toto bol úplne šialený deň. vonku najkrajšie počasie a cítim sa, ako keby som bola zo skla a niekto do mňa kopol. najprv sme išli po moste s ufom, súbežne s nami rodičia s dvomi deťmi (jedno sa asi nedávno naučilo bicyklovať a druhé bábätko majú v kočíku). dievčatko si ide, rodičia sa rozprávajú. ja idem s grétou v kočíku rýchlejšie, dievčatko na bicykli neďaleko predo mnou. jej rodičov už ani nevidím, neriešia ju, nechápem to ale hovorím si, ich dieťa, asi vedia, aké má schopnosti. mohla mať tak 4-5 rokov. zrazu rozbehnutá ide dole tým znížením na moste a narazí hlavou do múru v plnej rýchlosti, nevie brzdiť. ja to vidím z tých 50 metrov, utekám a celá sa trasiem. mala helmu. našťastie. ešte asi hodinu sa z toho neviem spamätať. sme na pikniku s kamarátmi v sade janka kráľa. igor je s agátou a žofiou niekde pobehujúci v okolí. zrazu mi volá, že sa agáta stratila. aj s kolobežkou (na kolobežke ide ako raketa). utekám s grétou na rukách po celom sade a cítim sa... to ani radšej nebudem slovne opisovať. v hlave mi idú predstavy, ako ju zrazí auto, niekto unesie, niekto ublíži, ako je vystrašená.

najprv vidím jej kolobežku na chodníku. agáty nikde.
o chvíľu som ju našla takto (bola úplne pokojná a "robila kyticu") ->






niekedy som taká vydesená z toho strachu o ne (a aj o hocijaké iné deti), že to až bolí.

ležím so zatvorenými očami a pozorujem svoje telo
som taká unavená, že nedokážem ani zaspať
chvejú sa mi očné viečka a vnútri v tele mám iba vzduch
posledné týždne spávam v noci v priemere tak 3 hodiny. prerušovane.
minula sa nám káva. cítim sa trochu nervózne, každú chvíľu sa zobudí.

“maminka, chcela by som papať, ale niečo iné”

a ja by som chcela ísť sama na výlet. ďaleko a aspoň na mesiac.
len s fotoaparátom a zápisníkom a pár knihami. predstavujem si to.

...ale nikdy som necítila toľko bezpodmienečnej lásky.

dnes sa stala zvláštna vec. stojíme na chodníku, agáta nechcela chodiť a protestne si sadla na zem. robí to často. povedala mi, že chce ísť na ruky. má okolo 15 kíl tak som jej vysvetlila, že už je na to trochu veľká ale môžem ju vziať za ruku a pôjdeme spolu. odmietla. vzdialila som sa asi 20 metrov, pozerala z diaľky na ňu a čakala som, čo sa stane. doteraz vždy napokon išla za mnou. chvíľu sedela, váhala, a potom sa rozbehla rýchlo pomedzi zaparkované autá na cestu, kde bolo veľa rýchlo idúcich áut. utekala som za ňou. nič sa jej nestalo. je mi z toho fyzicky aj psychicky zle. snažím sa jej porozumieť. pozerám sa na stenu a neviem zaspať. strašne teraz rozumiem svojim radičom a ich pocitom voči mojej mladosti.

upratujem si desktop a nikto okrem školy a igora nevidel moju teoretickú bakalárku (až na rodinu a tak)
ak by to niekoho zaujímalo (nie je to nejaké veľdielo), tak tu

zobrala som ťa dnes do kina na rozprávku. nikoho iného si nechcela stretnúť.
veľa som na teba posledné dni myslela. tak si sa na to bábätko tešila.
5 hodín vkuse sme sa rozprávali. o živote, existencii, materstve a vôbec.
tušila si, že sa to stane. už ťa na to pripravovali.

(keď sme sa v tme rozlúčili, uvedomila som si, aké musí byť náročné byť psychológom - počúvať a voliť správne slová najmä keď vieš, že v blízkom časovom horizonte to bude už zase len ťažšie)

niekedy mám až také iracionálne vnútorné výčitky, že sa nám to podarilo tak ľahko.
a ty a on to zažívate znova. krv, nemocnica, nepríjemný lekár, bolesti. prázdno.

tak by som ti to priala.
budím sa v noci zmätená na telefón. prajem si, aby sa to nestalo.

zomrelo.
plačem.

keď sme sa vrátili unavení cestou pred zhruba tromi týždňami o 5 ráno z talianska
na dverách bolo parte a pod ním fľaša vodky
zomrela nám pani suseda e.
keď som to zbadala, podlomili sa mi kolená

keď som ju posledný raz videla, odvážali ju cez náš dvor na vozíčku do nemocnice
s agátou sme jej kývali a povedala som jej, že veď sa aj tak čoskoro znova uvidíme

keď sme boli na pohrebe, agáta ponúkala uplakanú kamarátku pani e. ožužlanou chrumkou
kamarátka pani e. sa nachvíľu usmiala

pochytila ma akási panika.

ani nie tak kvôli pani e.
ale kvôli tomu, ako to začalo všetko ísť veľmi rýchlo

dostala som takú chuť navštíviť na kysuciach mojich starých rodičov
tak sme ich včera boli pozrieť. za posledného pol roka sa toho u nich udialo veľa.
stihli mať doma opatrovateľku a medzi časom sa presťahovať do domova dôchodcov.

starká má už taký neprítomný rezignovaný pohľad
dúfala som, že jej trochu urobíme radosť agátou. ale kdeže. ani trochu. ani náznak úsmevu.
starký mi povedal, aby som ju nakŕmila. nikdy som okrem môjho dieťaťa nikoho nekŕmila. bolo to zvláštne.
vlastne som mala pocit, že sa im uľavilo, keď sa im zatvorili za nami dvere.

mám znova chuť fotiť aj niečo iné, ako naše dieťa
(trvalo mi to takmer 8 mesiacov)

tento rok sme boli na štedrý deň prvý raz sami
bolo to veľmi pekné
len naši rodičia boli z toho zmätení
viac mi bolo ľúto tých mojich.

z roku na rok sa to z piatich ľudí za stolom premenilo na dvoch
predtým bola moja mama hrdinka a vravela mi, že to chápe
dnes sa mi ale priznala, že sa vtedy obaja rozplakali (veľmi smutno ma to dojalo)

naša pani suseda E. má okolo 60 rokov
juliana mi vravela, že je to stará námorníčka
predstavovala som si ju na mori.
na ruke má vytetované detským písmom meno 'Eva' (bola to jej nevlastná sestra a vytetovali si navzájom svoje mená tromi ihlami s atramentom keď mali 12 rokov - teraz to ľutuje ale ževraj sa s tým nič nedá robiť)
robila 16 rokov servírku
na zlatých pieskoch
občas sa s kamarátkou opije
sú vtedy vulgárne a ledva chodia
inak je celkom milá.

na štedrý deň nám po prvý raz zaklopala
chcela sa pozrieť na agátu
jej partner zomrel v júli minulého roku
so smútkom povedala, že ona už nemá nič
iba svoj televízor.

opýtala som sa čo bude mať na večeru
vraj šalát a rybu
zabalili sme jej kapustnicu a oplátky
trochu som sa ospravedlnila, že je vegetariánska
bola nadšená a vďačná.

mám 23, skvelého manžela a krásne prvé malé dieťa
strechu nad hlavou a predstavu o tom, čo chcem v živote robiť
dokonca mi veľmi veľa činností vie urobiť v živote radosť

sú skoro dve hodiny ráno a uvažujem nad tým aké to pre mňa bude
ak jedného dňa zostanem na štedrý deň úplne sama
ako pani E.

už som tu dvakrát začala písať o pôrode
bol to dlhý text ale po tom, ako sa agáta vždy počas jeho písania rozplakala alebo zamraučala
som to na nejakú dobu vzdala

myslím ale, že písať o pekných pôrodoch je dôležité
lebo mňa všetci strašili, Aké to je
a bolo to krásne.

naše dieťa ma dnes nástojčivo zobudilo z polospánku
ešte ma nikdy tak nezobudilo
žiaden plač, len mraučanie a dotýkanie sa ma tými malými nohami a rukami
donekonečna
po asi štvrť hodine snaženia som spánok vzdala
a s na pol milimetra otvorenými očami som zobrala agátu a išla som sa pozrieť, či ju netreba prebaliť
(pritom nakŕmená a prebalená bola celkom nedávno na jej pomery)

a tak som jej rozprávala o tom, ako budem mať dnes kruhy pod očami
a ona sa na mňa prvý raz naozaj usmiala. a potom ešte raz.

to je naozaj veľká vec
tí ktorí majú deti asi chápu a tí, čo ich nemajú a raz budú mať pochopia.

potom som išla dať pusu odchádzajúcemu igorovi
a usmiala sa na nás oboch

asi ma zobudila aby mi ukázala, čo sa naučila
lebo hneď potom mi zaspala na rukách.

a rada chodí do filharmónie
a nemá rada vojnové filmy

keď sa hýbe, hýbe sa s ňou aj celé moje brucho a je to príjemné cítiť a pozorovať
najviac reaguje na hudbu a na igorov hlas

som zvedavá, aká bude
(aj aká budem ja)

tu je aktuálne môj (zatiaľ) celý súbor Listening Trees, sú tam nejaké nové veci, čo som sem ešte nedávala /a aj text ak ste ho zatiaľ nečítali

I was trying to show human interventions on the natural landscape through my photographs. The impact of human presence is often conscious and has a negative affect on the environment which can also be positive. There are times when these interventions go unnoticed, however they posses a particular visual value. My series of photographs is a long term observation of these situations. To articulate these situations I have documented my staged interventions within this environment.

z okna počuť občas trochu vlaky, dosť to závisí od vetra
a je to príjemné
v noci sa pri tom zvuku dobre zaspáva

nechávam si občas celý deň otvorené dvere do dvora von a vôbec sa tu necítim ako v bratislave
je tu pokoj, nezábudky, konvalinky
a veľa vtákov / ani si často nemám dôvod zapínať hudbu

mám rada, keď vešiam vonku prádlo

niektoré dni len tak som a neviem od únavy a slabosti nič robiť
ale nevnímam to ako stratený čas, niekedy je dobré sa do seba ponoriť

hýbe sa vo mne dieťa a už to vo vnútri v sebe cítim
vyžaduje si to veľmi silné sústredenie lebo tie pohyby sú ešte iba veľmi jemné
zároveň si všímam, ako sa moje vnímanie niektorých vecí posúva iným smerom


približne o mesiac máme svadbu

dejú sa nám teraz veľké veci
zistili sme, že vo mne niečo rastie
a podľa ultrazvuku to nebudú našťastie pätorčatá
ale jedno malé bábätko
ultrazvuk je inak fascinujúca vec, úplne ma to dojalo
6 týždňov o tom viem a neviem si vôbec predstaviť, čo to v sebe nosím
a potom uvidím takmer na vlastné oči a mám v sebe naozajstného malého 12 týždňového človeka
ktorý najprv spí a potom hýbe rukami, nohami aj hlavou

a občas sa aj zľaknem
či bude všetko v poriadku
inak je to celé krásne.

a ako sa ľudia vyvíjajú a rodia
psík môjho detstva dnes zomrel
(nech ti tam je dobre, jessi*)

ocino id haro mi vyrobil takéto dve pekné dosky a vyvŕtal dierky
haro potom odovzdal skvelý tungový olej
dala som si potom vygravírovať laserom obrázok
ponatierala olejom
pridala skrutky
a môžem lisovať na bakalárku o sto šesť.



viac tu

módu nefotím, lebo ma to nikdy nenapadlo
v škole sme mali ale zadanie nafotiť oblečenie od návrhára, ktoré sa nám páči (a grafici z toho mali urobiť katalóg)
a tak som si vybrala Drevenú Helenu, lebo jej oblečenie sa mi páči




tu sú všetky fotky na behance

+ s igorom si kupujeme vlastný byt (juchú, je úplne krásny a čarovný, ale veľa nervov okolo toho a trénovanie vlastnej (ne)trpezlivosti)
- skúškové a neschopnosť koncentrovať sa na školské veci (najvyšší level prokrastinácie a 10krát dokážem zaspať pri učení v priebehu jedného dňa)
+ naplánovali sme si výlet na leto, pôjdeme na fiatke do poľska / na sever k moru
- približne 2krát do týždňa nepríjemné veci v mojej hlave
+ už som sa odhodlala s tým niečo robiť
- chodiť do školy v zlíne a do práce v bratislave je celkom náročné
+ zajtra uvidím, ako sa robí gravírovanie laserom do dreva

inak nepoznáte niekto v okolí centra bratislavy nejakého dobrého zubára, všeobecného lekára a gynekologičku?
ubíja ma toto vyhľadávanie cez google.

dnes
som dlho do rána pracovala / strihala a vyfarbovala tv spot pre terru parnu
potom som dlho spala
a zmeškala školský výklad v galérii
ale včera sme boli na peknej výstave jana lukasa
zobudila som sa na obed a nevedela som, či si mám dať raňajky alebo rovno obed
urobila som neskôr aj krémovú tekvicovú polievku, jej ošúpanie mi prišlo ako precvičovanie mojej netrpezlivosti
ozvali sa mi z the new collectors book že chcú môj 100 word artistic statement a jednu fotku (juchú?)
musím pomeniť pár slideov z poslednej pecha kucha na tú pozajtrajšiu v nitre

všetko ide akosi rýchlo
že si to musím napísať, aby som si to intenzívnejšie uvedomila

mám chuť ísť na víkend kamsi preč kde bude ticho a pokoj a budem si môcť čítať a chodiť s igorom do lesa a nič dôležité nerobiť
a mám chuť už začať s bakalárkou. teším sa.
a objednala som si pred chvíľou aj svadobné šaty z etsy
hrá mi clark - the autumnal crush.

trolejbusy za oknom brzdia
vietor fúka
studený čaj aj dlane.

tu mám a potešilo ma to

semester sa pomaly končí, zadania sa pilne odovzdávajú
tak urobím malý čiastočný report o tom, aké to bolo a čo som tu urobila.


predmet ecrire l'espace bol pre mňa asi najzaujímavejší. na prvej hodine bol v strede učebne veľký stôl pozdĺž ktorého bol veľký papier a v strede bolo napísané Ecrire l'Espace. mali sme tam písať všetko, čo si pod tým pojmom predstavujeme. trvalo to 4 hodiny a bolo to skvelé. odvtedy som si povedala, že sú brainstormingy naozaj dobrá vec.

prenášky pokračovali v učení sa základov processingu (processing.org). teda programovanie. nikdy som predtým nič neprogramovala, takže to bolo pre mňa celkom ťažké pochopiť / myslím ale, že sa to zlepšilo a už tomu aspoň veľmi málo trochu rozumiem.

potom sme dostali grafické zadanie - vytvoriť katalóg na tému "naturalizing architecture"
každý dostal náhodne priradených dvoch autorov/architektov a ich fotky/vizualizácie
pri typografii sme mali pracovať s processingom (takže titulná strana, posledná strana a titulky mali byť naprogramované / generované)
rozsah bol min. 32 strán




druhý predmet, ktorý som si vybrala boli multimédia. mali sme vytvoriť čokoľvek multimediálne a mohli sme spolupracovať s kýmkoľvek. vymyslela som si teda aplikáciu, ktorá bude generovať stromy, ktorých rast budú ovplyvňovať zvuky. ja som vymýšľala, igor programoval a pomáhal (ešte to nie je úplne dokončené, uloženie a databáza sa ešte bude dorábať). aha tu:




ešte nás čaká festival animácie v annecy (aj workshop tam), tak som zvedavá .)

Chýbaš mi tu.

vymýšľali sme spolu
igor programoval
ja som kreslila a fotila

staré domy, orgovány, ploty obrastené machom, cédre, vodné mlyny, mraky, obed s kačiatkami,
francúzština francúzština francúzština (s tromi rôznymi učiteľkami v priebehu 24 hodín, už sa mi bude po francúzsky aj snívať)
platany a beh s igorom pozorujúc oblaky pri rieke loire (dlho s nami utekal aj neznámy krásny biely pes s hnedými fľakmi)
je motivujúce pozorovať, ako sa dá vo veciach zlepšovať
včera som si kúpila strašne peknú kuchársku knihu plnú francúzskych koláčov.

dnešok bol zvláštny.
išla som výnimočne sama na francúzštinu, lebo igor si (tak trochu) vyvrtol členok
keď som išla autobusom odtiaľ dlhou cestou, niekto do neho strelil zbraňou do okna
padajúce sklo, krik a panika

chvíľu som tam sedela ako obarená. vystrašená cudzia žena, čo stála kúsok odo mňa, ma chytila pevne za rameno
chlapec nechápavo držiaci sa za hlavu v šoku, ale našťastie sa nikomu nič nestalo

tak som vystúpila
botanická záhrada
čakala ma veľmi dlhá cesta pešo
a som si tak rozmýšľala nad (svojou/našou) existenciou.

Peti, prislo mi nieco od teba, strasne sa tesim aj ked neviem co to je a dlho ani nebudem vediet, kedze domov pridem neviem kedy, aletesim sa a moc dakujem:)
a ze pozdravujem Igora:)