(pisal som to ako pracu v 4.roc na gympli ... a este som nevedel, kto je Kulhanek...)



Keď Sofia vystúpila z auta pred svojim panelákom bolo už skoro ráno a prvé dotyky slnečných rúk sa chystali zdvihnú? deku smogu, ktorý ležal na meste. Navyše práve vychádzajúce slnko podfarbovalo oblohu do červena a zrazu sa všetko ponorilo do krvavého nádychu nového dňa. Krv. Sofia ju z toho rána cítila všade okolo. Všade, kam sa pozrela videla krvavé fľaky na stenách, na umyvadle, na zrkadle ... cítila jej sladkú chu? na jazyku, jej vôňu ... skoro ako vtedy... Až jej z toho naskočila husia koža, akoby jej práve teraz chodil niekto ľadovou rukou po krku. Po krku ... po krku ... po krku ... točili sa tie dve slová v jej hlave, nekonečná slučka dvoch slov, ktoré sa nakoniec roztočili aj na jazyku. Nikdy si ich nehovorila nahlas ale teraz sa jej hrozne páčilo, ako znejú.
Ako tam stála, tvárou k obzoru, zacítila, ako k nej ranný vietor privial čiesi pohľady. Vedela, že sa teraz nesmie otoči?, nesmie im da? tú príležitos?. Cítila ich, vedela, že tam sú a čakajú – lovci. Pocit štvanej zveri,ktorý ju zrazu naplnil od noh až po končeky havraních vlasov sa dral na povrch, aby mohol vyvrcholi? v bleskovej reakcii.
Ešte nádych a ... TERAZ !

O minútu na to sa od stien protiľahlého domu odlepili dva asfaltové tiene a svojimi krokmi narušili posvätné ranné ticho ulice. Onedlho sa ku krokom pridal hlas jedného z nich:

-„Zmizla. Už zase. Videl si to na vlastné oči.“

-„Ja neviem“, pochybovačne zareagoval druhý. „Má to vôbec zmysel?
Veď ani nevieš, či je to naozaj ona.“

-„Je to ona.“

-„Ale ...“

-„Ja nepoznám žiadne „ale“. Je to ONA !“

------------

NIEEEE!!!
Výkrik do tmy prázdneho bytu sa odrazil od stien a pozeral do preľaknutej spotenej tváre. Rubenovi sa už dávno nesnívalo čosi také desivé, ako sen z ktorého sa práve strhol. Teraz s očami dokorán civel na stenu a jediné na čo sa zmohol bolo, že nechápal.
Tá žena, ktorú včera nadránom sledoval spolu s tým poverčivým fanatikom Woodym, bolo v tom sne hlavným elementom. Zážitok zo včerajšieho rána a nekonečné Woodyho reči o nej spolu s jeho fantáziou namiešali taký koktejl, že sa teraz bál sám potme.
Sadol si , zasvietil malú lampu a snažil sa ešte raz premietnu? si ten sen a pochopi? ho. Studený pot mu stekal po chrbáte a ruky sa mu ešte stále triasli, ale snažil sa uvažova? logicky.


Znova a znova , stále si prehrával záznam toho sna:

Sedí vo svojom koženom kresle a nemá pojem o čase, ale zdá sa mu, že je noc. Popíja koňak, ale vôbec si ho nevychutnáva, pretože je vystrašený. Nemá ani poňatia, čo to spôsobilo, preto bezmyšlienkovite prepína televízne kanály, aby zahnal ten zlý pocit. Ale ten sa ho nepúš?a, drží sa ho, množí sa , rastie, vypĺňa celý okolitý priestor, akoby sa v tej miestnosti zhmotňoval strach – zlovestný a ironický ako smr?. Počuje pomalé kroky po schodoch, ale nedokáže im venova? pozornos?, pretože je sám so sebou a so svojím strachom. Už vie, čoho sa bojí. Smrti. Cíti ju príliš blízko. V predstavách vidí jej dlhé čierne vlasy, zelené oči, čierny pláš? po zem. Vidí jej do tváre, každý detail, každú vrásku, magický pohľad, zlomyseľný ironický úsmev.
Nemôže vydrža? tlak svojich predstáv, musí ujs?. Zmätený, vyčerpaný a vystresovaný dobieha k dverám. Von ! Von ! Otvára dvere a ...
Je to ONA.

Nedávalo mu zmysel, prečo za dverami stála práve tá žena, ktorej tvár nikdy nevidel a predsa v jeho predstavách nadobúdala také realistické podoby. Ale jednu vec vie určite. Bojí sa.

-Čo ak má Woody pravdu? Čo ak je to naozaj tá osoba, ktorá minulý mesiac takým brutálnym spôsbom zavraždila Sida? Čo ak je práve on tým ďaľším na zozname? Čo ak skončí ako Sid? – biely ako krieda, skoro bez krvi, vo vlastnom byte bizardne vyzdobenom krvou.
Prúd takýchto hypotetických úvah ho stŕhal ako silný prúd a on sa čoraz viac zamotával do svojho strachu.
Dnes už určite nezaspí. Išiel si teda sadnú? do svojho kresla a pustil si televíziu, aby sa odreagoval. Cestou si ešte zobral v chladničke nejaké pitie a takto vyzbrojený sa rozhodol počka?
na ráno.

------------

Hodiny začali odbíja? dve hodiny v noci, keď sa Sofia dostala na danú adresu.

-„Tak tu teda býva ten náš veľký lovec“, skonštatovala sucho a vyšvihla sa jedným pohybom cez balkónové zábradlie najspodnejšieho bytu. Nebol pre ňu problém dosta? sa dovnútra a potom priamo cez byt na hlavné schodisko. Nikdy nechodila hlavným vchodom. Pripadalo jej to fádne. Pomalým a istým tempom kráčala na piate poschodie, kde ako jej Woody povedal, skôr než ho zlikvidovala, býva Ruben.

Woody už asi dve hodiny nebol medzi živými. Ležal na svojej posteli, klasicky mŕtvolne sivý až biely s dvoma rankami na krku. Súdna pitva ukáže, že zomrel z dôvodu veľkej straty krvi, čo bolo zapríčinené neznámym predmetom zabodnutým do oblasti šije a následným „vykrvácaním“. Väčším orieškom pre políciu ale bude fakt, že nenájdu ani stopu po chýbajúcej krvi. Páchateľ neznámy.

Teraz už stála pred Rubenovými dverami a premýšľala. Vymklo sa jej to z rúk. Keď prišla do tohto mesta, hovorila si, že už nespraví tú istú chybu a nedovolí, aby prišli na jej malé tajomstvo. Nechcela opä? uteka?, zase ako štvaná zver , ako koris?. A lovci sa objavia práve vtedy, keď začnú tuši? niečo o jej pravej identite. O tom, kto je, alebo kto bola jej matka. Áno, po matke zdedila to tajomstvo a sním aj životný údel koristi.
Bude si musie? dáva? väčší pozor. Ale najprv dokončí, čo musí. Skôr než odíde z mesta zariadi, aby nezostali svedkovia.

Ruben začul jemné klopanie na dvere. Vyľakalo ho to ešte viac, ako si myslel že môže by? a zostal sedie? ako socha. Zaostril alkoholom zakalený pohľad smerom k svietiacemu displeju na videu. Pár minút po druhej. Strach, ktorý sa snažil kompenzova? dosiahnutým promile mu nedovoľoval uvažova? úplne do dôsledkov.
Napadlo mu, že to asi bude Woody a chce ho zavola? na ďaľší šialený nočný výlet. Ozvalo sa ďaľšie, naliehavejšie klopanie. Pomaly sa postavil a šiel k dverám. Dvere zaistil na retiazku a opatrne odomkol.

Počula ako cvakol zámok. Energia jej prebehla celým telom, napriahla sa a z celej sily kopla do dverí. Istiaca retiazka nevydržala a zostal visie? na zárubni, pričom dvre sa rozleteli a poslali ho tvrdým úderom k zemi, skôr ako si stihol uvedomi?, že práve prežíva vlastný sen. Pohliadla do tváre, v ktorej sa zrkadlil nekonečný strach a zdesenie. Človek ovládnutý svojou slabos?ou a strachom v celej svojej kráse.
Ale symbolizmus tohto výjavu ju teraz nezaujímal. Išla priamo po tom, za čím prišla... Po krku ...
po krku...
po krku...