Nie že by som po ňom túžila, ale môžem si ho dovoliť, pretože stíham. Mám ho demonštratívne, aby každý videl, že aj ja si dokážem štruktúrovať čas. Demonštratívne chodí na krúžok, aby každý videl, že ho tam dokážem nezabudnúť. Pretože všetko stíham.
Zvoní budík.

000001010006353201054481064110930841903608424607

začal príliš veľa spávať, jeho šedivý život sa mu zlieval dokopy, ale jeho sny začali byť pestré, a začalo sa v nich robiť čoraz viac vecí, ktoré inde nie
najprv to boli náhodné útržky, potom zistil, že niektoré nadväzujú, útržky sa mu skladajú dokopy, začínajú tvoriť povedomé prostredie, po ktorom sa pohybujš, a začína sa stretávať s povedomými ľuďmi, ktorí ale nikde mimo sna neexistujú, a začína sa mu z toho skladať príbeh
ten príbeh sa podobá na jeho život, je ale celkom príjemný, pastelový, príjemne mierne voňavý
lenže to trvá iba chvíľu, prežije niektoré pekné veci prvý raz, a potom mu to odrazu upadne do šedivej všednosti, všetko to začne byť rovnaké, jednotvárne, jeho život je kolotoč, začne čoraz viac chodiť spať, začne sa mu snívať nový, úplne iný svet
nový úplne iný svet začne dávať logiku a príbeh, ocitne sa v ňom, akoby nič
prejde v ňom, zabýva sa, urobí si vlastný brlôžok, kde má kompletnú bibliografiu Rudolfa Schustera a kolekciu ohrozených grónskych korytnačiek, je mu tam fajn, ale po chvíli ho to omrzí, a začne chodiť spávať
premiestni sa do záhrady, kde iba opadávajú listy a on sa prechádza so slečnou, ktorá má mačací chvost a oslovuje ju "číčo", je s ňou zaujímavý sex, ale po chvíli počas neho začne zaspávať
nachádza sa pri mori vo svojom obľúbenom rekreačnom stredisku Britký Buldozier na pobreží Kysuckého Nového Mora vzniknutého zatopením Žiliny, popíjal chladivý džús a sledoval krevety, kraby a ježovky, ako sa hmýria na brehu a on nemusí nič robiť, iba občas si zapláva. Potom ho omrzelo aj to, začal zaspávať aj tam
bohužiaľ tomu moc prepadol, a keďže bol na pláži a zabudol sa natierať opaľovacím krémom, strašne ho spieklo a zomrel na úpal
neberte si z neho príklad

×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<\ˇ

00000101000635320105448106411093084190360842460708424883

+ za brlôžok, s tým dá stotožniť. Ešte viac ako s tým sexom

0000010100063532010544810641109308419036084246070842488308424942

tak volám aťas v brne kde prespávam!

×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<\ˇ

000001010006353201054481064110930841903608420749

Za zamknutými dverami s rozpisom ordinačných hodín, obligátnym oznamom “Nerušiť klopaním!” a mosadznou menovkou, na ktorej je bezpätkovým písmom vygravírované: “doc. Mgr. Peter Roztočil - Oneirológ” z keramickej šálky s obitým uchom, ktorá mu ešte pred hodinou slúžila ako stojan na ceruzky a perá, hlasno sŕka zvyšky zalievanej kávy ambientnej teploty sám on, docent magister, hrdý nositeľ ceny Ernesta Hartmanna, Peter Roztočil, autor Veľkého obrazového snára, Snára do vrecka a najnovšie aj populárneho Snára pre domácich maznáčikov, ktorý minulý mesiac vyšiel ako pozornosť pre predplatiteľov časopisu Labka. Uprostred stolnou lampou slabo presvetlenej kancelárie Peter po poslednom kole úprav o malú chvíľu dokončí a na atramentovej tlačiarni vytlačí svoj príspevok do recenzovaného zborníka dvadsiatej piatej medzinárodnej konferencie snov v Scottsdale, Arizona, organizovanej toto leto pod záštitou IASD (Interational Asociation for the Study of Dreams), najväčšieho a najdôležitejšieho stretnutia svojho druhu na svete.

Na minuloročnej konferencii v Kerkade v Holandsku bol Peter hlavnou hviezdou po tom, čo vo svojej prezentácii definoval tzv. fundamentálny Roztočilov paradox spočívajúci v tom, že aj keď sny dokážeme často popísať do najmenšieho detailu, nikto z nás nikdy nie je schopný odpovedať na otázku, či sa mu sen sníval v prvej, alebo tretej osobe. Inými slovami, nedá sa určiť, či sny snívame z perspektívy hlavného hrdinu, alebo nestranného pozorovateľa. V inak pomerne súdržnej oneirologickej komunite po Petrovej sebavedomej prezentácii takmer okamžite nastala schizma a vznikli dva znepriatelené tábory. Na jednej strane subjektivisti sú presvedčení, že sny sa premietajú v perspektíve prvej osoby. Na opačnom póle objektivisti veria, že v snoch máme unikátnu možnosť vidieť samých seba okom nezaujatej kamery. Na záverečnom soaré medzi subjektivistami a objektivistami vznikla živá diskusia, ktorá neskôr prerástla do nepokoja a okrem zásahu polície si vyžiadala jednu hospitalizáciu a spolu štrnásť dní práceneschopnosti.

Aj keď si je Peter vedomý, že latka je tento rok moc vysoko na to, aby mal šancu ju prekonať, so svojou najnovšou prácou je spokojný. Inšpirovaný starou rakúskou školou obrazov, Peter Roztočil vo svojom najnovšom príspevku popisuje a analyzuje prípad klientky Lucie a jej rekurzívneho sna, ktorý sa jej už viac ako desať rokov vracia v rôznych obdobách. Centrálnu úlohu v ňom hrá vždy Luciina kabelka, ktorá jej je počas sna odcudzená. V niektorých snoch k odcudzeniu dochádza počas Luciinej nepozornosti, kedy sa pri pohári koňaku zabáva s jej neznámym mužom bez obočia a bez mihalníc, avšak so zvláštnym šarmom. K prebudeniu v týchto snoch dochádza ihneď po tom, ako si Lucia pred plánovanou cestou na toaletu uvedomí, že bola okradnutá. Zrýchlený tep a negatívny pocit zo straty súkromia pretrváva niekoľko hodín po prebudení. V inej verzii podľa Lucie toho istého sna Lucia kráča sama po ulici, keď jej ten istý muž bez obočia a bez mihalníc idúci oproti kabelku bez slova vytrhne z ruky a pokračuje v chôdzi bez toho, aby zrýchlil krok. V týchto snoch ku prebudeniu dochádza s miernym oneskorením, ktoré zvyčajne vypĺňa Luciin plač miešaný s pocitom slabosti, zlyhania a viny z toho, že ju onen muž, podľa všetkých objektívnych kritérií odpudivého výzoru, subjektívne zvláštne priťahuje. Okrem markantného zníženia kvality spánku tento rekurzívny sen priamo zasahuje do Luciinho života tým, že ju napĺňa nedôverou k mužom ako takým, bez ohľadu na dĺžku mihalníc a počet obočí. V záverečnej časti diskusie Peter zdôrazňuje, že napriek tomu, že Lucia ten istý sen snívala už viac ako tisíc krát, nie je schopná určiť, či ho vnímala z vlastného pohľadu, alebo z inej perspektívy. V úplne poslednom odstavci tiež navrhuje prepísať učebnice a doplniť atlasy snov o novú kľúčovú položku: Kabelka ako symbol ženského pohlavného ústrojenstva. Že to bude znovu živá diskusia vie už teraz.

“Milujem svoju prácu”, pomyslí si Peter v okamihu, v ktorom zošívačkou v ľavom hornom rohu zopne desať strán textu s dvojitým riadkovaním. Krátko na to, čo sa na monitore oranžovým bezpätkovým písmom zobrazí správa o tom, že tak môže urobiť, počítač bez obáv vypne, oblečie si menčestrové sako s koženými nášivkami na lakťoch a vyberie sa večernými ulicami hlavného mesta pomalým krokom domov. Že najvýznamnejší oneirológ svojej generácie pre vrodenú telesnú vadu sám nikdy nesníval zostane ešte minimálne jeden rok jeho tajomstvom.