cwbe coordinatez:
809096
1376395

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::
total children::36
8 ❤️


show[ 2 | 3] flat


ricardov0
Hvoro0
aarin0
ziggy z Lonn...0
persil0
0070
C[elkom]iny0
čo0
kris rubin0
azzazelo0
stenlis0
knight0
palino0
ola[Locked_OUT]0
sunrise0
Nobless me0
stanley_ptaaach0
bazalka0
fk0
Careful With...0
Cpt. Vincenzo0
wsk0
capterova0
adresa neznama0
FeedTheMachine0
zoje0
Wayfarer0
ewenka0
astma.e0
russutru0
b3inct.0
maj_ka[Locke...0
Best boy0
ziman0
zuzatka0
majur0
mouse +++0
mammothica0
analogrunner0
Maky0
jama0
druhyzmysel0
Macarat0
mish_in_brea...0
8310
toxygen0
KaT0
homelie0
Koriandra0
bgdny0
havrancek0
posun0
KS.0
One Man Bukk...0
e_0
Elence0
noks0
pejko0
-sXero-0
malygrazel2
hroch3
sashee3
hargi3
valentiniova6
sashena6
Brainless6
buy or die6
bali7
vung7
Mateo7
odeon7
milec7
drobna7
nin7
Zubník Zbojň...7
mzpx7
medulin7
unsane7
vesnabesna7
ondrish7
ProudSlaveOf...7
milk7
Neo Amazingl...15
nmNtslNc17
redruM17
psychotron17
filtra17
DobroSlav17
grimm33
Forum o Poviedke
Aktualna tema: Poviedka 2008

Koloman Kertész Bagala vyhlásil 12. ročník literárnej súťaže POVIEDKA 2008. Predsedom poroty je Peter Darovec, členmi poroty sú Igor Hochel, Jaroslav Šrank, Oliver Bakoš, Svetlana Žuchová a Balla.
Príspevky sa prijímajú poštou od 4. apríla 2008 do 30. júna 2008. Slávnostné vyhlásenie výsledkov bude 25. augusta 2008 a odovzdávanie cien s krstom knihy Poviedka 2008 sa uskutoční 13. októbra 2008.
Viac na www.poviedka.sk
  • Amnezia.sk - osvedceni aj zacinajuci autori(by smoet)
  • Pavol Rankov -- Susedka
  • Ví?o Staviarsky -- Laborant
    Vlastna tvorba? Pridavajte do fora, neskor uploadnem
  • Blackhole - Umelec a fľaše
  • Maky - Bez nazvu(nedokoncena proza, v procese tvorby)
  • Blackhole - Poviedky
  • Alice - TEST
  • Horár Bukvajec - rôzne poviedky
  • Bhole pages
  • Alice - Koncentrované zlo
  • Alice - NARODENINY
  • Alice - DOKONALY PLAN
  • Karol D. Horváth - Fúzy nadpráporčíka Piatera






    • 008090960137639505815355
    SYNAPSE CREATOR
     FeedTheMachine      08.02.2011 - 10:54:34 , level: 1, UP   NEW  HARDLINK
    Prosim odbodrnu verejnu odbornost o pomoc pri vybere vhodeho textu na:

    a) Hviezdoslavov Kubin - poezia aj proza a s tym suvisi aj
    b) Mimocitankove citanie (najma proza)

    Vek 10-11 rokov - 5. rocnik ZS. Su to sikovne deti, teda myslim, preto sa nebranim ani trosku narocnejsim textom. Zaujimave diela, najma sucasne, pokojne aj preklady. Co ste stretli zaujimaveho. Moze byt aj naucna lit. maju to radi/y. Mozno s dorazom na umeleckejsi text. Cojaviem.. moralne otazky, etika a pod...

    velmi dik za akukolvek radu. samozrejme potesi full online text, ale zbehnem aj do kniznice kvoli tomu :)

    dik.

    008090960137639504451796
    SYNAPSE CREATOR
     jonas      21.01.2009 - 09:32:40 , level: 1, UP   NEW  HARDLINK
    OTLAČKY MESTA

    Nota bene pozýva záujemcov o písanie spolu s bezdomovcami a sociálnymi pracovníkmi na stretnutie literárneho klubu v bratislavských priestoroch Nota bene, Karpatská 10, vo štvrtok 29. 1. o 16 hodine. Vchádza sa zo dvora z Beskydskej ulice. Info na annagruskova(zaviinac)gmail.com.

    jedlo.sk / rebicycle.wordpress.com

    008090960137639504248657
    Cpt. Vincenzo
     Cpt. Vincenzo      25.10.2008 - 19:15:50 , level: 1, UP   NEW
    zbornik vysiel. info: http://lca.sk/blox/cms/autori/poviedka/book222

    008090960137639504212804
    Cpt. Vincenzo
     Cpt. Vincenzo      03.10.2008 - 18:04:26 [1K] , level: 1, UP   NEW
    Ahojte,

    ospravedlnujem sa, nestiham velmi informovat kyberakov o projekte POVIEDKA 2008.

    Bude krst zbornika 13.10., srdecne pozyvam. Info v Literarnej flotile v pozvankach na zuuurky

    Cpt. Vincenzo

    008090960137639504097692
    b3inct.
     b3inct.      26.06.2008 - 19:07:59 , level: 1, UP   NEW
    dopisane, vytlacene, poslane..

    a tak isiel zivot dalej.

    008090960137639503856304
    Maky
     Maky      04.04.2008 - 11:31:04 , level: 1, UP   NEW
    Všeobecné podmienky pre účastníkov literárnej súťaže

    ƒ súťaže sa môže zúčastniť každý autor s poviedkou napísanou v slovenskom jazyku

    ƒ prihlásená práca nesmie byť do slávnostného vyhlásenia výsledkov nikde publikovaná

    ƒ účastník môže poslať do súťaže iba jednu poviedku

    ƒ súťažný príspevok nesmie prekročiť rozsah 15 strán (30 riadkov po 60 znakoch), t.j. 27000 znakov vrátane medzier

    ƒ prijímajú sa len práce písané strojom alebo počítačom na formáte A4 (text nesmie byť na oboch stranách papiera)

    ƒ príspevky sa zasielajú v TROCH identických exemplároch

    ƒ práce prijaté do súťaže sa nevracajú (vyhlasovateľ garantuje, že práca nebude použitá v rozpore s autorským zákonom)

    ƒ prijímajú sa len príspevky, ktoré boli odoslané poštou pred uzávierkou, pričom rozhodujúci je dátum na poštovej pečiatke

    ƒ na žiadnej strane príspevku nesmie byť uvedené meno autora

    ƒ súťažiaci k zásielke priloží v zalepenej obálke vyplnenú prihlášku, v ktorej doplní údaje o autorovi

    Príspevok, ktorý nevyhovie podmienkam bude do 14 dní vrátený odosielateľovi poštou. Po uplynutí tejto lehoty je príspevok považovaný za prijatý. V prípade, že súťažiaci obdrží svoj príspevok späť, bude mu oznámené, prečo nevyhovel podmienkam prijatia. Ak budú nedostatky odstránené, súťažná práca môže byť odoslaná znova.

    Prihlášku do literárnej súťaže Poviedka vo vlastnom záujme oxeroxujte, pretože tieto podmienky platia aj vo všetkých nasledujúcich ročníkoch. Víťazné práce vyjdú knižne v zborníku a finalisti súťaže majú šancu vydať svoju knihu vo Vydavateľstve KK Bagala.

    ----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

    Prihláška do literárnej súťaže

    008090960137639503856303
    Maky
     Maky      04.04.2008 - 11:30:45 , level: 1, UP   NEW


    POVIEDKA 2008



    Koloman Kertész Bagala vyhlásil 12. ročník literárnej súťaže POVIEDKA 2008. Predsedom poroty je Peter Darovec, členmi poroty sú Igor Hochel, Jaroslav Šrank, Oliver Bakoš, Svetlana Žuchová a Balla.

    Hlavným sponzorom literárnej súťaže POVIEDKA 2008 je spoločnosť Datalock, mediálnymi partnermi sú denník SME, týždenník Žurnál a Rádio_FM. Súťaž podporujú literárne a kultúrne periodiká Romboid, VLNA, Knižná revue, RAK - revue aktuálnej kultúry, grafické štúdio Komplot a internetové portály: www.kyberia.sk, www.SME.sk a www.LCA.sk.

    Prvá cena je honorovaná sumou 20.000 Sk, druhá cena 10.000 Sk a tretia cena 5.000 Sk. Porota udelí ešte sedem prémií honorovaných sumou po 1.000 Sk. Všetky ocenené práce budú publikované v zborníku POVIEDKA 2008 a autori dostanú od vyhlasovateľa ponuku na publikovanie samostatnej prozaickej knihy.

    Príspevky sa prijímajú poštou od 4. apríla 2008 do 30. júna 2008. Slávnostné vyhlásenie výsledkov bude 25. augusta 2008 a odovzdávanie cien s krstom knihy Poviedka 2008 sa uskutoční 13. októbra 2008.

    Súťaž je verejná, anonymná a neviaže sa na nijaké spisovateľské, spoločenské či politické organizácie. Zúčastniť sa jej môže autor s poviedkou napísanou v slovenskom jazyku v rozsahu maximálne 15 normostrán. Nepodpísaný príspevok sa zasiela v 3 kópiách. Autor svoje meno, adresu a telefónne číslo napíše na tlačivo prihlášky a priloží v zalepenej obálke k súťažnému príspevku.

    Do dvanásteho ročníka literárnej súťaže sa prijímajú iba príspevky zaslané najneskôr do 30. júna 2008 (rozhoduje dátum na pečiatke) na poštovú adresu:

    POVIEDKA 2008

    P. O. BOX 99/ LCA

    810 00 Bratislava 1

    Prihláška a všeobecné podmienky pre účasť v literárnej súťaži je na internetovej adrese:

    www.POVIEDKA.sk

    Infolinka: +421 2 5441 5366

    E-mail: info@poviedka.sk

    008090960137639503853936
    Cpt. Vincenzo
     Cpt. Vincenzo      03.04.2008 - 15:29:27 , level: 1, UP   NEW
    Vydavateľ Koloman Kertész Bagala
    Vás srdečne pozýva na

    LITERÁRNE SOIRÉE

    ktoré sa uskutoční v piatok 4. apríla 2008 o 18. hodine
    v divadelnej sále A4-nultý priestor (bývalé Véčko)
    v Dome kultúry na Námestí SNP 12 v Bratislave

    Program:
    - Stanislav Rakús: Excentrická univerzita (krst nového románu a beseda s autorom)
    - Poviedka 2007 (krst zborníka najlepších prác a beseda s porotcami a ocenenými autormi)
    - Poviedka 2008 Datalock (vyhlásenie 12. ročníka literárnej súťaže)

    Moderuje Dado Nagy
    Hudobný hosť Ľubo Burgr
    Ochutnávka vín Handzuš & Handzuš

    --------------------------------------------------------------------------------
    Jedenásteho ročníka literárnej súťaže POVIEDKA 2007 sa zúčastnilo 557 autorov. Na základe rozhodnutia poroty bolo ocenených 10 poviedok: Gabriela Alexová: Bodka za letom (3. miesto), Mila Barinych: Pohľadnica z Istrie, Ladislav Kravčík: Cesta do Bratislavy, Martin Marek: Robo, Richard Pupala: Zo školy a domov (1. miesto), Sasa: Hra, Miro Šifra: Tvoje rozhodnutie neísť za Irmou Weinerovou, Andrea Tibenská: Nehovor mi to, Katarína Uhrová: Rispekt (2. miesto), Bohuslava Vargová: Dieťa. V zborníku sú okrem poviedok uverejnené aj medajlóny autorov, informácie o priebehu súťaže, zoznam poviedok, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola a predslov predsedu poroty Máriusa Kopcsaya.

    --------------------------------------------------------------------------------
    Koloman Kertész Bagala vyhlasuje 12. ročník literárnej súťaže POVIEDKA 2008 DATALOCK. Predsedom poroty je Peter Darovec, členmi poroty sú Igor Hochel, Jaroslav Šrank, Oliver Bakoš, Svetlana Žuchová a Balla.
    Hlavným sponzorom literárnej súťaže POVIEDKA 2008 je spoločnosť Datalock, mediálnymi partnermi sú denník SME, týždenník Žurnál a Rádio_FM. Súťaž podporujú literárne a kultúrne periodiká Romboid, VLNA, Knižná revue, RAK – revue aktuálnej kultúry, grafické štúdio Komplot a internetové portály: www.kyberia.sk, www.SME.sk a www.LCA.sk.
    Prvá cena je honorovaná sumou 20.000 Sk, druhá cena 10.000 Sk a tretia cena 5.000 Sk. Porota udelí ešte sedem prémií honorovaných sumou po 1.000 Sk. Všetky ocenené práce budú publikované v zborníku POVIEDKA 2008 a autori dostanú od vyhlasovateľa ponuku na publikovanie samostatnej prozaickej knihy.
    Príspevky sa prijímajú poštou od 4. apríla 2008 do 30. júna 2008. Slávnostné vyhlásenie výsledkov bude 25. augusta 2008 a odovzdávanie cien s krstom knihy Poviedka 2008 sa uskutoční 13. októbra 2008.
    Súťaž je verejná, anonymná a neviaže sa na nijaké spisovateľské, spoločenské či politické organizácie. Zúčastniť sa jej môže autor s poviedkou napísanou v slovenskom jazyku v rozsahu maximálne 15 normostrán. Nepodpísaný príspevok sa zasiela v 3 kópiách. Autor svoje meno, adresu a telefónne číslo napíše na tlačivo prihlášky a priloží v zalepenej obálke k súťažnému príspevku.
    Do dvanásteho ročníka literárnej súťaže sa prijímajú iba príspevky zaslané najneskôr do 30. júna 2008 (rozhoduje dátum na pečiatke) na poštovú adresu:

    POVIEDKA 2008
    P. O. BOX 99/ LCA
    810 00 Bratislava 1

    Prihláška a všeobecné podmienky pre účasť v literárnej súťaži je na internetovej adrese:

    www.POVIEDKA.sk

    Infolinka: +421 2 5441 5366
    E-mail: info@poviedka.sk

    --------------------------------------------------------------------------------
    Románová kompozícia Stanislava Rakúsa Excentrická univerzita nadväzuje na jeho predchádzajúce prózy Temporálne poznámky (1993) a Nenapísaný román (2004). Svojím poetologickým uchopením – sujet rozprávania a počúvania, text v texte, román v románe, zrkadlová kompozícia, personálna narácia, dôraz na detail, analytický princíp – vytvára spolu s účinkovaním niektorých, zväčša vedľajších postáv s predchádzajúcimi prózami žánrový útvar voľnej trilógie. Platí to i napriek tomu, že na rozdiel od Temporálnych poznámok a Nenapísaného románu, situovaných do normalizačného obdobia, siaha fabulárny čas Excentrickej univerzity až do päťdesiatych rokov minulého storočia. Rozprávačský systém Excentrickej univerzity vychádza z optiky vekovo staršieho, dvadsaťdeväťročného, intelektuálne a recesne disponovaného, invenčného poslucháča vysokej školy, ktorý pred univerzitným štúdiom prešiel rozličnými zamestnaniami a životnými skúsenosťami (práca v rozhlase, vyučovanie na strednej škole, základná vojenská služba) a s nadhľadom a ambíciou vytvoriť román mapuje svojím sujetovým rozprávaním pomery na excentricky ležiacej univerzite v jej ťažkých, rozličnými deformáciami poznačených časoch. Táto situácia sa skryto konfrontuje s geniálnymi výkonmi ruskej literatúry 19. storočia, ktorá je predmetom vyučovania. Tonalita prózy je groteskná, ironická, no i láskavo humorná. Tento rozmer podporuje aj to, čo by sa dalo nazvať radosťou z rozprávania. V románe sa uplatňuje poetika rámca, ktorý však nelikviduje ústrednú príbehovú líniu. Napriek tomu, že próza má voči svojim dvom predchádzajúcim častiam už spomínaný trilogický a kontinuitný charakter, ide v nej o originálnu a autonómnu textovú situáciu, založenú na spájaní vysokého s nízkym, fiktívneho s metafiktívnym, arteficiálneho s empirickým. V tomto dosahu má aj slovo „excentrickosť“ ambivalentný charakter. Koordináciou hovoriaceho a textového rozprávača vzniká dobre čitateľný a zároveň náročný románový celok. Próza sa síce orientuje na zvrátenosť doby, z ktorej vychádza, zároveň však má nadčasovú intenciu. Je to tak i preto, že jej predmetom je popri iných látkových okruhoch sféra filológie, umeleckej literatúry, ľudskej tvorivosti a jej opaku, ale aj konfrontácia povrchnosti, pôžitkárstva a obmedzenosti s duchovnou hĺbkou a prenikavou, na okraj vytláčanou intelektuálnou kvalitou.
    --------------------------------------------------------------------------------

    008090960137639503635785
    One Man Bukkake Assault
     One Man Bukkake Assault      24.01.2008 - 12:37:46 (modif: 04.02.2011 - 19:48:09) [3K] , level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
    KAROL D. HORVÁTH: MUČENÍK

    Milan Spusta má trinásť rokov a opuchnuté ústa. Na vine je pravačka Miroslava Pechu a Milanova túžba slúžiť Bohu. Je pondelok, pol šiestej večer, a ešte včera doobeda bolo všetko jednoduché a žiarivo jasné. Okrem krátkeho pomätenia zmyslov, ktoré pramenilo v detskej nerozvážnosti, chcel byť Milan vždy kňazom. Aj teraz chce. Chce to aj dôstojný pán farár Poliak, stará mama Anička, starý otec Jozef i mamička Mária. Z Milanovej túžby sa tešia dokonca aj dve staršie sestry. Iba otecko Milan sa ho raz za Čas opatrne spýta, Či si to nerozmyslel a nebude napríklad architektom. Vtedy sa Milan zamysli. Od prvej triedy má na vysvedčení len jednotky. Ale tie najväčšie má vždy z matematiky a z výtvarnej výchovy. Jeho izba a vôbec celý byt na treťom poschodí paneláku na Gorazdovej ulici je plný kresieb svätých mučení¬kov a Panny Márie. Všetky nakreslil Milan. Zamyslí sa však len preto, aby otecko nebol smutný, že si ho nectil. Bol by to hriech a Milan už od materskej školy nežije hriešnym živo¬tom. Keď si spomenie, ako zostali v spálni sami, lebo pani učiteľka niekde odbehla, musí sa červenať. Jano Oreský, ktorý ležal vedia neho, vyskočil a s krikom si pod kolená stiahol pyžamové nohavice. On aj Milan boli v rade pri ste¬ne, takže všetky deti mohli vidieť Janovho vtáčika. Kým stihol Milan zatvoriť oči, Jano si vytiahol nohavice až nad pupok a ľahol si nazad pod deku. „To sa nesmie. To je hriech," chcel mu Milan povedať, ale nestihol. V strednom rade, rovno oproti nemu, sa s krikom postavila Vierka Matuškova. Takisto si stiahla pyžamové nohavice. Milan hľadel vytreštenými očami na Vierkinu cikuľku. Trocha sa podobala na žemľu. Ale bola ružová a hladká. A čiarka v strede bola hlbšia. Vtedy prišla pani učiteľka a začala robiť krik. Keď to cestou zo škôlky povedal mamičke, dostal zaucho. „To je hriešne! Pán Boh všetko vidí a o všetkom vie! Pozrie sa ti do hlavy, a keď v nej nájde hriešne myšlienky, nikdy nebudeš môcť byť pánom farárkom!" povedala prísne mamička. Milan sa rozpla¬kal a v duchu sa rozhodol, že sa stane rušňovodičom. Dnes už vie, že bol malý a hlúpy. Ale keď ráno nakupuje v sa¬moobsluhe na rohu ulice, pred časťou s pečivom pre istotu zatvorí oči. Poobede nemusí. Žemle sú vtedy už dávno vy¬predané.
    Mirova pravačka dopadla na Milanove ústa včera večer. Milan vedel, že si musí dávať pozor, no Miro bol skrytý za garážami. Na vine bol Mirov život v hriechu. Milan kľačal polhodinu pred začiatkom svätej omše štvrtú nedeľu po sebe neďaleko sochy svätého Tomáša, kúsok od vstupu do chodby pred sakristiou. Už ho nebavilo byť naveky tretím miništrantom. Bol presvedčený, že je vo všetkom lepší ako ostatní. No keď pán kostolník Ofčarovič určoval služby, Milana vždy niekto predbehol. Pán Boh síce všetko vidí a o všetkom vie, ale aj tak mali u kostolníka prednosť tí, čo namiesto modlenia hlasno vykrikovali. Včera si Milana konečne všimol. Druhý miništrant Laco Oslej ochorel a bolo treba narýchlo zohnať náhradu. Keď si Milan obliekal kamžu, pošepky sa modlil Sláva Bohu. Pri superpelícii a golieri prešiel na Zdravas. Mal pocit, akoby sa chystal na vysviacku. Počas svätej kázne sa opatrne pozrel do prvej lavice na ženskej strane. Mamička sa usmiala a on vedel, že je na neho pyšná. Zdalo sa, že aj pán farár je s ním spokojný. Omša sa chýlila ku koncu. Všetko nasvedčovalo tomu, že miesto druhého miništranta a neskôr aj ceremonára má isté. Veď ak bez chybičky zvládol hlavnú nedeľnú omšu, a bez prípravy, na záskok, tá zajtrajšia večerná bude úplnou hračkou. Pokľakol pred oltárom, aby mohol do sakristie odniesť kalich. Rýchlo prešiel cez bočnú chodbu plnú ľudí a prudko otvoril dvere. Nechcel, aby si pán farár myslel, že sa ulieva. Rovno oproti nemu stál Miro Pecha. Kamžu mal vyhrnutú a bolo vidno, že má pod ňou hip-hoperské nohavice. Práve si chcel vložiť do vrecka stokorunáčku. Na zemi bol položený košík s oferou, ktorú priniesol po vyberaní v kostole. Milan sa od prekvapenia nedokázal ani pohnúť. V živote by mu neprišlo na um, že by niekto mohol okradnúť Pána Boha. Nieto ešte ceremonár. Miro sa na chvíľu zarazil. Potom sa krivo usmial, vložil stovku do vrecka a rukou pošpinenou svätokrádežou chytil Milana za plece. „Nič si nevidel. Lebo ti rozbijem piču," povedal a pootočil Milana chrbtom k sebe. Potom ho nakopol kolenom do zadku. Milan už do konca omše premýšľal, či má
    o tom povedať pánovi farárovi. Tesne pred „Choďte v mene Božom!" sa rozhodol, že áno. Mira sa bál, ale hriechu sa bál ešte viacej. Hneď po omši všetko vyzradí!. Preto sa mu od včera večera kýve ľavý horný očný zub a má opuchnuté ústa. Keď zaspával, cítil sa troška ako svätý mučeník. No oveľa viac ako bolesť ho prestupovali slová pána farára: „Zajtra miništruješ na večernej? Príď o niečo skôr.
    Budeš ceremonárom." V škole sa nevedel poriadne sústrediť. Premýšľal, ako si všetko nachystá a ako bude prísny a spravodlivý na ostatných miništrantov. No keď vošiel do sakristie, nikto si ho ani nevšimol. Na lavici, chrbtom k dverám, sedel najlepší kamarát Mira Pechu Ľuboš Ivan a niečo držal v rukách. Ďalší dvaja miništranti mu nazerali cez plecia. Milan podišiel k nim a pozrel sa, Čo to majú. Práve vtedy Ľuboš povedal: „Tie si ale lížu piče!" A naozaj. Cez obe stránky časopisu, ktorý držal Ľuboš na kolenách, sa v neuveriteľnom hriechu po sebe rozvaľovali dve cudzoložnice a oblizovali si presne také žemličky, ako bola Vierkina. Milan si na ňu celkom presne pamätal. Občas sa mu zjavila vo sne. Vtedy si ukladal týždňový bezmäsitý pôst a večer sa pred spaním modlil o hodinu dlhšie. Toto však boli poriadne žemle. Obe ženy sa pozerali z časopisu rovno na Milana. Mal pocit, že sa sám od seba zapáli a za pár sekúnd zhorí. Snažil sa zatvoriť oči alebo aspoň odvrátiť zrak, ale nedokázal to. Spamätal sa, až keď ho Ľuboš držal pod krkom a syčal mu do ucha: „Drž piču, lebo ti ju roztrhnem! Ja sa s tebou nebudem jebať ako Miro!"
    Milan nemal z omše žiadnu radosť. Chybu síce neurobil, ale v hlave mu bez prestávky bežala najpodstatnejšia otázka jeho života: „Povedať, alebo nepovedať?" A za ňou sa rovnako neprestajne zjavovali nejasné kontúry časopisu. Milan spotreboval takmer všetky sily na to, aby sa ani raz nezaostrili. Čoraz častejšie hľadel na Pána Ježiša, ukrižovaného rovno nad oltárom. Dúfal, že dostane aspoň malý signál, čo má urobiť. Ale On mal hlavu sklonenú v bolesti a o Milana HU nezaujímal. Keď pri svätom prijímaní ucítil na jazyku chuť Jeho tela, rozhodol sa. „Pán Ježiš trpel za nás, za všetkých. Teraz budem chvíľu trpieť ja za neho," pomyslel si.
    Po omši zostali s ním v sakristii aj miništranti. Ľuboš uprene hľadel na Milana. „Chceš? Môžem ti ten časopis dať," povedal. Milan prudko pokrútil hlavou. Ľuboš pristúpil k nemu a pevne ho chytil za plece. Bol od Milana o dva roky starší a o pätnásť centimetrov vyšší. Začal ho tlačiť k dve¬rám. Milan sa chytil lavice. .Ešte nejdem. Ešte sa musím pomodliť," povedal zúfalo. Ale Ľuboš bol silnejší. Vo dverách sa Milan zaprel o zárubne. Ľuboš ho chytil spredu za košeľu a ťahal ho. Košeľa sa roztrhla. Vtedy Ľubošovo ucho zovreli farárove prsty. „Čo sa tu robí?!" spýtal sa. Ľuboš sa zasmial. „Nič, dôstojný pán. To my len tak. My sme kamaráti. Že?" povedal a hľadel Milanovi zlostne do očí. Milan prikývol, ale v sakristii s pánom farárom zostal.
    Než odišiel z kostola, kľakol si pred oltár. Chcel sa pomodliť, aby nabral sily na to, čo ho vonku naisto čakalo. Dvihol hlavu k Ukrižovanému a zbadal, že sa mu díva rovno do očí. Zažmurkal. Nahol sa mierne dopredu, ale obraz sa nezmenil. Pán Ježiš mal dvihnutú hlavu, jemne sa usmieval a pozeral sa rovno na Milana. „Si statočný." pomyslel si z ničoho nič Milan. „Statočný a spravodlivý. Niečo si zaželaj a splní sa to," opäť si pomyslel. Milanom prebehla triaška. Nadýchol sa cez pootvorené ústa. Vzduch bol odrazu studený ako v zime. Taký studený, až mu stŕpli zuby. Skôr než sa pokúsil upokojiť, aby si to mohol premyslieť, objavili sa mu v hlave ženy z časopisu. „Tie si ale lížu piče!" ozval sa Ľubošov hlas. Milan sa prudko otočil. V kostole bol celkom sám. Keď sa znova pozrel nad oltár, Pán Ježiš bol ukrižovaný takisto ako inokedy. V kostole bol opäť príjemný chládok. „To sa mi len zdalo," povedal Milan a zľakol sa vlastného hlasu. Pre istotu sa začal modliť.
    Milan vyšiel z kostolného nádvoria na ulicu. Blížilo sa leto a bolo ešte svetlo. Pod stromami v parku zbadal Ľuboša. Telo mu zaplavil adrenalín. Milan sa otočil, aby sa vrátil do bezpečia kostola. Ale v ceste mu stáli ďalší dvaja miništranti. Museli byť niekde ukrytí. Milan sa zase otočil a prudko sa rozbehol k Ľubošovi. Dúfal, že sa mu podarí okolo neho prekľučkovať. Vrútil sa do kríkov. Na tráve ležali dve mladé ženy. Okolo nich boli porozhadzované kusy oblečenia. Ženy hlasno vzdychali a lízali si piče. Milan sa potkol a spadol tesne vedľa nich. Ani si ho nevšimli. Tmavovlasá ležala na chrbte. Nohy mala doširoka rozkročené. Medzi nimi mala položenú hlavu hnedovláska. Púpava zastoknutá za uchom sa kývala zo strany na stranu. Tá, čo ležala, ju lízala zdola. Tvár mala v nej doslova zaborenú. „Do piče!" ozvalo sa za Milanovým chrbtom. Bol to Ľuboš. Milan sa rozbehol, ako len vládal.
    Vybehol z parku. Vo dverách banky stála rozkročená teta spolužiaka Andreja Knotka. V ústach držala vyhrnutú sukňu a čerila zuby. Pri nohách jej kľačala neznáma tučná žena. Ruky mala zopäté za chrbtom, lízala Andrejovej tete zo všet¬kých síl piču a do rytmu sa pri tom hýbala dopredu a dozadu. Milan sa prudko zastavil. Pretrel si oči. Za Andrejovou tetou sa objavila hlava riaditeľa banky inžiniera Vacha. Mal vytreštené oči a dokola opakoval: „Ale, ženičky... No tak, ženičky... " Milan sa znova rozbehol. Bežal okolo autobusovej zastávky, okolo kvetinárstva, okolo bufetu U Ruženky, popri Mestskom úrade, cez cestu, popri starčekovi, ktorý s krikom mlátil do mäkkého asfaltu palicou, minul zatvorenú predajňu bicyklov, reťazovú haváriu, butik Fashion Style, Jadranskú zmrzlinu, pána Dobrodenka zomierajúceho na infarkt myokardu a prednostu stanice Pašteku, ktorý mal obe ruky vrazené v nohaviciach a prudko nimi pohyboval. Všade ležali, stáli, kľačali snáď všetky ženy sveta a lízali si piče.
    Konečne vbehol do vchodu v dome, kde býval. Stál pred výťahovými dverami a prudko dýchal. Mal pocit, že má tretinu krvi v hlave a zvyšok mu brní v nohaviciach. Po chvíli sa trocha upokojil. Priložil prst na tlačidlo, aby privolal výťah. Vtedy si všimol, že je v prízemí a že sa v ňom svieti. Otvoril dvere. O stenu bola opretá maturantka Jana Grencová. Nohy mala zapreté do steny oproti. Medzi nimi kľačala jeho sestra Miriam a lízala ju. Jednou rukou držala Janu za zadok, druhou sa šúchala vo svojom rozkroku. Ani si ho nevšimli. Mi¬lana zaliala žeravá vlna. Prvá polúcia mu podlomila kolená.
    Zatočila sa mu hlava. Opatrne sa pozrel pred seba. Ešte stále si ho nevšimli. Prudko sa rozbehol do schodov. Od prvého poschodia začal spomaľovať. Na druhom poschodí zastal a premýšľal. Vonku sa pomaly stmievalo. Bol pondelok a otec mal večernú zmenu. Doma by mala byť len mamička a sestry. Teda sestra Mária, lebo Miriam je vo výťahu. Milan potichu zakvílil. Znova sa rozbehol. Okolo dverí na treťom po¬schodí prebehol najrýchlejšie, ako vládal. Bežal a bežal. Až na ôsme. Okno z chodby na ulicu bolo otvorené. Milan ani nespomalil. Chytil sa rukami parapetnej dosky, vyšvihol sa hore a prevalil sa do prázdna. Keď padal, prišli mu na um slová, ktorým vôbec nerozumel: „Sanctus Cunnilingus." ■


    KAROL D. HORVÁTH
    (*1961 v Bratislave)
    Vyštudoval Filosofickou fakultu UPJŠ (slovenština, literatúra a dejepis), nyní žije na Orave, je členem literárni skupiny Živý dôkaz. Pracoval jako učite!, pomocný délník, barman, funkcionár na národním výboru, divadelní režisér, copywriter a scenárista. Nyní púsobí jako dramaturg Rádia Devín. Zvítézil v literárni soutéži Poviedka 2004, píše divadelní hry, debutoval „červenou" sbirkou povídek Karol D. Horváth (2005), ve stejném roce nasledovala „zelená"* Karol D2 Horváth a v roce 2006 autor uzavrel cyklus s nazvem RGB „modrou" sbírkou povídek Karol 3D Horváth (vše v nakladatelství LCA)

    -šlohnuté z LABYRINT REVUE 19-20/2006

    00809096013763950363578504097811
    b3inct.
     b3inct.      26.06.2008 - 19:54:47 , level: 2, UP   NEW
    supejka.. davam panovi K za vynikajuco, putavo napisanu prvu polovcu a viac ako jemne vulgarny prejav, ktory urcite osviezi slovenske literane vody.. je pan karol clenom kyberia family, asi nie, co? Skoda..

    00809096013763950363578503694878
    ci boha
     ci boha      12.02.2008 - 15:38:12 , level: 2, UP   NEW
    no fajne....veru..takze tak to je...

    008090960137639502902926
    SYNAPSE CREATOR
     Neo Amazingly Alive      01.02.2007 - 09:15:29 (modif: 01.02.2007 - 09:22:21) [1K] , level: 1, UP   NEW  HARDLINK !!CONTENT CHANGED!!
    mna teraz ako spravne prazske lenive prasa napadlo,
    ze by sa to lahucko uskutocnilo 14.2. v centre Prahy

    vyhody:
    -Valenteen
    -kazdy by rozumel FREE HUGS
    -nemusim sa trieskat do blavy
    -mohol by to kamerovat moj spolubydlici
    -moznost objat nahodne okoloiducich kolegov

    nevyhody:
    -pre bratislavcanov z ruky
    -uplna strata povodnej idei nezistne darovat bioenergiu a usmev zostresovanym slovenskym babickam

    008090960137639502009579
    Maky


     Maky      01.12.2005 - 15:18:08 (modif: 01.12.2005 - 15:18:29), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
























    K u l t ú r n e  
    p o d u j a t i a



    P O V I E D K A

    trojdňový festival pri príležitosti

    10. výročia založenia literárnej sú?aže Poviedka


     


    Streda 30.11.2005

     




    A4 – nultý priestor


     


    Nám.SNP 12




    BRATISLAVA

     









    16,00

    Greta Zuzana Belková: Mechanický gramofón

    Slávnos? knihy debutujúcej autorky. Poviedky číta Eva Fuchsbergerová.
    Videoprojekcia Grety Zuzany Belkovej. Hudobný hos?: Morda Noise System.
    Knihu krstí kozmonaut Edo v priamom prenose z vesmíru.


    Greta Zuzana Belková bola finalistkou literárnej sú?aže Poviedka v rokoch
    2000 a 2001.





    17,00

    Márius Kopcsay: Domov

    Autorské čítanie
    z nového románu a krst knihy.


    Hudobný hos? Dominik Kopcsay.

    V literárnej
    sú?aži Poviedka bol  Márius Kopcsay finalistom v rokoch 1996, 1997, 2000 a
    porotcom v rokoch 2001, 2003 a 2004.





    17,30


    Václav Pankovčín

    Beseda o autorovi a jeho diele pri príležitosti vydania reedície zbierky
    poviedok Bude to pekný pohreb a novely Tri ženy pod orechom.

    Hostia: Ľubomír Feldek, Róbert Kotian a Fero Guldan.

    Václav Pankovčín bol finalistom literárnej sú?aže Poviedka v roku 1996.






    18,00

    Daniela Kapitáňová: Nech to zostane v rodine!

    Autorské čítanie z novej detektívnej novely.

    Knihu predstaví Kornel Földvári.

    Daniela Kapitáňová bola finalistkou literárnej sú?aže Poviedka v roku 1996,
    porotkyňou v roku 2002 a predsedkyňou poroty v roku 2003. Kornel Földvári
    bol porotcom v roku 1999 a predsedom poroty v roku 2000.






    19,00

    Desa? rokov literárnej sú?aže Poviedka

    Galavečer moderuje Pavol Rankov a Koloman Kertész Bagala. Hos?ami sú
    porotcovia a ocenení autori sú?aže.

    Hudobní hostia: Michal Švec, Peter Krištúfek a Márius Kopcsay.

    Pavol Rankov bol
    finalistom literárnej sú?aže Poviedka v roku 2001, porotcom v rokoch 2002 a
    2005 a predsedom poroty bude v roku 2006. Finalistami sú?aže sú aj hudobní
    hostia Michal Švec (1997) a Peter Krištúfek ( 2000, 2002, 2004).





    20,45



    Poviedka 2006 Tipos


    Vyhlásenie
    10. ročníka literárnej sú?aže





    21,00

    ROMÁN 2006 Slovak Telecom

    Pri príležitosti 10. výročia založenia sú?aže Poviedka bol vyhlásený
    literárny súbeh ROMÁN 2006 Slovak Telecom.


     


    Štvrtok 1.12.2005

     


    ŠTÚDIO 12



     



    Jakubovo
    nám. 12


     









    18,00

    Scénické čítanie

    troch ví?azných prác 9. ročníka

    literárnej sú?aže Poviedka 2005


    Poviedky Zusky Kepplovej, Zuzy Ferenczovej a Jána Mičucha v podaní
    hercov Bábkového divadla na Rázcestí z Banskej Bystrice. Účinkujú: Eva
    Dočolomanská, Jozef Šamaj a Dominik Zaprihač a.h., Réžia: Michal Náhlík a.h.




    20    ,00

    Scénické čítanie

    z nových kníh finalistov literárnej sú?aže Poviedka


    Slávka Daubnerová, Lucia Fričová a Gabriela Csinová uvádzajú komponovaný
    program z troch nových kníh edície literárnej sú?aže Poviedka (Daniela
    Kapitáňová: Nech to zostane v rodine!

    Greta Zuzana Belková: Mechanický gramofón, Václav Pankovčín: Bude to pekný
    pohreb).

     


    Piatok 2.12.2005

     




    SUBCLUB



    (bývalé

    Účko)


     




    Nábrežie

    L._Svobodu,

    podhradie


     



    Vstupné

    50 Sk



     








    19,00


    Živý dôkaz

    Total brutal
    live. Vystúpenie literárnej skupiny v zložení

    Vlado Janček, Laco Kerata, Karol Horváth,

    Silvester Lavrík a K.K.Bagala.

    V literárnej
    sú?aži Poviedka bol Vlado Janček finalistom v rokoch 1997, 2000 a porotcom
     v roku 2001. Laco Kerata bol finalistom v roku 2002 a porotcom v roku 2004.
    Karol Horváth bol finalistom v roku 2004 a porotcom v roku 2005. Silvester
    Lavrík  bol finalistom v rokoch 1999, 2003, porotcom  v roku 2004
    a predsedom poroty v roku 2005.





    20    ,00

    Karol D2
    Horváth

    Silvester Lavrík: Zlodeji


    Krst dvoch nových kníh a afterparty festivalu.

     



    Festival POVIEDKA podporili:



    Ministerstvo kultúry SR, Slovak Telecom, a.s., Tipos, a.s.,

    Vinanza Vráble a Zephiros.com




    Mediálni partneri festivalu:



    Denník SME, časopis Týždeň, Rádio Devín, www.SME.sk a literárne a kultúrne
    periodiká: Mosty, Romboid, RAK revue aktuálnej kultúry, VLNA a Knižná revue


    008090960137639502001230
    huba
     huba      26.11.2005 - 21:50:21 (modif: 26.11.2005 - 21:54:23), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
    Fúzy nadpráporčíka Piatera

    008090960137639501964799
    e_
     e_      03.11.2005 - 21:25:23 [1K] , level: 1, UP   NEW
    Ví?o Staviarsky: Zápisky z podzemia

    Hodil sa na chodník na námestí a začal sa trias?. Epileptický záchvat ako hrom. Privolali sanitku. Prvú pomoc. Mladý doktor - a poďme ho do nemocnice. Ibaže tento mladý doktor nevedel, že chlapík je známe číslo. Vždy, keď sa chce dosta? do nemocnice, začne s tou svojou epilepsiou kdesi na chodníku. Pre ľudí je to divadlo. Tu na záchytke svoj kúsok zopakuje, na zemi, drží sa lavičky a trasie sa... No dobre. Vlečieme ho na izbu. Na posteľ. Než ho zviažeme, predvádza nový záchvat. Tentoraz sa zachytí zubami o rám postele, zahryzne sa a vylomí si predné zuby...

    Priviezli baču, opil sa na salaši. Nemohli sme ho vyzliec?, lebo mal na sebe asi osem svetrov. A v nich bodliaky ako tmelivo. Ležal na zemi a ja som ho dobrú hodinu kmásal.

    Vyhodil z okna televízor. Dávali futbal. Naši prehrávali. Naštval sa a vyhodil televízor zavretým oknom. Z ôsmeho poschodia. Beztak v ňom hovno dávajú, vraj...

    Chlapík sa chcel obesi?. Obliekol sa do čierneho obleku. Kravata. Biela košieľka. Zapálil si sviečku. K tomu veniec... Zavesil povraz. Astenický starec. Nejaký cigánik ho zbadal oknom. Hlavne tú sviečku. A možno chcel kradnú?. Nazrel dnu a vidí, starec sa práve vešia. Odrezal ho z lana. Je to blázon. Stále sa usmieva.

    Strelil sa mäsiarskou pištoľou do hlavy. Dodnes tam má jazvu. Sprvoti som nechápal, mal totiž v hlave dieru. Diera bola široká, ale čím hlbšie, tým viac sa zužovala. Pýtam sa policajtov, o čo ide - a povedali mi, že chlapík sa strelil do hlavy mäsiarskou pištoľou. Ináč mal ten chlapík zmysel pre humor. Pochádza od Lipian.

    Š?úply chlap s plešinou. V šedom tenkom svetríku. Posadili ho na lavičku. On vraj nič nerobil. No policajt mi vraví. Nič? Bodol svoju tehotnú ženu do brucha. A že nič nerobil. Vrah je to! Bol samá nevinnos?, ten chlapík. V tvári žltý, tvár úzka, no čelo zvláštne široké, nesymetrické... Akoby bol prekvapený z toho, z čoho ho obviňujú... On to jednoducho nechápe!!!!

    Stretol som v bare absolventa bohosloveckej fakulty. S?ažoval sa, že ho opustil boh. A preto pije. On by chcel za ženu nejakú mrzáčku, mrzáčky ho vzrušujú... bez nohy a spol... Je plný zlovestných citov `a la Dostojevskij. Samoľúby, túžiaci kohosi týra?.

    Doktor K. robil na protialkoholickom. Namiesto služieb sa však zapísal do brigád na zemiaky. Mal tam pokoj. Nemohol tú svoju robotu vystá?. Morálne sa mu zhnusila. Neskôr, jedného večera ho doviezli na záchytku. Policajtov zavolala svokra. S chlapom sa vraj nedalo doma vydrža? a robil cirkus. Chudák, býva u svokry, chce vyženi? dom. Zaobchádzali sme s ním ľudsky. S ohľadom. Pacienti z protialkoholického oddelenia boli vo vytržení. Vnieslo im to do jednotvárneho života trošičku relativity. Ale i pochybností. Ten, čo ich toľko na oddelení straší, toho teraz vyzliekli a strčili do izby k pijanom. Bolo to pre nich isté zados?učinenie. A doktor stratil na autorite.

    Najprv sa s?ažoval, dlho sa s?ažoval na boles? v krížoch. Predtým pečeň, ale ešte skôr žalúdočné vredy, ktoré ho vyradili ako kulturistu. Teraz však mal pruh a stále mu čosi bolo. Šiel za doktorom. Ten mu zistil nádor. Stiahlo mu to obličky. Onedlho už stonal od bolesti. Rakovina. Schvátilo ho to a šiel do nemocnice. Koniec bol rýchly a strašný. Plakal, nariekal a nechcelo sa mu zomrie?. Napokon odišiel, už ho tu nebolo. S Lackom som slúžil prvú službu. On sa ma zastal a ujal. Dobre som si s ním rozumel. Mal rozum i charakter die?a?a a bol dobrý človek.

    Bolo leto a ja som mal službu. On prišiel na záchytku. Nepoznal som ho. Začudoval som sa, čo tu robí ten človek. Svojvoľne si príde na záchytku, otvára dvere do kúpeľne a vraví: idem sa osprchova?! Vôbec som tomu nerozumel. Cudzí človek. Bol som z toho nervózny. Čo ak by prišla kontrola. Čo poviem, že sa tam sprchuje človek, ktorého vôbec nepoznám? Potom, keď vyšiel, uviedol veci na pravú mieru. Kedysi tu slúžil. Ale odišiel inam. Bola to beztak najlepšia robota. To som mu potvrdil. Slovo dalo slovo, ukázalo sa, že píše a prešiel mnohými zamestnaniami. Rozhovorili sme sa a on potom chodieval ku mne na záchytku častejšie, keď som mal službu. Neskôr, keď začal pi?, bol tu na záchytke pečený-varený.

    Tvrdil nám, že bol prebodnutý. Z piatku na sobotu v noci. Pýtame sa ho: Kým? Ale on nevie, údajne prišli, prebodli ho skrz-naskrz. Ale keď ho vyzlečieme, nič, otáčame ho a doktorka ho ohmatáva. To nie je možné, vraví, prebodli ma, celý som od krvi. Nikde však po krvi ani stopa, košeľa biela, viazanka, ponožky čisté, trenírky skoro ako nové. Strieľate si z nás. Údajne fínskym nožom. Bodli ho a so smiechom ušli. Dajte naň pozor, zakričí doktorkám, odchádza a zavrie veľké pancierové dvere.

    Udrela do zubov dôchodcu, potom ho kopala a nechala leža? na chodníku. Znovu sa vrátila a kopla ho do tváre opätkom. Keď prišiel policajt, strhla mu výložky, poškriabala ho. K nám ju priviezli bosú, kabelku jej radšej vzali, lebo ňou mávala. Tvár jej zalievajú slzy, z nosa jej tečú sople, prská, kričí, ona vraj nie je žiadna kurva. Striekli sme jej do očí kaser, smeje sa policajt, gombíky si upravuje zápalkami. Pútka sa prišijú. Tak, madam, vraví, vyzliec? a spa?.

    Ak nepije, má strach, poci?uje úzkos?. Má pocit, že sa už blíži srdečný kolaps. Len čo sa však napije, cíti chvíľu blaho, no okamžite sa dostavia i pocity strachu. Trasie sa. Mám sa naň občas mrknú?, aby neupadol do psychózy. Každú chvíľu som sa musel špacírova? medzi záchodom a izbou s hrnčekom vody a dáva? mu pi?. Triasli sa mu ruky, celý sa pooblieval, zmáčal zem. O štvrtej nastala psychóza. Keď som to ohlásil, ozval sa doktor, tiež pekný alkoholik. Pichnite mu dve ampulky seduxenu, vraví. Nemáme ihly, nemáme seduxen...

    Tak zožeňte... prídem

    Mala čudné reči a dcéra v obave, aby čosi nespravila, zavolala sanitku. A oni šup ju na príjem. Na psychiatriu. Na príjme však bola opitá a tak ju voľky-nevoľky museli prenocova? na záchytke. Ráno má odreté ruky.

    Lacka som ledva prebudil. Žmúril oči, sedel ako pribitý k divánu a mrmlal čosi nezrozumiteľné. Predviedli nám dvoch cigánov. Rozosmial som sa, keď som ich zbadal. Obaja zmasakrovaní ako po súboji s jaguárom. Mladší v čiernej košeli je "poslanec". Tretí vraj ostal v nemocnici. Má mačetou preseknutý krk. V Chminianskych Jakubovanoch sa pobila celá cigánska osada. Poslanec volal policajtov, no práve jeho priviedli na záchytku. Chvíľku vznikla zamotaná situácia, policajti si telefonovali, vysielali vysielačkami. Nik odrazu nebol kompetentný v danom rajóne zasahova?. A tak sa čakalo, fajčili sa cigarety, čítali sa časopisy. A po hodine, keď prišla doktorka, nechcela v takomto stave cigánov prija?. Vraj nemajú kompletné vyšetrenia. So starším cigánom sa muselo ís? na neurológiu. Košeľu mal skrvavenú, na očiach opuchy, celkom modré, oči ako štrbiny. Ako oči čierneho Číňana. Zistilo sa, že cigáni sú švagrovia. A tak, švagor podopierajúc švagra, posadili sme ich do auta. Keď sme zobudili personál neurológie, sestry žasli. Zapchávali si nosy, lebo okolo cigánov sa šíril príšerný smrad. Chlapík ledva chodil, hlavu na krku ledva udržal, no tvrdil, že mu nič nie je. Po líci a po krku mu stekala krv. Hlavu prilepenú. Ten s krkom prerazeným mačetou mal jediné š?astie, že mu to nepreseklo tepnu. Kto vraj sekal? To sa nevie. A odkiaľ mačety? Tie sa vraj kupujú bežne.

    88-ročný starec na smrteľnom lôžku zavolal na doktorku: "Poc ku mne ty moja šumna okata! Naj ce pomilujem!" Hneď na to umrel.

    Moja teta bola kedysi mníška. Keď robila na prosektúre, plakala za každým mŕtvym. Až po roku si zvykla.

    Istý pacient liezol na elektrické stĺpy. Chcel vraj ís? do neba. Raz ho však spálilo na uhoľ.

    Ošetrovateľ viezol v zime mŕtvolu. Bolo šmykľavo, spadol a mŕtvy doň narazil nohami: "Ty debil, ešte aj po smrti ma kopeš?" osopil sa na nebožtíka ožratý ošetrovateľ.

    Priviezli manželov. Známych pijanov. Obaja boli ožratí na mol. Žena podpálila byt, vybehla na ulicu a padla na chodník. Muž spal v izbe. Žena sa na záchytke robí mŕtva. Potom otvorí oči. "Chcem piša?," zašveholí ako sedemročné dievčatko.

    Na sídlisku majú ústav invalidi. Vychádzajú si na vozíčkoch do blízkeho okolia. Často však s tými vozíčkami zaparkujú pred krčmou a opíjajú sa. Potom sa nevládzu dovliec? do ubikácie. Takže pre nich musia ošetrovatelia prichádza? a odváža? ich do ústavu.

    Hovorí mi ošetrovateľ: "Pretiahol som pacientku v kotolni, ale niekto ma udal! Odvtedy, keď slúžim na oddelení, pacientky mi ukazujú pipiny. Ja už to, boha, nevydržím. Dávam výpoveď. Veď toto je psychologický nátlak!!!"

    Žulka dnes, keď odchádzal, keď sme ho prepúš?ali, ukradol zo skrine dámske topánky. Odišiel v nich. Nikto nič zvláštne nespozoroval.

    Kolega Vavrek sa nechal telefonicky v službe zobudi? na šiestu. Riaditeľka prišla na kontrolu a na vrátnici našla lístok: "Miško, zobuď ma o šiestej. Vavrek." Nuž ho zobudila ona. A hneď mu dala kárne opatrenie.

    LSD. Tetovanie. Ženy a spol. Sedel v čakárni na internom a civel, vyjašene hľadel. Tetovaný ako nejaká mapa. Prepustený na amnestiu, nemá sa kde podie?. Chce prečka? zimu. Rodičia ho doma nechcú. Cez deň sa túla po meste. Chcel by do nemocnice. Požíva rôzne tabletky a pije. Pri prepúš?aní som mu dal na cestu cigarety, na ulici sa ku mne hlási. Ja mi to trápne. Kamarát. Keď ho doviedli na záchytku do tretice, doktor Mikula rozhodol, aby ho previezli na mužské oddelenie. Nech si ten cigán trošku pospí, aby nemusel plati? za pobyt. Sociálny súcit. To teda áno.

    Doktor-chirurg sa zbláznil. Operoval pacienta a poroz?ahoval črevá po celej chodbe oddelenia.

    Na dennej. Pacient. Vraj mi tu hodí dymovnicu a ja sa zadusím. Volala jeho žena. Chce ho da? na protialkoholické liečenie. Pri vyšetrení sa s?ažuje, že ho bolia obličky. Majú ho operova?. Vraví: Ja si ich vyrežem sám. Potom ďakuje doktorke, bozkáva jej ruku, dokonca ju bozkáva i na krk, to už ho musíme odtŕha?, aby doktorku náhodou neznásilnil. Priviezli ho dvaja policajti v civile. V tých svetríkoch a košieľkach vyzerali ako učni. Avšak z tvárí im hľadí čosi všeobecne policajtské. Chlapík ďakuje jednému z nich, ktorý mu vraj vrazil do zubov. Po prvýkrát mu vraj policajt jednu vrazil. Podáva mu ruku. Čakám, kedy ho začne taktiež bozkáva?. Ochranné prostriedky. Vraví: Som tak sám. "Ty ši nebul nikda sam?" Šiel som na obed, zhltal som ten humus, dal som si kávu a schrupol som si ako obvykle. Privliekli chlapa, čo pľuval v pohostinstve ľuďom do piva a naostatok zmlátil čašníčku.

    Na poschodí majú prezliekareň sestry z ortopédie. Dupajú ako kobyly. Pri každom kroku cítim, ako sa zachveje mladé stehno, nadskočí poprsie. Zavolali ma telefónom. Poďte rýchlo hore. Vybehol som na poschodie. Prechádzajúc ortopédiou, vyhýbal som sa pacientom na vozíčkoch a o bralách, ponáhľajúcim sa kamsi dozadu k balkóniku. Tam sa ich, obarličkovaných, zhŕkla pekná kôpka. Keď som sa predral k balkónu, stála tam sestra biela ako krieda, s rukou na ústach. Na betóne ležal chlap v modrej pyžame, v mori črepín, čudne skrútený ako paragraf, vedľa hlavy vyliaty mozog a kaluž krvi. Vyskočil z tretieho poschodia. A len dnes sme ho prijali. Zdal sa by? pokojný, ba so mnou i vtipkoval, ale len čo som ho zavrela do izby, počujem treskot skla, vyskočil zavretým oknom. Vraví mi sestra. Prineste plachtu, povedal som sestre. Prekročil som zábradlie, snažil sa mŕtveho prikry?. No zdalo sa mi, akoby sa pohol. Tak som sa mu pozrel do tváre. Mal ju napočudovanie pokojnú... akoby sa usmieval. Nedotýkajte sa ho, počul som hlas. Zástupom sa predieral policajt.

    ILUSTRÁCIA - MONIKA KOMPANÍKOVÁ

    Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

    Ví?o Staviarsky - narodil sa 22. októbra 1960 v Prešove. Na Strednej filmovej škole v Čimeliciach študoval produkciu a na pražskej FAMU dramaturgiu a scenáristiku. Istý čas žil v Prahe, kde robil divadelného kulisára, potom ošetrovateľa v Psychiatrickej liečebni Praha-Bohnice a pä? rokov pracoval na protialkoholickej záchytnej stanici. Neskôr bol zamestnaný vo výčape. V súčasnosti žije a pracuje v Prešove. V roku 2001 získal Prémiu v literárnej sú?aži Poviedka. Pripravuje na vydanie svoju debutovú novelu z cigánskej dediny na východnom Slovensku Šlepa laska .

    Autorka ilustrácie Monika Kompaníková sa narodila 1. septembra 1979 v Považskej Bystrici. Vyštudovala grafiku a maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a venuje sa maľbe v slobodnom povolaní.


    [30. 7. 2004]

    008090960137639501946176
    pstmn
     pstmn      19.09.2005 - 13:56:54 , level: 1, UP   NEW
    (pisal som to ako pracu v 4.roc na gympli ... a este som nevedel, kto je Kulhanek...)



    Keď Sofia vystúpila z auta pred svojim panelákom bolo už skoro ráno a prvé dotyky slnečných rúk sa chystali zdvihnú? deku smogu, ktorý ležal na meste. Navyše práve vychádzajúce slnko podfarbovalo oblohu do červena a zrazu sa všetko ponorilo do krvavého nádychu nového dňa. Krv. Sofia ju z toho rána cítila všade okolo. Všade, kam sa pozrela videla krvavé fľaky na stenách, na umyvadle, na zrkadle ... cítila jej sladkú chu? na jazyku, jej vôňu ... skoro ako vtedy... Až jej z toho naskočila husia koža, akoby jej práve teraz chodil niekto ľadovou rukou po krku. Po krku ... po krku ... po krku ... točili sa tie dve slová v jej hlave, nekonečná slučka dvoch slov, ktoré sa nakoniec roztočili aj na jazyku. Nikdy si ich nehovorila nahlas ale teraz sa jej hrozne páčilo, ako znejú.
    Ako tam stála, tvárou k obzoru, zacítila, ako k nej ranný vietor privial čiesi pohľady. Vedela, že sa teraz nesmie otoči?, nesmie im da? tú príležitos?. Cítila ich, vedela, že tam sú a čakajú – lovci. Pocit štvanej zveri,ktorý ju zrazu naplnil od noh až po končeky havraních vlasov sa dral na povrch, aby mohol vyvrcholi? v bleskovej reakcii.
    Ešte nádych a ... TERAZ !

    O minútu na to sa od stien protiľahlého domu odlepili dva asfaltové tiene a svojimi krokmi narušili posvätné ranné ticho ulice. Onedlho sa ku krokom pridal hlas jedného z nich:

    -„Zmizla. Už zase. Videl si to na vlastné oči.“

    -„Ja neviem“, pochybovačne zareagoval druhý. „Má to vôbec zmysel?
    Veď ani nevieš, či je to naozaj ona.“

    -„Je to ona.“

    -„Ale ...“

    -„Ja nepoznám žiadne „ale“. Je to ONA !“

    ------------

    NIEEEE!!!
    Výkrik do tmy prázdneho bytu sa odrazil od stien a pozeral do preľaknutej spotenej tváre. Rubenovi sa už dávno nesnívalo čosi také desivé, ako sen z ktorého sa práve strhol. Teraz s očami dokorán civel na stenu a jediné na čo sa zmohol bolo, že nechápal.
    Tá žena, ktorú včera nadránom sledoval spolu s tým poverčivým fanatikom Woodym, bolo v tom sne hlavným elementom. Zážitok zo včerajšieho rána a nekonečné Woodyho reči o nej spolu s jeho fantáziou namiešali taký koktejl, že sa teraz bál sám potme.
    Sadol si , zasvietil malú lampu a snažil sa ešte raz premietnu? si ten sen a pochopi? ho. Studený pot mu stekal po chrbáte a ruky sa mu ešte stále triasli, ale snažil sa uvažova? logicky.


    Znova a znova , stále si prehrával záznam toho sna:

    Sedí vo svojom koženom kresle a nemá pojem o čase, ale zdá sa mu, že je noc. Popíja koňak, ale vôbec si ho nevychutnáva, pretože je vystrašený. Nemá ani poňatia, čo to spôsobilo, preto bezmyšlienkovite prepína televízne kanály, aby zahnal ten zlý pocit. Ale ten sa ho nepúš?a, drží sa ho, množí sa , rastie, vypĺňa celý okolitý priestor, akoby sa v tej miestnosti zhmotňoval strach – zlovestný a ironický ako smr?. Počuje pomalé kroky po schodoch, ale nedokáže im venova? pozornos?, pretože je sám so sebou a so svojím strachom. Už vie, čoho sa bojí. Smrti. Cíti ju príliš blízko. V predstavách vidí jej dlhé čierne vlasy, zelené oči, čierny pláš? po zem. Vidí jej do tváre, každý detail, každú vrásku, magický pohľad, zlomyseľný ironický úsmev.
    Nemôže vydrža? tlak svojich predstáv, musí ujs?. Zmätený, vyčerpaný a vystresovaný dobieha k dverám. Von ! Von ! Otvára dvere a ...
    Je to ONA.

    Nedávalo mu zmysel, prečo za dverami stála práve tá žena, ktorej tvár nikdy nevidel a predsa v jeho predstavách nadobúdala také realistické podoby. Ale jednu vec vie určite. Bojí sa.

    -Čo ak má Woody pravdu? Čo ak je to naozaj tá osoba, ktorá minulý mesiac takým brutálnym spôsbom zavraždila Sida? Čo ak je práve on tým ďaľším na zozname? Čo ak skončí ako Sid? – biely ako krieda, skoro bez krvi, vo vlastnom byte bizardne vyzdobenom krvou.
    Prúd takýchto hypotetických úvah ho stŕhal ako silný prúd a on sa čoraz viac zamotával do svojho strachu.
    Dnes už určite nezaspí. Išiel si teda sadnú? do svojho kresla a pustil si televíziu, aby sa odreagoval. Cestou si ešte zobral v chladničke nejaké pitie a takto vyzbrojený sa rozhodol počka?
    na ráno.

    ------------

    Hodiny začali odbíja? dve hodiny v noci, keď sa Sofia dostala na danú adresu.

    -„Tak tu teda býva ten náš veľký lovec“, skonštatovala sucho a vyšvihla sa jedným pohybom cez balkónové zábradlie najspodnejšieho bytu. Nebol pre ňu problém dosta? sa dovnútra a potom priamo cez byt na hlavné schodisko. Nikdy nechodila hlavným vchodom. Pripadalo jej to fádne. Pomalým a istým tempom kráčala na piate poschodie, kde ako jej Woody povedal, skôr než ho zlikvidovala, býva Ruben.

    Woody už asi dve hodiny nebol medzi živými. Ležal na svojej posteli, klasicky mŕtvolne sivý až biely s dvoma rankami na krku. Súdna pitva ukáže, že zomrel z dôvodu veľkej straty krvi, čo bolo zapríčinené neznámym predmetom zabodnutým do oblasti šije a následným „vykrvácaním“. Väčším orieškom pre políciu ale bude fakt, že nenájdu ani stopu po chýbajúcej krvi. Páchateľ neznámy.

    Teraz už stála pred Rubenovými dverami a premýšľala. Vymklo sa jej to z rúk. Keď prišla do tohto mesta, hovorila si, že už nespraví tú istú chybu a nedovolí, aby prišli na jej malé tajomstvo. Nechcela opä? uteka?, zase ako štvaná zver , ako koris?. A lovci sa objavia práve vtedy, keď začnú tuši? niečo o jej pravej identite. O tom, kto je, alebo kto bola jej matka. Áno, po matke zdedila to tajomstvo a sním aj životný údel koristi.
    Bude si musie? dáva? väčší pozor. Ale najprv dokončí, čo musí. Skôr než odíde z mesta zariadi, aby nezostali svedkovia.

    Ruben začul jemné klopanie na dvere. Vyľakalo ho to ešte viac, ako si myslel že môže by? a zostal sedie? ako socha. Zaostril alkoholom zakalený pohľad smerom k svietiacemu displeju na videu. Pár minút po druhej. Strach, ktorý sa snažil kompenzova? dosiahnutým promile mu nedovoľoval uvažova? úplne do dôsledkov.
    Napadlo mu, že to asi bude Woody a chce ho zavola? na ďaľší šialený nočný výlet. Ozvalo sa ďaľšie, naliehavejšie klopanie. Pomaly sa postavil a šiel k dverám. Dvere zaistil na retiazku a opatrne odomkol.

    Počula ako cvakol zámok. Energia jej prebehla celým telom, napriahla sa a z celej sily kopla do dverí. Istiaca retiazka nevydržala a zostal visie? na zárubni, pričom dvre sa rozleteli a poslali ho tvrdým úderom k zemi, skôr ako si stihol uvedomi?, že práve prežíva vlastný sen. Pohliadla do tváre, v ktorej sa zrkadlil nekonečný strach a zdesenie. Človek ovládnutý svojou slabos?ou a strachom v celej svojej kráse.
    Ale symbolizmus tohto výjavu ju teraz nezaujímal. Išla priamo po tom, za čím prišla... Po krku ...
    po krku...
    po krku...

    008090960137639501882597
    C[elkom]iny
     C[elkom]iny      25.08.2005 - 12:06:04 , level: 1, UP   NEW
    Človek si musí nájs? čas na zhodnotenie svojho života.A tak som vstal 5 min. predtým ako zazvonil budík.Možno sa vám to bude zda? málo ,5 min. na prehodnotenie celého života. No niekde som čítal, ,že človeku ktorý zomiera sa v sekunde premietne spätne celý život. Takže mám času habedej. Moje meno je Nino Taipy dedektív II. Triedy. Hneď si možte všimnú? moju úprimnos?. Nezatajujem nijaké fakty. To, že som dedektív II.triedy vlastne nieje ani moja hanba. Len čo si prečítate niektoré z mnou vyriešených pripadov bude vám jasné, že tu ide o sprisahanie. Korupcia siaha až na najvyššie miesta a sudca John/ nie netykáme si ale má také hlúpe meno John John/ oslobodil 25 vrahov,lupičov,mafiánov no proste všetkých ktorých som zatkol a usvedčil.Je to tak, spravodlivos? je slepá alebo podplatená. Ale to mi neprekáža a svedomite plním svoje úlohy. Nájdem,usvedčím,zatknem a ostatné je už vecou prokurátora.Podľa iných som ešte nebol vyhodený iba pre moju poučku č.1 Všetci sú podozrivý okrem šéfa!!!
    To na úvod a teraz niekoľko mnou vyriešených prípadov, prosím vás iba o jedno. O objektívne zhodnotenie. Pochvala nieje to pravé čo by som potreboval, pochváli? sa dokážem aj sám, veď dobre sa chváli samo!!
    l.
    "Leží v piesku a je mŕtvi," povedal plavčík.
    Nemám rád keď na veľké veci a dôležité fakty prichádza niekto iný a tak som venoval Tonymu (tak sa plavčík volal) jeden zo svojich mrazivých pohľadov.Zamrzol a stíchol.
    Poviem vám moje vyšetrovacie metódy. Každý je podozrivý okrem šéfa a mám poznámkový blok.Tak som ho vytiahol a poznačil si. Chýbajú-
    Osobné veci
    Peniaze
    Plavky (horný aj dolný diel)
    Zub (možno zlatý)
    Rukavice (žiadne odtisky prstov)

    Po dôkladnej prehliadke okolia som nenašiel ani motív.Hľadajú ho všetci veľký vyšetrovatelia a tak som ho hľadal aj ja .Napadal ma sexuálny motív,znásilnenie a jeho nahota ma viedla k najkrajnejšej opatrnosti.
    Bez jedinej stopy,bez motívu,bez kúska vlákna zachyteného v....Vlastne sa ani nemal kde zachyti?,dokonca ani za nechtom nemal kúsok kože z útočníkovej tváre ale špinu. Jediné čo mi mohlo pomôc? bola správa z pitevne .Na tu som vždy dal. Správa z pitevne bola nepríjemná ako dážď v stane .
    "Vaša obe? žije, ale mala na mále! Ešte že prestala včas z pijatikou!

    Cestou do nemocnice som premýšľal nad výhodami predčasného skoncovania s alkoholu už v mladosti. Asi mal teraz dos? síl ubráni?sa protivníkovi ktorý bol určite namol.
    Predstavoval som si, že ho nájdem v mrazničke alebo aspoň na mramorovom stole ale nestalo sa tak.Dostal dokonca samostatnú izbu.
    Úvodom som už spomínal,že nemám rád ak niekto rozhoduje o závažných veciach namiesto mňa alebo dokonca bez mojej účasti.Až na niekoľko sudcov, ktorý miesto do žalárov posielajú mnou usvedčených páchateľov domov. Aj teraz namiesto obšírnej správy krátka diagnóza.
    OTRAVA ALKOHOLOM .
    -To ho predsa nezbavuje viny! zaprotestoval som ,
    súdiac podľa mnou osvedčeného postupu. Ak nemáš páchateľa máš obe? a každá obe? je potencionálny páchateľ!

    Sedel na izbe a tváril sa nevine. Všetci sa spočiatku tvária nevine ale pri mojom krížovom výsluchu , ktorý prevádzam sám sa zosypú. nabehám sa ale výsledok sa vždy dostaví.
    Vytiahol som svoj blok ktorý ma nikdy nesklamal a vypálil som od boku.

    -Kde sú vaše osobné veci! opýtal som sa a začal som plieska? zápisníkom o dlaň. Nech vidí , že mám prevahu.

    " V hoteli ."
    Krátko ale rafinovane odpovedal. Meno hotelu a číslo izby neopatrne prezradil pri mnou kontrolovanom naoko nenútenom hovore.Z výhovorkou ,že idem ukľudni? personál aby sme mohli nerušene pokračova? som z kancelárie riaditeľa nemocnice zistil v hotely, že osobné veci,peniaze,dokonca aj plavky sú na izbe. Moju námietku na plavky odbili tým, že hos? sa chystal na nudistickú pláž!!!!

    Tak a teraz ho pritlačím k múru a budem ho muči? kým sa neprizná.

    -Tak že mladý pán je nudista!! povedal som len čo som prišiel do izby.Môj úsmev tak ako úsmev všetkých inšpektorov prezrádzal,že viem všetko.

    -Hej bol som na nudistickej pláži! povedal celkom pokojne a pripravil ma tak o 20 dalších otázok.Vzal som opä? blok do ruky a hľadal som v ňom oporu v boji proti indivídu , ktoré úplne pokojne priznalo pobyt na nudistickej pláži. Fuj.

    -A čo zub? opýtal som sa a cítil som ako sa mi vracia úsmev aj sebavedomie.

    -Aký zub?

    -Ten čo vám chýba.

    Zneistel, zčervenel a zanovito mlčal.Tak ja vám poviem ako to bolo.Vy ste na tu pláž neišiel sám. S kým to sa dozvieme až keď mŕtvolu vyplaví more, mrtvolu ktorá vám pre ňu osudovom zápase vyrazila zub!
    Zmenil farbu a ukončil omertu zákon mlčania

    -Včera mi ho vytrhli v nemocnici Sv.Krišpína.

    Zavolal som tam a telefón ma po druhý krát sklamal.Všetko potvrdili.Taká rafinovanos?,pripravené alibi to dávalo prípadu ešte väčšiu váhu tomuto ošemetnému prípadu ako som na začiatku predpokladal.

    Rozhodol som sa, že posledný úder musí by? zdrvujúci.

    "Tak mimochodom a čo rukavice? opýtal som sa na posledný bod v mojom bloku.

    "Čo za rukavice? spýtal sa otrávene.

    "Rukavice spomeňte si ja aj tak viem všetko! Mimochodom priznanie je poľahčujúca okolnos?.
    Zrútil sa, hromádka mäsa a kostí, balíček nervov,troska pochopil, že je koniec.

    "To predsa bolo tak dávno," povedal a rozplakal sa.Spravodlivos? má čas a pamä?, na každého príde. Nasledovalo zdrvujúce, sebazničujúce priznani
    "Áno ukradol som pár rukavíc z auta ktoré parkovalo pri škole.Mal som trinás? rokov .Bola to mladícka nerozvážnos?.

    Ostatné je už len čistou rutinou.Založil som mu želiezka a v duchu som hádal koľko rokov mu naparia. Nudista, alkoholik a ešte aj kradne.

    XxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxX
    To že ho sudca Jojh John oslobodil nemusím ani zdôrazňova?.Vyrieši? prípad po 30 rokoch, priznanie podpísané páchateľom a on ho prepustí. To už ale nieje moja vec. Ja nájdem,pritlačím a usvedčim a sudcovia???? To je ich vec ako sa vysporiadajú so svojím svedomím!!!!!
    II.

    No povedzte, kto z nás inšpektorov nižšej triedy netúži aspoň raz dosta? prípad nad ktorým si lámu hlavu Interpool,CIA a čo ja viem kto ešte?
    " Taipy, poznáš tvrdé drogy?" Opýtal sa raz jedno krásne letné ráno šéf? Zacítil som svoju šancu.
    " Jasne šéfko v živote som skúsil kde čo. Neviem či som vám vysvetľoval, že šéf nevraždí a preto je vždy mimo podozrenia.Nezavraždil ma! Poznámku
    "Je to blbec alebo fe?ák"som prepočul a lačne som čakal na úkol.
    "Poznáš?John Fitzerald Kennedy?"
    "Nepoznám ale nájdem, pritisnen k múru,prehľadám ,zaistím,usvedčím.
    "Pritisnú? môžeš tak k moluJ.F.K je totiž loď a máme tu hlášku, že je na nej 10 kg čistého heroínu. Žiadny problém šéfko. Hľadal som už aj menšie veci a našiel som.
    " Loď pristane v prístave 16 00 hod. Hlavne nenápadne !
    Za tu hodinku, ktorá ostávala do príchodu J.F.K som u kolegov zistil nepríjemnú skutočnos?.Heroín ani iné drogy niesu jednotne balené. Dokonca ich ukrývajú!!

    Kapitán lode John Rowers bol nemilo prekvapený tým, že žiaden 10kg balík nesmie opusti? loď bez môjho vedomia. Ak chcete zlikvidova? tak veľký kontraband, musíte ma? pevný plán a striktne sa ho drža?.
    Toto je môj plán!!!!!!

    1.Nikto nesmie opusti? loď s balíkom tažším ako je 10 kg.
    2.Fe?áci bývajú väčšinou štíhly až chudý.(Výnimka potvrdzuje pravidlo!)
    3.Nikto sa neprizná dobrovoľne!
    4.Ak všetko zlyhá,loď potopím!

    Posledný bod sa mi javil ako tajná zbraň, ktorú sa oplatí ma? v zálohe.Základným predpokladom potopenia lode je taký maličký detail. Musí by? na mori. Dá sa potopi? aj v prístave ale straty sú minimálne.Maximálne sa môže strati? 10 kg balík a to nesmiem
    dopusti?! Posádka lode veľmi znervoóznela po mojom rozkaze
    "Na more"
    To, že nie každý pristávací manéver sa podarí ako príčinu neakceptovali. Mám svoj slovník, mám svoje body, predpisy, fakty,dôkazy a ostatné je vecou prokurátora. Tak poďme bod za bodom

    1.To, že nikto neopustí loď,som pomocou vyplávania na more zdá sa vyriešil.Z 10 kg balíkom sa určite veľmi zle pláva

    2.Dalšie zaujímavé zistenie. Chudý nebývajú len fe?áci ale aj námorníci.Vynimku tvorili hneď dvaja. Kapitán a kuchár

    3.Príručku"Mučíme rýchlo a presne"ako aj celú kolekciu nástrojov, som samozrejme zobral zo sebou

    4. Tu môžu nasta? problémy. Nie žeby som sa obával katastrofy, to nie ale po preštudovaní všetkých lodných neš?astí som zistil, Väčšina lodí sa potopila vo vojnách
    (To mi šéf nedovolí), po náraze na ľadovec -viď Titanic, alebo požiar.

    5. Posledný bod sa javil ako najprijateľnejší a tak som pribalil zápalky, papier a vrece koksu nech je oheň ako má by?. Je načase aby som začal z vyšetrovaním. Na lodi vládla nespokojnos? a kedže som čítal aj o vzburách a tak som začal vyšetrovanie!

    Začal som kapitánom.Starý morský vlk, fajka v ruke jasne naznačovala, že patrí do návykovej skupiny.Na lodi vydáva povely on, otázky dáva on, o všetkom rozhoduje ON. Do svojho slovníčka (Raz ho vydám knižne, bude slúži? ako pomôcka pre mladých začínajúcich ale aj pre skúsených inšpektorov.To že to bude bomba bestseller je jasné už pred vydaním)som si poznačil ON! Som zvedaví ako sa z toho vymoce.

    Kuchár mal tú smolu, že bol na rade z dalším bodom č.3 mučenie.Tento chlapík Manuel Cerveza mal síce obrovskú fantáziu čo sa týka prípravy jedál ale inteligenciu podedil od našich pra pra predkov.Na otázku Čo by si povedel na železnú pannu odpovedal, že je mu to jedno .Citujem " Baba ako baba."
    Na otázku "Čo tak Španielsku čižmu. Odpoveď
    " Načo by mi bola jedna?"
    Tu svojim dôvtipom neprerazím.Rozrezal som niekoľko vriec údajne s múkou našiel som údajnú múku a v pokoji som odišiel.
    Treba sa pripravi? na najhoršie. Začal som posádku pripravova? na požiar.Nenápadne
    som sa vmiešal medzi námorníkov v podpalubí. Hneď prvému som oznámil, že mám zápalky. Nechal si zapáli? cigaretu a pokojne netušiac blížiacu sa katastrofu odišiel .Mám papier začal som kriča? varovným hlasom. Druhé dvere vpravo. Čakal som, že tam objavím sklad pušného prachu ale bolo tam len WC. Sadol som si a prelistoval svoj slovníček. Nikdy ma nesklamal ale posledný bod sa nezdal tak úderný ako na začiatku.Topiaci sa aj stebla chytá. Chlapíkovi ktorého som si najprv ani nevšimol, lebo stál bokom som pošepol do ucha.
    A čo koks?
    Odpoveď
    " Mal si hneď poveda? že si člen klanu" by mnohí z vás nepochopili ale mne to bolo jasné.
    Páni moja práca je rýchla a čistá. Ostatné je už vecou prokurátora.

    Xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
    Nemusím vám ani poveda? ako to všetko skončilo.John John áno presne ten, prípad vrátil naša vláda sa ospravedlnila. Sám neviem ani za čo. To že som vrátil na more tanker Wizard, mi vyčítal dokonca náčelník. Moja obhajoba,že pašeráci sú prešibaný a premaľova? názov lode je pre nich maličkos? nebral vôbec v úvahu!!!
    Xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

    Sú veci, ktoré niekomu prejdú a inému zase nie. Kabinetný príklad uvediem hneď.

    Dnešné cvičné streľby. Výsledky.
    1.Ron Cobs = šéf
    Max. počet možných bodov a to mu ešte ostali 3 náboje
    115.(pre vašu informáciu posledné) Nino Taipy
    (Ja=posledný inšpektor našej sekcie)
    Skončil som posledný, to je fakt, ale ako jediný som dodržal predpisy. Najprv 3 výstražné strely do vzduchu. Keď terč nereagoval,tak som začal strieľa? na nohy. Uznáte samy, niekto môže len tak bez výstrahy zniči? terč a niekto ...

    Mám svoje zásady. Predpisy, fakty ,dôkazy a ostatné je už vec prokurátora. Ja za to nemôžem, že dávajú za zločiny tak nízke tresty.Heslo = Podozrivý je každý okrem šéfa, ma síce niekoľko krát sklamalo ale držím sa ho.
    III.
    Keď som zbadal obe?, začal som rozmýšla?, či vôbec stojí zato hľada? vraha. Obe?
    bola totiž krajne nesympatická.Keďže prípad sa zdal jasný, šéf ho zveril mne.
    " Je váš" povedal a spokojne sa usmieval. Pozná ma a hneď vedel. že je mimo podozrenia. Ostatný kolegovia začali vymýšľa? nejaké obstojné aliby. Podozrivý je
    každý a oni sú ešte ozbrojený. Obe? sice mala v sebe vidly. Ako som už spomínal, bol krajne nesympatický takže nečudo, že vrah šetril strelivo.Ak by tie vidly boli zapichnuté zo zadu, dala by sa pri krajnej opatrnosti vylúči? samovražda. Ale zpredu?
    Japonci to volajú harakiri. Oči mal privreté, tak čo ja viem? Najprv doklady!
    Don Chelios = ženatý, 4 deti a hneď mám 5 možných pachateľov. Ted a Ian 3 a 4 roky, vzhľadom na to, že obe? bola prepichnutá skrz na skrz mimo podozrenia (aj keď pri spojení síl...!) Joseph 11, Don jr.12 tak to je iná káva. Layla 32 manželka (farmársky typ!) Tvrdo po nej!!!!
    Zápis
    -Ja:Dobrý deň! -Layla: Dobrý!
    -Ja:(ďalej už len J) Viete neviem ako by som vám to povedal, ja
    totiž z vdovami
    -Layla(ďalej už len L) Ale ja mám manžela!
    Tu preruším dialóg. Všimnite si, páchateľka začína klama? a to dos? neobratne.
    Mám totiž zprávu z pitevne.
    -J:Máte vidly?
    -L:Manžel ich včera odniesol k susedovi.
    -J:Kto mu ich podal?
    -L:Ja.
    Zdanlivo jednoduchý, ba až primitívny rozhovor ale vrahovia sú často taký naivní. Priznala sa sama.
    -J: Rozlúčte sa, spíšte testament a všetko čo ste povedela bude použité proti vám.!!

    Za 17 minút vyriešená vražda. Tak ak za to nebude povýšenie postup, tak už za nič. Na okrsku ma už všetci čakali. Šef aj kolegovia všetci š?astní a usmiati. Najprv som si myslel. Mám vraha, tak sú mimo podozrenia. Preto toľko š?astia.Ale oni vraj "Sused John Book sa priznal"
    -J:To je jeho problém. Mám vraha aj bez jeho pomoci.
    -Šef:(ďalej už len Š) Ale on sa priznal k vražde!
    -J:To môže každý. A dôkazy má kde?
    -Š:Videlo ho aspoň 15 svedkov!
    Schopnos? reagova? okamžite,ma už zdobí veľa rokov.
    -J: Pani Layla Chelios zatýkam vás za spoluúčas? na vražde
    -L: Veď som tam vôbec nebola
    -J: A kto zaobstaral pre vraha vraždiaci nástroj v tomto prípade vidly?Sama ste predsa povedela, že vidly ste poslala susedovi po manželovi!!!!!
    Tu to mám poznačené v zápisníku.
    -J: Kto mu ich podal.
    -L: Ja.
    Páni moja práca je rýchla a čistá. Ostatné je už vec prokurátora.
    XxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxX
    Myslíte, že jej sudca naparil 15 rokov za spoluúčas?. Kdeže, ani ju nepredvolal pred súd.
    John Book ten čo sa priznal dostal 10 rokov, vraj poľahčujúca okolnos?-priznal sa. Akoby stačilo priznanie,mne sa priznala Layla. Požičala vražedný predmet? Požičala!!!!!!! Ale vysvetlite to Johnovi.
    XxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxX
    IV.
    Neviem či som vám spomínal to, že nemám rád jednoduché prípady.Ak niekto ukradne 5O l medu a vy dostanete hlášku z nemocnice, že tam majú pacienta, ktorý vďaka žihadlám zväčšil svoj objem niekoľkonásobne, tak máte takmer istotu, že máte páchateľa!!! Ak ich je náhodou viacej tak tu ide o organitovanú skupinu! Nedajte sa oklama? tvrdením,že sa tu jedná o hromadné odtučnovacie cvičenie Dolu z váhou. Nie ja snívam o prípade ktorý zamotá hlavu všetkým a riešenie je v nedohľadne.Tam kde niet motív, obe? ba ani náznak nekalej činnosti, tak tam som ako ryba vo vode.

    "Taipy-povedal šéf.Vašou úlohou je nájs? postrach kasín, muža ktorý má prezývku "Štastná dvojka".Nemám fotku a ani popis..Tak hor sa do Las Vegas a hlavne nanápadne!
    Neviem kto z vás bol v Las Vegas a kto z vás ovláda všetky hazardné hry ktoré tam dajú zahra?.Tak aspoň malá inštruktáž z mojej strany.
    Z dostupnej literatúry a fotiek som veru múdrejší nebol. Veci kde chýba logika mi pripadajú nelogické!!! Neviem ako pôsobia pravidlá hier na vás no ale posúď?e sami.
    RULETA-Je to hra a hlavne zariadenie ktoré sa nedá pochopi?!!Po celý večer roztáča chlapík v smokingu drevený kruh na ktorom sú nakreslené čísla a ten o malú chvíľu zastane. Chápete to toľké milióny tam pretečú a oni nemajú ani na elektromotor!! Ložiská v rulete sa časom pokazia . Ten čo obsluhuje ruletu to vie a snaží sa za pohybu vhodi? chýbajúcu guličku spä? do ložiska.Samozrejme sa mu to nedarí a tak skúša pobavi? okolostojacích trápnou exhibiciou.Dám príklad.Kulička zastaví na čísle 2.On to vidí a zahlási. 2 pár červená. Každému je jasné že kulička je na červenom poli aj to že 2 je párne číslo, ale reakcie to by ste neverili.Skupina hráčov ho obdivuje,vyskakuje od štastia a je celá bez seba. O chvíľu keď zahlási 17 čierna nepár, už ale žiadnu rados? neprejavujú Nepochopiteľné.
    O hre Black Jack si tiež myslím svoje.Ľudia stále sadajú na lep podvodníkovi vo fraku. Najprv za svoje peniaze dostanú bezcenné žetony, tie dajú podvodníkovi vo fraku a ten im dá za ne karty. Potiaľ by som to chápal, aj ja som raz kúpil de?om karty a to som dostal za menej penazí podstatne viac kariet ako jeden hráč za celý večer.Ale teraz to prekvepenie.Tak ako som povedal, hráči dostanú karty, pozrú sa na ne a vrátia ich. Predpokladali by ste, že im chlapík vo fraku v rámci reklamácie čestne vráti peniaze!!Omyl!!!!! Aj to sa v živote stáva, ale je neodpustitelé, že obchodujú nadalej. Za večer vás oklamú nespočetnekrát.
    POKER-tak toto už vôbec nie.V krátkosti pravidlá. Základom hry je tvári? sa, že máte lepšie karty ako váš protihráč. Výraz tváre je rozhodujúci!!!Vytipoval som si preto suveréne ktorý ani nebral karty, ale ten výraz. To by mohol by? pán"štastná dvojka"Malú chvíľu pred tým než som ho zatkol, mu oznámili, že jeho cenné papiere sú bezcenné. Jeho tvár sa začala nápadne podoba? všetkým ktorí prehrali svoje celoživotné úspory.
    Ale môj úkol vo Vegas, to bolo niečo iné ako si prezera? zúfalcov. Skúsil som možno tak trochu ošúchaný trik a čašník za malú bankovku veľkej hodnoty dal vyhlási?. Pán Štastná dvojka má telefón! To, že ho ignorovali za to môže hráčsky ošiaľ.Ľudia nič nevnímajú, robia smiešne pohyby a nezmyslené veci. Našiel som napríklad skupinku ľudí. Ktorý hádzali kocky na ktorých boli nakreslené biele bodky. Ich tváre naplňal stupeň najväčšieho zúfalstva a beznádeje. Už som chcel odíjs?, keď mojím cvičeným uchom som zachitil vetu. Teraz by som potreboval aby prišla štastná dvojka. Iste tušíte čo následovalo. Zatkol som prvého chlapa ktorí práve otvoril vchodové dvere. Výkrik " tu je"ma iba utvrdil, že konám správne.
    Xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
    John John tvrdil, že som zatkol harca, megastar a neviem ešte čo. Na moje upozornenie, že práve herci plienie herne a použivajú prevleky nereagoval. Herec megastar je obyčajný podvodník. Sám som videl 3 filmy v ktorých zomrel a vidíte. Ďalej kradne, podvádza a ruinuje herne a bude to robi? aj naďalej. John John ho samozrejme prepustil!!!

    V.
    Nič nieje také jednoduché ako to na začiatok vyzerá. Šéf začal celkom nevine.
    "Taipy, v našom meste začal prekvita? obchod z bielym mäsom. A to musíme zarazi?.Nezaujímajú ma malé ryby, chcem najväčšiu!!!
    Šéf je šéf a ak je vegetarián a vadí mu aj biele mäso, tak ten obchod už ako keby skončil. Nijeje môj problém trápi? sa prečo nechce malé ryby /asi kosti/ a keď chce najväčšiu tak ju má ma?. Od toho že by dostal najväčšieho tuniaka ho zachránila posledná veta.
    "Najväčšia ryba je šéf.!!!! Hlavný dodávateľ bieleho mäsa."
    Nebudem vás trápi? zložitým slovníkom nás kriminalistov. Musí vám stači?, že najväčšia ryba je šéf. Niektoré prípady sa riešia roky a niekedy sú nedoriešené. To ale nieje môj prípad. Zamieril som do Supermarketu.
    Chlapík ktorý stál pri slogane -U nás dostanete všetko. Na moju otázku. Čo tak biele mäso??? Ma iba poslal na I.poschodie!!! Majú tam dokonca samostatné odelenie
    Nečakanými otázkami a tesne pritlačenou zbraňou k predavačke som zistil hlavného dodávateľa bieleho mäsa. Drzos? zločincov nemá obdobu. Pokojne na to mäso napísaly adresu firmy a tak som zatkol, riaditeľa Supermarketu,hlavného dodávateľa a predavačku za spoluúčas?.
    Nenapíšem vám čo s dialo na komisariáte.Jednak by vás to nezaujímalo a hlavne je to tajné. Musí vám stačit, že všetci viníci boli prepustený a to ešte z ospravedlnením.
    Poodhalím vám ale jedno tajomstvo. Písal som,že slovník kriminalistov je ?ažký. Je!!!!
    Pre vašu informáciu obchod z bielym mäsom-je obchod zo ženamy. Predajný sex.
    Dostal som ale hneď tip. Skúsi? to na železničnej stanici. Je tam veľa ľudí a o sexe vedia všetko. Hneď po príchode na stanicu som zakričal.
    Mám záujem o sex jedine za peniaze!!!!!!
    Prihlasilo sa niekoľko žien a prekvapivo aj dvaja muži. Nerozumel so ich slovníku a ani cenám ktoré požadovali za fajky alebo rýchlovky. Ale som rád, že nafajčim za fajku by som toľko nikdy nedal. Už keď sa zdálo, že sa zjaví aj ich šéf-veľká ryba. Zjavil sa policajt. Všetci sa rozprchli a mne policajt poradil.
    Ak už chcete plati? za sex tak navštívte podnik " Oáza rozkoší"
    To by ste neverili!!!!!! Iba ulicu ďalej od domu kde býva môj šéf. Ako rafinované. Je to tak. Pod lampou býva najväčšia tma.
    Dorazil som tam pred polnocou a začal tentokrát veľmi opatrne.
    Mal by som záujem o platený sex. Som ochotný plati?!!!!
    Radi uspokojíme všetky vaše túžby povedale majiteľka. Chápete tú náhodu. Majiteľka!!!!! Veľka ryba.
    A ako pyšne odpovedala na moju otázku. Toto všetko vám patrí.
    Zdupľovala. Ano!!!!
    S odvôvodnením, že si idem iba vybra? peniaze som tesne pred 1 hodinou po polnoci budil môjho šéfe. Má právo by? informovaný ako prvý.
    Najprv som si myslel, že ho naštvalo budenie v najsladšom spánku, ale nie. Bol by to dlhe vysvetľovanie. Vám musí stači? niekto môže predáva? ženy a niekto nie.
    Tentokrát som si zapísal do slovníčka pomocné identifikačné body.
    Vyzývavo oblečená mladá žena.
    Postáva a čaká pri-ceste,rohu no všade
    Môže ju aj ponúka? pasák.Majiteľ- malá ryba. Zatknú?-prezradí-veľku rybu!!!
    Nehľadal som dlho. Keď sú príkazy jednoznačne.žiadnen problém.
    Stála na rohu.Vyzývavé oblečenie podľa mňa kroj je. Pasák postával vedľa a plakal.
    Asi nešli kšefty.Jeho vzdychanie"Kto si ?a teraz zoberie, Musíš ís? za každú cenu" ma naštartovalo k akcii.
    "Ja by som si ju zobral" a hneď som ju chytil za ruku.
    " A za akú cenu si ju môžem zobra?"Všimnite si aká nenápadná otazka.
    "Platí vaša ponuka -ZA KAŽDÚ CENU?????
    Skôr ako dopovedal samozrejme mal želiezka.Samozrejme, že nemal živnos? ani povolenie na predajný sex.

    Pustili ich oboch. Možno ten srdcervúci príbeh o tehotnej 40 ročnej slobodnej dcére zapôsobil na šéfa. Na mňa ale nie. Predával ????Predával !!!!! A ešte vlastnú dcéru, doživotie by som mu dal.
    "

    008090960137639501874307
    oko
     oko      22.08.2005 - 22:47:54 , level: 1, UP   NEW
    Na veži práve odbili dve. Jozef bol po šichte a bol unavený. Slnko pálilo ako šialené. V takéto dni bolo na námestí v Bystrici asi tridsa? stupňov. Rozhliadol sa po okolí a hľadal niekoho, kto by ho pozval na pivo. Bol práve týždeň pred výplatou a on nemal peniaze nazvyš. Nikoho však nevidel a autobus domov mu ide až o pol štvrtej. Vtom mu do oka padlo chladné miesto v tieni. Morový stĺp dali na námestie len nedávno. Jozef bol neveriaci , a tak ho vnímal len ako orientačný bod v meste. Avšak teraz, keď sa v tejto páľave nemal kam utiahnu?, bol rád, že tam je. Podišiel k nemu a očami prezrel schody. Boli čisté, len tu a tam sa beleli matné škvrny od vosku. Sadol si.
    - Dobrý deň, Jozef, - ozval sa dutý hlas. Jozef sa poobzeral, ale nikoho
    nevidel. Ten hlas nikdy v živote nepočul.
    - Dobrý deň, Jozef, - ozvalo sa mu spoza chrbta znova. Znova sa obzrel. Nikto. To musí by? z toho slnka. Musím nosi? čiapku.
    - Nie, to nie je zo slnka. - Jozef prestrašene vyskočil. Kto mohol poču? jeho, Jozefove myšlienky? Alebo je to tá slivovica, čo dnes doniesol kolega Fero?
    - Neboj sa. Som stĺp, pri ktorom si sedel. - Vypúlil oči. Kto si to z neho robí posmech? On, Jozef nikomu na posmech nebude. On, Jozef bol vždy čestný. Aj keď trochu pil, ale nič viac.Urobil nerozhodný krok dozadu.
    - Nechoď preč. Chcem sa len trochu porozpráva?. Stojím tu už dlho
    a vždy, keď sa ozvem , všetci utečú.
    - Lenže stĺpy nemôžu rozpráva?, - povedal do kameňa prestrašený Jozef.
    - Ja som vyrobený z mysliaceho kameňa dovezeného z Číny. Počujú ma len
    čestní ľudia. Ako ty, Jozef.
    - Ale ako to, že mi čítaš myšlienky? - vyzvedal sa.
    - Mám to v náplni práce. Sledujem ľudí a ich myšlienky. To, čo, zistím
    posielam na ÚMP.
    - ÚMP?
    - Ústredie pre myšlienkové pochody. Tam moje informácie spracujú a pošlú
    vyššie. Kam, to neviem, už sa ma to potom netýka.
    - A čo robíš, keď nesleduješ ľudí? - zaujímal sa ďalej Jozef.
    - Momentálne analyzujem ženy a ich správanie. Na pohľad viem rozozna?
    hlúpu a inteligentnú. Je to celkom zaujímavé.
    - Nič ti na nich neprekáža?
    - Ani nie. Sú veľmi milé. Prekáža mi však, keď na mne začnú páli? sviečky.
    Je to veľmi nepríjemné a som potom strašne špinavý. A keď ma prídu
    mníšky drhnú?, hrozné . Už ma to prestáva bavi?.
    Jozef by sa bol zhováral ďalej, lenže chod jeho myšlienok prerušil náhly šum okolo neho.
    Obzrel sa. Okolo neho stálo asi dvadsa? ľudí, ktorí sa naňho nechápavo pozerali. Spoza nich sa k Jozefovi blížili dvaja hliadkujúci policajti.
    - Dovidenia, už musím ís?.
    - Dovidenia, Jozef. A príď aj zajtra.
    Pobral sa preč. On, Jozef nechce ma? žiadne problémy. Radšej rýchlo odíde. Vie, že keby to policajtom chcel vysvetli?, poslali by ho na psychiatriu. A to on, Jozef nepotrebuje.
    Odvtedy chodil Jozef domov z práce len cez námestie a vždy strávil hodinku rozprávaním sa so stĺpom z mysliaceho kameňa.

    008090960137639501786846
    Maky
     Maky      21.09.2005 - 01:41:54 , level: 1, UP   NEW
    a:2:{i:0;a:2:{s:4:"text";s:3:"ano";s:6:"number";i:9;}i:1;a:2:{s:4:"text";s:3:"nie";s:6:"number";i:4;}}

    008090960137639501786844
    Maky
     Maky      18.07.2005 - 19:48:05 , level: 1, UP   NEW
    TOPIC up

    008090960137639501786772
    posun
     posun      18.07.2005 - 19:10:17 , level: 1, UP   NEW
    nejak to tu zomiera ? pome.. pastujte veci...

    00809096013763950178677201786836
    Maky
     Maky      18.07.2005 - 19:42:22 , level: 2, UP   NEW
    tak tak

    008090960137639501653805
    smoet
     smoet      25.05.2005 - 10:24:03 , level: 1, UP   NEW
    http://www.audionet.sk/index.php?a=Nc&f=clanok&IDc=1116738000

    008090960137639501391889
    alice
     alice      03.02.2005 - 13:49:42 , level: 1, UP   NEW
    Tak este jedna, z celkom pravdavnych casov :)


    Koncentrované zlo


    Na chodbách Gymnázia pre slušné a nadané deti svitá nový školský deň. Ozýva sa dupot stoviek nôh, náhliacich sa do svojich tried. Utekajú pred školníkom - kto by chcel zosta? po škole a lešti? parkety zubnou kefkou. Taký je trest pre všetkých oneskorencov.

    Väčšina žiakov 4. B je už v triede. V predných laviciach "veveričiaci" vy?ahujú z ruksakov zošity s domácimi úlohami, začína živá diskusia o tom, koho riešenie je najsprávnejšie. Najväčší mozog veveričiakov - Veronika vysvetľuje ?ažký príklad na tabuli. Veveričiaci dostali svoju prezývku pre obrovské hryzáky, ktoré každému z nich vytŕčajú z úst - akoby boli členmi jednej veľkej rodiny - a pre zvláštny zvyk začína?' každú vetu citoslovcom "wiwiwi". Označili ich tak obyvatelia zadných lavíc, ktorých veveričiaci na oplátku obdarili prezývkou "koncentrované zlo".

    Okrem fyzickej podobnosti, veveričiakov spájajú dve veci: všetci rovnako dobre vychádzajú s učiteľmi a rovnako zle s koncentrovaným zlom. Tieto dve skutočnosti z nich robia súdržný kolektív, členovia ktorého sa majú nekonečne radi. Na dôkaz tejto vrelej lásky si každé ráno dávajú darčeky.

    Dvaja členovia koncentrovaného zla dorazia práve uprostred darčekového rituálu. Sú to Juliana a Satan. Juliana, štíhle dievča s čiernymi vlasmi, má dnes na sebe tmavomodré šaty až po zem a obrovský tmavomodrý klobúk. V jednej ruke má zvonkohru, v druhej vodítko, na ktorom vedie Satana, vysokého, vychrtlého chalana, ako vždy oblečeného v čiernom. Okolo krku má dnes strieborný obojok s ostňami.

    Veverička Ľubica práve rozbaľuje svoj darček, zabalený v úhľadnej ružovej škatuľke, keď Juliana zrazu zdesene zdvihne obočie a začne kriča?: "Nerob to, prosím ?a, nerob to, v žiadnom prípade!"

    Ľubica na ňu uprie vyčítavý pohľad: "Wiwiwi, ty mi závidíš. Keď sa budeš dobre správa?', dostaneš aj ty darček".

    "Pochybujem, že chce, aby jej narástli také odporné tesáky, ako máš ty!", poznamená Satan. Juliana neprestáva kriča?': "Neotváraj to, Ľubica, prosím ?a, nerob to!“

    Ľubica neposlúchne. Otvorí škatuľku a teraz začne kriča?' ona - škatuľka je plná červíkov. Satan náhle vytrhne Juliane vodítko, schmatne škatuľku a začne hádza? červíkov do veveričiakov. Zo všetkých strán sa ozýva zborové "wiwiwiiiiii!", veveričiaci sa schovávajú pod lavice a stoličky, za tabuľu, pár sa ich pokúsi šplha? po záclonách.

    Juliana si pokojne sadne na svoje miesto a pozoruje celý hurhaj. Poznamená: "Nehovorila som vám, že Satan dnes nemá dobrú náladu?", ale nikto ju nepočuje.

    Veveričiaci budú dlho zaviazaní školníkovi. Neby? jeho, ktovie, ako dlho by trvalo to peklo. Školníkov dunivý hlas však ukončí naháňačku:

    "Okamžite mi vrá?te mojich červov! Čím mám kŕmi?' riaditeľovu sovu?" Nastane ticho - veveričiaci si riaditeľa nadovšetko vážia. Dokonca nedávno mu v mene svojho skautského oddielu udelili titul "čestného bobra", a tú sovu mu darovali oni. Preto potlačiac šialený záchvat strachu, sa hneď' niekoľkí vrhli zbiera? červov a o pár minút pokorne podali školníkovi plnú krabičku.

    Len čo sa za školníkom zatvoria dvere, vojde profesorka Vyskočilová. Tentoraz Satan má dobrý dôvod by? jej vďačný. Veveričiaci sa naňho už-už chceli vrhnú? a prekusnú? mu krk svojimi ostrými hryzákmi. Ale zjavne sa rozhodli, že tento krát sa tak ľahko nevzdajú.

    Len čo sa profesorka uvelebila na svojom tróne, Veverička Ľubica vyskočila a spustila: "Wiwiwi, pani profesorka, Satan mi daroval červov, a potom nimi ohadzoval spolužiakov!"

    Profesorka prísne pozrie na Satana: "Je to pravda, Peter?" Satan, rozvalený v poslednej lavici, odmietavo pokrúti hlavou: "Ľubica klame, ako vždy. Ale pravda je to, že sa potrebujem ís? vysra?"`.

    Profesorka sa naštve: "Knox, ako to rozprávaš!" Satan sa tvári flegmaticky. "Normálne. Popisujem realitu. Ľudské prirodzené potreby." Vstane a vyberie sa k dverám. Profesorka mu zakričí do chrbta: "Môžeš sa nevraca?'!"

    Po Satanovom odchode sa Juliana nudí. Potichu si začne spieva? a kresli? na stenu kvety modrými temperami. Profesorka si to všimne: "Santalová! Okamžite prestaň kresli? po tej stene!" Juliana kl'udne namietne: "Nie je vari jedným zo základných princípov našej školy podporova? rozvoj tvorivosti študentov?"

    Profesorka pomaly začína stráca? nervy: "Vieš čo, Juliana, ak sa ti tu nepáči, nech sa páči, môžeš kedykoľvek odís?. Mali by ste si váži?, čo pre vás táto škola a jej profesori robia, za ten mizerný plat. Ale kdeže, od vás sa tak človek dočká vďačnosti..."

    Ozve sa Ľubica: "Ale pani profesorka, veď my vás predsa všetci máme tak radi...". "Ďakujem, Ľubica," utrie si Vyskočilová z oka dojatú slzu. "Dobre, žiaci. Začnime dnešnú hodinu, ktorá je venovaná sémantike..."

    Žiakom však nie je súdené dozvedie? sa, čo je to sémantika. Pretože náhle sa ozve hlasné zaklopanie na dvere a tlmené hlasy: "To sme my!". Juliana vstane a, mávajúc rukami, sa rozbehne k dverám: "Už letím, drahí hostia, už letím!" Plynulým pohybom otvorí dvere: "Aha, veď to sú Maximilián a Alica!" Vojdú ďalší dvaja členovia koncentrovaného zla: brčkavý chlapec v červenej šiltovke a s krikľavo zelenými plutvami na nohách a ryšavé dievča s dvoma copíkmi a v pruhovaných podkolienkach. Nesú akvárium s jednou oranžovou rybičkou. Neistý úsmev profesorky Vyskočilovej, ktorá od začiatku neverila, že to budú naozaj vzácni hostia, celkom zvädne: "Lupa! Pokorná! Čo toto má znamena?'! Po prvé, zase idete neskoro. Po druhé, akvárium nie je pomôcka do školy!"

    Maximilian sa jej ukloní: "Pani profesorka, prepáčte, zdržali sme sa, pretože Bartolomej prechladol a môj strýko z Transylvánie, ktorý k nám včera pricestoval, on je veľmi hladný a už si ho chcel usmaži?".

    Profesorka začne lapa?' po dychu, jej líca sa mierne sfarbia do ružová: "Aký Bartolomej! Aká Transylvánia! Tu ste v škole, nie v zoo! Okamžite tú rybu odneste! Máte neospravedlnenú hodinu!"

    "Pani profesorka je alergická na karasov?" spýta sa Alica. Profesorka ešte viac očervenie a už-už to vyzerá, že ju zlos? roztrhá na časti. V poslednej chvíli sa však ovládne: "Viete čo, sadnite si, čo ja si tu budem niči? hlasivky. Kľudne si sem doneste hoci aj slona, nohy si vyložte na luster, mne je to jedno. Mám vás uči? sémantiku. Alebo ma chce niekto vystrieda??"

    Veveričiak Janko váhavo zdvihne ruku: "Wiwiwi, ak ste unavená, pani profesorka, ja by som to mohol skúsi?..." Vyskočilová naňho vrhne zničujúci pohľad, takúto odpoveď zjavne nechcela poču?. Janko rozpačito sklopí pohľad. Z posledných lavíc sa ozve smiech - prevažne Julianin, Alicin a Maximiliánov. Profesorka sa ich však zjavne rozhodla ignorova?.

    V tej chvíli sa opä? otvoria dvere a vojde vysoký chudý chlapec, v čiernom obleku s červeným motýlikom a v dlhom čiernom plášti. Na hlave má nasadený čierny cylinder, na tvári - kamenný výraz. Ukloní sa smerom ku katedre a zdvorilo sa spýta: "Prepáčte, volám sa Edgar Kozlowski, som strýko vášho študenta Maximiliána Lupu. Prišiel som si po svoje raňajky. Nevideli ste tu náhodou oranžového karasa?"

    Alica, Juliana a Maximilián sa zhrčia okolo akvária a začnú si píska?'. Edgar sa otočí ich smerom a povie: "Ak dovolíte, vybavím si to s ním sám." Profesorka naňho znechutene pozrie: "Čo to máš na sebe, Peter! Buď' taký láskavý, daj si to dole a sadni si na svoje miesto."

    Chlapec v čiernom plášti ju však zjavne ignoruje: "Lupa, ty parchant, okamžite mi vrá? moju rybu". - "Akú rybu? Vidíš tu nejakú rybu, strýko?" spýta sa Maximilián nevinným hlasom. - "Marná snaha, drahý synovec. Mňa neprekabátiš. Veľmi dobre viem, že je v tom akváriu, ktoré sa tak nenápadne snažíte ukry?. Ale môjmu netopieriemu zraku ani myš neunikne!" - Edgarove oči metajú blesky: "Z cesty, vy špiny! Lebo inak za seba neručím!"

    Maximilián nahlas zašepká: "Pozor, keď je nasratý, býva nebezpečný!" Obrancovia akvária pokrčia ramenami a odstúpia nabok. Zúrivému zraku "strýka" a všetkých študentov sa odhalí pohľad na akvárium a malú šedú myšku, ktorá pláva uprostred.

    Na okamih nastane prekvapené ticho. Poču? iba špliechanie vody. Potom sa odohrá naraz niekoľko veci: veveričky začnú tenkými hláskami kriča?': "Wiwiwi, zachráňte myšičku, dajte ju von!", profesorka začne kriča?: "Zabite tú myš!" a niekoľko veveričiakov, správnych skautov, vždy pripravených vykona? dobrý skutok, sa rozbehne k akváriu zrealizova? jednu z týchto dvoch prosieb.

    Do cesty sa im však postaví hos? z Transylvánie a rázne povie: "Moju myš nechajte na pokoji!" Vytiahne myš z akvária, hodí do igelitového sáčku, venuje Maximiliánovi zničujúci pohľad a náhlivo opustí triedu.

    Opä? nastane ticho. Tentoraz je to však ticho výhražné. Všetky pohľady smerujú k profesorke, ktorá sa obidvoma rukami opiera o katedru a v očiach sa jej zračí koncentrovaná nenávis?. Po dvojminútovej dramatickej pauze, keď sa už-už chystá prehovori?, sa však opä? otvoria dvere - vráti sa Edgar. Podíde k Alexovi a podá mu africký bubon: "Vôbec si to síce nezaslúžiš, drahý synovec, ale nie som pomstychtivý. Toto som ti priviezol ako darček." Potom opä? odíde.

    Maximilián je nadšený: "Jéj, parádička, po takom už dávno túžim!" - "Je potiahnutý pravou ?aviou kožou! Vyskúšajme, aký má zvuk!" - zvolá Alica a zľahka po ňom udrie. -"Krása! Maximilián, zahraj nám niečo!" pridá sa Juliana.

    Maximilián začne potichu skúša?' nejaký rytmus. Alica a Julina sklonia hlavy k bubnu a počúvajú. Veveričiaci sa tvária nechápavo - aby profesorku v žiadnom prípade nenapadlo, že sú na strane týchto rebelov. Visia pohľadom na jej ústach a čakajú, čo urobí. Nemusia čaka? dlho. Celá fialová, profesorka kŕčovito stíska ruky do pästí a zjavne každú chvíľu stratí posledné zbytky kontroly nad svojou dlho potláčanou zlos?ou.

    "Stačilo!", vykríkne. "Pánboh mi je svedkom, že moja trpezlivos? bola nesmierna! Toto je ale už skutočne príliš! Pokorná, Santalová, Lupa, po tejto hodine zvolám mimoriadnu schôdzu profesorského zboru a buďte si istí, že tento krát to nebude len riaditeľské pokarhanie! Skončíte minimálne s trojkou zo správania..."

    Profesorka kričí z celej sily, ale jej hlas začína zanika?' v Maximiliánovom bubnovaní. Zaznie prenikavý Alicin výkrik: "Poriadne, Maximilián! Vôbec ?a nepoču?'!" Maximilián pridá. Juliana si zoberie svoju zvonkohru a začne s ňou tancova?. Alica vytiahne chrastítka, poskakuje po triede a tiež produkuje hluk.

    Profesorka v zúfalstve vylezie na katedru, priloží si ruky k ústam a zo všetkých síl sa snaží ich prekriča?: "Vy-ho-dia vás zo školy! Vy-ho-diaaaaa!!!" Do tohto posledného výkriku profesorka vloží všetku nenávis? k týmto naničhodníkom, ktorá sa nahromadila v jej srdci, a tento výkrik je taký mocný, že jedno okno praskne a veverička Bohumila, sediaca v prvej lavici, navždy prestane poču? na ľavé ucho. Potom profesorka zoskočí z lavice a vybehne z triedy.

    Koncentrované zlo privíta jej odchod zborovým pískaním, tlieskaním, ujúkaním a ešte hlasnejším búchaním na bubon. Maximilián vykrikuje do rytmu bubnovania: "Vyhodia nás zo školy! Vyhodia nás do školy!" Juliana a Alica zavolajú Satanovi.

    O pár minút Satan stojí vo dverách. Už na sebe nemá kostým upíra – teraz jeho garderóba pozostáva z trička s obrázkom supermana, čiapky a okuliarov letca 2. svetovej vojny. V náručí drží plynovú masku a sáčok so zábavnou pyrotechnikou. "Máte chu? na poriadne vzrúšo?" spýta sa. "Jasné! Roztoč to, Satan! Sprav obrovský ohňostroj !" kričia jeho kamaráti.

    Satan nainštaluje v okne pyrotechniku a začne odpaľova? prvé rakety. Maximilián bubnuje, Juliana a Alica taktiež vydávajú rozličné zvuky (majú rapkáč, chrastítka a píš?alku) a tancujú na laviciach.

    Zrazu sa spamätajú veveričiaci, ktorí doteraz iba šokovane pozorovali udalosti, a začnú vyjadrova? svoj postoj: "Wiwiwi!!!" kričia. "Bojíme sa! Dajte preč tie výbušniny!" Najodvážnejší veveričiaci vytiahnú pílky, začnú si nimi brúsi? zuby a morálne sa pripravova? na to, čo sa už dávno chystajú spravi?' - skoči? na koncentrované zlo a prekusnú? im krky.

    Koncentrované zlo si ich však vôbec nevšíma. Maximilián sa bubnovaním dostáva do úplného tranzu. Juliana a Alica naberú vodu do dvojlitrových fliaš od Fanty a používajú ich ako pálky na odpaľovanie tenisových loptičiek o stenu. Pritom si spievajú "We don 't need no education..."

    Náhle sa otvoria sa dvere a vojde Riaditeľ, Zástupkyňa a profesorka Vyskočilová. Na očiach im vidie?, že síce čakali, že uvidia niečo podobné, ale realita aj tak prekonala ich očakávania. Všetci veveričiaci vyskočia do pozoru a začnú zo seba vyžarova? obrovskú rados?. Štyria zloduchovia sa však ani neobzrú. Zástupkyňa za mierne zapotáca a sadne si na stoličku. Fialová Vyskočilová jej pomáha opä? vsta?. Riaditeľ však nestratí duchaprítomnos?. Vytiahne z aktovky amplión, poriadne sa nadýchne a jeho hromový hlas prekričí všetky iné zvuky:

    "Okamžite sa vrá?te na svoje miesta! Vo vašej triede je riaditeľ školy!" Veselý štvorlístok však nijako nezareaguje na túto výzvu. Satan naďalej hádže z okna pirátov a svetlice, Maximilián bubnuje, Juliana a Alica sa naháňajú po triede a polievajú sa vodou z fliaš. Keď míňajú katedru, nechtiac (alebo zámerne) sa im podarí oblia? aj Riaditeľa.

    Riaditeľ, Zástupkyňa a Vyskočilová očervenejú. Z úst im začne tiec? pena a zrazu vyceria obrovské tesáky. Veveričiaci pribehnú ku katedre a tiež vyceria svoje hryzáky, ktoré si medzičasom stihli poriadne nabrúsi?. Všetci spolu sa pomaly začnú približova? k oknu, pri ktorom štyria kamaráti tancujú a vystreľujú rakety. Alica si ich všimne ako prvá: "Decká, oni nás chcú zjes?!" vykríkne. "Tak to teda nie!" povie rázne Satan a vytiahne spoza skrine zrolovaný koberec. Spolu s Julianou ho rozprestrie a koberec sa zdvihne do vzduchu. Skôr ako sa tesáky stihnú zabori? do ich krkov, už všetci sedia na koberci a miznú v okne.

    "Zjedzte sa navzájom!" zakričí im na rozlúčku Satan.



    p.s. kvizova otazka, hadajte, hadajte, tri krat hadajte, ktore bratislavske gymnazium ma inspirovalo k tejto poviedke ;)

    008090960137639501384657
    alice
     alice      01.02.2005 - 00:49:25 , level: 1, UP   NEW
    NARODENINY

    Obraz 1
    Tma. V tme sa ozýva zvláštny vŕzgavý zvuk. Samov hlas:
    Samo: Ten zvuk... Čo je to kurva za zvuk...A tma, skurvená tma...
    Tma náhle zmizne. Moderná mašinka na vydávanie poradových lístkov, taká aké bývajú v bankách. Na displeji svieti číslica 56. Nad mašinkou sa skláňa týpek v clubberskom oblečení (Samo) a tupo čumí na ten stroj. Po chvíli stlačí zelené tlačítko a zoberie si poradový lístok. Potom si začne obzera? priestor okolo seba. Sterilná chodba úradného typu, s vyleštenou dlážkou a radom zelených sedačiek. Žiadne okná, žiadni ľudia. Len rad kvetináčov s rastlinami „jazykmi“. Biele dvere. Nad dverami na displei začne blika? zelený nápis 56, zaznie plechový hlas: „Number 56, please“ a krátky melodický džingel. Samo vojde do dverí.

    Obraz 2
    Miestnos? je zariadená taktiež moderným a úradným štýlom: kancelársky nábytok, dlážka, steny a strop v rôznych odtieňoch neonových farieb; výrazne dominuje zelená. Za stolom pri počítači v otáčacom kresle sedí žena v čiernom koženom oblečení a tmavých okuliaroch. Nápadne sa podobá na Trinity z Matrixu. Kývne na Sama hlavou:
    Žena: Sadni si. (Otočí sa ku komusi v hĺbke izby). Načítaj mi 56.
    Mužský hlas: Samuel. 25 rokov. IQ 107. Škola žiadna. Povolanie: predavač. Univerzálny osobný kod: FXHS524555421.
    Žena čosi ?uká do počítača.
    Samo: To je dáka haluz alebo čo? Kde to dopiče som?
    Žena: Ale no, Samko. Nie si tu predsa prvý krát. Na nič sa nepamätáš? Nuž, to máš smolu. Nemal si toľko huli?. Nárok na školenie a sprievodcu majú iba nováčikovia.
    Samo: Kecy, nikdy som tu nebol. Prečo to tu vypadá ako v Matrixe? Kto si ty?
    Žena: Lebo ty chceš aby to tu vypadalo ako v Matrixe. Máš rád ten film. Ja som len myšlienkový konstrukt, vidíš ma tak, ako ma chceš vidie?. Ale dos? bolo rečí, k veci.
    Žena vytiahne z poza chrbta dve pilulky. Modrú a červenú.
    Žena: Tú hru poznáš, Samko. Tak ktorú, modrú alebo červenú?
    Samovi sa premietne v hlave zodpovedajúca scéna z Matrixu: Morpheus dáva vybra? Neovi pilulku.
    Samo: Do piči, ktorá bola tá dobrá... Jasné, Morpheus hovorí Neovi: „You take the blue pill, the story ends, you wake up in your bed and believe whatever you want to believe. You take the red pill, you stay in Wonderland, and I show you how deep the rabbit hole goes...“ Jasné, chcem ís? domov, dos? bolo haluzí... Modrú!
    Žena: Nuž, je to tvoje rozhodnutie, Samo. Ale upozorňujem ?a, že to nie je celkom tak ako v tom filme. Modrá - to je návrat, cesta spä?; červená - to je nový začiatok.
    Samo: No jasné, návrat domov, to presne chcem. Daj sem tu modrú!
    Žena: Dobre, ako myslíš. (podáva mu pilulku a malý prístroj, ktorý vyzerá ako kalkulačka, ale sú na ňom iba dva gombíky: modrý a červený). S pomocou tohto ovládača sa budeš posúva? po jednotlivých priestoroch. Vždy keď stlačíš modrý gombík presunieš sa ďo ďalšieho. Keď sa v niektorom rozhodneš zosta?, zješ modrú pilulku. Keď zmeníš svoje rozhodnutie a zatúžiš predsa len po novom začiatku, stlačíš červený gombík. Veľa š?astia.
    Samo nedočkavo siahne po ovládači a stlačí modrý gombík.

    Obraz 3
    Záhrada s hojdačkou, pestovaná, plno kvetov. V hojdačke sedí krásne, asi 17-ročné dievča v ružových šatoch z 19. storočia, čipky a volániky. Keď uvidí Sama vyskočí z hojdačky a náruživo sa k nemu vrhne.
    Dievča: Artur! Konečne! Toľko som na teba čakala! Zostaneš už so mnou navždy, miláčik, však?
    Samo: Kto si?
    Dievča: Predsa Katrin! Tvoja Katrin! Nehovor, že sa na mňa nepamätáš! (chytí Sama za ruku) Toľko som na teba čakala... Spomeň si, akú krásnu báseň si mi recitoval vtedy, keď mesiac svietil...
    Samo (je vykoľajený): Sori, myslím, že sme sa ešte nestretli. Nemáš náhodou nejaké hulivo?
    Dievča: Artur! Tomu nemôžem uveri?! Ty si na mňa zabudol! (vytiahne si z rukáva čipkovaný kapesník a srdcervúco sa rozplače).
    Samo: Vieš čo, ja už asi pôjdem. (stlačí modrý gombík na ovládači)

    Obraz 4
    Prostý roľnícky príbytok, tradične zariadený. Na stoličke sedí žena v stredných rokoch, oblečená ako sedliačka, a pletie prútený košík. Pokojná atmosféra, z okna dopadá na drevený stôl oranžové poobedňajšie svetlo. Z okna je vidie? pole, stromy. Samo váhavo zostane stá? na prahu. Žena k nemu pokojne otočí hlavu, akoby vôbec nebola prekvapená jeho príchodom.
    Žena: Kde si bol toľko, Janko? Zase ste sa boli hra? v tom senníku? Veď vás tam raz ujo Jozef načapá, vy loptoši. Poď, sadni si, pomôžeš mi plies? košík.
    Podáva Samovi rozrobený košík. Samo si sadne oproti nej na stoličku a bezradne obracia v rukách košík.
    Samo: Ja nie som Janko.
    Žena: Trošku si vyrástol, to je pravda.
    Samo: A kto ste vy?
    Žena: To nepoznáš vlastnú matku? (pozrie naňho káravo)
    Samo: Vy nie ste moja matka.
    Žena: A to sa ani na tatka nepamätáš? Ani na Aničku? (s nádejou)
    Samo (pokrúti hlavou). Prosím vás, kde to som? Môžete mi to vysvetli??
    Žena (krúti hlavou): Veru dlho si bol preč. Zabudol si, na všetko si zabudol. Čo to s tebou spravili, s mojim chlapčekom... (Náhle dostane nápad): Ale možno sa to dá ešte napravi?! (Chytí Sama za ruku). Poď die?a moje, pôjdeme za milos?pánmi, isto nám pomôžu. Sú mocní a láskaví, nenechajú matku trpie?! Spomenieš si na nás! Určite majú nejaký liek na zabúdanie! A bude všetko zase po starom...
    Samo: Pani, vy to nechápete. Ja sa proste chcem dosta? domov! Mám večer rande s Monikou, ideme na párty! Musím už ís?. Náhlivo siahne po ovládači.
    Žena: Ale počkaj, Janko! Nemôžeš zase odís?! (Na?ahuje za ním ruky).
    Ale Samo už stláča modrý gombík na ovládači.

    Obraz 5
    Černošská dedina uprostred tropického lesa. Okolo ohňa tancujú černosi, rôzne pomaľovaní a oblečení do pestrých ozdôb. Ďalší bubnujú. Na príchod Sama reagujú nadšene. Okamžite okolo neho spravia kruh, robia jeho smerom oslavné gestá, usmievajú sa. Bubnovanie silnie. Jedna žena sa priblíži celkom blízko k Samovi a natriasa do rytmu obnaženými prsiami. Takmer sa ho dotýka. Zmyselným šeptom opakuje: Abua-tair, Abua-tairr! Ostatní ľudia taktiež začínajú opakova? tieto slová: Abua-tar, Abua-tar! A ešte viac sa zvíjajú v šialenom tanci.
    Samo: Kurva zase ma to hodilo do nejakej rite. Trsajúci negri, no výborne. Daj mi pokoj! (Odstrčí ženu, ktorá sa už naňho začína lepi?) Spotené černošky. To ja fakt nemusím.
    Opä? stlačí modrý gombík.

    Obraz 6
    Prepychovo zariadený dom s tlmeným osvetlením. Hrá jazzová hudba. Po dome sa pohybujú ľudia v oblečení z 30-tých rokov, zjavne z vyššej spoločnosti. Sama všetci zdravia, usmievajú sa naňho. Po chvíli k nemu podíde okúzľujúci mladý muž. V ruke má pohár s koktejlom.
    Sebastian: Jean, už si dorazil! Výborne! Poď si da? niečo napitie.
    Samo: (nadšene): No konečne moja reč! A hulenie dáke nemáš?
    Sebastian (žmurkne naňho): Všetko bude, kamarát, všetko bude.
    Podídu spolu k baru, mladík objedná Samovi drink. Štrngnú si.
    Samo: Ja som inak Samo. Podáva mu ruku.
    Sebastian: Zaujímavé, vždy som si myslel, že si Jean. Ja som Sebastian. Ako vidím už sa na mňa nepamätáš. Nuž, ľudská pamä? je prchavá... Ale oni ti určite povedali spôsob ako si pamä? prinavráti?.
    Samo (dychtivo): Ty o nich niečo vieš? Nič mi nechceli poveda?. Len mi dali toto. Ukáže Sebastianovi ovládač.
    Sebastian ho pokrúti v rukách: Zaujímavé. A čo máš spravi? ak budeš chcie? niekde osta??
    Samo: Neviem. Tuším zožra? tú modrú pilulku. Ale ja nikde nechcem zosta?. Ja sa chcem vráti? domov.
    Sebastian: Ahaa... Chápem.
    Vezme Sama pod pazuchy a vedie ho chodbou plnou ľudí a sladkého dymu do odľahlej miestnosti. Miestnos? je tlmene osvetlená sviečkami vo veľkých mosadzných svietnikoch. Posadia sa na veľký zamatový gauč. Sebastian vyberie štíhlu fajku a čosi do nej naloží. S pôžitkom si potiahne a s úsmevom ju podá Samovi.
    Sebastian: Výborné zbožie. Priamo z Indie...
    Samo si nedočkavo potiahne. Zakrúti sa mu hlava, zachytí sa operadla gauča.
    Samo: Tý kokos, to je sila!
    Sebastian sa k nemu nakloní: Je lahodné, všakže... Len si ešte daj!
    Strká Samovi fajku do úst. Samo si opä? potiahne a je úplne odpísaný.
    Samo: Čo to doriti je... Strašne sa mi točí hlava...
    Sebastian: Prvotriedne ópium, kámoško.
    Ešte bližšie sa skloní k Samovi, jemnými dlhými prstami ho začne hladi? po líci.
    Samo (nešikovne sa snaží uhnú?): Čo ti drbe?
    Sebastian sa ho však ďalej dotýka a stále viac približuje svoju tvár k jeho až mu nečakane ?ahavým pohybom olizne líce a hneď nato ho prudko začne bozkáva?. Jednou rukou sa mu pritom snaží dosta? do vrecka. Samo sa snaží vytrhnú?, odsoti? ho, až sa mu to čiastočne podarí.
    Samo: Čo ti jebe? Ja nie som žiadny buzík!
    Sebastian: Čože si taký hrubý, Jean? Nesvedčí ti to... Býval si milší... Stále mu pritom šmátra rukou vo vrecku. Kdeže máš tu pilulku... Pekne ju spapkáš a hneď budeš na mňa milší... Na všetko si spomeniš...
    Samovi sa stále točí hlava, ale premôže sa a odstráni Sebastianovu ruku zo svojho vrecka.
    Samo: Choď do prdele! Strúha na Sebastiana hrozivé grimasy.
    Sebastian: To ja rád...
    Zase spraví pohyb smerom k Samovi, ale Samovi sa podarí vytiahnu? z vrecka ovládač a stlači? modrý gombík.

    Obraz 7
    Samo sa ocitne pod vodnou hladinou. S prekvapením zistí, že môže pohodlne dýcha?. V tesnej blízkosti náhle uvidí dvoch delfínov. Najprv počuje iba podivné zvuky, ktoré vydávajú, postupne ich však začne vníma? ako celkom zrozumiteľnú reč.
    Delfín 1: Fiiiyu ako to vyzeráš? Veď sa ti s tým určite nedá dobre pláva?. Pozri, vieš spravi? toto?
    Delfín 1 spraví elegantný kotrmelec.
    Delfín 2: Alebo toto! Chy? sa ma!
    Samo sa chytí delfína za plutvu a plávajú spolu hore na povrch. Delfín na ktorého chrbte sa Samo vezie obrovskou rýchlos?ou rozrazí vodnú hladinu, spraví vo vzduch krásne salto a hladko dopadne spa? do vody. Samo sa počas tejto akcie samozrejme neudrží a s čľupnutím spadne. Vypľuje vodu a nemotorne začne pláva? na mieste s hlavou nad hladinou. Delfíny tiež vystrčia hlavy a začnú sa mu smia?.
    Delfín 1: Vidíš aký si čaptavý. Vykašli sa na toto otravné telo, povedz im, že chceš svoje.
    Samo: Akože svoje? Toto je moje telo!
    Delfín 2: Fakt sa ti tak páči? Podľa mňa je dos? škaredé.
    Delfíny sa zase začnú smia?.
    Samo: Nie, tak toto je fakt moc. Čo tu do piče robím! Konverzujem s dákymi tupými delfínmi. Už ma to nebaví! Chcem ís? domov!!! (zvreskne) Nemotorne vytiahne z vrecka ovládač a stlačí červený gombík.


    Obraz 8
    Tma. Samo je celý ponorený do akejsi tekutiny a priestor v ktorom sa nachádza je vlhký, teplý a tesný. To Samo okamžite zistí, keď vystrie ruku a zo všetkých strán okolo seba nahmatá steny, z mäkkého poddajného materiálu. Skôr než sa však stihne poriadne zorientova?, pred očami sa mu rozsvieti monitor. Chvíľu z neho vyžaruje len neónové zelené svetlo, potom sa objaví tvár matrixovej ženy z druhého obrazu. Tento krát na sebe nemá tmavé okuliare. Pozerá na Sama ironicky prižmúrenými očami.
    Žena: Čo Samko, žiadne z tvojich starých JA sa ti nezdalo dostatočne atraktívne?
    Samo: Ja chcem ís? domov!
    Žena: Žiaľ, takáto ponuka v hre vôbec nie je. Mal si možnos? obnovi? aspoň kúsok svojej prefetovanej pamate – nevyužil si ju. Tak teraz zabudneš úplne na všetko. Prajem ti veľa š?astia v tvojom novom živote!
    Monitor zmizne, ale zelené svetlo ešte na chvíľu zostane a v tomto svetle Samo uvidí vlastné telo – drobné a nahé telo bábätka. Zistí, že z pupku mu trčí akási šnúra, ktotrej druhý koniec ústi do steny. Ale skôr ako stihne vyvodi? nejaké závery z týchto zistení, zelené svetlo náhle zhasne a priestor sa začne deformova? a silným tlakom vymrš?ova? Sama von, do otvoru kamsi dole.
    Samo: Do pííčeee... S týmto výkrikom Samo zmizne v otvore.


    008090960137639501384641
    alice
     alice      01.02.2005 - 00:44:03 , level: 1, UP   NEW


    Dokonalý plán



    Pot sa Potkanovi odporne čvachtal v dlaniach a v topánkach. Už desiata ulica a ešte sa nestriasol fízlov. Ako vždy vo veľkom strese rozprával sám so sebou: „Kľud, len kľud, kamarát, už si sa vyhrabal z väčších prúserov, len pekne rozmýšľaj. Máš 20 sekúnd na dokonalý plán. Potom sem pribehnú fízli a odvlečú ?a do smradľavej diery kde potkanom ako ty vytrhávajú nechty a lámu krky... Takže len pekne rozmýšľaj, máš predsa fantastické IQ 150... Zreničky v očiach mu lietali ako ping-pongové guličky, scanujúc najbližšie okolie. Zrazu sa jeho pohľad zastavil na šedej budove hneď oproti s ceduľou Katolícke dievčenské gymnázium Matky Lukrécie. Úsmev sýteho kocúra sa objaví na jeho tenkých perách. Dokonalý plán je na svete.

    Bleskurýchlo prebehol na druhú stranu ulice a vbehol do budovy školy. Práve zazvonil zvonec na hodinu a húfy dievčat sa z chodieb ako zrnka piesku presýpajú do miestností. Potkan si mrmlal pod nos: „I-de-ál-ne, vy-ni-ka-jú-ce! Pod záštitou cirkvi kto bude hľada? špinavého zločinca, diablovo plemä, každý vie, že diabol sa bojí kríža... Navyše keď ma zločinec geniálny plán a úžasne dobre sa skryje...“ Rýchlo vkĺzol na úzke schodisko vedúce na druhé poschodie a pritisol sa k stene na medziposchodí.

    O chvíľu poču? podpätky klop-klop, klop-klop. Potkan sa ešte viac pritisne k stene. „Sústreď sa! Dôležitý je moment prekvapenia“, precedí cez zuby. V ďalšej sekunde bleskovo priskočí k žene, chytí ju pod krkom a pošepky jej kričí do ucha, sliny striekajú na učiteľkinu čistú blúzku. „Kde máš teraz hodinu, suka?“ Mladá učiteľka sa však len celá chveje a gúľa očami plnými smrteľnej hrôzy. „Povedz v ktorej triede máš teraz hodinu a budeš ži? suka! Nepovieš na mieste zomrieš!“ Učiteľka vydá zo seba tlmený zvuk a v jej pohľade okrem strachu už vidie? aj úprimný záujem o spoluprácu. „Dobre, vidím že si múdre dievčatko. Teraz ti pustím ústa a ty mi povieš názov tej triedy. Ale neopováž sa kriča?“ hlasným šepotom jej syčí do ucha Potkan a s veľavýznamným pohľadom jej priloží nôž pod rebrá.

    Ale jeho obavy sú zbytočné, šokovaná učiteľka je krotká ako ovečka, keď jej oslobodí ústa len vyhlesne „v 2. C“ a je ticho. Potkan pokračuje mokrým šepotom: „Výborne, teraz urobíš presne to, čo ti poviem. Pôjdeme spolu do takej miestnosti, kam nikto nechodí. Keď niekoho stretneme na chodbe budeš sa usmieva? a tvári?, že som tvoj bratranec.“ Naš?astie nikto okolo nešiel a o pár minút úspešne dorazili do malej miestnosti, plnej starých učebníc a kadejakých harabúrd. Tu Potkan otočil učiteľku chrbtom a presne miereným úderom ju zasiahol do krku. Jej telo sa mäkko a poddajne zosunulo na zem. „Sľuby dodržujem. Nezomrieš, ale ani nikomu o mne neporozprávaš, pipinka. Zbytok života stráviš v kľude a teple, doma na vozíčku“, zamrmlal spokojne Potkan. Zhrabol pod pazuchy učiteľkine knihy a diár, zamkol miestnos? a vybral sa hľada? tú správnu triedu.

    Nebolo to ?ažké, hneď druhé dvere na ktoré narazil mali na sebe masívny dubový kríž a tabuľku 2. C. Potkan sa nadýchol a vkročil do triedy.

    To, čo uvidel ho trochu vyviedlo z miery, ale, pravdaže, ako profík to na sebe nedal zna?. Bola to trieda plná dievčat v strohej rovnošate ako z 19. storočia, hnedých šatoch zapnutých až po krk, s mašľami vo vlasoch. Všetky tieto dievčatá sedeli v laviciach s vystretými chrbtami a čítali si rovnaké knihy s krížom na obale z čiernej kože. Keď Potkan vošiel synchrónne sa naraz postavili a na znak úcty naklonili hlavu na jednu stranu.

    „Ehm, sadnite si,“ povedal Potkan chrapľavým hlasom. Pozerali naňho rovnakými meravými tvárami, akoby ich vôbec nerozhádzalo, že namiesto ich učiteľky je tu zrazu cudzí chlap. Nevyzeralo to, že sa niekto spýta čo tu robí, tak sa Potkan rozhodol vysvetli? im to sám: „Som nový profesor. Volám sa Jozef Suchý. Dnes vám budem suplova? vašu pani profesorku.“

    Zdvihla sa jedna ruka: „S dovolením, prečo neprišla pani profesorka Hríbiková, je vari chorá?“ „Áno, presne tak. Pocítila náhlu nevoľnos? a musela odís? domov,“ odpovedal Potkan a rýchlo pokračoval prísnym tónom: „Ale dos? bolo rečí, máme hodinu. Čo ste preberali naposledy? Vy...“ – ukázal na dievča v prvej lavici - „... to určite viete!“ Dievča poslušne odpovedalo: „Skončili sme na deviatej kapitole Láska k Bohu a svedomie poctivého kres?ana, pán profesor a na tejto hodine sme mali zača? s praktickými cvičeniami“.

    Potkanovi sa v očiach na okamih zablyslo nekonečné utrpenie ale ľavou rukou za chrbtom chytil pravú okolo zápästia, stisol pery a povedal: „Tak začnime. Otvorte si svoje knihy,.. a vy!“ - ukázal na ďalšie dievča v prvej lavici –„Vy prečítate zadanie prvého cvičenia“. Dievča začalo číta? nevýrazným plechovým hlasom: „Cvičenie číslo 1. Pýtajte sa učiteľa svojho, lebo skutky jeho musia by? vzorom pre žiakov jeho, či je svedomie jeho čisté a plné lásky k Bohu. Pomôcka: pri formulovaní otázok môžete vychádza? z 10 božích prikázaní“.

    Potkanovi sa zježili chĺpky na rukách a takmer sa prestal ovláda?. Hlas mu preskakoval keď povedal: „Toto cvičenie môžeme vynecha?, keďže ja nie som váš učiteľ...“ „Ale pán profesor, všetky cvičenia sú povinné,“ namietlo jedno dievča nevzrušeným hlasom. „Musíme to vždy nahlási? riaditeľke, ak učiteľ odmieta robi? niektoré cvičenie“, pokračovala. „Asi pretože ste tu nový nepoznáte ešte dobre pravidlá“, dodala iná žiačka. „Ale pravidlá musíme všetci rešpektova? a dodržiava?“, pridala sa ďalšia.

    Potkan celkom zbledol. Podlomili sa mu kolená a klesol na učiteľskú stoličku. Ruky sa mu triasli. „Áno, samozrejme. Pravidla sú mi známe. Netreba ich porušova?. Tak začnime,“ povedal mdlým bezfarebným hlasom. „V akom poradí, pán profesor? Podľa abecedy alebo podľa zasadacieho poriadku,“ spýtalo sa opä? dievča v prvej lavici. Potkan na ňu pozrel nepríčetným pohľadom. „Bože, to je snáď jedno! Ako sedíte!“, neovládol sa a takmer vykríkol. Hneď nato sa spamätal. Pod stolom prekrížil nohy, oprel sa lak?ami o lavicu a pokúsil sa z prstov posklada? dominantné gesto „špic“. Podarilo sa mu to, ale prsty sa triasli a šmýkali.

    Zrazu k Potkanovi podišlo jedno dievča s podivným prístrojom z ktorého trčali dve hadičky. „Môžeme už zača??“ spýtalo sa. „Čo je zase toto?“ Potkan opä? takmer zakričal. „Predsa detektor lži. Pri všetkých cvičeniach testujúcich svedomie sa odpovedajúci napája na detektor lži, je to napísané v poznámke na stránke 48. Ja som správkyňa detektoru, budem kontrolova? pravdivos? vašich odpovedí na tomto displeji,“ odpovedalo dievča.

    Potkanovo čelo sa pokrylo veľkými kvapkami potu. Od rozrušenia si opä? začal mrmla? pod nos: „Toto snáď nie je možné... To sa mi iba sníva...“ Šokovaný a bezmocný nechal dievča pripnú? mu detektor na sluchy.

    Vzápätí zaznela prvá otázka od dievča?a v prvej lavici: „Pán Jozef Suchý, vyznávate iných Bohov ako nášho Pána Boha trojjediného?“ „Čo to je za otázka?!“ s rozhorčením a miernu úľavou zvolal Potkan. „Riadim sa zadaním cvičenia, pán profesor, otázky na základe desiatich božích prikázaní. Aká je vaša odpoveď?“ Potkan zrozpačitel. „Áno, teda nie, preboha samozrejme nie, nemám!“ „Klame“, lakonicky skonštatovalo dievča s detektorom lži. „Veď to je úplný nezmysel! Akési dve hadičky! ČO vám to môže poveda? o mojej viere!“ zvolal Potkan. Spravodlivé pobúrenie mu dodávalo odvahy. „Viete vy vôbec ako vyzerá skutočný detektor lži?“

    Dievčatá však celkom ignorovali jeho námietky. Padla ďalšia otázka: „Kradnete, pán profesor?“ Teraz už bol Potkan viac pripravený. Stisol ruky do pästí a pevným hlasom povedal: „Nie!“ „Klame“, opä? oznámila správkyňa detektoru. Potkan prekrížil ruky na hrudi a zaujal nezávislú pózu: „Je mi jedno čo hovorí ten váš prístroj. Nič to neznamená. Ja viem, že moje svedomie je čisté, a pravda,“ teatrálne poklopkal po stole – „Pravda vyjde najavo. Vyjde najavo, že ten váš prístroj je pokazený, uvidíte.“

    „Prístroj je funkčný“, ľahostajne povedala správkyňa detektoru. „Ďalšia otázka prosím.“

    Ozvalo sa dievča v druhej lavici: „Pán Jozef Suchý, ctíte si svojho otca a matku?“ Potkan sa náhle prehol v páse, akoby dostal práve kopanec do brucha. Oči mal celkom vypúlené a šialené.

    Ďalšie dve dievčatá sa postavili a podišli ku katedre. „Nepožiadali ste niekedy dom svojho blížneho, pán Jozef Suchý?“ povedalo jedno dievča. Potkan spadol zo stoličky a začal sa zmieta? v kŕčoch na dlážke. Rukami sa chytal krku, z úst mu vyliezol fialový jazyk „A krivé svedectvo proti blížnemu svojmu ste nikdy nedávali?“ - spýtalo sa ďalšie dievča prísnym hlasom. Postavilo sa nad Potkanom a dalo ruky vbok.

    „A koľko ľudí si zabil, Potkan?“ povedalo ďalšie dievča a sklonilo sa nad Potkanom. Táto veta ho úplne dorazila. Z úst mu začala tiec? pena a krv, kŕče mu trhali telo na kusy. Pred očami videl tváre dievčat, už nad ním stali všetky a všetky opakovali plechovými hlasmi: „Koľko ľudí si zabil, Potkan? Koľko ľudí si zabil, Potkan?“ Ešte niekoľko krát Potkan mykol nohami a rukami a potom náhle zmeravel, celý skrčený a vyžmýkaný.

    Otvorili sa dvere. Do izby vošla skupina policajtov a spolu s nimi aj učiteľka Hríbikova. Podišli k Potkanovi, jeden policajt mu chytil tep: „Je po všetkom. Tento obávaný hlodavec už nikomu neublíži.“ Policajt poklopal po ramene ďalšieho policajta: „Vynikajúci plán, komisár. Máte skvelú intuíciu!“ Komisár sa usmial: „Je to skôr otázka stratégie a skúsenosti, kolega“. Otočil sa k dievčatám: „Ďakujeme za pomoc dievčatá, boli ste vynikajúce. Poďte, pozývam Vás do cukrárne. Máme dôvod k oslave!“


    008090960137639501382782
    e_
     e_      31.01.2005 - 14:32:33 , level: 1, UP   NEW
    http://www.lca.sk/horvath-niekolko-txt.htm

    008090960137639501382622
    Macarat
     Macarat      31.01.2005 - 13:56:43 [1K] , level: 1, UP   NEW
    Na Makyho žiados? dávam svoje poviedky, hoci osobne si myslím, že sa trochu míňajú so zameraním tohto fora.



    Záhada pulzujúcej žily

    Publikum minimum

    Prípad stratenej onuce

    Podplukovník a Komorník vyšetrujú vraždu

    Dobrovoľný detektív Ďuro a stratená mačka

    Klára a podplukovník

    Detektív Ditrich a stratený beran

    Poviedka o š?astných botách

    008090960137639501382118
    alice
     alice      31.01.2005 - 11:58:28 , level: 1, UP   NEW
    jedna moja starsia poviedka, co som sem pred rokom davala ako dennik.
    http://www.kyberia.sk/id/29741

    00809096013763950138211801391678
    Macarat
     Macarat      03.02.2005 - 12:46:43 , level: 2, UP   NEW
    Páči sa mi to po stránke deja a pointy (koniec č.2).
    Štýl je trochu kostrbatý, slová ako skokaňák a skej?ácke oblečenie by som ja osobne nikdy nepoužil.

    008090960137639501380892
    persil
     persil      30.01.2005 - 22:44:02 [8K] , level: 1, UP   NEW
    pastnem vam tu moju oblubenu.
    osobne poznam autora .

    Ví?o Staviarsky

    Laborant




    I.

    Nechcel som vydesi?, poznáte ženy, všetkého sa ľakajú, preto som uviedol: Laborant. Hneď sa mi prihlásilo asi pätnás? žien a na prekvapenie, všetky do jednej s pokazeným chrupom. Vchádzali do kaviarne zmaľované a plné očakávania.
    „Laborant?” pýtali sa. “Aký? Zubný?“
    „Pitevný.“
    „Och?!?“
    Zbledli, hneď boli nervózne, niektoré bez slova odišli, ani nedopili kávu, iné prehlásili: “To sa dalo čaka?!“ Tie čo sa vypytovali na zuby, na moje laboratórium, tým som opatrne popisoval prosektúru. A zakaždým som v ich očiach čítal sklamanie, neskôr i úľak. Iba som zbytočne márnil čas.
    Veď ja sa na samotu s?ažova? nemusím. Tiel máme dos?, mesto je veľké, samovrážd pribúda, šes? mŕtvych denne, viete koľko je to pozostalých? Zdravia ma na ulici a ja si ich mýlim s mŕtvymi. Niekedy sa prechádzam, dívam sa ľuďom do tváre a snažím sa uhádnu?, na čo budú umiera?. Zdajú sa by? zdraví, poniektorí, no akýsi hlas mi našepkáva: „Ty neskončíš dobrou smr?ou!“ O pár dní otvorím chladničku a hľa: môj známy tu leží v plachte, celý dolámaný, vypadol z piateho poschodia. Občas ma zavolajú k súdnej pitve, lebo ja sa nikdy nepomýlim. S policajtmi si tykám. Ja často uvažujem o svojej práci, často si predstavujem, kde najprv reza?, aby som odobral vzorku. Niekedy, len aby som nevyšiel z cviku, režem aj to, čo by som nemusel a celé hodiny sa kutrem vo vnútornostiach. Človek by neveril, aké je ľudské telo zaujímavé. Zapálite si lampu, zapnete rádio, uvaríte si kávičku a premýšľate si o svojom. Veď deti napríklad, nikomu inému nezveria do rúk, iba mne. Deti mám rád. Ležia mi na stole, sú také tiché a nevinné, rúčky im skrížim na prsiach. A tie ich telíčka, chudé nôžky, privreté oči, bože… Najradšej mám tie od 6-8 rokov, dievčatká viac ako chlapcov. Niekedy si len tak sedím, fajčím, škrabkám sa na líci a snívam. V takúto chvíľu už moji kolegovia kdesi v kumbále pijú a hrajú karty. Oni sa o prácu nestarajú, smejú sa mi. Počkám kým neodídu a dám sa do diela. Šéf ten mi radí, aby som neprepínal, trošku si oddýchol, aby som šiel domov. No postaví sa za mňa, ruku mi položí na plece, díva sa na die?a, ktoré je na stole. Niekedy sa zdrží až do večera a pozoruje, ako režem. On mi nič nepovie, práca je posvätná. Ale keď skončíme, zamknem budovu a poberáme sa domov, môj šéf sa živo rozhovorí. Najmä o de?och. On nieje iba vedec, ale i básnik, ten môj šéf.
    Škuľavý Berty tvrdí, že leziem šéfovi do zadku. To sa veľmi mýli! Veď škuľavý Berty sa stále len ožiera. A kde je úcta k mŕtvym? Krivo vedie čiaru, a skalpel sa mu šmykne. Ba ani zaši? trup poriadne nedokáže. Alebo keď píli lebečnú kos?, celý sa zagebrí a volá na mňa, aby som to dokončil. Preto mu dávame len hrubú prácu. On ?ahá telá, kladie ich na stôl, podáva nástroje. Ale opije sa už pred obedom a spolu s ostatnými si hádžu pečeň. Lenže to sa nesmie! Zakaždým zapadne pečeň za stôl. Berty je tučný, keď lezie cez stôl, ľahne si na roztvorené telo, potom má pláš? zašpinený a beztak pečeň nedočiahne. On ju teda napicháva sekáčikom, alebo skalpelom a celú ju zapráši, niekedy z nej chýba kúsok, ktorý ja potom hľadám a pod stolom prácne lovím. No Bertymu je to jedno. Oni sa mi smejú, že preháňam, no zašijú telo a zabudnú vnútornosti na váhe. Niekedy sa v Bertyho skrinke objavia ľadviny, už celé scvrknuté medzi fľašami od rumu a  on si nedokáže spomenú?, komu patrili: „Veď týmto mrcinám je to fuk…“ Takto on hovorí! Uvážte!
    Niekedy si odnáša domov vnútornosti. On chová dogu. Prekutrem mu zakaždým tašku a vyberám z nej orgány. Berty si však vždy nájde spôsob, ako ma oklama?. Keďže ho k vnútornostiam nepripúš?am, on potom oblieka mŕtvych a často im odreže prsty na nohách. Lepšie sa takto nasadzujú topánky, údajne. Je schopný odreza? vám prirodzenie, čo sa sprvoti aj stávalo. Preto ja zavše skontrolujem hmatom každé mužské telo. Čo ak by sa niektorá zo žien, len čírou náhodou dotkla, nebodaj i rozopla a našla iba jazvu? Bertymu nemožno dohovára?. To sa vždy rozzúri a pije ešte viac. Keď náš šéf kamsi odíde, Berty si chodí po budove s fľašou vo vrecku. Ak mu dôjde rum, je schopný vypi? aj lyzol. Vážne…
    Áno, ten inzerát! Radšej som ho prepísal. Na zuby, na tie ich skočilo hneď pätnás?. No nájdete sa aspoň jedna, čo by si priala pitevného laboranta? Je to práca zlá? Uznávam, nemá na ňu každý žalúdok. To platí najmä o Bertym, pretože ten, keď ráno príde, najprv si odskočí na záchod, aby sa vygrcal. Večer už grcá z pálenky. On celé hodiny sedí v tej svojej kutici, s nohami na stole, vyškrabáva konzervy a potom spieva. Keď sa ho pýtame, prečo to robí, vraví: „Kvapká mi na karbid!“
    Niekedy prichádza i so psom. No pes sa neodváži vojs? do budovy. Hodiny čaká vonku a žalostne kňučí. Spočiatku ho Berty ?ahal dnu, no pes sa zháčil a nechcel ís?, stiahol chvost, klopil uši, a Berty ho kopal z celej sily do brucha, smial sa, no pes sa len plazil, triasol a zavýjal a beztak nešiel. Berty ho teraz priväzuje k stromu. Na obed mu vždy čosi prináša. A tuším, že on ho stále prikrmuje odrezkami z tiel.
    V redakcii mi povedali: „Do týždňa máte ženskú!“
    „Myslíte?“
    „Mŕtvolu. He-he-he!“
    Smiali sa, pravda, no čo tam po nich. Čakal som niekoľko týždňov, nikto sa neozval, ba ani po mesiaci. Až uprostred novembra, náhle, dostal som list.
    „Volám sa Ilonka. Objavila som Váš inzerát a som nadšená! Som nedočkavá! Kedy Vás uvidím? Cítim sa tak sama. Už som si myslela, že nikoho nenájdem. Všetci sú takí fádni. Ach bože! Pitevný laborant! Hrôza! Iste máte zmysel pre humor, však? Vyhovuje vám 7.12. večer o deviatej, v bare Chryzantéma? Prosím príďte, prosím. Budem Vás netrpezlivo čaka?. Som strašne zvedavá. Nedočkám sa, iste sa nedočkám. Idem sa z toho zblaznie?!“

    II.

    Privítala ma celá roztatárená. A že mala v kapele kamarátov, oni hneď zahrali smútočný pochod. Možno už bola aj trošku opitá, vyskakovala od stola a tárala kadekomu: „Volá sa Frankenstien!“
    „Löwenstien,“ opravil som ju. „Franz Löwenstien“
    A zasa mi zmizla, s kadekým sa púš?ala do reči, pobehovala po lokáli, smiala sa a bolo to samé: „Pozrite, aký ma smiešny oblek…A viete čo robí?…Šu-šu-šu…ha-ha-ha…“
    Strašné.
    Chryzantéma bol nočný bar, v zapadnutej uličke a ako som si všimol, chodieva doň zvláštna zberba, poväčšinou umelci. Chvíľu som zvedavo okúňal, no oni boli už všetci do jedného opití, čo nemám rád, lebo si zakaždým vybavím Bertyho a jeho kumpánov. Niektorí už ležali na stoloch, iní si len tak zo špásu políhali na zem. Premýšľal som, čo by asi povedal môj šéf, keby to všetko videl. On je tiež umelec, no v bare nikdy nebol. On radšej v noci obchádza cintoríny, sadá si na náhrobky a pri sviečke píše. Má kľúč od istej hrobky a tam sa v nedeľu zatvára.
    Ubehla polhodina, stále som sedel sám, v čiernom fraku, čo v ňom chodievam na pohreby. Objednal som si fernet, ktorého farba sa mi páči, keď náhle pribehla tá Ilonka, mávla na kapelu a oni znovu zahrali funebrácky pochod. Vyzvala ma, aby som tancoval, nuž som sa postavil, a oni sa všetci prehýbali od smiechu. Obkolesili nás, chytili sa za ruky a my sme tancovali v strede. Takýto spád vecí som neočakával ani vo sne.
    „Vyzeráš ako notár, alebo kostolník,“ šepkala mi do ucha pri tanci Ilonka.,,Aj oči máš také…šplhúnske...Čo sa celý trasieš?“
    Dusil som v sebe zlos?. A zrazu som to nevydržal. Vytrhol som sa , odsotil ju a utekal naspä? k stolu.
    „Počkaj,“ dobehla ma. Sadla si ku mne a chytila ma za ruku. „Čo sa hneď urážaš?…No tak?“
    Vybral som z vrecka list a roztvoril jej ho pred očami. „Čo si mi tu písala? Nedočkám sa! Idem sa z toho zlázni?! ALE TY SA MI VYSMIEVAŠ!!!“ vybuchol som na ňu a mával tým papierom, až mi vyletel z rúk a spadol kamsi na zem. Do očí sa mi tisli slzy. Cítil som sa ponížený.
    Ilonka mávla na kapelu, aby stíchla. Priateľov odohnala. Niekoľkí sa potom nakláňali k nášmu stolu a načúvali, zopár sa ich preplazilo i popod stôl a ona ich kopala opätkami, hrozne namosúrená.
    „Prepáč. Som jednoducho taká…“ povedala na svoju obranu. „Trošičku šibnutá…Ale som rada, že si tu.“
    Vyznelo to milo, tak detsky a úprimne.
    „Naozaj?“ zmiernil som radšej tón. Ale bol som na pochybách.
    „Vážne…“ usmiala sa. A zuby mala biele, bez jediného kazu, široké, pevné, v pravidelných radách. Leskli sa v šere. Tejto žene nešlo o protézu. Ale o čosi iné. O čo? To som nevedel.
    „Je tu veľa ľudí,“ začal som z opačného konca.
    „Chceš ís? niekde inde?“
    „Kde by sme boli len my sami…“
    „Vonku je zima…“
    „Ku mne…domov…“ vyjachtal som a čakal, čo povie.
    Zvážnela. Zamyslene si ma prezerala, hrýzla sa do spodnej pery, zvažovala pre a proti. Asi to pre ňu nebolo rozhodnutie ľahké. Ja niesom prí?ažlivý muž. S tým dlhým nosom, žltý, tak trošku kostnatý…
    „Nuž teda poďme!“ povedala rázne, schmatla zo stola fľašu, vstala a pobrala sa k východu. Bol to dôkaz, že to myslí vážne. Hnal som sa za ňou, dobre že som si nohy nepolámal. V šatni som dal i prepitné, aj keď to nebýva mojim zvykom.

    III.

    Doma som už bol istejší. Zažal som sviecu, zopol ruky a mlčky som hľadel na dosku stola. A ona zatiaľ cmúľala fernet, obzerala sa po kuchyni, čudovala sa, aké je to všetko tesné a malé.
    „Cítim sa tu ako v rakve,“ povedala.
    Ja zvláštnu výzdobu nemám, iba tie fotografie na stenách, zväčšeniny laboratórnych vzoriek, alebo orgánov, ktoré ma zaujali, rakovinové pľúca, pečeň, abnormálne zdurená, alkoholická, nádory na mozgu a taktiež očné zákaly, tie sa mi zdajú by? najvydarenejšie. Jej sa však veľmi páčili čierne záclony aj závesy.
    „ A to si ešte nevidela izbu,“ zasmial som sa.
    Strácala troška rovnováhu a motkala sa, keď som ju do tej izby viedol.
    „No to je teda choré!…Uááá!“ vyliezlo z nej, keď už bola dnu.
    S posvätnou úctou si obzerala modely orgánov, maketu ľudského tela, kostry dospelých, ba i detské, embryá vo fľašiach, srdcia v liehu. A svetlo, samozrejme modré, neón, zdalo sa jej zvláštne. S fernetom v ruke, vyškriabala sa na stôl, ľahla si naň a ja som ihneď zapol rádio. A tu sa na mňa uprene a dlho zadívala a oči mala mútne. Tu musím podotknú?, že mne sa páčia najmä mútne oči u žien, ale aj všeobecne u ľudí. Aj mútne oči detské sú krásne.
    „Že mi raz ukážeš mŕtvych Franz?“ spýtala sa.
    „Ukážem…Dáš si kávičku?“
    „Do skla, Franz,“ povedala a iste jej toto všetko pripomínalo divadelnú scénu, kulisy, rekvizity. Zakiaľ som varil kávu, nakukoval som do izby. Ilona ležala na stole a spievala si, a akoby práve pre nás, v rozhlase hrali Chopina, niekoľko balád, ktoré ja milujem a naostatok pohrebný pochod, iste to poznáte,: “lála- lá, tam-ta-dam,“ fantastická hudba.
    Keď som prišiel s kávičkou, mala už vyzlečenú košeľu. V tom modrom svetle mala prsia bielučké, tajila dych, zdala sa by? mŕtva a ja som sa takmer neubránil, prsty ma svrbeli, pokúšalo ma pribehnú? k zásuvke a vybra? skalpel. No premohol som sa. Tvár už mala celkom fialovú, keď sa zrazu nadýchla a rozosmiala sa. Toto sa nerobí, to ma podráždilo. I Berty skúša podobné kúsky. Klesol som smutne na stoličku, hlavu som sklonil na prsia, ona si ľahla na bok a podoprela si líce päs?ou.
    „Chcela som vidie?, ako sa zatváriš,“ povedala, odfukujúc si vlasy, ktoré jej prepadali cez tvár.
    „Ako som sa mal tvári??“ spýtal som sa nechápavo.
    „Možno ?a vzrušujú mŕtvoly. Čo ja viem?“
    „S týmto sa nežartuje, Ilonka.“
    „Ty Franz…ako si si mohol zvyknú? na takú prácu?“
    „Vždy som chcel niečo také robi?…“ povedal som úprimne.
    Odrazu žmurkla.
    „Páčim sa ti?“ spýtala sa.
    Pritakal som. Lebo naozaj bola krásna. A navyše, div divúci, ležiac takto oproti mne, zdala sa zrazu akási iná, tichá, jemná, akási zádumčivá. Tvár mala bielu, napudrovanú, akoby zo sadry, pod očami tiene, hlboké ako hrob, rúž modrý, no vo svetle neónu, zdal sa by? dokonca čierny.
    „Však si herečka, Ilonka…?“ hlesol som, hrdlo mi s?ahovalo.
    „Ako vieš?“
    „Mali sme u nás herečku. Otrávila sa. Maľovala sa presne ako ty.“
    „Môžeš ma pobozka? ak chceš…“
    „Len vydrž...ja...,“ posledné slová mi načisto uviazli v hlave v hrdle. Lebo zrazu, z číreho špásu sňala mi z hlavy klobúk a hodila ho na zem. Pritiahla si ma k sebe a pritúlila si ma k prsiam.
    „Nie už to nevydržím…“ zašepkala.
    Bola teplá, priam horúca, dusil som sa na jej ňadrách, na môj vkus trošku primäkkých, chcel som sa odtiahnu?, ale ona ma tuho pritláčala, dobre mi nezlomila väz, vzdychala pritom, nerozumel som jej ani slova. Už som ležal takmer na nej a bránil sa, škriabal a päs?ou jej tlačil do líca, z celej sily som sa odtrhával, keď zrazu: prebehol ňou kŕč. Vykríkla a ochabla. Bezvládne ostala leža? na stole s rukami rozpaženými. Sadol som si a upravil kravatu, lebo mi vyliezala, aj niekoľko gombíkov som mal odtrhnutých. Načiahol som sa po klobúku a snažil som sa zhlboka dýcha?, aby som sa upokojil. A ona ležala. Nehybná…Neudržal som sa a musel som tie jej visiace ruky prekríži? na prsiach. Robím to mimovoľne, vždy keď mám telo na stole. Až neskôr ruky uložím pozdĺž trupu, aby neprekážali. Nebránila sa, akoby zaspala, vypol som rádio a radšej som pustil platňu. Zopár balád. Svetlo som zhasil, vždy keď skončím, vypínam svetlo. Aspoň na pár minút. A pohrúžim sa do seba. Ostali sme v tme. Ona meravá, ja zahĺbený. Ale keď hudba dohrala, Ilonka sa posadila a zívajúc sa ma spýtala:
    „Koľko je hodín?“
    „Polnoc“, povedal som.
    „Idem. Je to celé hlúpos?.“
    Zapínala si košeľu a bola akási mrzutá, podráždená. Nechápal som to.
    „Kam chceš ís??“
    „Domov. Už ma to nebaví!“ povedala rázne.
    Takmer plačky a plný zúfalstva som vyjachtal:
    „Ale veď som ti ešte neukázal márnicu!“
    Skúmavo sa na mňa zadívala a oči sa jej rozšírili.
    „Márnicu?...Teraz v noci?...Myslíš to vážne?“
    „Celkom vážne!“ plný odhodlania vybral som z vrecka zväzok kľúčov a mával jej nimi pred nosom.

    IV.

    Opatrne sme sa blížili ku prosektúre. Ilona sa ma držala za rukáv, tuho ma stískala a pošepla mi: „Nevrátime sa?“
    Niekoľko vrán zakrákalo do noci. Príjemné tvory, tieto vrany, ušľachtilé zjavy. Vždy tušia, že ktosi umrie. Musel som by? ostražitý. Nebol som si istý, či Berty náhodou nezabudol psa, priviazaného k stromu. Občas sa mu to stáva, keď je opitý. Vtedy ho odváža čierna sanitka domov. Medzi šoférmi má kamarátov. Oni spolu pijú a hrajú mariáš. Ba zdá sa, že šoféri pijú ešte viac, ako Berty. Na mŕtvych si nedokážu zvyknú?.
    Pes tu nebol. Vzduch bol čistý. Ešte som musel preskúma?, či sa tam hore, v podkroví nesvieti. Tam má šéf kanceláriu, on zavše prichádza do práce v noci. Ba i niektoré telo, obzvláš? pekné si tam hore vynáša. Položí ho na stôl a píše básne. Lebo pri tele sa mu lepšie píše. Ako on vraví: „Sonet má potom iskru, hĺbku a jemnú humoresknos?.“
    Boli sme dnu. Stôl bol teraz čistý. Dlážka, výlevky, váha, všetko vyumývané. Veď sa to nedá, necháva? pitevňu ako nejaký mäsiarsky výklad.
    „Tak tu raz všetci skončíme?“ spýtala sa Ilonka, chúlila sa do kabátika, usmievala sa na mňa, ale tak trošku nervózne.
    „Páči sa ti tu?“
    „Nie...“striasla sa a pregĺgla slinu.,,Nemáš tu niekde pohárik pálenky?“
    Asi to na ňu bola prisilná káva. Prehrabal som teda Bertyho skrinku. Našiel som v nej nielen fľašu, ale i zopár odrezkov, teraz už celých sčernených. Nechal som ich tam. Len fľašu rumu som mu ukradol. Keď som sa vrátil, Ilonka sedela na stoličke, s očami rozšírenými a len tak vyskočila, keď ma uvidela: “Uáááááá!“
    „Neboj sa. Tu nestraší, “zasmial som sa, podal jej fľašu a nechal ju nech pije na guráž. Nech pije koľko vládze. A ona bola úplne ticho, kým nestiahla pol fľaše. No potom vyprskla, a odhodila fľašu do kúta. Rozkašľala sa.
    „Čo si mi to dal?“
    „Čistý rum.“
    Zbledla, stratila v nohách vládu, klesla na stoličku.
    „Je ti zle?“ spýtal som sa.
    „Je mi fajn…“ odvrkla, no začalo sa jej čka?. Nie, toto už nebola bláznivá a rozosmiata Ilonka, z baru Chryzantéma, tak trošku šibnutá. Táto tu bola strapatá, šminky sa jej rozlievali po lícach, aj oči zavrela. Mala dos?. S rukami zopnutými som sa na ňu díval a usmieval sa, súcitne.
    „Čo hrávaš v tom vašom divadle?“ spýtal som sa len tak, do ticha.
    „Desdemonu…Prečo?“ vybrala vreckovku a nahlas sa vysmrkala. No náhle, akoby dostala nejaký čudný nápad, zamyslene sa na mňa pozrela. Po tvári je prebehol temný tieň.
    „Dívaš sa ako blázon!“ povedala mi.
    „Ja?“ zasmial som sa.
    „TY MI CHCEŠ NIEČO UROBI?!!!“ zachvela sa.
    „Ale choď, Ilonka,“ chytil som ju za ruku, snažiac sa ju utíši?, no ona sa mi prudko vytrhla.
    „Schválne si ma tu vylákal!“ rozkričala sa. Cúvla. Pár neistých krokov, akoby k východu…no zatackala sa…Zachytil som ju v poslednej chvíli. Bola by spadla na zem.
    „Chcela si vidie? mŕtvych, Ilonka!“
    „Choď s nimi do riti!!!“ zvreskla, až mi zazvonilo v ušiach. Túžila sa mi vytrhnú? z náručia. No ja som ju držal pevne.
    „Pus? ma domov…“ prosila.
    No ja som nepoľavil. Na to už bolo neskoro. Darmo ma škriabala, ?ahala za vlasy, buchnátovala…Napokon beztak stratila silu. Vyhodil som si ju na plecia. A  takto spoločne, zostupovali sme dolu, do pivnice. Ako som predpokladal, tiel bolo pomerne dos?. Ležali v radách na sebe. Ale kvôli plachtám nebolo ich vidie?. Len miestami zo štrbiny vykukovala náhodná noha, či ucho. Postavil som Ilonku k stene a začal som odväzova? plachty. Ošetrovatelia ich vždy tak tuho zviažu, akoby sa báli, aby im mŕtvola neušla. No keď k nám tie telá vezú na vozíčku, spúš?ajú sa z kopčeka, čo majú zakázané. Neraz sa stalo, že sa im v zákrute, v plnej rýchlosti vozíček prevrátil a mŕtvola vypadla na chodník. A po chodníku sa často prechádzajú pacienti. Je to nepríjemné, najmä pre rakovinárov. Sú potom plačliví a s?ažujú sa. Ošetrovatelia bezradne postávajú, boja sa mŕtveho naloži?. Naš?astie, máme tu Bertyho. Ten pribieha, prehodí si telo cez plecia a uteká s ním ku prosektúre. A schválne, akoby vždy okolo svojho psa, ktorý panáčkuje, vyplazuje jazyk, niekedy schmatne nohu a ?ahá. No Berty taktiež akoby schválne sa s nim pasuje a nadáva, ale smeje sa od radosti, lebo psovi sa zakaždým podarí odhryznú? aspoň kúsok. Berty sa potom vyhovára: „Môžem ja za to? To tá beštia. Ešte dnes ju dám utrati?.“ No uloží telo do chladničky a potom sa v kutici smeje na celé kolo. Ba i vrany sa takýmto situáciám tešia. Krákajú, akoby Bertyho povzbudzovali, zlietajú sa okolo psa, sadajú si Bertymu na hlavu. Keď beží s telom, snažia sa do mŕtveho aspoň ďobnú?. Ale Berty sa päs?ou zaháňa.
    Ako som rozbaľoval plachty, úchytkom som si všimol, že Ilonka sa zosunula po stene na zem. Sedela teraz už celkom odovzdaná osudu. A keď som k nej pritiahol akúsi starenu, odbalil som nohu, kde majú fialovou ceruzou mŕtvoly popísané mená i dátumy úmrtia, Ilona začala kriča?: „Prestaň, ty maniak! Nechcem to vidie?! Niééé!!!!“
    Musel som ju odvliec? naspä? do pitevne a položi? na stôl. Zapol som rádio, uvaril som kávu. Ilona nevstávala, ležala tam s rukami rozhodenými. Znovu som jej ich zložil na prsia a náhle, snáď vplyvom prostredia ma čosi opantalo. Akási túžba. Hladkal som ju po čele a po tvári, Ilonku. Bola taká milá, tvár mala napuchnutú. Spod zavretých očí jej vytryskli slzy, stekali po lícach, utieral som ich a čičíkal Ilonku. „No tak, no tak, moja drahá. Bolo to na teba asi príliš. Toľko alkoholu. Vidíš kam to až došlo?“ Žiadalo sa mi veľa rozpráva?.  Aj som rozprával. Všakovaké príhody o Bertym. Smiešne i smutné. O psovi. O tom, ako vyzerajú mŕtvy utopenci. Keď ich pitvám, pod nožom sa mi celkom rozpadávajú. Po dvoch týždňoch sú ako rôsol, celkom zdeformovaní, rozožratí od rýb…A čím viac som rozprával, roznežňoval som sa. Ba priznávam, chvíľami som až plakal. Ľahol som si k nej na stôl, porozopínal som jej košieľku a hladkal ju na prsiach. Vyzliekol som ju celkom a spieval som jej. Tíško a zádumčivo som spieval, túlil sa k nej a ona snáď spala. No náhle precitla a skríkla:
    „Zavolám políciu!“
    „Skús to…!“
    „Políciáááááá!“
    No ja som sa nedal.  Zapchal som jej ústa. Hrýzla ma do dlane, ale mne to neprekážalo. Hádzala sa ako divá. Nevidel som dôvod prečo ju pusti?. A čím som bol neústupnejší, tým viac sa vrtela. Ako pri padúcnici. Stisol som jej hrdlo, nos i ústa. Aj oči som jej privrel, lebo sa uprene dívala. A potom som jej šepkal nežné slovíčka. Už sa nebránila. Zdalo sa, že je  rada, keď som ju premohol. Ženy sú údajne také. Potom som ležal vedľa nej mlčky…


    V.

    Keď sa už brieždilo, zapálil som si cigaretu a skĺzol na zem. Dlážka bola studená, radšej som sa obul, poobliekal, sadol si na stoličku a v rannom šere hľadel som na Ilonku, ako spí. Premýšľal som, či ju neprebudi?, a tiež si hovorím: čo tak vyčka? na šéfa? On chodí do práce skoro ráno. Prikradne sa niekedy už o pol piatej, celý uzimený, lebo na cintorínoch býva chladno a v hrobke je ako v jaskyni. Bude ešte s spa?, Ilonka, tichučko ho k nej dovediem šéfa a ukážem mu ju…
    No spravil som to inak. Z prádelníka som vybral najčistejšiu a najbelšiu plachtu, rozprestrel ju na zem. Vzal som Ilonku do náručia, položil ju na plachtu a zviazal na koncoch, aby sa nevyšmykla. Potom som ju odniesol dole, do chladničky a uložil celkom naspodok, pod ostatné telá. To som už počul štekanie. Blížil sa Berty. Aj vrany už krákali. A taktiež kašľanie šéfa som počul. Rýchlo som zavrel chladničku a vybehol hore.
    Berty bol opitý a nadával, ale šéf postával ticho na prahu pitevne a o čomsi premýšľal. Nehybný, s tmavými okuliarami , holohlavý. Zdvihol dva prsty do výšky. Takto nás on zdraví, a potom pomaly vystupuje po schodoch, do svojej kancelárie, kde sa obvykle zamyká. Niekedy celý deň odtiaľto nevychádza a rozpráva sa s nami cez zavreté dvere. Jeho hlas znie sípavo a trošku neľudsky. Prichádza k nám ako zo záhrobia.
    A keď som celý deň potom rezal a Berty mi nosil telá, myslel som iba na Ilonku, ktorá sa neprebúdzala. Ani som nevedel, ako mi uplynul deň. Večeralo sa. Berty už iba ležal na schodoch, ale naposledy sa premohol a odšúchal sa k mŕtvym, do chladničky, aby mi priniesol v plachte poslednú „mrcinu“, ako on vraví.
    Hodil mi ju nešetrne na stôl a postavil sa mi za chrbát. Odkryl som plachtu. Bola to ona, moja Ilonka. Berty hneď poznamenal čosi o chutnom mäsíčku a ja som sa v tom momente roztriasol. Snáď ten chlap z nej už čosi nekváril? No keď som si ju poobzeral z každej strany, nič z nej nechýbalo. Berty však ako zhypnotizovaný nakláňal sa nad ňou, dobre že neslintal a šomral si voľačo popod nos.
    „Čo to táraš?“
    „HNUS AKO DEZERT…Taká hlúpos?…Z Nietzscheho…“
    „Čože?“ vôbec som mu nerozumel.
    „Robil som doktorát z Jeseist von Gut und Bose. Na Karlovke. Tlačou to vyšlo v 1987…po nemecky. To iba tak... medzi rečou…“
    Nedokončil, zatackal sa a spadol na Ilonku. Celú ju doriadil od tej svojej hnedej a lepkavej zástery. Radšej som ho odtiahol za dvere, na schody prosektúry. Tam si ho už nájdu šoféri a odpracú ho domov.
    „Ilonka, holubička moja…“ šepkal som. Musel som ju plachtou poutiera?, hladkal som jej chodidlá, prsty a tiež i lýtka. Ani som nezbadal, kedy sa pri mne zastavil šéf. Zakašľal a ja som hneď vyskočil.
    „Pekná…takých tu máme málo…“ povedal do ticha.
    „Je krajšia, ako hociktoré die?a, však?“ hlesol som a zapálil som malú lampu, aby ju správne osvetľovala.
    „Neuveriteľné…“ zvolal šéf a pri tej príležitosti si sňal aj okuliare. „Má takú zvláštnu farbu…Je ako z porcelánu…Bože, čo jedla samé jogurty?“ otočil sa ku mne.
    „Neviem,“ povedal som a pokrčil som plecami.
    „A tuto, v záhyboch, vytvára to úžasné tiene…pozrite. Nepila fernet?…Zuby. Pôvodné. Ešte i osmičky čisté, žiadna plomba… Škrabance na krku…Udusená. Exitus približne pred desiatimi hodinami…Modriny, zádrapky, áno…deflorácia... Znásilnená…“
    Významne na mňa pozrel.
    „To ja nie…“ jachtal som.
    To isto Berty. Kedy to preboha stihol?
    „Čo chcete urobi?? Zavoláte políciu?“ spýtal som sa šéfa a nohy sa mi v kolenách podlamovali. Ale šéf, akoby ma nepočúval. Akoby ma vôbec nevnímal. Zapisoval so čosi do diára. Nastalo dlhé, úmorné ticho. Na čelo mi vystúpil pot. Šéfove pero škrípalo po papieri. Kdesi kvapkala voda. Pavúky sa spúš?ali po tenkých nitkách z plafónu. Na dlážke potom liezli do kútov. Čakal som na ortieľ. Tu zrazu šéf zavrel diár.
    „Kto zabil? Kto je vrah?“ spýtal sa a zovrel ma tuho okolo pliec. „Ako sa tu mŕtvola dostala? Prišla po vlastných? Ohohó, nie!“
    A tu sa zasmial, stisol mi krk, bolelo to, no ja som sa bál čo len ceknú?.
    „Priateľu. Nie! Nás toto nezaujíma,“ pokračoval, „na toto sa my nepýtame…Nás fascinuje smr?!…Jej tisíc foriem…chcem ju vidie? zblízka…by? bližšie a bližšie…Takmer sa dotýka?… Chápete?…Smr?, to je vyššia matematika!“
    Horlivo som pritakal. Nebezpečenstvo bolo zažehnané. Vydýchol som si. Môj šéf sa stále iba usmieval, držal ma okolo ramien. Prechádzali sme sa po miestnosti, hore a dole. Od okna k dverám. Všetko som schvaľoval, čo mi tu môj šéf rozprával. Bol celkom pohrúžený do svojich úvah. Citoval i verše, pravda, tak trochu zahmlené. Napokon sme zostali stá? pred stolom. Môj šéf sa zadíval na Ilonku.
    „V záhrade je mäkká pôda,“ povedal vážne a vecne. „Keď skončíte, zakopte ju tam.“
    „Áno“ hlesol som a vypleštil som oči. Dych sa mi zasekol.
    „Opatrne! Sú tam aj iné hroby!“ povedal ešte.
    Otočil som sa.
    No šéf tu už nebol.
    Vyprchal ako éter.
    Zmizol ako prízrak.
    Zapol som hudbu. Chopina. Najprv dve balady a potom ešte nokturno. A nakoniec, samozrejme „Allegro funebre“. Kávičku som mal na malom, príručnom vozíku. Aj som si zapálil. Ilonka ležala na stole. Nepohla sa? Nie. Ruka mi sama vystrelila pre skalpel. Motorová píločka na lebečnú kos? bola tiež blízko. Vrany sa zhromaždili za okienkom. Prsty sa mi trošičku triasli. Ale to od vzrušenia. Teraz som sa cítil slávnostne. Najprv som v duchu vymeral čiaru, úplne v strede, od prsnej kosti až po lono. A napokon som začrel…veď sa to nedá ani opísa?…

    00809096013763950138089201382785
    mirex
     mirex      31.01.2005 - 14:32:42 , level: 2, UP   NEW
    fuha, huste. Cakal som ze sa s toho vyvinie nieco pozitivne, ale no co uz. Ale aj tak zaujimave.