/neuveritelny gyc, pise sa rok 2005 december, pisem prvu a poslednu prozu svojho zivota.. pise sa rok 2017, december, nejak som nahodou natrafil na toto forum o ktorom som nemal tusenia a tema mi hned zasociovala majstrovo (vel)dielo/

|Augustový
|sneh
|



| 1

Ležím na bielej lúke, v tieni pod jabloňou. Hlavou sa v polospánku opieram o kmeň. Jabloň má popraskané drevené ruky, plné lístia a jabĺk. Mávajú vetrom a strapatia ma, akoby nimi jabloň chcela porátať každú myšlienku zachytenú pri korienkoch mojich vlasov. Je tu smutno. Zem všade navôkol je pokrytá snehom. Nevedno prečo. Nejako sa tu objavil zatiaľ čo som spal. Napadať asi nemohol, pretože moje telo nie je zasnežené. Zdá sa, že si tu len tak, z ničoho nič začal existovať. Sám pre seba a spolu s ním stopy v ňom otlačené. Prichádzajú a končia pri mojich nohách. Vlastne vôbec nie je isté, že sa tu museli objaviť spolu so snehom. Možno niekomu patria, mne ale nie. Možno niekomu kto prišiel, pozoroval ma v spánku a potom zmizol.

– Ale kto a kam?

To je záhada. Rovnako ako to, odkiaľ sa tu uprostred leta zobral sneh.
Zrazu mi čosi napadne. Rýchlo sa vrhám po bielom poprašku. Vnáram doň prsty ako by mal každú chvíľu zmiznúť. Strkám si za hrsť do úst. Je studený a vlhký. Rozpúšťa sa na jazyku. Chutí ako voda – roztopený sneh. Som trocha sklamaný. Čakal som, že na jazyku, pocítim sladkú chuť práškového cukru.

– Veď prečo nie?

Pocukrovaná lúka je predsa rovnako nezmyselná predstava ako sneh uprostred leta. A ten tu leží všade navôkol, kam sa len pozriem. Dokonca ma kúsok z neho teraz chladí v ústach.

Snažím sa takto logicky si zdôvodniť svoje konanie, no všetko naokolo je tak nezmyselné a mätúce. Chvíľku postávam a potom kopnem do snehu. Som rozhorčený, tým absurdným a osviežujúcim augustovým snehom a trochu aj sám sebou. Nedokážem sa tešiť, aj keď som ako chlapec o momente ako tento toľko sníval.

Znovu si sadám a opieram sa o jabloň. Rozhorčenie je odrazu preč a spomienky na detstvo zaplavujú vedomie ako horúci vonný kúpeľ. Prinášajú na tvár úsmev. Pomaly obracajú beh mojich myšlienok novým smerom. Trvá to dosť dlhú chvíľu kým sa myseľ túlajúca sa v spomienkach prehryzie späť k realite. Vlastne až teraz pocítim, že som sa spánku úplne vymanil a strhnem sa.

– Kto vie koľko tu takto ležím?
– Nie je možné, že som prespal koniec leta aj jeseň
a zobudil sa až v zime?

Ak áno, sneh navôkol by nebol augustový, ale povedzme novembrový alebo decembrový. A to by znamenalo, že je všetko v poriadku...
Nie však úplne všetko. Zabúdam totiž na jabloň. Stojí si tu za mnou akoby ignorovala, že by mohla byť zima. Pokojne obvešaná jablkami trasie vo vetre zeleným lístím.
Zostávajú teda len dve možnosti.
Buď je to o čo sa opieram neuveriteľne hlúpa jabloň, alebo ten sneh napadal naozaj v auguste.
Palec sa mi pomaly blíži k ústam - premýšľam. Tu zrazu, ako sa dotýkam zubov, cítim že sú úplne v kľude.

– Prečo sa nedrkocú, ako to vždy robia, keď je mi zima?
– A je mi vôbec zima?
– Nie je!
– Je november alebo december, ja mám oblečené tričko s krátkym rukávom a nieje mi zima?
– Nebude to tým, že ten sneh je naozaj nevyhnutne augustový?

Začínam sa hanbiť. Podozrieval som jabloň z hlúposti úplne neprávom. A jabloň o tom vie, tými svojimi listami obrastenými rukami si asi skutočne preberá všetky moje myšlienky, pretože práve v tej chvíli, ako pre výstrahu, padá priamo vedľa mňa do snehu červené jablko. Je nezvyčajne veľké, vnútri určite plné šťavy a sviežosti. Také by v zime určite dozrieť nemohlo. Rozmýšľam, či sa do tejto červenej výstrahy ležiacej v snehu zahryznem, alebo ju tu nechám len tak vyčítavo ležať. Pohľad kĺže po jablku a v jeho červeno-voskovom lesku sa odráža silueta postavy. Otočím hlavu a predo mnou, v záhadných stopách, stoja akési nohy. Chcem sa pozrieť hore, do tváre, niečo ma však núti sklopiť viečka. Cítim ako my celé telo malátnie. Zaplavuje ho horúca vlna niečoho, čo je silnejšie než spánok. Už nič necítim. Len ruku. Zviera jablko a akýsi sivý pokoj sa rozlieva v mojom vnútri.


| 2

Kráčam a sneh vŕzga krokmi. Som na ceste k jabloni. Na nohách a vo vlasoch sa mi zachytáva sneh, ako jemný biely ostro–svieži prach. Pravidelnosť padajúcich vločiek občas preruší modré pierko. Plazí sa mrazivým vzduchom k zemi omnoho pomalšie. Neponáhľa sa. Akoby vedelo, že viac je pre svet nepotrebné a v snehu ho čaká koniec.

Je deň, v ktorý som presne pred rokom zmizol. Našli ma o tri mesiace v korune jablone, triasť sa chladom nahého a bielovlasého. Ruku som držal tak pevne zovretú v päsť, že mi ju nikto nedokázal otvoriť. Neprejde deň bez toho, aby som nepremýšľal nad tým, čo sa vlastne stalo. Od momentu, keď som zazrel tie nohy a tak náhle mi oťaželi viečka, si nespomínam ani na jedinú sekundu troch mesiacov, po ktoré som bol stratený. Našli ma vlastne iba náhodou, dvaja poľovníci. Pokladali ma za blázna. Až za týždeň sa podarilo zistiť, kto skutočne som. Po rozpovedaní príbehu, ktorý predchádzal môjmu zmiznutiu, som však pre väčšinu ľudí ostal bláznom.

Pár dní po mojom záhadnom návrate, začali, nevedno odkiaľ, prilietať modrí vtáci. Priniesli so sebou zdá sa večnú zimu, v ktorej stromy viac nie sú nahé. Koruny majú odeté v modrom poletujúcom závoji peria. Peria prilietajúcich vtákov, ktorí sa vrhajú strmhlav z oblohy a napichujú sa na konáre stromov rastúcich v okolí ľudských obydlí. Bezradní ľudia sa pokúšali stromy oplotiť do obrovských voliér, no vtákom to nezabránilo v ich túžbe po smrti. Prelietali voliérou a naďalej odievali stromy. Na mieste, kde prenikali pletivom, zostávali vypálené ich siluety a konce pletiva boli žeravé ešte osem dní po ich smrti.

Mŕtve modré telíčka púšťajú vo vetre pierka. Tie sa ľahko vznášajú spolu so snehovými vločkami. Dopadajú na zem a miznú. Nájdu sa ľudia, ktorí tvrdia, že po dopade pierka na sneh videli zelený záblesk a v jeho žiare vyklíčil malý kvietok, ktorý sa v zapätí rozsypal. Splynul so snehom pričom niekde hlboko v hlave, akoby odniekiaľ z ich vlastného vnútra, k nim doliehalo tiché smutné trilkovanie. Pre mňa je na vtáčej smrti najpodivuhodnejší moment, keď sa vták strmhlav spustí k zemi, ako žeravo–modrý kúsok neba a nastokne sa na konár v absolútnom tichu ako mäkký obláčik. Dokonca, ani keď konár preniká jeho srdcom, nepočuť najnepatrnejší zvuk. Jediné čo vydajú jeho útroby je krvavý pramienok. Purpurový hadík horúco sa plaziaci po konári.


| 3

Už toľkokrát som sa snažil uvoľniť prsty z kŕča. Zazrieť, aspoň na krátku chvíľu, čo to skrýva moja päsť, avšak bezvýsledne. Mnoho krát som celé večery strávil rozmýšľaním nad tým, aký má tá vec asi tvar, z koľkých je častí a aký má povrch. Čím viac som sa ale snažil pochopiť to, tým viac sa mi myseľ zastierala tmou. Ako pohár vody, do ktorého padajú kvapky atramentu a postupne všetku priezračnú čírosť vedomia zamotajú v bláznivom kolotoči farieb tmy. Horúco vystreľujúcich po žilách k ruke v snahe úplne potlačiť jej cit v jemnom mravčení na kostiach tancujúcich vibrácií. Zo začiatku ma tieto stavy privádzali do zúfalstva, to sa ale postupom času otupovalo a prelievalo vo vieru. Vieru v určitú neznámu nepochopiteľnú silu. Tá mi vtedy pod jabloňou nedovolila pozrieť sa hore do tváre, ku ktorej patrili nohy a pokiaľ nepríde čas, taktiež nedovolí rozlúsknuť škrupinku tohto tajomstva.


| 4

Čas plynul a prišiel opäť august. Svet sa stále točil v zmätku, bol biely a vtáci sa napichovali na stromy. Na chodníkoch sa objavovalo viac a viac krvavých žiletiek. S každou, čo pribudla, opúšťali svet dve smutné oči vzdávajúce sa únave z pozorovania toľkých nevysvetliteľných vecí, ktoré sa mne nepoznajúc príčinu zdali tak samozrejmé. To ráno som sa zobudil a v zabudnutej dlani cítil teplo. V tento deň, presne pred rokom, som zmizol. Keď som zdvihol ruku k očiam, pomedzi prsty zovreté v päsť, vychádzala skoro nepozorovateľná žiara a celkom náhodne a nepravidelne sa menila od zelenej cez žltú a červenú až do hneda. Spolu s ňou vychádzala z dlane ľahká neurčitá vôňa zanechávajúca v ústach chuť po mandliach. Spomenul som si na jabloň. V tom okamihu bolo samozrejmé, že dnes sa opäť uvidíme. Nevidel som dôvod prečo to odkladať. Ten pocit, že dnes je čas po roku opäť sa stretnúť bol tak silný a prirodzený. Zatlačil všetky pochybnosti k stenám lebky. Prinútil ich zasyčať a vypariť sa niekam do čiernych komnát pod klenbou hviezd kam nedosiahnu ani prsty meditácie. Vstal som z postele a za krátky čas som sa vydal na cestu.


| 5

Zo začiatku som bol pokojný. Kládol som na sneh pomalé kroky a čistou mysľou som sa zľahka tešil, že opäť uvidím jabloň. Postupne ale, s každým zavŕzganím snehu, usádza sa na perách svrbiaca neistota. Svrbenie je neraz tak silné, až sa občas nedokážem sústrediť na nič iné a zúrivo si šúcham pery.

Všade navôkol sa k nebu rozvážne a prísne týčia tiché smreky. Úzky chodníček sa pomedzi ne plazí svojou roztrasenou kľukatosťou. Azda sa bojí ich tichého pichľavého pohľadu. Šepotu ihličia ktorý mu vyčíta, ako sa mohol takto drzo opovážiť prerušiť ich súvislý zelený zástup. Čím som bližšie k lúke s jabloňou, tým viac sa mi zdá, že neprešiel ani deň, nieto rok, od vtedy, čo som tadiaľto kráčal naposledy. Nič sa nezmenilo. Zdá sa, že ani ten sneh neprekáža v podobnosti tých dvoch chvíľ. Vtedy mi pohľad dopadá pred kroky, na sneh.

– Stopy!

Až teraz zisťujem, od čoho, tak snaživo odvádzala moju pozornosť svrbiaca neistota na perách. Celú cestu som kráčal v cudzích stopách. Vedú stredom chodníku. Dopredu, kam až dovidím. Mám silné tušenie, že v nich kráčam už od samého začiatku, od chvíle, čo som zatvoril dvere domu.

Zastavujem, ešte si ani poriadne nestačím uvedomiť čo sa deje a už mi srdce sprudka búcha. Chce vyskočiť z tohto pomäteného tela s šialeným mozgom, ktorý tak zrazu, sám od seba, naivne spája terajšie stopy s tými minulými.

– Chcem si nahovoriť, že patria neznámemu zmiznutému človeku z pred roka?
– Hlúposť.
– Veď ako by mohli, keď zmizol?
– Ale čo ak sú tu od vtedy čo...
– Nie!

Snažím sa rýchlo zastaviť prúd myšlienok a otázok skôr ako sa zbláznim. No niekde vo vnútri je mi jasné komu stopy patria, že tu čakajú. Už rok čakajú na mňa, na dotyk mojich nôh, na moje vŕzgajúce neisté kroky vedúce späť k jabloni.

– Prečo, ale začínajú práve pred mojim domom?

Začínam opäť kráčať. Kroky však už nie sú neisté a odovzdané, ale roztúžené a rýchle. Verím, že odpovede na všetky otázky mi môže dať len jabloň. Už to nie je ďaleko. Len zopár oblúčikov bielej nepokojnej plazivej vzdialenosti. Z ničoho nič mi ľavá ruka stuhne v kŕči. Pomaly neochotne opäť zastavujem. Dvíham ruku k očiam a z vnútra z veci ukrytej v dlani začínajú pomaly vychádzať vibrácie. Skáču ako neviditeľné iskričky z kosti na kosť, z prsta na prst. Postupne mi začína vibrovať dlaň, zápästie, predlaktie až sa chvenie šíri po celej ruke. Ako požiar v pravidelných silnejúcich a slabnúcich pulzoch. Žiara preblikáva pomedzi prsty, už v omnoho viditeľnejších zábleskoch, ktorých farby sa striedajú omnoho častejšie. Som tak znepokojený stopami a túžbou vidieť jabloň, že sa nedokážem prinútiť myslieť na to čo sa to deje s mojou rukou. Na jej zápästí sú hodinky. Aj keď neviem prečo by ma teraz malo trápiť koľko je hodín pozerám sa na ciferník. Nie je tam, ani ručičky tam nie sú. Pod sklíčkom je akurát čierno čierna tma. Nerozumiem tomu. Poklopem na sklíčko nechtom a ono odpadne. Akoby sa práve rozhodlo, že je tu viac-menej prebytočné. Z dutiny sa vylieva na sneh modrý atrament a ako sa vpíja do snehu a preteká medzierkami, pomedzi kryštáliky zamrznutého snehu, k zamrznutej zemi začne sa neuveriteľne rýchlo stmievať. Aspoň, že viem, prečo nebolo nič vidieť. Opäť sa pozriem na ciferník číslice na ňom sú poprehadzované v nič nehovoriaci chaos. Zauzlené ručičky sa roztápajú a hodinky začínajú páliť. Tak silno, že ich rýchlo odopínam a hádžem neďaleko do snehu. Dopadajú na sneh, sú tak rozpálené až to zasyčí. Sykot postupne začína slabnúť. Akoby sa hodinky vzďaľovali do hĺbky Zeme, vypaľujúc si tam tak vlastný hrob. Zdvíham hlavu a cez štrbinku nad chodníkom vidieť, medzi hustou zeleňou smrekov, na úzkom pásiku neba tmavom ako atrament vytečený z hodín, prvé hviezdy. Nedokážem pochopiť, ako sa mohlo zotmieť za tak krátky čas. Na ceste nie som od rána ešte ani tri hodiny. Z diery po hodinách začína vychádzať tichý bzukot. Spočiatku ho nevnímam, hľadím stále na nebo. No o krátku chvíľu je bzukot omnoho silnejší a stále silnie. Dierou sa približuje zjavne niečo zúrivo nedočkavé po stretnutí so mnou. Snažím sa ustúpiť a vtedy zisťujem, že nohy mám primrznuté do stôp. Zostáva mi teda len triasť sa a čakať. Zakrátko z diery vylieta drobný žeravý uhlík. Nasledujú ho ďalšie, vytryskujú zo zeme no nedopadajú naspäť. Ostávajú vo vzduchu. Bzučia a nechávajú ma v neistote. Keď už viac napätia neznesiem, podlamujú sa mi kolená, ale nedopadnem na zem. Zostávam zavesený v neprirodzenej polohe, niekde na polceste k zemi. Akoby sa zrazu všetko prestalo hýbať, čas sa zastavil a každá molekula vo vzduchu podopierala moje telo. Začínam plakať z bezradnosti a strachu. Všetko sa vo mne miesi v akomsi chaose, vidím rozmazane. Z diery vylietavajú posledné uhlíky. Až teraz s posledným vypätím síl rozoznávam a uvedomujem si, že sú to včely. Roj žeravých včiel bzučiaci a žiariaci do noci ako žeravá pahreba. V jednom momente, akoby včelám niekto dal neviditeľný signál, začnú letieť ku mne. Ten let je neuveriteľne pomalý. Zdá sa, že im v ňom prekáža stojaci čas. Strháva ich späť, lepí sa im na krídla a oni sa nedokážu úplne vytrhnúť z jeho hustej statickosti. V tom istom momente mám pocit, akoby mi celé telo stratilo jeden rozmer. Ako neuveriteľne tenký hárok papiera premočený slzami, ktoré v zime zamŕzajú na jeho povrchu v tenkú vrstvičku ľadu. Vtedy sú včely už celkom pri mne a počujem ich šialený zlostný bzukot až všetko praskne. Čas sa pohne. Vzduch je zas riedky. Moje telo dopadá na kolená. Včely ma prevrtávajú skrz-naskrz ako nemilosrdné projektily. Necítim nič, veď som hárok papiera, zložený napol, kľačiaci v snehu. Všetko naokolo sa rozmazáva dopadám na tvár do snehu. Počujem slabnúce vzďaľujúce sa ostré bzučanie zmiešané so syčaním chladného vzduchu obtierajúceho sa o telá žeravých včiel. Svet mi mizne pred očami ako vo vzďaľujúcom sa tmavnúcom svetelnom bode poskakujúcom po klavíri.


| 6

Putujem za ním. Sprevádzajú ma biele a čierne v zástup poukladané drievka pod prstami a tma sa rozprestiera všade kam len dohliadnem. Všetko vnímam nejakým novonadobudnutým zmyslom, ktorý mi, vo vnútri mňa samého, vytvára obrazy. Aj keď, oči mám zavreté a ponorené v snehu. Je to ako sladko horúce dotýkanie vyblednutých kostí o drievka. Každý pohyb mi posiela do vnútra sladký páchnuci bozk čokoládovej pachuti. Obtierajú sa o dušu a zanechávajú na nej roztopené ohraničené krajinky čokoládových reliéfov. Namiesto stromov je v nich zastoknuté jemné páperie s úzkymi cestičkami vánku plaziaceho sa pomedzi jeho hebkosť. Pierka rozdávajú tichý smutný ľahký smiech na dlhé mihalnice očí pobehujúcich na vysokých nohách sivej volavky. Hniezda drozdov, zlepené riekou horúceho asfaltu, plaziacou sa po okraji mesta, unáša žltý dážď kvetov. Prší z neba rozlieva sa po chodníkoch a vteká do kanálov. Medzi veľké červené mravce rozožierajúce základy domov i chrámov. Strapaté otrhané deti s popolavými tvárami kričia, plašia kŕdle holubov pasúcich sa z betónových plôch. Kričia a to čisté bublanie detských hlasiviek sa odráža v hrmení nebies. Naplakali si zrkadlá, v ktorých sa začal obdivovať mesiac. Na nič sa nečaká. Čas zmizol. Odtiekol cez odtok fontány v strede námestia. Smutným vŕbam rastúcim pri asfaltovej rieke namiesto zelených hustých motúzkovitých vetvičiek, v prievane, vlajú biele umelé vlasy bábik a z ich bútľavých kmeňov sa rodia klauni. Vyskakujú a naháňajú chvosty pestro–žiarivých neónových rýb plávajúcich vzduchom. V zhone sa pletú pod nohy koni bez kože. Hlboké stopy po konských kopytách sa plnia vínom, až je zem posiata stovkami drobných červených jazierok. V šialenom behu vidno ako sa na konských telách pružne napína ružové svalstvo. Na neosedlaných chrbtoch koni sedia nahé ženy s holými lebkami plnými jaziev. Dlane rúk horiace ako fakle, zapaľujú nimi mesto, asfaltovú rieku, bláznov chytajúcich ryby, smutné vŕby, deti plašiace holuby i páperie pod nohami volaviek. Za mestom pochovávajú do zeme klavír. Jedna zo žien zoskakuje z koňa. Líši sa od ostatných. Hlavu i lono má pokryté hustým porastom medeno–červených vlasov. Stúpa ľahko vzduchom tak závratne vysoko. Jediným dotykom zapaľuje mesiac. Zem má odrazu dve slnká. V ich žiare sa všetko rozostruje a rozmazáva neznesiteľným kvílivo-pomäteným smiechom tej ženy. Obrazy v mojom vnútri sa začínajú prekrývať s reálnymi vnemami odvíjajúcimi sa, zo skoro minutého klbka snov. Sú ich pokračovaním, rozmotávajú sa v nite ostrej bolesti, ktoré mi šklbú ľavou rukou a v nárazoch tlmených snehom ma privádzajú späť k vedomiu.


| 7

Vstávam z popola. Takmer polonahý. Nohavice sú v poriadku no z hrude zo mňa visia len kúsky látky, ktoré sa nepoddali ohňu horúcich včelích bodnutí. Ruka sa pomaly ukľudňuje a kŕčovité nekontrolovateľné pohyby sa spomaľujú. Aj keď som polonahý, nepociťujem chlad, na tele necítim jediný záchvev zimy. Zdá sa, že prišla horúca letná noc. Aj keď, úplne bezmocná voči snehu. Zhora pomedzi vrcholce smrekov nazerá mesiac a zalieva zasnežený chodník zlatým pokojom mierneho mesačného svetla. Snažím sa nájsť otvor v zemi vypálený hodinami. Bezvýsledne. Akoby sa rana vypálená do zeme zhojila počas môjho snívania. Ako skláňam hlavu čoraz nižšie, skúmajúc či predsa len neunikla môjmu pohľadu vlasy sa mi uvoľňujú z korienkov a padajú zľahka na zem jeden za druhým premenené na malé biele kvietky. Keď už sú na zemi všetky a moja hlava je celkom nahá za jedným sa načiahnem a privoniam k nemu. Vôňa sa pomaly lynie vnútrom a keď sa ma vnútri dotkne receptorov vytryskne v záblesk myšlienok, letiacich hlavou k nohám.

– Jabloň!
– Už nesmie čakať!

Otáčam sa a chcem sa rozbehnúť, nohy mám ale tuhé od snívania v snehu. A tak vykročím len veľmi pomaly. Po čele mi steká kvapka potu, ako výsmech. Dnešná letná noc sa vysmieva neschopnosti mojich stuhnutých nôh prebehnúť posledný kus cesty deliaci ma od jablone. Keď kvapku zotriem prstom z čela, zostáva k nemu prilepená a ani keď ním silno zatrasiem neoddelí sa. No akokoľvek zvláštne sa mi to v ten moment zdá, už nezastavujem. Bežím a prst pomaly, reflexívne smeruje k ústam. O chvíľu na jazyku nepocítim slaný pot, ale sladkú kvapku medu.

Všetko je utopené v absolútnom tichu. Nepočujem už ani vŕzganie vlastných krokov, ani vlastný dych, ani vlastný nedočkavý beh. V tomto tichu vbieham na lúku. Zastavím sa. Neverím vlastným očiam. Takmer sa mi podlamujú kolená. Hrdlo sa zviera a stáča ako schnúci list a jazyk drsný ani pilník zo zúfalstva rozodiera podnebie úst. Namiesto jablone tu stojí, v strede lúky, vzdialený akýsi čudesný belasý strom z belasej žiary rozkonárenej do tisícou drobných vánkom sa vlniacich vetvičiek. Zdá sa, že čím viac sa sústreďujem na konce jednotlivých vetvičiek, tým viac sa práve v tom momente rozkonárujú. Z týchto rozbiehajúcich sa koncov sa oddeľujú modré kúsky žiariacich neopísateľných tvarov a menia svoj tvar aj počas letu, až v určitej vzdialenosti od stromu, akoby nimi prešiel sám život, sú z nich zrazu modré vtáky. Plynú nebom, akoby v zástupoch na všetky strany. Miznú za obzor ako dlhokánske chápadlá záhadného ozónového stromu. V tej chvíli skutočne netuším, či sa zvaliť do snehu, alebo pokračovať. Nič nedáva zmysel a ničomu nerozumiem, najredšej by som so všetkým skoncoval. Tu a teraz. Premáha ma však vlastná zvedavosť a aj keď neviem prečo, pokračujem ďalej v chôdzi. Povedľa stôp vedúcich k stromu. Ako prichádzam bližšie, môžem pozorovať štruktúru jeho koruny. Je tak neuveriteľne husto rozkonárená až sa zdá, že každá i najmenšia ako vlások tenká vetvička, je spojená so všetkými vo svojom okolí. Celá koruna tak vytvára akúsi hustú neuveriteľne zložitú modro žiariacu sieť. Pripomína prepojenie nervových buniek v ľudskom mozgu, ktoré som videl niekde na obrázku, už si však nespomínam kde. Celá lúka je pokrytá snehom, biele čisté priestranstvo, ohraničené vôkol tmavozelenou ohradou smrekov, nad ktorým visí indigovo modré nebo bez mesiaca a hviezd. Akoby celé toto miesto bolo izolované od vonkajšieho sveta veľmi nízkou klenbou, stropom brániacim prenikaniu akýchkoľvek známok o existencii okolitého sveta. To neprirodzené ticho, čo tu vládne, vháňa na kožu zimomriavky. V diaľke, takmer až pri smrekoch, na druhej stane lúky vidím žeravý roj včiel. Asi je to ten z diery po mojich hodinách. Šialene rýchlo mení smer a poletuje v elipsách okolo jediného miesta vo vzduchu, kde nič nie je. Už som veľmi blízko stromu, čím ďalej kráčam, tým viac vzduch vonia ako po búrke, keď vo vzduchu po bleskoch vzniká ozón. Molekuly kyslíku rozdelené na atómy opäť sa spájajúce v novom počte. Konečne odtrhnem zrak od koruny a pozerám sa pod strom. Neprekvapuje ma, to čo tam vidím. Akási silueta človeka na kolenách, ktorej kontúry sa rozplývajú v žiare. Niečo hľadá pri koreňoch stromu. Je tak zabratá do tej činnosti, že nevníma môj príchod v cudzích stopách. Zastavujem v posledných dvoch odtlačkoch nôh v snehu. Priamo pri rukách ľudskej siluety. Až teraz zaregistruje môj príchod. Nič nevraví len nemo dvíha tvár, v ktorej nič nevidieť. Je rovnako modrá a rozmazaná žiarou. Ale nie je treba, aby som zhliadol jej črty. Poznám ich až príliš dobre. Je to moja tvár. Tá silueta trasúca sa a hľadajúca niečo v snehu som ja sám. Náhle ako by aj ona pochopila sadá si a vzpína ku mne ruky s dlaňami spojenými v prosbe.

Sedí tu ako by uviazla v čase. Ako odtlačok môjho bytia nekonečne sa opakujúceho v zamotanej časovej anomálii.

– Alebo sa tu čas zastavil?
– Kto vie či tuší kto som a aký sa jej zdám?
– Asi ako nohy ktoré som vtedy zazrel v stopách...
– V stopách, v ktorých teraz sám stojím.

Vtedy sa opäť vracia nepokoj mojej ľavej ruky. Vec v dlani začína vibrovať silnejšie ako kedykoľvek predtým. Vystieram ruku pred seba. Priamo pred siluetu seba samého. Dvíha sa, chytá mi ruku do svojich dlaní a pomaly jemne prst po prste ju otvára. Odkrýva tajomstvo mojej dlane. Pre silnú farebnú žiaru v nej najskôr nič nevidieť, musím privrieť oči. Vtedy žiara exploduje v záblesku a všade dookola sa k zemi jemne vznáša rozsýpajúci sa slabnúci smiech. Na dlani zostáva ležať malé hnedé jadierko z jablka a v korune stromu sa ozve zavrčanie.


| 8

Včely na okraji lúky stále krúžia okolo prázdneho bodu vo vzduchu. Čoraz rýchlejšie a častejšie menia smer. V rýchlosti sa ich telá začínajú predlžovať a rozplývať v jednoliatej oranžovej žiarivej dráhe. Ako keď sa večer snažíte žiarou horúcich uhlíkov písať do vzduchu. Žeravé trajektórie sa spájajú a vytvárajú kruhový výsek vo vzduchu, obrovské do oranžova rozpálené zrkadlo.


| 9

Dvíham hlavu a pozerám do koruny. Stojí tam ľudská postava. Žena porastená čiernou srsťou. Tajomné zviera, upierajúce na mňa tigrie oči. V tej chvíli pochopím. To je ten tvor, ktorému patria stopy. Nezmizol jednoducho vyskočil do koruny jablone. Čakal tu a vedel, že sa tu stretneme dvakrát ja a raz on. Nie je odtiaľto, z tohto sveta, hoci prišiel z môjho domu. Teraz vrčí, chystá sa skočiť a všetko skončiť. Zatváram dlaň a ruku stiahnem k telu. Krátky nádych. V poslednej chvíli, keď už sa nohy zvieraťa odrážajú od stromu moja silueta, ktorá tu doposiaľ sedela v snehu tak pokorne vyskakuje a vo vzduchu sa stretáva s čiernym porasteným telom zvieraťa. Zrazia sa a ako jedno telo dopadajú do snehu vedľa mňa. Zviera na vrchu ja naspodku. Čierne mocné paže neváhajú a zatínajú pazúry do modrej žiary môjho tela v zbesilom vrčaní. Nevydám ani hlások. Chcem si pomôcť, no nedá sa mi ani pohnúť. Som ako z kameňa. A tak len stojím a pozorujem svoj neodvratný koniec.


| 10

Rozpálená oranžová plocha na druhej strane lúky sa pomaly začína vlniť vo vzduchu. Ako obrovské topiace sa zrkadlo. Odniekiaľ z jeho vnútra začínajú vyžarovať ostré žlté lúče svetla. Vystreľujú a opäť sťahujú sa čoraz ďalej a ďalej smerom k stromu v strede lúky.


| 11

Je to zvláštny pocit vidieť vlastnú smrť. Očami niekoho iného, niekoho tretieho, niekoho skoro nezúčastneného. Ležím si tu pri nohách roztrhaný na prúžky svetielkujúcej látky, ktorá pomaly hasne. S hasnúcou modrou žiarou zviera pomaly stráca záujem trhať. Dvíha sa opäť do ľudsky vzpriamenej polohy. Otáča sa ku mne. Tigrie oči sa okamžite spoja s mojimi vo vzájomnom pohľade, v ktorom sa už od počiatku sveta stretáva v poslednom záchveve dychu dravec a jeho korisť. Lúče od zrkadla sú už také dlhé, že mi takmer oblizujú chrbát. Netrvá to ani sekundu vrhá sa na mňa a dopadáme do snehu. Tvár mám ponorenú v jej hustej srsti.

– Vonia ako niekto...
...ale to už je dávno.
– Ako niekto koho som stratil a kvôli komu som uvidel jabloň po prvý krát.

Spomienka sa rýchlo stráca a myseľ mám opäť pozoruhodne čistú. Čakám už len na ostrú bolesť, keď sa mi ostré pazúry zatnú do tela. Žiadna však neprichádza. Počujem len pridusené chrčanie. V tom niečo zo mňa obrovskou silou strhne celú váhu jej tela a vidím nad sebou nebo. Vyskakujem na nohy a pozorujem vzduchom neuveriteľnou rýchlosťou letiaci čierne telo vťahované žltým lúčom do stredu zrkadla. Mizne uprostred. Zem sa začína triasť pod nohami. Otrasy vychádzajú od stromu ktorý prebodávaný lúčmi zo zrkadla ožíva. Mení sa v zviera. Kmeň sa skrúca ako v bolesti a vylieza zo zeme. Od koruny sa oddeľujú posledný modrí vtáci. Vetvy sa spájajú smerom k stredu koruny a formujú tak hlavu ozrutného žiarivého modrého hada, ktorý sa skláňa k zemi a pomaly sa začína plaziť snehom smerom k zrkadlu.


| 12

Keď zrkadlo pohltilo hada, žiara sa vliala do jeho stredu a zmizlo. V zemi zostala diera - čierne ústa kričiace do neba. Neviem čo bude ďalej. Odrazu sa zdá, že všetko čo sa stalo sa nestalo, a ak aj áno, tak nie v tomto svete. Bez ducha hľadím do diery v zemi. Spomeniem si na ruku. Vystriem ju pred seba a pokúšam sa otvoriť dlaň. Je to tak ľahké. Prsty sa pomaly vystierajú a v dlani stále leží jadierko. Je iné, ako pred tým. Troška roztvorené na strane, odkiaľ vyrastá zelená stonka. Vtedy cítim, ako sa mi niečo plazí popri nohách. Je to potôčik hasnúcej modrej žiari. Otočím sa a vidím roztrhané modré kúsky môjho ja. Leží tu rozhádzané po snehu. Topí sa a odteká do diery. Keď sa roztopia aj posledné zvyšky a k diere začne smerovať koniec potôčika, z tekutej žiary vynára, rýchlo rastie a formuje sa ľudská ruka. Dlaň niečo žiada. Ruka sa mi samovoľne dvíha a odovzdá jej jadierko. Vtlačí ho hlboko, akoby ho tam chcela zasadiť. Dlaň sa zovrie v päsť a stratí v diere. Sneh mizne. Netopí sa, ale po každom spojení viečok akoby ho bolo menej a menej. Hľadím na obzor, kde sa po roku opäť zažína, horúci, augustový deň. Za mnou, zo zeme, na mieste už zavretej diery, vyrastá mladý stromček. Cítim to. Nepotrebujem sa ani uistiť pohľadom. Lúku opúšťam s posledným augustovým snehom.


| Koniec.