pastnem vam tu moju oblubenu.
osobne poznam autora .

Ví?o Staviarsky

Laborant




I.

Nechcel som vydesi?, poznáte ženy, všetkého sa ľakajú, preto som uviedol: Laborant. Hneď sa mi prihlásilo asi pätnás? žien a na prekvapenie, všetky do jednej s pokazeným chrupom. Vchádzali do kaviarne zmaľované a plné očakávania.
„Laborant?” pýtali sa. “Aký? Zubný?“
„Pitevný.“
„Och?!?“
Zbledli, hneď boli nervózne, niektoré bez slova odišli, ani nedopili kávu, iné prehlásili: “To sa dalo čaka?!“ Tie čo sa vypytovali na zuby, na moje laboratórium, tým som opatrne popisoval prosektúru. A zakaždým som v ich očiach čítal sklamanie, neskôr i úľak. Iba som zbytočne márnil čas.
Veď ja sa na samotu s?ažova? nemusím. Tiel máme dos?, mesto je veľké, samovrážd pribúda, šes? mŕtvych denne, viete koľko je to pozostalých? Zdravia ma na ulici a ja si ich mýlim s mŕtvymi. Niekedy sa prechádzam, dívam sa ľuďom do tváre a snažím sa uhádnu?, na čo budú umiera?. Zdajú sa by? zdraví, poniektorí, no akýsi hlas mi našepkáva: „Ty neskončíš dobrou smr?ou!“ O pár dní otvorím chladničku a hľa: môj známy tu leží v plachte, celý dolámaný, vypadol z piateho poschodia. Občas ma zavolajú k súdnej pitve, lebo ja sa nikdy nepomýlim. S policajtmi si tykám. Ja často uvažujem o svojej práci, často si predstavujem, kde najprv reza?, aby som odobral vzorku. Niekedy, len aby som nevyšiel z cviku, režem aj to, čo by som nemusel a celé hodiny sa kutrem vo vnútornostiach. Človek by neveril, aké je ľudské telo zaujímavé. Zapálite si lampu, zapnete rádio, uvaríte si kávičku a premýšľate si o svojom. Veď deti napríklad, nikomu inému nezveria do rúk, iba mne. Deti mám rád. Ležia mi na stole, sú také tiché a nevinné, rúčky im skrížim na prsiach. A tie ich telíčka, chudé nôžky, privreté oči, bože… Najradšej mám tie od 6-8 rokov, dievčatká viac ako chlapcov. Niekedy si len tak sedím, fajčím, škrabkám sa na líci a snívam. V takúto chvíľu už moji kolegovia kdesi v kumbále pijú a hrajú karty. Oni sa o prácu nestarajú, smejú sa mi. Počkám kým neodídu a dám sa do diela. Šéf ten mi radí, aby som neprepínal, trošku si oddýchol, aby som šiel domov. No postaví sa za mňa, ruku mi položí na plece, díva sa na die?a, ktoré je na stole. Niekedy sa zdrží až do večera a pozoruje, ako režem. On mi nič nepovie, práca je posvätná. Ale keď skončíme, zamknem budovu a poberáme sa domov, môj šéf sa živo rozhovorí. Najmä o de?och. On nieje iba vedec, ale i básnik, ten môj šéf.
Škuľavý Berty tvrdí, že leziem šéfovi do zadku. To sa veľmi mýli! Veď škuľavý Berty sa stále len ožiera. A kde je úcta k mŕtvym? Krivo vedie čiaru, a skalpel sa mu šmykne. Ba ani zaši? trup poriadne nedokáže. Alebo keď píli lebečnú kos?, celý sa zagebrí a volá na mňa, aby som to dokončil. Preto mu dávame len hrubú prácu. On ?ahá telá, kladie ich na stôl, podáva nástroje. Ale opije sa už pred obedom a spolu s ostatnými si hádžu pečeň. Lenže to sa nesmie! Zakaždým zapadne pečeň za stôl. Berty je tučný, keď lezie cez stôl, ľahne si na roztvorené telo, potom má pláš? zašpinený a beztak pečeň nedočiahne. On ju teda napicháva sekáčikom, alebo skalpelom a celú ju zapráši, niekedy z nej chýba kúsok, ktorý ja potom hľadám a pod stolom prácne lovím. No Bertymu je to jedno. Oni sa mi smejú, že preháňam, no zašijú telo a zabudnú vnútornosti na váhe. Niekedy sa v Bertyho skrinke objavia ľadviny, už celé scvrknuté medzi fľašami od rumu a  on si nedokáže spomenú?, komu patrili: „Veď týmto mrcinám je to fuk…“ Takto on hovorí! Uvážte!
Niekedy si odnáša domov vnútornosti. On chová dogu. Prekutrem mu zakaždým tašku a vyberám z nej orgány. Berty si však vždy nájde spôsob, ako ma oklama?. Keďže ho k vnútornostiam nepripúš?am, on potom oblieka mŕtvych a často im odreže prsty na nohách. Lepšie sa takto nasadzujú topánky, údajne. Je schopný odreza? vám prirodzenie, čo sa sprvoti aj stávalo. Preto ja zavše skontrolujem hmatom každé mužské telo. Čo ak by sa niektorá zo žien, len čírou náhodou dotkla, nebodaj i rozopla a našla iba jazvu? Bertymu nemožno dohovára?. To sa vždy rozzúri a pije ešte viac. Keď náš šéf kamsi odíde, Berty si chodí po budove s fľašou vo vrecku. Ak mu dôjde rum, je schopný vypi? aj lyzol. Vážne…
Áno, ten inzerát! Radšej som ho prepísal. Na zuby, na tie ich skočilo hneď pätnás?. No nájdete sa aspoň jedna, čo by si priala pitevného laboranta? Je to práca zlá? Uznávam, nemá na ňu každý žalúdok. To platí najmä o Bertym, pretože ten, keď ráno príde, najprv si odskočí na záchod, aby sa vygrcal. Večer už grcá z pálenky. On celé hodiny sedí v tej svojej kutici, s nohami na stole, vyškrabáva konzervy a potom spieva. Keď sa ho pýtame, prečo to robí, vraví: „Kvapká mi na karbid!“
Niekedy prichádza i so psom. No pes sa neodváži vojs? do budovy. Hodiny čaká vonku a žalostne kňučí. Spočiatku ho Berty ?ahal dnu, no pes sa zháčil a nechcel ís?, stiahol chvost, klopil uši, a Berty ho kopal z celej sily do brucha, smial sa, no pes sa len plazil, triasol a zavýjal a beztak nešiel. Berty ho teraz priväzuje k stromu. Na obed mu vždy čosi prináša. A tuším, že on ho stále prikrmuje odrezkami z tiel.
V redakcii mi povedali: „Do týždňa máte ženskú!“
„Myslíte?“
„Mŕtvolu. He-he-he!“
Smiali sa, pravda, no čo tam po nich. Čakal som niekoľko týždňov, nikto sa neozval, ba ani po mesiaci. Až uprostred novembra, náhle, dostal som list.
„Volám sa Ilonka. Objavila som Váš inzerát a som nadšená! Som nedočkavá! Kedy Vás uvidím? Cítim sa tak sama. Už som si myslela, že nikoho nenájdem. Všetci sú takí fádni. Ach bože! Pitevný laborant! Hrôza! Iste máte zmysel pre humor, však? Vyhovuje vám 7.12. večer o deviatej, v bare Chryzantéma? Prosím príďte, prosím. Budem Vás netrpezlivo čaka?. Som strašne zvedavá. Nedočkám sa, iste sa nedočkám. Idem sa z toho zblaznie?!“

II.

Privítala ma celá roztatárená. A že mala v kapele kamarátov, oni hneď zahrali smútočný pochod. Možno už bola aj trošku opitá, vyskakovala od stola a tárala kadekomu: „Volá sa Frankenstien!“
„Löwenstien,“ opravil som ju. „Franz Löwenstien“
A zasa mi zmizla, s kadekým sa púš?ala do reči, pobehovala po lokáli, smiala sa a bolo to samé: „Pozrite, aký ma smiešny oblek…A viete čo robí?…Šu-šu-šu…ha-ha-ha…“
Strašné.
Chryzantéma bol nočný bar, v zapadnutej uličke a ako som si všimol, chodieva doň zvláštna zberba, poväčšinou umelci. Chvíľu som zvedavo okúňal, no oni boli už všetci do jedného opití, čo nemám rád, lebo si zakaždým vybavím Bertyho a jeho kumpánov. Niektorí už ležali na stoloch, iní si len tak zo špásu políhali na zem. Premýšľal som, čo by asi povedal môj šéf, keby to všetko videl. On je tiež umelec, no v bare nikdy nebol. On radšej v noci obchádza cintoríny, sadá si na náhrobky a pri sviečke píše. Má kľúč od istej hrobky a tam sa v nedeľu zatvára.
Ubehla polhodina, stále som sedel sám, v čiernom fraku, čo v ňom chodievam na pohreby. Objednal som si fernet, ktorého farba sa mi páči, keď náhle pribehla tá Ilonka, mávla na kapelu a oni znovu zahrali funebrácky pochod. Vyzvala ma, aby som tancoval, nuž som sa postavil, a oni sa všetci prehýbali od smiechu. Obkolesili nás, chytili sa za ruky a my sme tancovali v strede. Takýto spád vecí som neočakával ani vo sne.
„Vyzeráš ako notár, alebo kostolník,“ šepkala mi do ucha pri tanci Ilonka.,,Aj oči máš také…šplhúnske...Čo sa celý trasieš?“
Dusil som v sebe zlos?. A zrazu som to nevydržal. Vytrhol som sa , odsotil ju a utekal naspä? k stolu.
„Počkaj,“ dobehla ma. Sadla si ku mne a chytila ma za ruku. „Čo sa hneď urážaš?…No tak?“
Vybral som z vrecka list a roztvoril jej ho pred očami. „Čo si mi tu písala? Nedočkám sa! Idem sa z toho zlázni?! ALE TY SA MI VYSMIEVAŠ!!!“ vybuchol som na ňu a mával tým papierom, až mi vyletel z rúk a spadol kamsi na zem. Do očí sa mi tisli slzy. Cítil som sa ponížený.
Ilonka mávla na kapelu, aby stíchla. Priateľov odohnala. Niekoľkí sa potom nakláňali k nášmu stolu a načúvali, zopár sa ich preplazilo i popod stôl a ona ich kopala opätkami, hrozne namosúrená.
„Prepáč. Som jednoducho taká…“ povedala na svoju obranu. „Trošičku šibnutá…Ale som rada, že si tu.“
Vyznelo to milo, tak detsky a úprimne.
„Naozaj?“ zmiernil som radšej tón. Ale bol som na pochybách.
„Vážne…“ usmiala sa. A zuby mala biele, bez jediného kazu, široké, pevné, v pravidelných radách. Leskli sa v šere. Tejto žene nešlo o protézu. Ale o čosi iné. O čo? To som nevedel.
„Je tu veľa ľudí,“ začal som z opačného konca.
„Chceš ís? niekde inde?“
„Kde by sme boli len my sami…“
„Vonku je zima…“
„Ku mne…domov…“ vyjachtal som a čakal, čo povie.
Zvážnela. Zamyslene si ma prezerala, hrýzla sa do spodnej pery, zvažovala pre a proti. Asi to pre ňu nebolo rozhodnutie ľahké. Ja niesom prí?ažlivý muž. S tým dlhým nosom, žltý, tak trošku kostnatý…
„Nuž teda poďme!“ povedala rázne, schmatla zo stola fľašu, vstala a pobrala sa k východu. Bol to dôkaz, že to myslí vážne. Hnal som sa za ňou, dobre že som si nohy nepolámal. V šatni som dal i prepitné, aj keď to nebýva mojim zvykom.

III.

Doma som už bol istejší. Zažal som sviecu, zopol ruky a mlčky som hľadel na dosku stola. A ona zatiaľ cmúľala fernet, obzerala sa po kuchyni, čudovala sa, aké je to všetko tesné a malé.
„Cítim sa tu ako v rakve,“ povedala.
Ja zvláštnu výzdobu nemám, iba tie fotografie na stenách, zväčšeniny laboratórnych vzoriek, alebo orgánov, ktoré ma zaujali, rakovinové pľúca, pečeň, abnormálne zdurená, alkoholická, nádory na mozgu a taktiež očné zákaly, tie sa mi zdajú by? najvydarenejšie. Jej sa však veľmi páčili čierne záclony aj závesy.
„ A to si ešte nevidela izbu,“ zasmial som sa.
Strácala troška rovnováhu a motkala sa, keď som ju do tej izby viedol.
„No to je teda choré!…Uááá!“ vyliezlo z nej, keď už bola dnu.
S posvätnou úctou si obzerala modely orgánov, maketu ľudského tela, kostry dospelých, ba i detské, embryá vo fľašiach, srdcia v liehu. A svetlo, samozrejme modré, neón, zdalo sa jej zvláštne. S fernetom v ruke, vyškriabala sa na stôl, ľahla si naň a ja som ihneď zapol rádio. A tu sa na mňa uprene a dlho zadívala a oči mala mútne. Tu musím podotknú?, že mne sa páčia najmä mútne oči u žien, ale aj všeobecne u ľudí. Aj mútne oči detské sú krásne.
„Že mi raz ukážeš mŕtvych Franz?“ spýtala sa.
„Ukážem…Dáš si kávičku?“
„Do skla, Franz,“ povedala a iste jej toto všetko pripomínalo divadelnú scénu, kulisy, rekvizity. Zakiaľ som varil kávu, nakukoval som do izby. Ilona ležala na stole a spievala si, a akoby práve pre nás, v rozhlase hrali Chopina, niekoľko balád, ktoré ja milujem a naostatok pohrebný pochod, iste to poznáte,: “lála- lá, tam-ta-dam,“ fantastická hudba.
Keď som prišiel s kávičkou, mala už vyzlečenú košeľu. V tom modrom svetle mala prsia bielučké, tajila dych, zdala sa by? mŕtva a ja som sa takmer neubránil, prsty ma svrbeli, pokúšalo ma pribehnú? k zásuvke a vybra? skalpel. No premohol som sa. Tvár už mala celkom fialovú, keď sa zrazu nadýchla a rozosmiala sa. Toto sa nerobí, to ma podráždilo. I Berty skúša podobné kúsky. Klesol som smutne na stoličku, hlavu som sklonil na prsia, ona si ľahla na bok a podoprela si líce päs?ou.
„Chcela som vidie?, ako sa zatváriš,“ povedala, odfukujúc si vlasy, ktoré jej prepadali cez tvár.
„Ako som sa mal tvári??“ spýtal som sa nechápavo.
„Možno ?a vzrušujú mŕtvoly. Čo ja viem?“
„S týmto sa nežartuje, Ilonka.“
„Ty Franz…ako si si mohol zvyknú? na takú prácu?“
„Vždy som chcel niečo také robi?…“ povedal som úprimne.
Odrazu žmurkla.
„Páčim sa ti?“ spýtala sa.
Pritakal som. Lebo naozaj bola krásna. A navyše, div divúci, ležiac takto oproti mne, zdala sa zrazu akási iná, tichá, jemná, akási zádumčivá. Tvár mala bielu, napudrovanú, akoby zo sadry, pod očami tiene, hlboké ako hrob, rúž modrý, no vo svetle neónu, zdal sa by? dokonca čierny.
„Však si herečka, Ilonka…?“ hlesol som, hrdlo mi s?ahovalo.
„Ako vieš?“
„Mali sme u nás herečku. Otrávila sa. Maľovala sa presne ako ty.“
„Môžeš ma pobozka? ak chceš…“
„Len vydrž...ja...,“ posledné slová mi načisto uviazli v hlave v hrdle. Lebo zrazu, z číreho špásu sňala mi z hlavy klobúk a hodila ho na zem. Pritiahla si ma k sebe a pritúlila si ma k prsiam.
„Nie už to nevydržím…“ zašepkala.
Bola teplá, priam horúca, dusil som sa na jej ňadrách, na môj vkus trošku primäkkých, chcel som sa odtiahnu?, ale ona ma tuho pritláčala, dobre mi nezlomila väz, vzdychala pritom, nerozumel som jej ani slova. Už som ležal takmer na nej a bránil sa, škriabal a päs?ou jej tlačil do líca, z celej sily som sa odtrhával, keď zrazu: prebehol ňou kŕč. Vykríkla a ochabla. Bezvládne ostala leža? na stole s rukami rozpaženými. Sadol som si a upravil kravatu, lebo mi vyliezala, aj niekoľko gombíkov som mal odtrhnutých. Načiahol som sa po klobúku a snažil som sa zhlboka dýcha?, aby som sa upokojil. A ona ležala. Nehybná…Neudržal som sa a musel som tie jej visiace ruky prekríži? na prsiach. Robím to mimovoľne, vždy keď mám telo na stole. Až neskôr ruky uložím pozdĺž trupu, aby neprekážali. Nebránila sa, akoby zaspala, vypol som rádio a radšej som pustil platňu. Zopár balád. Svetlo som zhasil, vždy keď skončím, vypínam svetlo. Aspoň na pár minút. A pohrúžim sa do seba. Ostali sme v tme. Ona meravá, ja zahĺbený. Ale keď hudba dohrala, Ilonka sa posadila a zívajúc sa ma spýtala:
„Koľko je hodín?“
„Polnoc“, povedal som.
„Idem. Je to celé hlúpos?.“
Zapínala si košeľu a bola akási mrzutá, podráždená. Nechápal som to.
„Kam chceš ís??“
„Domov. Už ma to nebaví!“ povedala rázne.
Takmer plačky a plný zúfalstva som vyjachtal:
„Ale veď som ti ešte neukázal márnicu!“
Skúmavo sa na mňa zadívala a oči sa jej rozšírili.
„Márnicu?...Teraz v noci?...Myslíš to vážne?“
„Celkom vážne!“ plný odhodlania vybral som z vrecka zväzok kľúčov a mával jej nimi pred nosom.

IV.

Opatrne sme sa blížili ku prosektúre. Ilona sa ma držala za rukáv, tuho ma stískala a pošepla mi: „Nevrátime sa?“
Niekoľko vrán zakrákalo do noci. Príjemné tvory, tieto vrany, ušľachtilé zjavy. Vždy tušia, že ktosi umrie. Musel som by? ostražitý. Nebol som si istý, či Berty náhodou nezabudol psa, priviazaného k stromu. Občas sa mu to stáva, keď je opitý. Vtedy ho odváža čierna sanitka domov. Medzi šoférmi má kamarátov. Oni spolu pijú a hrajú mariáš. Ba zdá sa, že šoféri pijú ešte viac, ako Berty. Na mŕtvych si nedokážu zvyknú?.
Pes tu nebol. Vzduch bol čistý. Ešte som musel preskúma?, či sa tam hore, v podkroví nesvieti. Tam má šéf kanceláriu, on zavše prichádza do práce v noci. Ba i niektoré telo, obzvláš? pekné si tam hore vynáša. Položí ho na stôl a píše básne. Lebo pri tele sa mu lepšie píše. Ako on vraví: „Sonet má potom iskru, hĺbku a jemnú humoresknos?.“
Boli sme dnu. Stôl bol teraz čistý. Dlážka, výlevky, váha, všetko vyumývané. Veď sa to nedá, necháva? pitevňu ako nejaký mäsiarsky výklad.
„Tak tu raz všetci skončíme?“ spýtala sa Ilonka, chúlila sa do kabátika, usmievala sa na mňa, ale tak trošku nervózne.
„Páči sa ti tu?“
„Nie...“striasla sa a pregĺgla slinu.,,Nemáš tu niekde pohárik pálenky?“
Asi to na ňu bola prisilná káva. Prehrabal som teda Bertyho skrinku. Našiel som v nej nielen fľašu, ale i zopár odrezkov, teraz už celých sčernených. Nechal som ich tam. Len fľašu rumu som mu ukradol. Keď som sa vrátil, Ilonka sedela na stoličke, s očami rozšírenými a len tak vyskočila, keď ma uvidela: “Uáááááá!“
„Neboj sa. Tu nestraší, “zasmial som sa, podal jej fľašu a nechal ju nech pije na guráž. Nech pije koľko vládze. A ona bola úplne ticho, kým nestiahla pol fľaše. No potom vyprskla, a odhodila fľašu do kúta. Rozkašľala sa.
„Čo si mi to dal?“
„Čistý rum.“
Zbledla, stratila v nohách vládu, klesla na stoličku.
„Je ti zle?“ spýtal som sa.
„Je mi fajn…“ odvrkla, no začalo sa jej čka?. Nie, toto už nebola bláznivá a rozosmiata Ilonka, z baru Chryzantéma, tak trošku šibnutá. Táto tu bola strapatá, šminky sa jej rozlievali po lícach, aj oči zavrela. Mala dos?. S rukami zopnutými som sa na ňu díval a usmieval sa, súcitne.
„Čo hrávaš v tom vašom divadle?“ spýtal som sa len tak, do ticha.
„Desdemonu…Prečo?“ vybrala vreckovku a nahlas sa vysmrkala. No náhle, akoby dostala nejaký čudný nápad, zamyslene sa na mňa pozrela. Po tvári je prebehol temný tieň.
„Dívaš sa ako blázon!“ povedala mi.
„Ja?“ zasmial som sa.
„TY MI CHCEŠ NIEČO UROBI?!!!“ zachvela sa.
„Ale choď, Ilonka,“ chytil som ju za ruku, snažiac sa ju utíši?, no ona sa mi prudko vytrhla.
„Schválne si ma tu vylákal!“ rozkričala sa. Cúvla. Pár neistých krokov, akoby k východu…no zatackala sa…Zachytil som ju v poslednej chvíli. Bola by spadla na zem.
„Chcela si vidie? mŕtvych, Ilonka!“
„Choď s nimi do riti!!!“ zvreskla, až mi zazvonilo v ušiach. Túžila sa mi vytrhnú? z náručia. No ja som ju držal pevne.
„Pus? ma domov…“ prosila.
No ja som nepoľavil. Na to už bolo neskoro. Darmo ma škriabala, ?ahala za vlasy, buchnátovala…Napokon beztak stratila silu. Vyhodil som si ju na plecia. A  takto spoločne, zostupovali sme dolu, do pivnice. Ako som predpokladal, tiel bolo pomerne dos?. Ležali v radách na sebe. Ale kvôli plachtám nebolo ich vidie?. Len miestami zo štrbiny vykukovala náhodná noha, či ucho. Postavil som Ilonku k stene a začal som odväzova? plachty. Ošetrovatelia ich vždy tak tuho zviažu, akoby sa báli, aby im mŕtvola neušla. No keď k nám tie telá vezú na vozíčku, spúš?ajú sa z kopčeka, čo majú zakázané. Neraz sa stalo, že sa im v zákrute, v plnej rýchlosti vozíček prevrátil a mŕtvola vypadla na chodník. A po chodníku sa často prechádzajú pacienti. Je to nepríjemné, najmä pre rakovinárov. Sú potom plačliví a s?ažujú sa. Ošetrovatelia bezradne postávajú, boja sa mŕtveho naloži?. Naš?astie, máme tu Bertyho. Ten pribieha, prehodí si telo cez plecia a uteká s ním ku prosektúre. A schválne, akoby vždy okolo svojho psa, ktorý panáčkuje, vyplazuje jazyk, niekedy schmatne nohu a ?ahá. No Berty taktiež akoby schválne sa s nim pasuje a nadáva, ale smeje sa od radosti, lebo psovi sa zakaždým podarí odhryznú? aspoň kúsok. Berty sa potom vyhovára: „Môžem ja za to? To tá beštia. Ešte dnes ju dám utrati?.“ No uloží telo do chladničky a potom sa v kutici smeje na celé kolo. Ba i vrany sa takýmto situáciám tešia. Krákajú, akoby Bertyho povzbudzovali, zlietajú sa okolo psa, sadajú si Bertymu na hlavu. Keď beží s telom, snažia sa do mŕtveho aspoň ďobnú?. Ale Berty sa päs?ou zaháňa.
Ako som rozbaľoval plachty, úchytkom som si všimol, že Ilonka sa zosunula po stene na zem. Sedela teraz už celkom odovzdaná osudu. A keď som k nej pritiahol akúsi starenu, odbalil som nohu, kde majú fialovou ceruzou mŕtvoly popísané mená i dátumy úmrtia, Ilona začala kriča?: „Prestaň, ty maniak! Nechcem to vidie?! Niééé!!!!“
Musel som ju odvliec? naspä? do pitevne a položi? na stôl. Zapol som rádio, uvaril som kávu. Ilona nevstávala, ležala tam s rukami rozhodenými. Znovu som jej ich zložil na prsia a náhle, snáď vplyvom prostredia ma čosi opantalo. Akási túžba. Hladkal som ju po čele a po tvári, Ilonku. Bola taká milá, tvár mala napuchnutú. Spod zavretých očí jej vytryskli slzy, stekali po lícach, utieral som ich a čičíkal Ilonku. „No tak, no tak, moja drahá. Bolo to na teba asi príliš. Toľko alkoholu. Vidíš kam to až došlo?“ Žiadalo sa mi veľa rozpráva?.  Aj som rozprával. Všakovaké príhody o Bertym. Smiešne i smutné. O psovi. O tom, ako vyzerajú mŕtvy utopenci. Keď ich pitvám, pod nožom sa mi celkom rozpadávajú. Po dvoch týždňoch sú ako rôsol, celkom zdeformovaní, rozožratí od rýb…A čím viac som rozprával, roznežňoval som sa. Ba priznávam, chvíľami som až plakal. Ľahol som si k nej na stôl, porozopínal som jej košieľku a hladkal ju na prsiach. Vyzliekol som ju celkom a spieval som jej. Tíško a zádumčivo som spieval, túlil sa k nej a ona snáď spala. No náhle precitla a skríkla:
„Zavolám políciu!“
„Skús to…!“
„Políciáááááá!“
No ja som sa nedal.  Zapchal som jej ústa. Hrýzla ma do dlane, ale mne to neprekážalo. Hádzala sa ako divá. Nevidel som dôvod prečo ju pusti?. A čím som bol neústupnejší, tým viac sa vrtela. Ako pri padúcnici. Stisol som jej hrdlo, nos i ústa. Aj oči som jej privrel, lebo sa uprene dívala. A potom som jej šepkal nežné slovíčka. Už sa nebránila. Zdalo sa, že je  rada, keď som ju premohol. Ženy sú údajne také. Potom som ležal vedľa nej mlčky…


V.

Keď sa už brieždilo, zapálil som si cigaretu a skĺzol na zem. Dlážka bola studená, radšej som sa obul, poobliekal, sadol si na stoličku a v rannom šere hľadel som na Ilonku, ako spí. Premýšľal som, či ju neprebudi?, a tiež si hovorím: čo tak vyčka? na šéfa? On chodí do práce skoro ráno. Prikradne sa niekedy už o pol piatej, celý uzimený, lebo na cintorínoch býva chladno a v hrobke je ako v jaskyni. Bude ešte s spa?, Ilonka, tichučko ho k nej dovediem šéfa a ukážem mu ju…
No spravil som to inak. Z prádelníka som vybral najčistejšiu a najbelšiu plachtu, rozprestrel ju na zem. Vzal som Ilonku do náručia, položil ju na plachtu a zviazal na koncoch, aby sa nevyšmykla. Potom som ju odniesol dole, do chladničky a uložil celkom naspodok, pod ostatné telá. To som už počul štekanie. Blížil sa Berty. Aj vrany už krákali. A taktiež kašľanie šéfa som počul. Rýchlo som zavrel chladničku a vybehol hore.
Berty bol opitý a nadával, ale šéf postával ticho na prahu pitevne a o čomsi premýšľal. Nehybný, s tmavými okuliarami , holohlavý. Zdvihol dva prsty do výšky. Takto nás on zdraví, a potom pomaly vystupuje po schodoch, do svojej kancelárie, kde sa obvykle zamyká. Niekedy celý deň odtiaľto nevychádza a rozpráva sa s nami cez zavreté dvere. Jeho hlas znie sípavo a trošku neľudsky. Prichádza k nám ako zo záhrobia.
A keď som celý deň potom rezal a Berty mi nosil telá, myslel som iba na Ilonku, ktorá sa neprebúdzala. Ani som nevedel, ako mi uplynul deň. Večeralo sa. Berty už iba ležal na schodoch, ale naposledy sa premohol a odšúchal sa k mŕtvym, do chladničky, aby mi priniesol v plachte poslednú „mrcinu“, ako on vraví.
Hodil mi ju nešetrne na stôl a postavil sa mi za chrbát. Odkryl som plachtu. Bola to ona, moja Ilonka. Berty hneď poznamenal čosi o chutnom mäsíčku a ja som sa v tom momente roztriasol. Snáď ten chlap z nej už čosi nekváril? No keď som si ju poobzeral z každej strany, nič z nej nechýbalo. Berty však ako zhypnotizovaný nakláňal sa nad ňou, dobre že neslintal a šomral si voľačo popod nos.
„Čo to táraš?“
„HNUS AKO DEZERT…Taká hlúpos?…Z Nietzscheho…“
„Čože?“ vôbec som mu nerozumel.
„Robil som doktorát z Jeseist von Gut und Bose. Na Karlovke. Tlačou to vyšlo v 1987…po nemecky. To iba tak... medzi rečou…“
Nedokončil, zatackal sa a spadol na Ilonku. Celú ju doriadil od tej svojej hnedej a lepkavej zástery. Radšej som ho odtiahol za dvere, na schody prosektúry. Tam si ho už nájdu šoféri a odpracú ho domov.
„Ilonka, holubička moja…“ šepkal som. Musel som ju plachtou poutiera?, hladkal som jej chodidlá, prsty a tiež i lýtka. Ani som nezbadal, kedy sa pri mne zastavil šéf. Zakašľal a ja som hneď vyskočil.
„Pekná…takých tu máme málo…“ povedal do ticha.
„Je krajšia, ako hociktoré die?a, však?“ hlesol som a zapálil som malú lampu, aby ju správne osvetľovala.
„Neuveriteľné…“ zvolal šéf a pri tej príležitosti si sňal aj okuliare. „Má takú zvláštnu farbu…Je ako z porcelánu…Bože, čo jedla samé jogurty?“ otočil sa ku mne.
„Neviem,“ povedal som a pokrčil som plecami.
„A tuto, v záhyboch, vytvára to úžasné tiene…pozrite. Nepila fernet?…Zuby. Pôvodné. Ešte i osmičky čisté, žiadna plomba… Škrabance na krku…Udusená. Exitus približne pred desiatimi hodinami…Modriny, zádrapky, áno…deflorácia... Znásilnená…“
Významne na mňa pozrel.
„To ja nie…“ jachtal som.
To isto Berty. Kedy to preboha stihol?
„Čo chcete urobi?? Zavoláte políciu?“ spýtal som sa šéfa a nohy sa mi v kolenách podlamovali. Ale šéf, akoby ma nepočúval. Akoby ma vôbec nevnímal. Zapisoval so čosi do diára. Nastalo dlhé, úmorné ticho. Na čelo mi vystúpil pot. Šéfove pero škrípalo po papieri. Kdesi kvapkala voda. Pavúky sa spúš?ali po tenkých nitkách z plafónu. Na dlážke potom liezli do kútov. Čakal som na ortieľ. Tu zrazu šéf zavrel diár.
„Kto zabil? Kto je vrah?“ spýtal sa a zovrel ma tuho okolo pliec. „Ako sa tu mŕtvola dostala? Prišla po vlastných? Ohohó, nie!“
A tu sa zasmial, stisol mi krk, bolelo to, no ja som sa bál čo len ceknú?.
„Priateľu. Nie! Nás toto nezaujíma,“ pokračoval, „na toto sa my nepýtame…Nás fascinuje smr?!…Jej tisíc foriem…chcem ju vidie? zblízka…by? bližšie a bližšie…Takmer sa dotýka?… Chápete?…Smr?, to je vyššia matematika!“
Horlivo som pritakal. Nebezpečenstvo bolo zažehnané. Vydýchol som si. Môj šéf sa stále iba usmieval, držal ma okolo ramien. Prechádzali sme sa po miestnosti, hore a dole. Od okna k dverám. Všetko som schvaľoval, čo mi tu môj šéf rozprával. Bol celkom pohrúžený do svojich úvah. Citoval i verše, pravda, tak trochu zahmlené. Napokon sme zostali stá? pred stolom. Môj šéf sa zadíval na Ilonku.
„V záhrade je mäkká pôda,“ povedal vážne a vecne. „Keď skončíte, zakopte ju tam.“
„Áno“ hlesol som a vypleštil som oči. Dych sa mi zasekol.
„Opatrne! Sú tam aj iné hroby!“ povedal ešte.
Otočil som sa.
No šéf tu už nebol.
Vyprchal ako éter.
Zmizol ako prízrak.
Zapol som hudbu. Chopina. Najprv dve balady a potom ešte nokturno. A nakoniec, samozrejme „Allegro funebre“. Kávičku som mal na malom, príručnom vozíku. Aj som si zapálil. Ilonka ležala na stole. Nepohla sa? Nie. Ruka mi sama vystrelila pre skalpel. Motorová píločka na lebečnú kos? bola tiež blízko. Vrany sa zhromaždili za okienkom. Prsty sa mi trošičku triasli. Ale to od vzrušenia. Teraz som sa cítil slávnostne. Najprv som v duchu vymeral čiaru, úplne v strede, od prsnej kosti až po lono. A napokon som začrel…veď sa to nedá ani opísa?…