Sedím za stolom v mojej kancelárii. Mám kanceláriu. Nemám zavreté dvere, pretože nie som hypersenzitívna na akustické podnety. Pracujem na niečom už sedem minút a nejde mi roztrhnúť hlava od naakumulovaného tlaku. Nemám ani zaklapnuté žalúzie, pretože mi denné svetlo nevypaľuje oči a nemám ani beštiálne nutkanie sledovať pohyb na ulici, ktorý periférne vnímam. Nefajčím, ale keby som fajčila, tak pri tom stojím na mieste a neobkresľujem svojou chôdzou osmičku. Po cigarete sa nejdem hrať s erárnym psom, nejdem si spraviť kávu, vyrušovať kolegu, zjesť mandarínku, pospať si na gauč, ale idem priamo do kancelárie pričom za sebou nezavriem dvere. V prehliadači nemám otvorených 38 okien s rôznym tematickým zameraním, ale aj keby som mala, je to jedno, lebo dokážem potlačiť nutkanie ho otvoriť, eventuálne to nutkanie vôbec nemať. Namiesto toho, aby som si impulzívne začala sťahovať články z posledných piatich ročníkov Journal of Bisexuality so zámerom ich všetky naraz prečítať lebo však všeobecný prehľad, začnem pracovať. Pracujem na niečom už 2 roky - stále ma to baví a nevŕtam si šróbovákom do hlavy z potreby po zmene. Mám šéfa, ale nie som existenciálne závislá od jeho mikromanažmentu. Nerevem zosypaná v kúte pretože išiel na dovolenku a nezadal mi úlohy v 20 bodoch s podkapitolami do tretej úrovne a nepribalil asistenta s bičom. Na úspech nemyslím, nie som neurotik. Práca ma napĺňa. Pri mojej povahe je však celkom jedno čo robím, pretože všetkého čoho sa chytím dokončím a dokončím to na 110%. Keby ma presídlili na salaš, za dva roky by som tam vybudovala syráreň s funkčnou čističkou odpadových vôd a za tri roky by som kandidovala na miesto predsedu VÚC. Pri mojej odhodlanosti a schopnosti robiť veci poctivo až do konca - úspešne.
Nemám však divergentné myslenie, na kandidatúru zatiaľ nepomýšľam. A aj keby, mám vyvinuté konzekventné myslenie a som preto schopná udržať si v pracovnej pamäti postupnosť krokov od salaša … ku kreslu. Dlhá cesta a veľa práce ma neodrádza pretože viem, čo je to princíp odloženého pôžitku.
Nemám divergentné myslenie, preto namiesto práce nepremýšľam nad príkladmi koho-by-som-kde ešte tromfla a čo-kde na zelenej lúke vybudovala. Moje ambície korešpondujú s mojimi schopnosťami. Sú vysoké, ale sú realistické. Nechcem odísť žiť do Ruska.
Ukončujem prácu s dobrý pocitom, že som bola opäť produktívna. Predstava osem hodinovej pracovnej doby mi nepríde ako predstavovať si piaty rozmer vo vesmíre. Tých, ktorí pracujú jednu hodinu a viac hodín v kuse nepovažujem za géniov spadajúcich pravého promile Gaussovej krivky.
Odchádzam z práce a nezisťujem, že som si zabuchla kľúče v aute. Nevolám kamarátovi nech mi príde vypáčiť dvere a nesľubujem mu, že už naposledy - nemám tridsaťročný Renault, kde sa to dá. Vlastne už mám elektromobil. Nebol lacný, ale ja s mojou schopnosťou pracovať osem aj viac hodín denne na relevantných témach, si ho môžem dovoliť.
Mám kvety, mám rodinu, mám dieťa. Predstava dieťaťa vo mne nevyvoláva paniku. Nie že by som po ňom túžila, ale môžem si ho dovoliť, pretože stíham. Mám ho demonštratívne, aby každý videl, že aj ja si dokážem štruktúrovať čas. Demonštratívne chodí na krúžok, aby každý videl, že ho tam dokážem nezabudnúť. Pretože všetko stíham.
Zvoní budík.