Hlavnú otázku etiky si môžeme v každej dobe klásť inak. V Antickom Grécku bolo „postačujúce“ pýtať sa „Čo je dobré?“, Immanuel Kant predložil pozmenenú verziu tejto otázky v podobe „Ako mám konať?“ v dobrej viere, že vďaka Rozumu sa mu podarí odôvodniť princípy a opodstatnenosť morálky, no po tom čo ani Kantov „metafyzický Rozum“ s veľkým R nebol natoľko presvedčivý aby vniesol svetlo do chaosu v morálnych hodnotách, znie základná otázka morálnej filozofie úplne inak: „Má vôbec ešte zmysel hovoriť o morálke po tom, ako prestala mať oporu v náboženstve a autoritách a preniesla sa do roviny „relatívneho“?“

Nie je mojim cieľom rozoberať okolnosti a historické súvislosti za akých prišlo k takejto „kríze“ (ak ju tak môžeme nazvať) v morálnych hodnotách. Pokúsim sa ale ukázať, že chaos, ktorý urobilo v morálnych hodnotách už osvietenstvo, (ktorého predstaviteľom bol paradoxne aj Immanuel Kant) nie je vôbec na škodu a doba v ktorej žijeme aj my, nie je pre morálku úpadková. Môžete namietať: „Stačí sa pozrieť iba okolo seba a môžeme vidieť takmer pri každej závažnejšej morálnej dileme, ako svojvoľne je riešená. Morálne problémy si každý rieši ako sa mu zachce, nie objektivita ale subjektívny egoizmus slúži ako kritérium.“ atď. Nebudem sa snažiť tieto námietky vyvrátiť. Chcem ale poukázať na tú ich stránku, ktorá je často opomínaná.

Je pravdou, že „morálka“ prechádza veľkou transformáciou. Dôvera v základy, ktoré pre ňu tvorilo kresťanstvo, bola otrasená. Nemôžeme očakávať, že človek, ktorý neverí v Boha, príjme kresťanskú morálku s jej Bohom ako autoritu. Ani odvolávanie sa na tradície a ľudskú prirodzenosť v tomto prípade nepomôžu. Mnohé etické otázky boli nanovo otvorené a odpovede, ktoré na ne podávalo náboženstvo, boli spochybnené alebo nie dostačujúce. Taktiež je skupina novovzniknutých etických otázok, ktorých pribúda úmerne vedeckému, technickému pokroku, globalizácii a pod. – otázky génového inžinierstva, politického azylu, práva zasahovania do autonómie odlišných kultúr a pod. Hneď na začiatku chcem upozorniť, že môj príspevok nie je mienený ako kritika kresťanskej morálky. Ani veriaci človek sa však viac nemôže „spoliehať“ (ak berie zodpovednosť za svoje morálne rozhodnutia vážne a tiež ak berie vážne inovercov) iba na súbor pravidiel správania sa, ktoré mu poskytuje Biblia.

Na klasifikáciu morálnych teórií použijem Tugendhatovo (veľmi hrubé) členenie - morálky tradicionalistické a odvolávajúce sa na ľudskú prirodzenosť. Tie prvé sú pre akýkoľvek dialóg s inými konceptami uzavreté a stavajú na viere, čiže ich nasledovanie túto vieru predpokladá. Ich najzávažnejším nedostatkom je neochota uznať že sú len jednými z viacerých, i keď veľakrát podobných teórií, z ktorých každá vzišla zo špecifických historických podmienok a tradícií.

Druhú skupinu tvoria akékoľvek teórie odvolávajúce sa na tú časť ľudskej prirodzenosti, ktorú si na základe určitých sympatií vybrali za tú „najprirodzenejšiu“. Čiže tu máme všetky teórie hovoriace o morálnom cite s tým defektom, že morálny cit nie je emócia vyvinutá u každého človeka rovnako a u niektorých vôbec nie, Kantov Rozum, ktorý je bohužiaľ iba ničnehovoriacim metafyzickým pojmom, Schopenhauerovu etiku súcitu, o ktorej je otázne či je vôbec serióznou morálnou teóriou a taktiež etiky teórie spoločenskej zmluvy a z nich čerpajúci Rawlsov kontraktualizmus a utilitarizmus, ktorého morálnosť je možné spochybniť niekoľkými jednoduchými modelovými situáciami.

Zdá sa teda, že etických teórií máme viac než dosť, ale žiadna z nich nie je natoľko presvedčivá aby sme ju nedokázali relativizovať. Nespokojnosť s takýmto stavom a zdanie dekadencie môže preto plynúť práve z takýchto a podobných prehnaných nárokov na etické teórie, ako je nárok univerzálnej platnosti. Vidí sa nám prirodzené, že morálne súdy musia platiť vždy a všade, bezpodmienečne – aký by mali potom vlastne význam keby tomu bolo inak? Z čoho vychádza naša potreba morálne súdiť, zaujať k činu alebo aj nečinnosti morálne stanovisko? Prečo radšej nezaujať postoj lack of moral sense? Kontraktualizmus ponúka na túto otázku jednoduchú odpoveď: človek je racionálny egoista, a tak uzatvára s ostatnými ľuďmi zmluvu, v ktorej definuje pravidlá vzájomného správania sa. I napriek tomu, že musí do istej miery obmedziť svoju slobodu, získava tým isté výhody a záruku, že ostatní mu nebudú škodiť, pretože sami sú racionálnymi egoistami. V skratke sa jedná o zlaté pravidlo, chápané bez náboženského podtónu. Kontraktualizmus však neodpovedá na otázku, prečo niektorí ľudia konajú morálne aj v prípade, keď sú nikým nepozorovaní? Nie je takéto správanie sa za predpokladu, že ľudia sú racionálnymi egoistami, iracionálne?

Takéto, na prvý pohľad „iracionálne“ správanie sa nám bude javiť zrozumiteľnejšie, ak sa skúsime nanovo pozrieť na pojem dobrý, ktorý patrí v etike medzi kľúčové. Označenia „dobrý“ alebo „zlý“ sú v morálnej sfére najčastejšie chápané ako odkazujúcim na činnosti, ktoré človek vykonáva, podobne ako aj pri výkone povolania. Niekto je „dobrý“ huslista, ak je „dobrá“ aj jeho hra. V čom je však objektívne kritérium pre to čo je dobré? Nie je to tiež iba ďalší prázdny filozofický pojem? Možno hľadáme na nesprávnom mieste. Skúsme nasmerovať toto označenie na samotného vykonávateľa činnosti a jeho prínos pre spoločnosť a upustime od hľadania objektívneho merítka toho, čo je dobré. Pojmy dobré a zlé môžeme teraz vidieť z inej perspektívy: ak si človek rozumie vo svojej existencii ako huslista, ľudia ho posudzujú ako huslistu a označia ho buď za dobrého alebo zlého huslistu. V prípade, že niekto v živote nedržal v rukách husle a ani nemá záujem o vykonávanie takejto profesie, nemá zmysel konštatovať, že je „zlým huslistom“, pretože v skutočnosti huslistom vôbec nie je. Ak by sme mohli dokázať, že človek si vo svojej existencii primárne rozumie morálne, ako kooperujúca bytosť, pojmy „dobré“ a „zlé“, ktorými by sme zdanlivo označovali činnosti, ktoré vykonáva, by vlastne hovorili o tom, či je „dobrým“ alebo „zlým“ človekom – t.j. či koná kooperatívne alebo nie. Ale aj huslista, ktorý urobí chybu i keď nehrá pre publikum a iba osamote nacvičuje, cíti zahanbenie, rovnako ako by ho cítil človek, ktorý si vo svojej existencii rozumie morálne ale keď ho nikto nepozoruje, tak tak nekoná. Tiež huslista, ktorému tlieska falošné alebo neznalé publikum i keď zahral falošne, cíti že zlyhal-neuspokojuje ho zdanlivý úspech, pretože si je vedomý vlastnej hodnoty, ktorá spočíva práve v tom, že je „dobrý“ a to práve ako huslista a je hodný lepšieho výkonu. Námietka, že človek koná aj o samote morálne iba preto, lebo za chrbtom cíti „pomyselné publikum“ je takto spochybniteľná. Je možné tak uvažovať v prípade tradicionalistických konceptov, ktoré nenechávajú človeka ani na chvíľu bez dohľadu autority. Človek, ktorý si však rozumie morálne bez akýchkoľvek autorít, nesie plnú zodpovednosť za to, či bude skutočne „dobrý“ alebo iba naoko, ako racionálny egoista. Súčastný stav chaosu v morálnych hodnotách poskytuje človeku priestor, skutočne zodpovedne a autenticky rozhodovať o tom, ako si bude rozumieť. Stále je tu možnosť lack of moral sense a síce, že si človek nebude chcieť rozumieť morálne. Môžeme sa pokúšať presvedčiť ho dobrými dôvodmi a motívmi k tomu, aby si takto rozumel, ale nemôžeme ho prinútiť.

Ak je skutočne natoľko dôležité pre človeka začleniť sa do morálneho spoločenstva a stať sa rovnocenným kooperujúcim členom, byť v tomto zmysle „dobrým“ človekom, potom má zmysel hovoriť o morálke viac ako kedykoľvek predtým práve v dobe, kedy sa človek oprostil od všetkých autorít a má možnosť spoznávať rôzne iné základy, na ktorých stavajú rozmanité morálne teórie. Treba sa však vzdať nároku na objektívnu platnosť všetkých morálnych súdov a vidieť ako prínos, že rôzne morálne problémy zostávajú stále otvorené a diskutované v dialógu medzi rôznymi etickými teóriami. Zastaviť sa treba však tam, kde už môže dôjsť k porušeniu „univerzálneho zákona úcty“, a teda tretej formule Kantovho kategorického imperatívu. Tento zákon však nie je odvoditelný z Rozumu, ako sa domnieval Kant. Prečo hľadať odôvodneni pre niečo, čo ho vlastne ani nepotrebuje? Univerzálny koncept úcty vyžaduje neinštrumentalizáciu vzájomných medziľudských vzťahov, čiže uznanie druhej osobe rovnakého práva na úctu, aké požadujeme v morálnom spoločenstve pre seba samých. Je iba prirodzené, že vzťahy medzi ľuďmi musia byť v takomto spoločenstve vyvážené, aby bola kooperácia vôbec možná. Nevyplýva z toho nijaká zvláštna sympatia k druhému človeku alebo dokonca láska k nemu (takéto nároky sú prehnané) ale iba jeho uznanie v rámci spoločenstva.

Ak ste sa dočítali až sem, privítam diskusiu k téme. Môže obsahovať čohokoľvek čo sa dotýka problému. Ak máte „vlastný“ morálny koncept, ktorým sa riadite a viete si ho obhájiť, tak ho tu rada privítam.Vo svojom príspevku vychádza do značnej miery z analytického fil. Ernsta Tugendhata (v češtine je dostať „Přednášky o etice“ a „Tři přednášky o etice“ – súbor fiktívnych prednášok, v ktorých „vyzýva“ najzaujímavejšie morálne koncepty ku konfrontácii a snaží sa nájsť ten najplausubilnejší koncept, ktorý by človeku poskytoval jednak motiváciu (pretože neklamme sa-málo kto je taký idealista a ak si človek rozumie morálne, tak bude mať isté motívy) a taktiež dobré dôvody, pre ktoré si môže vybrať práve tie ktoré zásady. Náboženské zdôvodnenie neprijíma z toho dôvodu, že si vyžaduje skutočnú vieru a neveriaceho človeka len ťažko motivuje sústava morálnych noriem zoslaná ľuďom bytosťou, v ktorú neverí. Ak bude záujem, môžeme prediskutovať konkrétne koncepty ako už spomínaný kontraktualizmus, utilitarizmus, Kantov koncept atď. Tugendhata odporúčam vrele každému, kto javí o etickú problematiku vážnejší záujem.