Uprostred noci si umýval ruky a hľadel na seba do zrkadla. Úplne znenazdajky uvidel to, čo chcel už od mala, a síce odraz samého seba v zrkadle, ale zboku. Nie však s pomocou trojdielneho zrkadla, aké mala jeho babka v obývačke. Žiadne takéto fyzikálne hračičky, ktoré jeho fešáckemu, bigotnému, a snáď i preto nepriznanému homo spolužiakovi dovoľovali strihať si tie jeho čierne husté vlasy doma a bez pomoci. Toto bol real deal, pohyb očí dostatočne rýchly na to, aby uvidel svoje ľavé oko, ako sa díva kamsi mimo vlastnú tvár. Hneď to prestalo, rýchlosť svetla veď. Vyskúšal to ešte asi dva tri krát, bez úspechu. Zhasol a vyšiel zo záchoda.

Vážne škúlim, pomyslel si. Videl to už predtým na fotkách, jedno oko sa občas dívalo trochu inam. Aj optometrista ho s tým nadšene oboznámil. Hneď potom sa tvárou priblížil k jeho tvári a hľadel cez nejaký prístroj do zrkadla jeho duše. Predstavil si, že medzi nimi ten prístroj nie je, ale nič to s ním neurobilo. Gayom teda zatiaľ ešte nie je. I tak to bude skúšať ďalej. Najbližšie u holiča.

Jeho škúlenie nebolo príliš rušivé, aspoň si to myslel. Hneď si ale spomenul na Markétu a Honzu. Každý z nich sa naňho díval tak, že mal tendenciu urobiť vždy jeden polkrok nabok, aby zachoval očný kontakt. A znovu. Ale v skutočnosti stačilo zmeniť oko, na ktoré sa díval. Bolo to tak fascinujúce, že nikdy vlastne nevedel, čo mu práve hovorili.

Rovnako, ako keď ho zaujali prsia predavačky z krajčírskeho salónu. Keď si na to spomenul, hneď sa cítil nepohodlne. Spätne si spočítal, že v jednom momente musel na to prso civieť dobrých 5 sekúnd vkuse. Fakt si to nikto nevšimol? Že je takýto prasák? Nie si, kým ťa nechytia. Vedel, že je to blbosť, ale ako pracovná myšlienka to stačilo. Druhá predavačka nedávala pozor, lebo mu merala biceps a pritom sa pýtala, či plánuje posilovať. Že by mu tam v košeľovom rukáve nechala rezervu. Nechaj aspoň centimeter, na poriadnu objemovku, koza. Tá prvá sa zatiaľ dívala do notebooku a hlásila jeho miery spred roka a pol. Konfrontáciu s mladším ja ustál sériou nie príliš vydarených vtipov, ale v ten deň toho už mali všetci zúčastnení dosť, takže to blahosklonne prešli bez ďalších rečí. Upnutá sukňa po kolená a vypasovaná blúzka. Štyridsať rokov, rozpustené vlasy, zelené oči. Nie moc pekná. Trochu špicaté trojky. Poďme radšej ďalej.

Ak by niečo mohol, bol by mačka u nich doma. Ten Cigán, čo im staval lešenie, hovoril: Len to spí, žere a mraučí. A serie, nedodal už, asi preto, že to bol vychovaný šesťdesiatročný tučný rumunský Cigánisko s ušmudlaným klobúkom, veľkými dlaňami a balkánskym prízvukom. Jeho poskok by mohol hrať vodníka v hocijakej českej rozprávke. Už si nepamätal mená ani jedného z nich. Vlastne, nie, poskok bol Dušan, a svoju prácu nenávidel. Podával starému zdola tyče a žaby a nadával. I on im pomáhal, keď sa večer vrátili ešte niečo opraviť a viditeľne nestíhali. Predtým im robil poslíčka správ, keď si starý objednával diely z korby náklaďáku a Dušan mu ich s nadávkami nosil. Chcel byť s nimi kamarát, s týmito ľuďmi, lebo ho niečím priťahovali.

Ako ten odsúdenec, ktorý šiel do väzby počkať si na výsledok odvolania. Bol už zvyknutý, vo svojich 25 rokoch a po piatich recidívach, že od ex offo obhajcu nemusí čakať žiadne veľké zázraky? Alebo bol len rád, že tam za ním niekto prišiel, a preto sa tak zhovievavo všetkému usmieval? "Bydlel jsem u ní, když byla máma v šaškecu." "On jí prostě nedal pokoj... Zlomil jsem mu čelist, ublížení na zdraví..." "...On je hodný kluk, ale té soudkyni tam strašne lhal, tak jsem se nasral." Sám bol hodný kluk, aspoň si to tak o ňom myslel. Tiež to bol vlastne staviteľ lešení, ak sa mu dalo veriť. Čakal výplatu za poslednú prácu a premýšľal, ako sa k nej takto z basy dostane. Samotné odsúdenie za tú poslednú krádež nečakal, i preto ho vzal amok a vynadal sudkyni. A tak tam spolu sedeli a rozprávali sa. S ničím mu nepomohol, aj keď chcel. Ale jemu to nevadilo, a keď ho odvádzali, spiklenecky na svojho neobhajcu žmurkol.

Keď bol malý, chcel pocítiť, aké to je, byť sám sebou, ale pritom niekým úplne iným. Tá myšlienka, že tuto Mirka je pre seba "ja" a vníma svet svojimi očami, svojimi vlastnými pocitmi a spracováva si to ako svoje prežívanie vo vnútri vlastnej hlavy, hovorí k sebe svojím vlastným hlasom... a jeho vidí ako niekoho cudzieho. Toto mu nedávalo zmysel. Ako môžu byť okrem neho i všetci ďalší ľudia pre seba "ja"? Ako môžu byť ich veci pre nich samých najdôležitejšie, keď sú to pritom naprostí cudzinci a on s nimi nemá vôbec nič spoločné? Sú so sebou, i keď on od nich odíde. Keď sa minú na ulici, oni zostanú s nimi, je to on, kto sa vzďaľuje a odchádza preč. To on je cudzinec pre všetkých ostatných.

Preto ho potešilo, že sa dnes uvidel v zrkadle zboku. Videl sa tak, ako ho vidia len cudzinci, ako cudzinca. Bolo to príliš krátko na to, aby k sebe pocítil bázeň, akú v ňom vyvolávali iní, ale i to sa možno dostaví. Bol to sľubný začiatok, prelom. Keď sa bude vedieť pozorovať dlhšie, možno sa potom niekedy pristihne pri čine. Uvidí sa zboku, z pol metra, ako civí cudzej žene na prsia. A bude premýšľať, či si on, ten chlap, ten cudzinec, vlastne uvedomuje, že vôbec nie je nenápadný. Bude špekulovať, čo si pri tom civení asi myslí: predstavuje si, že ich ťažká v dlaniach? Prechádza prstom cez bradavky? Preto je taký pohrúžený a neodtrhne zrak? Nie, nie, takáto predstava by ho určite vyľakala. Zvlášť keď má v hlave zafixovaný ten obraz, čo mu raz povedal kňaz. "Aké by to bolo, mať nad hlavou plátno, kde sa premietajú naše myšlienky? Kde by ich ostatní videli?" Nie, toto nech radšej nevidia. Keby to bol on, predstavu pŕs v dlaniach by zahnal, unáhlene vybielil plátno myšlienkou na Antarktídu, a pritom by sa asi strhol a odvrátil. Ale on nie, nepohnute civí ďalej. Možno tie prsia ani nevidí a premýšľa o niečom inom. Alebo... alebo si predstavuje ich vôňu. Vie, že sú mäkké na dotyk, že sú horúce. V tej podprsenke isto stlačené celý deň. Keď sa ich zľahka dotkne perami, ucíti tú poddajnosť a hebkosť.

Tu sa už naozaj strhol a odvrátil zrak. Neprekvapilo ho, že uvidel sám seba, ako sa díva na seba, s prázdnym plátnom nad hlavou.