Páči sa mi veľmi, čo napísal Herbert Spencer v dopise J. S. Millovi:
"Názor, ktorý zastávam, spočíva v tom, že predmetom morálky, presnejšie vedy o pravom, mravnom spôsobe života, je určiť, ako a prečo sú určité spôsoby správania škodlivé a iné opäť užitočné. Tieto dobré alebo zlé výsledky nemôžu byť náhodné, sú nutnými následkami toho, ako sú veci vytvárané."

Inak mi to veľmi pripomína názor Ericha Fromma, ktorý zastával "humanistickú etiku", ktorá je v protiklade autoritatívnej etike a rád o nej písal ako racionálnej etike. Fromm však bol toho názoru, pod sociálnym a kultúrnym tlakom existuje ľudská prirodzenosť, lebo človek "nie je nepopísaným listom, na ktorý kultúra môže písať svoj text, ale reálnou bytosťou, ktorá je nabitá energiou a špecificky utváraná, prispôsobuje sa a reaguje špecifickým a zistiteľným spôsobom na vonkajšie podmienky." Priznal však, že má len malú predstavu o tejto prirodzenosti, že ju samú o sebe nikdy nemôže pozorovať, iba jej zvláštne prejavy vo zvláštnych situáciách.

Máličko sa pri nočnej lampe zaoberám tzv. "rómskou problematikou". Zastavil som sa pri Spinozovom výroku, že "každá vec, pokiaľ je sama v sebe, usiluje o to, zotrvať vo svojom bytí." Jedným zo základných argumentov Fromma proti etickému relativizmu bolo, že "keby sa človek mohol prispôsobiť všetkým podmienkam bez toho, aby musel bojovať proti tým, ktorí nezodpovedajú jeho prirodzenosti, nemal by práve tak žiadnych dejín." Tento výrok má pre mňa dva závery: 1) koncentračné tábory sú "prirodzenou" súčasťou dejín ako výsledok bojov prirodzeností 2) Mohli sa Rómovia strategicky chrániť pred asimiláciou a zánikom "neprispôsobivosťou"?