nie, o strašenie mi určite nejde... len ono je už potom ťažko meniť niečo čo sa stane... takže aké sú pozitíva prístupu: "nechať tehotné ženy, nič im nehovoriť, nech sa spoliehajú na vyštudovaných lekárov že vedia čo robia" ak ten prístup môže spôsobiť to, že ženu potom v nemocnici prevalcuje rutina a až následne (a to nie je iba môj prípad) si bude môcť vytvoriť vlastný názor čo je pre ňu dobré a čo nie...
pre mňa napríklad nie je zárukou to že niekto x rokov študoval niečo a venuje sa tomu. píšem nie je zárukou - netvrdím že vie o tom prd... ale predsalen, keď idem k lekárovi, do nemocnice, rodiť, tak si nejdem dať opraviť rádio... telo mám iba jedno, rodím dva, tri krát do života a každé dieťa sa rodí iba raz.. proste ja tú zodpovednosť cítim za seba a svoje deti, pretože to, že lekár má právnu zodpovednosť je síce "pekné" (niekedy si myslím že aj naškodu veci) ale následky nebude niesť lekár. lekár nežije s mojou nastrihnutou vagínou (ale ani s mojou natrhnutou ak je presvedčený že by som sa roztrhala až po lítka)... lekár nemusí vytlačiť dieťa na chrbte, nosiť nepokojné dieťa vo dne v noci na rukách, ktoré vykazuje známky stresu zo separácie niekedy ešte riadne dlho po pôrode (a mohla by som pokračovať)... nie každá sme rovnaká, nie všetky deti reagujú rovnako. niektoré znášajú stres ľahšie, iné ťažšie.. a preto ak tu niekto napíše že jeho dieťatko aj napriek dvojhodinovej separácii po pôrode nebolo plačlivé, neznamená to že všetky deti to tak dobre zvládnu. napr. náš valérko nespával prvých desať mesiacov nemohol byť inak ako na rukách, prežíval neskutočnú úzkosť keď som ho čo i len položila na posteľ.. a to si pamatám ako som ležala v nemocnici na izbe a počula som ho (po kyretáži) ako reve z miestnosti pre novorodenckov, po operácii som chcela hoc aj poštvornožky sa tam doplaziť a vziať si, ho, pričom ma držali na posteli, keď videli že to ale myslím vážne tak mi ho doniesli a odvtedy už nikdy nebol taký pokný, trvalo celých desať mesiacov kým sa uistil že ho naozaj neopustím ak si odbehnem na záchod... a sme na začiatku :) to neznamená, že každé dieťa bude reagovať ako môj syn.. ja len že keby som sa riadila tým zľahčovaním a nechala si ho odniesť s tým že to je banalita, tak si asi potom poriadne nadávam celých tých desať mesiacov....
a vidíš, tiež sme to zvládli a ja som rada, on je usmiate deco a výmyselník... :)

preto aby to nevyznelo tak že ženy straším, som uviedla moju druhú nemocničnú skúsenosť... fakt si myslím že nad miestom pôrodu nezáleží ale záleží na pocite ženy počas celého pôrodu a na tom, či ona sama má pocit kontroly nad svojim telom, či je riadne informovaná personálom čo a prečo jej idú robiť a či s tým ona súhlasí alebo to robia proti jej vôli.. strach je zlý radca vždy.