- moj dnesny blog na sme.sk reaguje na proti-potratovu iniciativu Novinari za zivot:

Čo nepovedali Novinári za život

Vyhlásenie Novinári za život podporilo viacero osobností, ktorých si ľudsky aj odborne vážim. Aj text vyhlásenia na prvý pohľad vyzerá sympaticky. Napriek tomu mám po jeho prečítaní rozpačitý pocit. Ako keby nám Novinári za život hovorili iba jednu časť príbehu.

Etické východiská Novinári za život deklarujú jasne, ich jadro možno vyčítať z dvoch viet vyhlásenia „Bez ohľadu na náš svetonázor a vierovyznanie sme presvedčení, že človek má neodňateľné právo na život už od počatia. Preto sú podľa nás zákony, ktoré umožňujú jeho zabitie, neľudské.“

To, čo nám Novinári za život vo svojom vyhlásení nepovedali je fakt, že tieto, podľa nich neľudské zákony platia v drvivej väčšine vyspelých demokratických krajín. Na ilustráciu nám môže dobre poslúžiť mapa sveta, na ktorej sú farebne odlíšené jednotlivé štáty podľa toho, ako sa ich zákony stavajú k otázke interupcií: Abortion map . Z uvedenej mapy dokážeme vyčítať nasledovné: väčšina krajín z kultúrno-politického priestoru, ku ktorému sa hlásime umožňuje vykonávanie interupcií bez udania dôvodu. Prísne interupčné zákony sú výnimkou a platia napríklad v Poľsku, ale aj tu je možné vykonať potrat napríklad v prípade, že tehotenstvo vzniklo v dôsledku znásilnenia. To znamená, že ani poľská legislatíva nezohľadňuje „neodňateľné právo na život od počatia“. Jedinou krajinou, ktorá sa nachádza v našom kultúrno-politickom priestore a zároveň prijala úplný zákaz vykonávania interupcií je Írsko (potratová turistika írskych žien do Veľkej Británie je už iný príbeh).

Skúsme si uvedené skutočnosti dať do súvislosti s obsahom vyhlásenia Novinárov za život. Pokiaľ sú zákony umožňujúce zabitie ľudského embrya, či plodu neľudské, znamená to, že žijeme v kultúrno- politickom priestore, v ktorom vládnu a rozhodujú neľudské bytosti. Zároveň z toho vyplýva, že sú na svete krajiny, ktoré sú z tohto hľadiska oveľa vyspelejšie a tým aj ľudskejšie. Napríklad Afganistan, Pobrežie Slonoviny, Indonézia, Libanon, Keňa, Nigéria, Papua Nová Guinea, Jemen alebo Sýria. Vo všetkých týchto krajinách platia zákony, ktoré striktne zakazujú vykonávanie interupcií.

Človek, ktorý pozná problematiku dodržiavania ľudských práv v posledne menovaných krajinách, si musí logicky položiť otázku, ako je možné, že práve tieto krajiny tak dôsledne ochraňujú život od jeho počatia. Úcta k ľudskému životu tou príčinou nie je. Skôr neúcta k právam žien a náboženské dogmy.

Vráťme sa teraz naspäť k západným demokraciám. Verejná diskusia o potratoch tu prebieha už desiatky rokov na rôznych úrovniach – od pouličných konfrontácií Pro Life a Pro Choice aktivistov až po zložité akademické debaty zasahujúce rôzne vedné obory (filozofia, etika, právo, medicína, politológia atď.). Každý, kto sa snaží túto diskusiu systematickejšie sledovať zistí, že jej súčasťou sú veľmi zložité otázky. Odborné spory na témy ako „otázka potenciality“ sa vlečú roky a nedá sa povedať, že by boli vyriešené. Práve naopak, nové objavy medicíny vnášajú do diskusie ďalšie zložité otázky (ak dokážeme obyčajnú bunku ľudského tela zmeniť na zárodočnú bunku znamená to, že každá naša bunka má potenciál stať sa človekom). Aj keď sa občas nájde niekto, kto je presvedčený, že zložitý filozofický a etický problém vyriešil (napríklad Patrik Daniška vo svojom texte „Potrat je zabitie človeka“, ktorý uverejnili na svojom webe Novinári za život), skutočnosť je skôr taká, že odpovede na mnohé otázky zatiaľ nepoznáme.

Pri hlbšom skúmaní problematiky človek tiež zistí, že mnohí obhajcovia práva ženy na voľbu nie sú neľudskí, bezcitní a bezohľadní ľudia. Častokrát su to ľudia, ktorí si jednoducho uvedomujú zložitosť problému a taktiež fakt, že pokiaľ sa direktívne nedržíme náboženských dogiem, ťažko nájdeme dostatok dôvodov pre to, aby sme zasiahli do slobodnej voľby ženy.

Fakt, že väčšina krajín západných demokracií dáva ženám právo na voľbu zrejme nie je dôsledkom neľudskosti a bezcitnosti. Je skôr kompromisným riešením situácie, kedy na jednej strane máme zložitú filozofickú debatu o statuse ľudského plodu, ktorý fakticky do 3. mesiaca tehotenstva necíti žiadnu bolesť a neuvedomuje si svoju existenciu a na strane druhej máme záujem a práva ženy, ktorá je po všetkých stránkach plnohodnotnou osobou. Opatrnosť a nechuť k direktívnym zásahom do práva žien nechápem v takejto situácii ako prejav neľudskosti, ale práve naopak – ako ľudskosť vyjadrenú opatrnosťou ku kategorickým vyhláseniam v otázke, na ktorú naše poznanie nemá sformulovanú jednoznačnú odpoveď.

zdroj: http://ritomsky.blog.sme.sk/c/266310/Co-nepovedali-Novinari-za-zivot.html