V tom je ten problém, že materialisti a racionalisti veria, na základe vedeckého poznania uzavretého v parametroch tohto vesmíru a najmä Zeme, že vedomie je len produkt hmoty, náhoda vesmíru vyplutá do rôznych foriem života s vrcholom vo viac či menej vedomom živote človeka. A potom su tí druhí, počnúc Platónom, Laoc a Budhom a končiac Jungom, Maharišim, Stanislavom Grofom či Eckhartom Tollem, ktorí tvrdia na základe vlastných skúseností a zážitkov, že vedomie je čosi viac a že hmota, v tomto prípade mozog a ďalšie neuro orgány, sú len nástrojom na "zhmotnenie" vedomia v tomto vesmíre a v tejto fyzike (symbolicky akýmsi "prijímačom"). Teda že v skutočnosti je vedomie všepresahujúci tvorivý jav (energia?), ktorý pochopíš, jedine ak ho reálne zažiješ napríklad v meditácii. Dobrá správa je, že reálne sa zažiť dá, aspoň po kúskoch, krok za krokom v rámci cieľavedomého zvedomovania samého seba. Zlá správa je skúsenosť, že tie stavy poznania sú len ťažko prenosné pre iných ľudí, ako píšeš aj ty. A úplne najhoršia správa je, že na skúmanie fyziky, v ktorej materiálne žijeme ide oveľa viac pozornosti a peňazí, než na výskum vedomia. Neporovnateľne. Bolo by super, ak by sa ten pomer zmenil a možno by sme sa ako ľudstvo posunuli opäť niekam ďalej. V konečnom dôsledku to je ale naozaj o tom, že každý máme akoby "svoje" vedomie a preto je na každom z nás, aby sme ho zvedomovali.