Tak este jedna, z celkom pravdavnych casov :)


Koncentrované zlo


Na chodbách Gymnázia pre slušné a nadané deti svitá nový školský deň. Ozýva sa dupot stoviek nôh, náhliacich sa do svojich tried. Utekajú pred školníkom - kto by chcel zosta? po škole a lešti? parkety zubnou kefkou. Taký je trest pre všetkých oneskorencov.

Väčšina žiakov 4. B je už v triede. V predných laviciach "veveričiaci" vy?ahujú z ruksakov zošity s domácimi úlohami, začína živá diskusia o tom, koho riešenie je najsprávnejšie. Najväčší mozog veveričiakov - Veronika vysvetľuje ?ažký príklad na tabuli. Veveričiaci dostali svoju prezývku pre obrovské hryzáky, ktoré každému z nich vytŕčajú z úst - akoby boli členmi jednej veľkej rodiny - a pre zvláštny zvyk začína?' každú vetu citoslovcom "wiwiwi". Označili ich tak obyvatelia zadných lavíc, ktorých veveričiaci na oplátku obdarili prezývkou "koncentrované zlo".

Okrem fyzickej podobnosti, veveričiakov spájajú dve veci: všetci rovnako dobre vychádzajú s učiteľmi a rovnako zle s koncentrovaným zlom. Tieto dve skutočnosti z nich robia súdržný kolektív, členovia ktorého sa majú nekonečne radi. Na dôkaz tejto vrelej lásky si každé ráno dávajú darčeky.

Dvaja členovia koncentrovaného zla dorazia práve uprostred darčekového rituálu. Sú to Juliana a Satan. Juliana, štíhle dievča s čiernymi vlasmi, má dnes na sebe tmavomodré šaty až po zem a obrovský tmavomodrý klobúk. V jednej ruke má zvonkohru, v druhej vodítko, na ktorom vedie Satana, vysokého, vychrtlého chalana, ako vždy oblečeného v čiernom. Okolo krku má dnes strieborný obojok s ostňami.

Veverička Ľubica práve rozbaľuje svoj darček, zabalený v úhľadnej ružovej škatuľke, keď Juliana zrazu zdesene zdvihne obočie a začne kriča?: "Nerob to, prosím ?a, nerob to, v žiadnom prípade!"

Ľubica na ňu uprie vyčítavý pohľad: "Wiwiwi, ty mi závidíš. Keď sa budeš dobre správa?', dostaneš aj ty darček".

"Pochybujem, že chce, aby jej narástli také odporné tesáky, ako máš ty!", poznamená Satan. Juliana neprestáva kriča?': "Neotváraj to, Ľubica, prosím ?a, nerob to!“

Ľubica neposlúchne. Otvorí škatuľku a teraz začne kriča?' ona - škatuľka je plná červíkov. Satan náhle vytrhne Juliane vodítko, schmatne škatuľku a začne hádza? červíkov do veveričiakov. Zo všetkých strán sa ozýva zborové "wiwiwiiiiii!", veveričiaci sa schovávajú pod lavice a stoličky, za tabuľu, pár sa ich pokúsi šplha? po záclonách.

Juliana si pokojne sadne na svoje miesto a pozoruje celý hurhaj. Poznamená: "Nehovorila som vám, že Satan dnes nemá dobrú náladu?", ale nikto ju nepočuje.

Veveričiaci budú dlho zaviazaní školníkovi. Neby? jeho, ktovie, ako dlho by trvalo to peklo. Školníkov dunivý hlas však ukončí naháňačku:

"Okamžite mi vrá?te mojich červov! Čím mám kŕmi?' riaditeľovu sovu?" Nastane ticho - veveričiaci si riaditeľa nadovšetko vážia. Dokonca nedávno mu v mene svojho skautského oddielu udelili titul "čestného bobra", a tú sovu mu darovali oni. Preto potlačiac šialený záchvat strachu, sa hneď' niekoľkí vrhli zbiera? červov a o pár minút pokorne podali školníkovi plnú krabičku.

Len čo sa za školníkom zatvoria dvere, vojde profesorka Vyskočilová. Tentoraz Satan má dobrý dôvod by? jej vďačný. Veveričiaci sa naňho už-už chceli vrhnú? a prekusnú? mu krk svojimi ostrými hryzákmi. Ale zjavne sa rozhodli, že tento krát sa tak ľahko nevzdajú.

Len čo sa profesorka uvelebila na svojom tróne, Veverička Ľubica vyskočila a spustila: "Wiwiwi, pani profesorka, Satan mi daroval červov, a potom nimi ohadzoval spolužiakov!"

Profesorka prísne pozrie na Satana: "Je to pravda, Peter?" Satan, rozvalený v poslednej lavici, odmietavo pokrúti hlavou: "Ľubica klame, ako vždy. Ale pravda je to, že sa potrebujem ís? vysra?"`.

Profesorka sa naštve: "Knox, ako to rozprávaš!" Satan sa tvári flegmaticky. "Normálne. Popisujem realitu. Ľudské prirodzené potreby." Vstane a vyberie sa k dverám. Profesorka mu zakričí do chrbta: "Môžeš sa nevraca?'!"

Po Satanovom odchode sa Juliana nudí. Potichu si začne spieva? a kresli? na stenu kvety modrými temperami. Profesorka si to všimne: "Santalová! Okamžite prestaň kresli? po tej stene!" Juliana kl'udne namietne: "Nie je vari jedným zo základných princípov našej školy podporova? rozvoj tvorivosti študentov?"

Profesorka pomaly začína stráca? nervy: "Vieš čo, Juliana, ak sa ti tu nepáči, nech sa páči, môžeš kedykoľvek odís?. Mali by ste si váži?, čo pre vás táto škola a jej profesori robia, za ten mizerný plat. Ale kdeže, od vás sa tak človek dočká vďačnosti..."

Ozve sa Ľubica: "Ale pani profesorka, veď my vás predsa všetci máme tak radi...". "Ďakujem, Ľubica," utrie si Vyskočilová z oka dojatú slzu. "Dobre, žiaci. Začnime dnešnú hodinu, ktorá je venovaná sémantike..."

Žiakom však nie je súdené dozvedie? sa, čo je to sémantika. Pretože náhle sa ozve hlasné zaklopanie na dvere a tlmené hlasy: "To sme my!". Juliana vstane a, mávajúc rukami, sa rozbehne k dverám: "Už letím, drahí hostia, už letím!" Plynulým pohybom otvorí dvere: "Aha, veď to sú Maximilián a Alica!" Vojdú ďalší dvaja členovia koncentrovaného zla: brčkavý chlapec v červenej šiltovke a s krikľavo zelenými plutvami na nohách a ryšavé dievča s dvoma copíkmi a v pruhovaných podkolienkach. Nesú akvárium s jednou oranžovou rybičkou. Neistý úsmev profesorky Vyskočilovej, ktorá od začiatku neverila, že to budú naozaj vzácni hostia, celkom zvädne: "Lupa! Pokorná! Čo toto má znamena?'! Po prvé, zase idete neskoro. Po druhé, akvárium nie je pomôcka do školy!"

Maximilian sa jej ukloní: "Pani profesorka, prepáčte, zdržali sme sa, pretože Bartolomej prechladol a môj strýko z Transylvánie, ktorý k nám včera pricestoval, on je veľmi hladný a už si ho chcel usmaži?".

Profesorka začne lapa?' po dychu, jej líca sa mierne sfarbia do ružová: "Aký Bartolomej! Aká Transylvánia! Tu ste v škole, nie v zoo! Okamžite tú rybu odneste! Máte neospravedlnenú hodinu!"

"Pani profesorka je alergická na karasov?" spýta sa Alica. Profesorka ešte viac očervenie a už-už to vyzerá, že ju zlos? roztrhá na časti. V poslednej chvíli sa však ovládne: "Viete čo, sadnite si, čo ja si tu budem niči? hlasivky. Kľudne si sem doneste hoci aj slona, nohy si vyložte na luster, mne je to jedno. Mám vás uči? sémantiku. Alebo ma chce niekto vystrieda??"

Veveričiak Janko váhavo zdvihne ruku: "Wiwiwi, ak ste unavená, pani profesorka, ja by som to mohol skúsi?..." Vyskočilová naňho vrhne zničujúci pohľad, takúto odpoveď zjavne nechcela poču?. Janko rozpačito sklopí pohľad. Z posledných lavíc sa ozve smiech - prevažne Julianin, Alicin a Maximiliánov. Profesorka sa ich však zjavne rozhodla ignorova?.

V tej chvíli sa opä? otvoria dvere a vojde vysoký chudý chlapec, v čiernom obleku s červeným motýlikom a v dlhom čiernom plášti. Na hlave má nasadený čierny cylinder, na tvári - kamenný výraz. Ukloní sa smerom ku katedre a zdvorilo sa spýta: "Prepáčte, volám sa Edgar Kozlowski, som strýko vášho študenta Maximiliána Lupu. Prišiel som si po svoje raňajky. Nevideli ste tu náhodou oranžového karasa?"

Alica, Juliana a Maximilián sa zhrčia okolo akvária a začnú si píska?'. Edgar sa otočí ich smerom a povie: "Ak dovolíte, vybavím si to s ním sám." Profesorka naňho znechutene pozrie: "Čo to máš na sebe, Peter! Buď' taký láskavý, daj si to dole a sadni si na svoje miesto."

Chlapec v čiernom plášti ju však zjavne ignoruje: "Lupa, ty parchant, okamžite mi vrá? moju rybu". - "Akú rybu? Vidíš tu nejakú rybu, strýko?" spýta sa Maximilián nevinným hlasom. - "Marná snaha, drahý synovec. Mňa neprekabátiš. Veľmi dobre viem, že je v tom akváriu, ktoré sa tak nenápadne snažíte ukry?. Ale môjmu netopieriemu zraku ani myš neunikne!" - Edgarove oči metajú blesky: "Z cesty, vy špiny! Lebo inak za seba neručím!"

Maximilián nahlas zašepká: "Pozor, keď je nasratý, býva nebezpečný!" Obrancovia akvária pokrčia ramenami a odstúpia nabok. Zúrivému zraku "strýka" a všetkých študentov sa odhalí pohľad na akvárium a malú šedú myšku, ktorá pláva uprostred.

Na okamih nastane prekvapené ticho. Poču? iba špliechanie vody. Potom sa odohrá naraz niekoľko veci: veveričky začnú tenkými hláskami kriča?': "Wiwiwi, zachráňte myšičku, dajte ju von!", profesorka začne kriča?: "Zabite tú myš!" a niekoľko veveričiakov, správnych skautov, vždy pripravených vykona? dobrý skutok, sa rozbehne k akváriu zrealizova? jednu z týchto dvoch prosieb.

Do cesty sa im však postaví hos? z Transylvánie a rázne povie: "Moju myš nechajte na pokoji!" Vytiahne myš z akvária, hodí do igelitového sáčku, venuje Maximiliánovi zničujúci pohľad a náhlivo opustí triedu.

Opä? nastane ticho. Tentoraz je to však ticho výhražné. Všetky pohľady smerujú k profesorke, ktorá sa obidvoma rukami opiera o katedru a v očiach sa jej zračí koncentrovaná nenávis?. Po dvojminútovej dramatickej pauze, keď sa už-už chystá prehovori?, sa však opä? otvoria dvere - vráti sa Edgar. Podíde k Alexovi a podá mu africký bubon: "Vôbec si to síce nezaslúžiš, drahý synovec, ale nie som pomstychtivý. Toto som ti priviezol ako darček." Potom opä? odíde.

Maximilián je nadšený: "Jéj, parádička, po takom už dávno túžim!" - "Je potiahnutý pravou ?aviou kožou! Vyskúšajme, aký má zvuk!" - zvolá Alica a zľahka po ňom udrie. -"Krása! Maximilián, zahraj nám niečo!" pridá sa Juliana.

Maximilián začne potichu skúša?' nejaký rytmus. Alica a Julina sklonia hlavy k bubnu a počúvajú. Veveričiaci sa tvária nechápavo - aby profesorku v žiadnom prípade nenapadlo, že sú na strane týchto rebelov. Visia pohľadom na jej ústach a čakajú, čo urobí. Nemusia čaka? dlho. Celá fialová, profesorka kŕčovito stíska ruky do pästí a zjavne každú chvíľu stratí posledné zbytky kontroly nad svojou dlho potláčanou zlos?ou.

"Stačilo!", vykríkne. "Pánboh mi je svedkom, že moja trpezlivos? bola nesmierna! Toto je ale už skutočne príliš! Pokorná, Santalová, Lupa, po tejto hodine zvolám mimoriadnu schôdzu profesorského zboru a buďte si istí, že tento krát to nebude len riaditeľské pokarhanie! Skončíte minimálne s trojkou zo správania..."

Profesorka kričí z celej sily, ale jej hlas začína zanika?' v Maximiliánovom bubnovaní. Zaznie prenikavý Alicin výkrik: "Poriadne, Maximilián! Vôbec ?a nepoču?'!" Maximilián pridá. Juliana si zoberie svoju zvonkohru a začne s ňou tancova?. Alica vytiahne chrastítka, poskakuje po triede a tiež produkuje hluk.

Profesorka v zúfalstve vylezie na katedru, priloží si ruky k ústam a zo všetkých síl sa snaží ich prekriča?: "Vy-ho-dia vás zo školy! Vy-ho-diaaaaa!!!" Do tohto posledného výkriku profesorka vloží všetku nenávis? k týmto naničhodníkom, ktorá sa nahromadila v jej srdci, a tento výkrik je taký mocný, že jedno okno praskne a veverička Bohumila, sediaca v prvej lavici, navždy prestane poču? na ľavé ucho. Potom profesorka zoskočí z lavice a vybehne z triedy.

Koncentrované zlo privíta jej odchod zborovým pískaním, tlieskaním, ujúkaním a ešte hlasnejším búchaním na bubon. Maximilián vykrikuje do rytmu bubnovania: "Vyhodia nás zo školy! Vyhodia nás do školy!" Juliana a Alica zavolajú Satanovi.

O pár minút Satan stojí vo dverách. Už na sebe nemá kostým upíra – teraz jeho garderóba pozostáva z trička s obrázkom supermana, čiapky a okuliarov letca 2. svetovej vojny. V náručí drží plynovú masku a sáčok so zábavnou pyrotechnikou. "Máte chu? na poriadne vzrúšo?" spýta sa. "Jasné! Roztoč to, Satan! Sprav obrovský ohňostroj !" kričia jeho kamaráti.

Satan nainštaluje v okne pyrotechniku a začne odpaľova? prvé rakety. Maximilián bubnuje, Juliana a Alica taktiež vydávajú rozličné zvuky (majú rapkáč, chrastítka a píš?alku) a tancujú na laviciach.

Zrazu sa spamätajú veveričiaci, ktorí doteraz iba šokovane pozorovali udalosti, a začnú vyjadrova? svoj postoj: "Wiwiwi!!!" kričia. "Bojíme sa! Dajte preč tie výbušniny!" Najodvážnejší veveričiaci vytiahnú pílky, začnú si nimi brúsi? zuby a morálne sa pripravova? na to, čo sa už dávno chystajú spravi?' - skoči? na koncentrované zlo a prekusnú? im krky.

Koncentrované zlo si ich však vôbec nevšíma. Maximilián sa bubnovaním dostáva do úplného tranzu. Juliana a Alica naberú vodu do dvojlitrových fliaš od Fanty a používajú ich ako pálky na odpaľovanie tenisových loptičiek o stenu. Pritom si spievajú "We don 't need no education..."

Náhle sa otvoria sa dvere a vojde Riaditeľ, Zástupkyňa a profesorka Vyskočilová. Na očiach im vidie?, že síce čakali, že uvidia niečo podobné, ale realita aj tak prekonala ich očakávania. Všetci veveričiaci vyskočia do pozoru a začnú zo seba vyžarova? obrovskú rados?. Štyria zloduchovia sa však ani neobzrú. Zástupkyňa za mierne zapotáca a sadne si na stoličku. Fialová Vyskočilová jej pomáha opä? vsta?. Riaditeľ však nestratí duchaprítomnos?. Vytiahne z aktovky amplión, poriadne sa nadýchne a jeho hromový hlas prekričí všetky iné zvuky:

"Okamžite sa vrá?te na svoje miesta! Vo vašej triede je riaditeľ školy!" Veselý štvorlístok však nijako nezareaguje na túto výzvu. Satan naďalej hádže z okna pirátov a svetlice, Maximilián bubnuje, Juliana a Alica sa naháňajú po triede a polievajú sa vodou z fliaš. Keď míňajú katedru, nechtiac (alebo zámerne) sa im podarí oblia? aj Riaditeľa.

Riaditeľ, Zástupkyňa a Vyskočilová očervenejú. Z úst im začne tiec? pena a zrazu vyceria obrovské tesáky. Veveričiaci pribehnú ku katedre a tiež vyceria svoje hryzáky, ktoré si medzičasom stihli poriadne nabrúsi?. Všetci spolu sa pomaly začnú približova? k oknu, pri ktorom štyria kamaráti tancujú a vystreľujú rakety. Alica si ich všimne ako prvá: "Decká, oni nás chcú zjes?!" vykríkne. "Tak to teda nie!" povie rázne Satan a vytiahne spoza skrine zrolovaný koberec. Spolu s Julianou ho rozprestrie a koberec sa zdvihne do vzduchu. Skôr ako sa tesáky stihnú zabori? do ich krkov, už všetci sedia na koberci a miznú v okne.

"Zjedzte sa navzájom!" zakričí im na rozlúčku Satan.



p.s. kvizova otazka, hadajte, hadajte, tri krat hadajte, ktore bratislavske gymnazium ma inspirovalo k tejto poviedke ;)