total descendants::93 total children::18 27 ❤️
|
Dnes som čítal krásny rozhovor na N-ku so sociálnou psychologičkou Barbarou Lašticovou (tu). A bol to rozhovor pri ktorom sa oplatí udržať pozornosť. V mnohom mi stručne a jasne popísala prečo som tak frustrovaný z toho čo sa okolo mňa deje, a v niečom je toto čo píšem pokračovaním môjho vyznania o čreve.. Lebo ešte nikdy v živote som sa necítil takto úzskostne, ešte nikdy v živote som nedýchal taký zatuchnutý vzduch, vzduch plný ztuchliny z rozkladajúcej sa nádeje všade naokolo.. Mimo témy frustrácie z vojny, paralýzy ľudí okolo, neschopnosti konať dobro, tam ale p. Lašticová išla aj do inej témy, a napísala toto: keď premýšľate o svojom názorovom oponentovi, nesúďte ho hneď ako „takého a onakého“. Nesnažte sa jeho presvedčenie vysvetliť tým, že „je hlúpy“, „je dezolát“, „je zmanipulovaný“. Skúste pochopiť, prečo si myslí to, čo si myslí. Možno to súvisí s jeho životnými skúsenosťami, so sociálnym prostredím či vzťahmi, ktoré má. Ak ľudí nálepkami uzavrieme do pevných kategórií, robíme z nich v podstate nezmeniteľné bytosti, a teda ani hodné diskusie. Psychológia to nazýva základná atribučná chyba: máme tendenciu správanie „druhej“ skupiny vysvetľovať osobnostnými črtami, napríklad, že „sú hlúpi, nevzdelaní, zadubení“, namiesto toho, aby sme zohľadnili kontext či situáciu, ktorá ich k takému správaniu doviedla – napríklad neistotu po covide alebo potrebu veriť silnému lídrovi v čase krízy. A ja som sa vrátil v duchu do utorka, mal som stretnutie s umelcom, a už aj mojim kamošom, Filipom. Keďže ale dcéra mala tréning na Dunaji, súhlasil že sa stretneme v mojej lodenici. A nakoniec so mnou išiel aj na kanoe, išli sme neplánovane, len tak v rifliach, strašne fúkalo, on na tom sedel prvý krát, a v tom vetre opojený krásou jesenného lužného lesa mi rozprával svoje skúsenosti zo sochárskych sympózií. Lebo zvažujeme že tu také spravíme, a ja sa rád rozprávam s ľuďmi ktorí majú reálnu skúsenosť. Ale téma bočila aj k lodenici, ku všetkým tým lodiam, ku kvantám detí ktoré tam chodia športovať, a aj ku môjmu kamošovi M. M zasvätil svoj život tomu, aby veľa detí sa vedelo tešiť zo spoznávania prírody, dunaja, vodnej turistiky, vedie tréningy pre decká, kde sa platí tak málo, že naozaj platí jeho heslo "sem chodia deti ktoré to baví, nie tie ktoré na to majú..". Tiež vedie skautské krúžky, takže keď prídeš večer do lodenice behajú tam kvantá detí a majú tu takú obyčajnú zábavu, je to strašná radosť pozorovať. Okrem toho organizuje splavy aj pre dospelých, za náklady, a sprostredkúva tie pohľady na krásu prírody fakt stovkám ľudí. Je to neuveriteľne dobrý človek, ktorý dáva tomuto svetu ohromne veľa. Takéhoto človeka nemôžeš nemať rád. A Filip tam stál, a M mi zrazu hovorí, že mal teraz hroznú debatu, lebo je vo výbore klubu slovenských turistov. A teraz je kauza chatár. A ja mu vravím že M, a čo si bol jediný proti? A on že dobšo, ja som bol za. A ja som sa zasmial, a ťahajúc loď z vody naspäť mu hovorím že "jáj ty si ten zlý?" a on s úsmevom že "áno". Celé to prebehlo v najlepšej energii, žiadne výčitky, bolo to ako vtipná výmena. V tých sekundách vychádzala z kajaku moja dcéra, a jej kamoška, tieto dve sa tam našli a spolu by splavili aj do čierneho mora. Vďaka nemu. A takých kamarátstiev je tam kopec. Ale on je ten zlý? Mal som taký pocit, že Filip to tak pozoruje, lebo dospelí tam chvíľku rozoberali ako to je s chatárom, a či to tak má byť alebo nemá. Ja som to už nevnímal, lebo mám dosť svojich tém. Len som stroho povedal, že tu ako spoločnosť máme isté spoločenské normy a očakávania, a tiež je tu istý diskurz, a že ľudí už vlastne nezaujíma prečo si sa nejako rozhodol, ich zaujíma iba či si sa rozhodol tak ako oni chceli. Tá lodenica, to je ešte lepšie ako krčma. Naozaj väčšina ľudí čo tam chodí sú dobrí ľudia. Pomôžu odniesť loď, poradia, požičajú výbavu, keď máš zlú náladu zoberú ťa na hotdog na pumpu vedľa, je to krásna komunita, kde sú ale rovnako ako na Slovensku zastúpené rôzne pohľady, názory, rôzne postoje. Ale keďže sa tí ľudia poznajú, a poznajú sa aj v ťažkých situáciách, kedy ti niekto robí záchranu po tom čo sa prevrátiš v silnom prúde, alebo ťa len skúsenejší zoberie na vodu keď nemáš parťáka, skrátka je tam istý vzájomný rešpekt, je tam poznateľnosť charakterov navzájom. Ten rešpekt ti nedovoľuje toho človeka zhadzovať pre názor tak ľahko, ako keď ten názor stretneš na internete. A ak ten názor nechceš len rešpektovať, tak ťa to akoby núti, ako píše tá psychologička vyššie, si jednoducho nájsť ten pokoj a čas, a pýtať sa tak, aby si prišiel na to prečo to vidí tak ako to vidí. A áno, to že to dokážeš v prítomnosti je spôsobené aj tou vodou, lebo tá hodinka dve na vode, to je elixír ktorý dodáva duši pokoj a telu radosť. Takáto komunita nie je jednonázorová. Ale nie je ani bipolárna ako naša spoločnosť. Tá schopnosť baviť sa s rešpektom aj s ľuďmi s iným názorom spôsobuje, že nevznikajú dva veľké tábory takých a hentakých, ale že vzniká krásna pestrá škála názorov, ktorá ale keby sa nejakým koeficientom dala zrátať láskavosť, tolerancia a pochopenie v tých postojoch, by mala podstatne vyšší rating ako priemer našich dvoch hlavných spoločenských skupín. Jednoducho ľudia sa vďaka rešpektu a pochopeniu necítia pod tlakom hľadať útočisko u tých druhých, a tým pádom sú aj ťažšie manipulovateľní aby sa z nich stali tĺci čo veria hocičomu. A to je vlastne koniec môjho príbehu, lebo ako mi toto šlo hlavou, zbadal som Filipa ako tú ich debatu sleduje, ja som pri tom hubkou zotieral bahno z lode, a pozrel na mňa a ja mu hovorím: "lodenica, tá ťa naučí tolerancii.." Lebo vnímaš tých ľudí v reálnom svete kde je im dobre, vnímaš ich autentické ja, sú oblečení všetci hociako, nevidíš tam žiadne statusové symboly, nikto sa tam na nič nehrá, každý skôr robí to svoje malé ľudské dobro. A to že má iný názor jednoducho nevieš brať ako KO kritérium. A tento prístup vo výsledku vedie k lepšej spoločnosti, väčšej empatii, väčšej tolerancii, väčšej pohode a krajším životom. |
There are currently 9860 K available in get 1 🦆 for 5 🐘 get 1 🐘 for 1 🦆 axone zdielanie |
|||||||||||||||||||||||||||||