Ja viem, to ja len som nikdy netrpel prehnanou mienkou o svojom pisani.. aj ked na druhu stranu vzdy som bol zvedavy co v ludoch zanechava a co z nich privolava..

Ona to vtedy bola akasi forma autoterapie.. aspon tak to spatne vnimam..

Postupom casu som zistil ze i v poezii je na mna prilis vela slov.. ze slovami nikdy to nevypovedane co tam niekde tusim, nikdy nedostanem von..

Takto som sa pretlkal svojim tvorivym obdobim a tusim to bolo po precitani Strpkovych eseji o pisani ked som pochopil s cim mam docinenia a prestal som pozvolna pisat uplne..

A je mozno aj dalsia jednoduchsia odpoved preco som neskusal dalej pisat prozu, parafrazujuc Hemingway-a, bol som prilis zababely sadnut si za pisajuci stroj a vykrvacat..

edit: ten Strpka je tato kniha https://www.artforum.sk/katalog/43651/na-samy-okraj-pisania