Ví?o Staviarsky: Zápisky z podzemia

Hodil sa na chodník na námestí a začal sa trias?. Epileptický záchvat ako hrom. Privolali sanitku. Prvú pomoc. Mladý doktor - a poďme ho do nemocnice. Ibaže tento mladý doktor nevedel, že chlapík je známe číslo. Vždy, keď sa chce dosta? do nemocnice, začne s tou svojou epilepsiou kdesi na chodníku. Pre ľudí je to divadlo. Tu na záchytke svoj kúsok zopakuje, na zemi, drží sa lavičky a trasie sa... No dobre. Vlečieme ho na izbu. Na posteľ. Než ho zviažeme, predvádza nový záchvat. Tentoraz sa zachytí zubami o rám postele, zahryzne sa a vylomí si predné zuby...

Priviezli baču, opil sa na salaši. Nemohli sme ho vyzliec?, lebo mal na sebe asi osem svetrov. A v nich bodliaky ako tmelivo. Ležal na zemi a ja som ho dobrú hodinu kmásal.

Vyhodil z okna televízor. Dávali futbal. Naši prehrávali. Naštval sa a vyhodil televízor zavretým oknom. Z ôsmeho poschodia. Beztak v ňom hovno dávajú, vraj...

Chlapík sa chcel obesi?. Obliekol sa do čierneho obleku. Kravata. Biela košieľka. Zapálil si sviečku. K tomu veniec... Zavesil povraz. Astenický starec. Nejaký cigánik ho zbadal oknom. Hlavne tú sviečku. A možno chcel kradnú?. Nazrel dnu a vidí, starec sa práve vešia. Odrezal ho z lana. Je to blázon. Stále sa usmieva.

Strelil sa mäsiarskou pištoľou do hlavy. Dodnes tam má jazvu. Sprvoti som nechápal, mal totiž v hlave dieru. Diera bola široká, ale čím hlbšie, tým viac sa zužovala. Pýtam sa policajtov, o čo ide - a povedali mi, že chlapík sa strelil do hlavy mäsiarskou pištoľou. Ináč mal ten chlapík zmysel pre humor. Pochádza od Lipian.

Š?úply chlap s plešinou. V šedom tenkom svetríku. Posadili ho na lavičku. On vraj nič nerobil. No policajt mi vraví. Nič? Bodol svoju tehotnú ženu do brucha. A že nič nerobil. Vrah je to! Bol samá nevinnos?, ten chlapík. V tvári žltý, tvár úzka, no čelo zvláštne široké, nesymetrické... Akoby bol prekvapený z toho, z čoho ho obviňujú... On to jednoducho nechápe!!!!

Stretol som v bare absolventa bohosloveckej fakulty. S?ažoval sa, že ho opustil boh. A preto pije. On by chcel za ženu nejakú mrzáčku, mrzáčky ho vzrušujú... bez nohy a spol... Je plný zlovestných citov `a la Dostojevskij. Samoľúby, túžiaci kohosi týra?.

Doktor K. robil na protialkoholickom. Namiesto služieb sa však zapísal do brigád na zemiaky. Mal tam pokoj. Nemohol tú svoju robotu vystá?. Morálne sa mu zhnusila. Neskôr, jedného večera ho doviezli na záchytku. Policajtov zavolala svokra. S chlapom sa vraj nedalo doma vydrža? a robil cirkus. Chudák, býva u svokry, chce vyženi? dom. Zaobchádzali sme s ním ľudsky. S ohľadom. Pacienti z protialkoholického oddelenia boli vo vytržení. Vnieslo im to do jednotvárneho života trošičku relativity. Ale i pochybností. Ten, čo ich toľko na oddelení straší, toho teraz vyzliekli a strčili do izby k pijanom. Bolo to pre nich isté zados?učinenie. A doktor stratil na autorite.

Najprv sa s?ažoval, dlho sa s?ažoval na boles? v krížoch. Predtým pečeň, ale ešte skôr žalúdočné vredy, ktoré ho vyradili ako kulturistu. Teraz však mal pruh a stále mu čosi bolo. Šiel za doktorom. Ten mu zistil nádor. Stiahlo mu to obličky. Onedlho už stonal od bolesti. Rakovina. Schvátilo ho to a šiel do nemocnice. Koniec bol rýchly a strašný. Plakal, nariekal a nechcelo sa mu zomrie?. Napokon odišiel, už ho tu nebolo. S Lackom som slúžil prvú službu. On sa ma zastal a ujal. Dobre som si s ním rozumel. Mal rozum i charakter die?a?a a bol dobrý človek.

Bolo leto a ja som mal službu. On prišiel na záchytku. Nepoznal som ho. Začudoval som sa, čo tu robí ten človek. Svojvoľne si príde na záchytku, otvára dvere do kúpeľne a vraví: idem sa osprchova?! Vôbec som tomu nerozumel. Cudzí človek. Bol som z toho nervózny. Čo ak by prišla kontrola. Čo poviem, že sa tam sprchuje človek, ktorého vôbec nepoznám? Potom, keď vyšiel, uviedol veci na pravú mieru. Kedysi tu slúžil. Ale odišiel inam. Bola to beztak najlepšia robota. To som mu potvrdil. Slovo dalo slovo, ukázalo sa, že píše a prešiel mnohými zamestnaniami. Rozhovorili sme sa a on potom chodieval ku mne na záchytku častejšie, keď som mal službu. Neskôr, keď začal pi?, bol tu na záchytke pečený-varený.

Tvrdil nám, že bol prebodnutý. Z piatku na sobotu v noci. Pýtame sa ho: Kým? Ale on nevie, údajne prišli, prebodli ho skrz-naskrz. Ale keď ho vyzlečieme, nič, otáčame ho a doktorka ho ohmatáva. To nie je možné, vraví, prebodli ma, celý som od krvi. Nikde však po krvi ani stopa, košeľa biela, viazanka, ponožky čisté, trenírky skoro ako nové. Strieľate si z nás. Údajne fínskym nožom. Bodli ho a so smiechom ušli. Dajte naň pozor, zakričí doktorkám, odchádza a zavrie veľké pancierové dvere.

Udrela do zubov dôchodcu, potom ho kopala a nechala leža? na chodníku. Znovu sa vrátila a kopla ho do tváre opätkom. Keď prišiel policajt, strhla mu výložky, poškriabala ho. K nám ju priviezli bosú, kabelku jej radšej vzali, lebo ňou mávala. Tvár jej zalievajú slzy, z nosa jej tečú sople, prská, kričí, ona vraj nie je žiadna kurva. Striekli sme jej do očí kaser, smeje sa policajt, gombíky si upravuje zápalkami. Pútka sa prišijú. Tak, madam, vraví, vyzliec? a spa?.

Ak nepije, má strach, poci?uje úzkos?. Má pocit, že sa už blíži srdečný kolaps. Len čo sa však napije, cíti chvíľu blaho, no okamžite sa dostavia i pocity strachu. Trasie sa. Mám sa naň občas mrknú?, aby neupadol do psychózy. Každú chvíľu som sa musel špacírova? medzi záchodom a izbou s hrnčekom vody a dáva? mu pi?. Triasli sa mu ruky, celý sa pooblieval, zmáčal zem. O štvrtej nastala psychóza. Keď som to ohlásil, ozval sa doktor, tiež pekný alkoholik. Pichnite mu dve ampulky seduxenu, vraví. Nemáme ihly, nemáme seduxen...

Tak zožeňte... prídem

Mala čudné reči a dcéra v obave, aby čosi nespravila, zavolala sanitku. A oni šup ju na príjem. Na psychiatriu. Na príjme však bola opitá a tak ju voľky-nevoľky museli prenocova? na záchytke. Ráno má odreté ruky.

Lacka som ledva prebudil. Žmúril oči, sedel ako pribitý k divánu a mrmlal čosi nezrozumiteľné. Predviedli nám dvoch cigánov. Rozosmial som sa, keď som ich zbadal. Obaja zmasakrovaní ako po súboji s jaguárom. Mladší v čiernej košeli je "poslanec". Tretí vraj ostal v nemocnici. Má mačetou preseknutý krk. V Chminianskych Jakubovanoch sa pobila celá cigánska osada. Poslanec volal policajtov, no práve jeho priviedli na záchytku. Chvíľku vznikla zamotaná situácia, policajti si telefonovali, vysielali vysielačkami. Nik odrazu nebol kompetentný v danom rajóne zasahova?. A tak sa čakalo, fajčili sa cigarety, čítali sa časopisy. A po hodine, keď prišla doktorka, nechcela v takomto stave cigánov prija?. Vraj nemajú kompletné vyšetrenia. So starším cigánom sa muselo ís? na neurológiu. Košeľu mal skrvavenú, na očiach opuchy, celkom modré, oči ako štrbiny. Ako oči čierneho Číňana. Zistilo sa, že cigáni sú švagrovia. A tak, švagor podopierajúc švagra, posadili sme ich do auta. Keď sme zobudili personál neurológie, sestry žasli. Zapchávali si nosy, lebo okolo cigánov sa šíril príšerný smrad. Chlapík ledva chodil, hlavu na krku ledva udržal, no tvrdil, že mu nič nie je. Po líci a po krku mu stekala krv. Hlavu prilepenú. Ten s krkom prerazeným mačetou mal jediné š?astie, že mu to nepreseklo tepnu. Kto vraj sekal? To sa nevie. A odkiaľ mačety? Tie sa vraj kupujú bežne.

88-ročný starec na smrteľnom lôžku zavolal na doktorku: "Poc ku mne ty moja šumna okata! Naj ce pomilujem!" Hneď na to umrel.

Moja teta bola kedysi mníška. Keď robila na prosektúre, plakala za každým mŕtvym. Až po roku si zvykla.

Istý pacient liezol na elektrické stĺpy. Chcel vraj ís? do neba. Raz ho však spálilo na uhoľ.

Ošetrovateľ viezol v zime mŕtvolu. Bolo šmykľavo, spadol a mŕtvy doň narazil nohami: "Ty debil, ešte aj po smrti ma kopeš?" osopil sa na nebožtíka ožratý ošetrovateľ.

Priviezli manželov. Známych pijanov. Obaja boli ožratí na mol. Žena podpálila byt, vybehla na ulicu a padla na chodník. Muž spal v izbe. Žena sa na záchytke robí mŕtva. Potom otvorí oči. "Chcem piša?," zašveholí ako sedemročné dievčatko.

Na sídlisku majú ústav invalidi. Vychádzajú si na vozíčkoch do blízkeho okolia. Často však s tými vozíčkami zaparkujú pred krčmou a opíjajú sa. Potom sa nevládzu dovliec? do ubikácie. Takže pre nich musia ošetrovatelia prichádza? a odváža? ich do ústavu.

Hovorí mi ošetrovateľ: "Pretiahol som pacientku v kotolni, ale niekto ma udal! Odvtedy, keď slúžim na oddelení, pacientky mi ukazujú pipiny. Ja už to, boha, nevydržím. Dávam výpoveď. Veď toto je psychologický nátlak!!!"

Žulka dnes, keď odchádzal, keď sme ho prepúš?ali, ukradol zo skrine dámske topánky. Odišiel v nich. Nikto nič zvláštne nespozoroval.

Kolega Vavrek sa nechal telefonicky v službe zobudi? na šiestu. Riaditeľka prišla na kontrolu a na vrátnici našla lístok: "Miško, zobuď ma o šiestej. Vavrek." Nuž ho zobudila ona. A hneď mu dala kárne opatrenie.

LSD. Tetovanie. Ženy a spol. Sedel v čakárni na internom a civel, vyjašene hľadel. Tetovaný ako nejaká mapa. Prepustený na amnestiu, nemá sa kde podie?. Chce prečka? zimu. Rodičia ho doma nechcú. Cez deň sa túla po meste. Chcel by do nemocnice. Požíva rôzne tabletky a pije. Pri prepúš?aní som mu dal na cestu cigarety, na ulici sa ku mne hlási. Ja mi to trápne. Kamarát. Keď ho doviedli na záchytku do tretice, doktor Mikula rozhodol, aby ho previezli na mužské oddelenie. Nech si ten cigán trošku pospí, aby nemusel plati? za pobyt. Sociálny súcit. To teda áno.

Doktor-chirurg sa zbláznil. Operoval pacienta a poroz?ahoval črevá po celej chodbe oddelenia.

Na dennej. Pacient. Vraj mi tu hodí dymovnicu a ja sa zadusím. Volala jeho žena. Chce ho da? na protialkoholické liečenie. Pri vyšetrení sa s?ažuje, že ho bolia obličky. Majú ho operova?. Vraví: Ja si ich vyrežem sám. Potom ďakuje doktorke, bozkáva jej ruku, dokonca ju bozkáva i na krk, to už ho musíme odtŕha?, aby doktorku náhodou neznásilnil. Priviezli ho dvaja policajti v civile. V tých svetríkoch a košieľkach vyzerali ako učni. Avšak z tvárí im hľadí čosi všeobecne policajtské. Chlapík ďakuje jednému z nich, ktorý mu vraj vrazil do zubov. Po prvýkrát mu vraj policajt jednu vrazil. Podáva mu ruku. Čakám, kedy ho začne taktiež bozkáva?. Ochranné prostriedky. Vraví: Som tak sám. "Ty ši nebul nikda sam?" Šiel som na obed, zhltal som ten humus, dal som si kávu a schrupol som si ako obvykle. Privliekli chlapa, čo pľuval v pohostinstve ľuďom do piva a naostatok zmlátil čašníčku.

Na poschodí majú prezliekareň sestry z ortopédie. Dupajú ako kobyly. Pri každom kroku cítim, ako sa zachveje mladé stehno, nadskočí poprsie. Zavolali ma telefónom. Poďte rýchlo hore. Vybehol som na poschodie. Prechádzajúc ortopédiou, vyhýbal som sa pacientom na vozíčkoch a o bralách, ponáhľajúcim sa kamsi dozadu k balkóniku. Tam sa ich, obarličkovaných, zhŕkla pekná kôpka. Keď som sa predral k balkónu, stála tam sestra biela ako krieda, s rukou na ústach. Na betóne ležal chlap v modrej pyžame, v mori črepín, čudne skrútený ako paragraf, vedľa hlavy vyliaty mozog a kaluž krvi. Vyskočil z tretieho poschodia. A len dnes sme ho prijali. Zdal sa by? pokojný, ba so mnou i vtipkoval, ale len čo som ho zavrela do izby, počujem treskot skla, vyskočil zavretým oknom. Vraví mi sestra. Prineste plachtu, povedal som sestre. Prekročil som zábradlie, snažil sa mŕtveho prikry?. No zdalo sa mi, akoby sa pohol. Tak som sa mu pozrel do tváre. Mal ju napočudovanie pokojnú... akoby sa usmieval. Nedotýkajte sa ho, počul som hlas. Zástupom sa predieral policajt.

ILUSTRÁCIA - MONIKA KOMPANÍKOVÁ

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Ví?o Staviarsky - narodil sa 22. októbra 1960 v Prešove. Na Strednej filmovej škole v Čimeliciach študoval produkciu a na pražskej FAMU dramaturgiu a scenáristiku. Istý čas žil v Prahe, kde robil divadelného kulisára, potom ošetrovateľa v Psychiatrickej liečebni Praha-Bohnice a pä? rokov pracoval na protialkoholickej záchytnej stanici. Neskôr bol zamestnaný vo výčape. V súčasnosti žije a pracuje v Prešove. V roku 2001 získal Prémiu v literárnej sú?aži Poviedka. Pripravuje na vydanie svoju debutovú novelu z cigánskej dediny na východnom Slovensku Šlepa laska .

Autorka ilustrácie Monika Kompaníková sa narodila 1. septembra 1979 v Považskej Bystrici. Vyštudovala grafiku a maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a venuje sa maľbe v slobodnom povolaní.


[30. 7. 2004]