Je vojna. Je tu zhon, zima, hluk a tma. Jedine svetlo vytvárajú strieľajúce zbrane a horiace budovy. Všetko je temné a šedé. Bytosti tu žijú v mestách niekoľko stoviek metrov nad pevninou. Mestá sú kovové gule. Ako malé kovové planéty. Žije sa vo vnútri tých gúľ, dnu sa dá vojsť sklápacou bránou. Dopravné prostriedky sú lietajúce autá. Nie sú tu žiadne zvieratá, ani rastliny. Žiadne rieky, moria, ani hory. Planéta nemá ani slnko ani mesiac. Na zemi je mŕtvo. A mŕtvi tam pribúdajú naďalej. Vojnové lietadlá, ktoré vyzerajú ako lietajúce autá rôznych tvarov, väčšinou s kruhovým priemerom, strieľajú na mesto. Nachádzame sa priamo na bojisku. Ľudia umierajú a ich bezmocné telá dopadajú na zem, tam, kde dnes už živý nevkročí.
Mesto však neopúšťame kvôli vojne. Tá je na pozadí nášho deja aj keď môžeme byť jej obeťami, našim nepriateľom je niekto iný. Neviem kto to je, mojou úlohou je prepraviť chránencov do bezpečia, tiež ich nepoznám. Náš nepriateľ sa nachádza v meste a my musíme čím skôr uniknúť. Brána je v prípade vojny uzavretá, tým, že sme ju otvorili, sme nepriateľom mesta práve poskytli jednoduchý prístup dnu. Takže nám veľa času neostáva. Pôjdu po nás. Sirény už hlásia nepovolené otvorenie brány.
Potrebujeme sa dostať z brány mesta na loď, ktorá nás ma dopraviť do bezpečia. Táto loď je len taká pozliepaná plošina z kovových častí, viac-menej z odpadu. Sú na nej dvaja muži. Jeden mladý, ktorý loď riadi a jeho pomocník, či radca. Vyzerá ako človek vo veku 70-75rokov. Stále je však veľmi vitálny. Nepoznám ani osobne, sú jediní, ktorí mi boli ochotní pomôcť. Nekládli žiadne otázky a majú loď, musela som veriť, že sú čestní, iné mi neostávalo.
Z otvorenej brány máme preskočiť na plošinu je to celkom slušná vzdialenosť, preto v tom zhone uvažujem, ako to urobiť. Deti sú malé, musím nájsť rýchle riešenie. Neviem, kde sú, som nervózna, nemám ich pod kontrolou, lebo je všade hluk, chaos a tma. Ani ich matku nevidím.
Deti konečne po chvíli vychádzajú z brány. Otrasy spôsobujú, že dvere brány sa čoskoro rozpadnú a my môžeme ľahko skončiť v priepasti. Chytám chlapca za ruku, beriem ho do náručia a prehodím ho mužom na plošinu, za ním hneď nasleduje aj jeho sestra. Môžu byť tak medzi 5-8rokov. Musím uznať, že sú dosť odvážne a vnímavé. Nerobia paniku. Už vychádza von aj matka, bojí sa kráčať s batoľaťom na hrudi, tak sa plazí. Otrasy sú stále silnejšie a silnejšie, dvere brány to už dlhšie nevydržia. Potrebujem matku niečím priviazať ku mne, nepodarí sa je preskočiť na loď.
Muži zrazu z lode vysunuli nejaké kovové tyče, ktoré podporia dvere brány, ja medzitým utekám k matke a uväzujem ju o svoj opasok. Vykročím k tyči a ako ju oblapím rukami a nohami, brána sa rozpadne. Matka je prichytená o mňa, ale neviem, ako dlho ju udržím. Medzitým sa tyče zasúvajú späť a už sme blízko k záchytnej sieti po obvode lode, moje ruky sa šmýkajú, púšťam sa tyče a my padáme do siete.
V tom loď naberie neskutočnú rýchlosť a my v okamihu opúšťame planétu.
Preberiem sa v posteli, ak sa to tak dá nazvať. Je to kovová doska s kusom handry. Neviem ako dlho som spala, ale už sme v cieli. Muži nás vylodia na pevninu a za pár sekúnd už lode niet.
Táto planéta je teplá a červená, bytosti tu žijú na zemi v prírode bez stromov. Všade sú kopce z hnedo-červeného piesku. Aj obloha je červená. My všetci naberáme oranžový nádych.
Blížime sa k hore, za ktorou sa nachádza mesto, kde bude rodina v bezpečí. Poznám toto miesto, nie som tu prvýkrát. Možno práve preto som sa rozhodla rodinu dopraviť sem.
Prichádzame k hore. Deti vybehnú na jej vrchol ako prvé a neprestávajú výskať.
Je to úžasný pohľad. Už veľakrát som si hovorila, že musím tú nádheru z tohto miesta preniesť na plátno. Mesto, vystavané z hliny, leží na pobreží mora, ktoré má tiež odlesky červenej farby. Táto krajina je paleta všetkých odtieňov od hnedej cez červenú až do oranžova. Nie sú tu žiadne stromy, zvieratá áno. Je tam zopár tiav a lám. Vidíme aj obchodníkov s tovarom, zvieratá patria im.
Je tu ticho a pokoj, bytosti sa pohybujú pomaly, pomaly dokonca aj rozprávajú, akoby si vychutnávali s pôžitkom každý moment.
Napriek tomu, že mesto leží pri mori, nenachádza sa tu prístav ani lode. Ľudia si chodia k moru oddýchnuť, meditovať, dýchať čistý vzduch. Na oblohe sa však nachádzajú vzducholode a lietajúce balóny – zdroje zábavy. Nachádzajú sa tam kaviarne, trhy, divadlá, bary.
Na oblohe sa nachádzajú tri telesá, jedno teleso sa nikdy nehýbe (prípadne sa hýbe spolu s planétou), je oranžovo-červenej farby a je také obrovské, že zaberá takmer celú oblohu. V noci sa jeho farba mení na fialovo-šedú. Dve ďalšie telesá sú rovnakej veľkosti. Jedno teleso planétu obehne za jeden deň. Neviem, ako sa čas meria na tejto planéte, takže neviem za aký čas v hodinách to je. Druhé teleso nemá konštantnú rýchlosť a obieha ju pomerne rýchlo. Museli sme s deťmi počkať, kým ju obehne aspoň dvakrát, čo trvalo približne 10 minút. Je to veľmi zvláštny výjav. Je ako hravé dieťa pobehujúce na oblohe. Vždy, keď ho máme rovno pred očami, akoby vedel, že ho obdivujeme, tak spomalil a potom zase naberie na rýchlosti. Na oblohe to spôsobuje niečo, čo by sa dalo prirovnať oblakom, prekrývajúcich slnko, akoby na chvíľu bolo čiastočne pod mrakom.
Je to nádherný výjav a jeden by sa mohol na to dívať aj celý deň. My sa však musíme pohnúť smerom k mestu.
Až potom budeme v bezpečí.


Mojou úlohou je dopraviť rodinu do bezpečia.
Neviem, kto sú tí ľudia, neviem, prečo ich chcú zabiť, ani kto ich chce zabiť ani prečo ich chránim práve ja. Napriek tomu som zakaždým odhodlaná obetovať svoj život na ich záchranu. Je to samozrejmosť, tak to má byť. Ak som v situácii, že sa s nepriateľom stretnem zoči-voči, prebudím sa, pripadne ho zabijem a následne sa prebudím.
Neviem, ako fungujú veci na miestach, ktoré navštevujem, pripadá mi to však samozrejmé a nezamýšľam sa nad tým. Miesta, ktoré navštevujem, poznám a opakujú sa.
Vždy som si na 100% istá, že miesto, ktoré som vybrala pre úkryt je dočasné a budeme musieť pokračovať ďalej. V podstate som v strehu celý čas a nikdy sa mi neuľaví ani na chvíľu. Vďaka tomu sa mi darí rodinu chrániť. Som presvedčená, že akékoľvek rozptýlenie, poľavenie tempa a pod. by rodinu stálo život.
Matka je v niektorých snoch vo vysokom štádiu tehotenstva. (Teda tretie dieťa ešte nie je narodené)
Miesto, uvedené v tomto príbehu sa mi v sne zobrazilo po prvýkrát, aj keď som ho už poznala. Zobudila som sa, keď sme vykročili k mestu a teda prvýkrát nie v situácii, kedy sa stretávam zoči-voči s nepriateľom.